OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 23.

19.06.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 844×

Kapitola 23.

„Prečo vždy skončíme tak, že utekáme lesom?“ zašomrala si otázku popod nos, keď opäť zakopla.

Jej osobné prekliatia v podobe stromov a koreňov sa ešte umocnili tým, že nikto nemal čas na to, aby dával pozor, či náhodou nezakopla. Takže už niekoľkokrát pobozkala čelom niektorý kmeň a hoci nikto zo zúčastnených ich malého bežeckého stretnutia nemal potrebu vysmiať sa jej za to, nebola sama práve nadšená. Pretože sa ju Gawain opakovane pokúšal zasiahnuť svojich hnevom.

Ešte dva pokusy a prebodne jej srdce. Potom asi bude spokojný, keď sa zrúti na zem.

„Možno by sme neskončili na úteku, keby si sa ma nepokúsila zabiť!“ vybafol na ňu dotyčný.

Ohrnula pery. „Povedala som ti, že som ťa nechcela zabiť!“

„Si si istá? Pretože tá bolesť mi hovorila niečo iné!“

Zasyčala. „A očividne ti z nej preskočilo ešte viac. Ak by som ťa chcela zabiť, urobila by som to už dávno. Miesto toho som sa ti snažila zachrániť život. A toto je tvoja vďaka? Nadávky? Útoky? To ma môžeš rovno hodiť do rokliny!“

„Zachrániť ma? Potom máš o záchrane naozaj skreslené predstavy!“

Ak by svoje obvinenie nepodporil ďalším bodnutím hnevu, asi by to už nebol on.

Najhoršie na tom bolo, že mu vyrozumela. Sama to za žila a prisala, že nikoho podobnej skúsenosti nikdy nevystaví. Lenže jej sľuby mali hodnotu asi ako kráľove pravdy, pretože sotva sa otočila, už porušila všetko, čo si kedy predsavzala. Takže ak by ju bol Gawain napadol s úmyslom zaškrtiť ju, možno by mu to aj dovolila. Čo však neznamenalo, že mu mienila dovoliť urážať ju a tvrdiť o nej, že je v skryte duše vrahyňou.

„Nemala som na výber! Musela som urobiť, čo odo mňa chcel! Tak prepáč, že som si namiesto zabudnutia vybrala druhú najlepšiu možnosť. Možno si trpel, ale aspoň sa na teba nedívam ako na cudzinca a nepýtam sa, ako sa voláš!“

„To by možno bolelo menej!“

Odfrkla si. „Padavka.“

Zdalo sa jej, že za vrčal. „To hovorí ta pravá,“ dodal. „keby nebolo mňa, bola by si mŕtva!“

Pretočila oči. „Mala som to pod kontrolou!“

Čo bolo tak trochu nadhodnotenie, ale to on nemusel vedieť.

Keď sa jej kráľ začal teoreticky vyhrážať, venovala pozornosť len tomu, čo panovník cíti a ako to použije proti nej. Mala si však uvedomiť aj Gawaina. Vedela, že sa prebral a okrem bolesti ho ovládal aj hnev. Nemohla sa mu čudovať. Prebudenie po tom, ako jej telo kedysi dávno používali na zosilnenie vlastnej mágie, bolo vždy trpké. A ona na to aspoň bola pripravená. Gawain nikdy nič podobné nezažil, takže musel mať pocit, akoby sa ho pokúsila upáliť zaživa.

Netušila, prečo tak očividne podcenila situáciu. No urobila to, a tak sa mohla len prizerať, keď sa Gawain zodvihol a na vratkých nohách sa vrhol ku kráľovi. Aký bol jeho úmysel jej ostalo skryté, ale asi nemal v pláne debatovať nad pohárom nejakého moku. Miesto toho sa kráľovi vrhol na hrdlo a kým stihol ktokoľvek žmurknúť, držal ho pritisnutého k stene. Na čo stráže zareagovali adekvátne svojmu postaveniu a namierili na Gawaina svoje zbrane v snahe urobiť z neho odstrašujúci prípad.

„Gawain,“ zavrčala naňho, „pusť ho.“

„Toto mám ak odmenu?!“ zaprskal bez toho, aby sa otočil. „Snažím sa ti pomôcť a ty na mňa zaútočíš a potom ešte aj brániš nášho nepriateľa? Alebo som tvoj nepriateľ teraz ja?“

„Tým, že ho zabiješ, nám nepomôžeš.“

A rozhodne jej nepomôže ani tým, že sa ju bude snažiť zabiť svojou nenávisťou.

Raz mu bude musieť vysvetliť, že to nie je ani trochu príjemné.

Veď ako by sa páčilo jemu, keby ho obliala horúcou vodou?

„Gawain,“ napomenula ho.

Vedela, že trpí. A tiež si uvedomovala, že je to jej chyba a niečo, čo si bude môcť vyčítať počas chladných osamelých večerov – ak sa takých ešte vôbec dožije. Momentálne mu ale nemohla pomôcť inak, len sa mohla pokúsiť presvedčiť ho, že ak by kráľa zabil, nikto z nich by sa odtiaľ nedostal živý.

Hoci ju Gawain častoval svojim nesúhlasom a hnevom, čím jej takmer podbil nohy, nakoniec kráľa presa len pomaly pustil. Strážcovia jeho gesto nevnímali ako prejav mieru a stále naňho mierili. Dokonca aj v čase, keď ustúpil a postavil sa Nóirín po boku. No urobil to tak neohrabane, že do nej strčil, takže musela doslova uskočiť, aby nepošliapala kráľovho syna stále ležiaceho na zemi. Ten sa prebudil ešte pred Gawainom, ale mal v sebe aspoň toľko slušnosti, že jej nekazil tajné plány.

Odfrkla si. Akoby na tom záležalo.

Aj tak bolo momentálne všetko v troskách.

Kráľ si prehmatal krk. „Kde sme to skončili?“ zaševelil len trošku priškrteným hlasom.

Nóirín sa takmer usmiala. Nemohla tvrdiť, že ju pohľad na znehybneného kráľa nepotešil.

Odkašlala si. „Práve si sa mi chcel vyhrážať smrťou.“

„Chcem len, aby si okolnosti videla tak, ako ja.“

„Povedala som ti, ako som sa rozhodla.“

„Možno ťa ešte presvedčím.“

Zahmkala, keď k nej doplávala náhla odhodlanosť. Gawainov hnev sa jej podarilo vytesniť, rovnako aj bolesť a prísľub pomsty. Snažila sa vnímať len ležiace telo na zemi, ale to bolo skúpe vo svojich prejavoch. Vedela len, že tam neleží preto, že by mu bolo teplo. Mal nejaký plán. A ona jeho verziu videla v budúcnosti, ale istá si tým nebola. Bohužiaľ sa ho ale nemohla spýtať – a tiež nemohla použiť krv zo škrabancov, aby sa na to spýtala niektorej bohyne.

Odkašlala si. „Presvedčil by si ma rovnako ako práve teraz svojho syna?“

To, že jej divoký odhad padol na úrodnú pôdu, si uvedomila vďaka iskre starosti.

Zistenie, že kráľ predsa len nie je bezcitný vrah, ju však neupokojilo.

Byť uväznená istý čas v minulosti malo svoje výhody. Napríklad aj v tom, že niekedy nezáležalo na tom, čo presne sa pýtala a dostala nevítané odpovede. Čo sa jej jednoducho mohlo vypomstiť, keby sa dozvedela niečo obzvlášť zahanbujúce o svojom otcovi – stále si pamätala ten šialený večer, keď ju rodičia najskôr splodili. O tom by sa nemalo dozvedieť žiadne dieťa.

Inokedy boli obdobne úchylné záležitosti ale vítané.

Ako keď jej mágia umožnila vidieť, čo sa deje v momente jej nepozornosti. Hoci mohla sa namáhať aj s detailmi. Takto videla len to, ako sa kráľov syn vrútil dovnútra a skočil svojmu otcovi po hrdle – čo veľa vypovedalo hlavne o kráľovi, že mu všetci v istom momente vzájomnej známosti chceli zlomiť krk –, na čo strážcovia reagovali tým, že svojho budúceho pána zrazili na zem.

Bohužiaľ sa už ale nedozvedela o čo presne išlo, ale pochybovala, že by si podobným spôsobom prejavovali náklonnosť. Màthair stoj pri nej, veď on si vyrezal jazyk len aby nemusel hovoriť s vlastným otcom. A vraj ona mala so Siobhán problematický vzťah. Pche! Oproti týmto dvom boli ukážkou harmónie.

Viac ako faktu, že leží na zemi, sa asi mala venovať tomu, čo v minulosti nevidela.

Ako dôvody jeho príchodu a či sa za jeho momentálnou okatou nečinnosťou niečo neskrýva.

Lenže ako kedykoľvek predtým, aj teraz ju odpoveď prišla radšej kopnúť do hlavy.

Princ vyskočil na nohy. Zazrela len toľko, že jeho nos je zaliaty krvou a minimálne jeho oko žmúri nie z vlastného rozhodnutia, no potom ju to prestalo zaujímať. Pretože miesto toho, aby útočil alebo dokončil to, čo začal predtým, jednoducho zahvízdal. Bol to prudký a prenikavý zvuk, ktorý bol však taký prekvapivý, že nikomu nenapadlo zastaviť ho. Veď nech si píska. Možno je to niečo, čím si kráti voľný čas.

Neočakávala teda, že to bude znamenie, aby niekto vrazil dnu.

Bolo ich päť a dosť pripomínali strážcov, ktorí mali za úlohu chrániť kráľa. No ten ich pomoc neprijímal nejako ochotne. Nóirín zodvihla obočie a hádala, čo ich prekvapilo viac – to, že na nich útočia ich bratia v zbrani, alebo fakt, že jednému z nich na chrbte sedí kráľov vnuk. Cítila, ako sa jej pery roztiahli do úsmevu. Toľko k zaslepenosti detí a snahe kráľa tváriť sa ako dobrý a spravodlivý vládca. Potom jej myšlienky prerušili hlasné rany a výkriky.

Prikrčila sa. Snažila sa dostať až ku Gawainovi. Cítila jeho bolesť, takže vedela, že strážcovia ho síce nezabili, ale viac-menej si užívali svoju nadvládu a hlavne presilu. Na tvári mal niekoľko odtieňov farieb, ktoré na nej už nikdy nechcela vidieť. A vedela, že najviac ho bolelo všetko to, čo nevidela. Ale bola ušetrená akéhokoľvek prejavu náklonnosti alebo ľútosti, pretože sa na ňu opäť vyrútil s tým svojim hnevom.

Pretočila oči. To ho naozaj ešte bavilo robiť niečo podobné?

„Prišla si na mne opäť vyskúšať svoje rituály?“

Udrela ho do ramena. „Nemala som na výber. Musela som urobiť to, čo kráľ chcel, tak som si vybrala druhú najlepšiu možnosť. Čo pre teba síce nebolo pohodlné, ale aspoň nám to dalo výhodu.“

„Vážne?“ dobiedzal so zdvihnutým obočím. „Pretože sa nezdá, že by sme sa dostali do lepšej pozície. Stále sa nás niekto pokúša zabiť.“

„Ale doteraz si prežil. Aj vďaka mne.“

„No skvelé, to ti mám ďakovať za to, ako sa momentálne cítim? Pretože som nažive?“ Rozhodil rukami a zabodol do nej svoju nevraživosť. Ak by ju bodol dýkou, aspoň by vedela, prečo to tak bolí. „Sme nažive len preto, lebo nás kráľ chce mať nažive. Pretože nás potrebuje. Inak by už dávno prikázal svojim strážam, aby nás zabili. Takže sa netvár ako záchranca. Nebudem ti ďakovať za to, že sa cítim, akoby po mne prešlo celé stádo!“

„Potrebovala som zistiť, čo presne kráľ chce,“ zasyčala.

Gawain ňou trhol. Na chvíľku zatajila dych. Bola presvedčená, že sa rozhodol na ňu útočiť aj inak ako len v duchu a nevedomky. Keď neskôr na to miesto, kde predtým čupela, dopadlo niečo ťažké, uvedomila si, že ju zachránil. Ak však očakával, že mu za to bude bozkávať nohy, mýlil sa. Radšej sa mračila a predstavovala si, aká slasť by to bola, ak by mu rukami obopla hrdlo.

„Tak gratulujem, zistila si to, čo sme si mohli aj domyslieť – že chce moc!“ prskol na ňu.

Pôvodne mu chcela povedať ešte niečo.

Ale miesto toho len pevne zovrela pery a niekoľkokrát sa uštipla do stehna.

„Robila som len to, čo som v danej chvíli mohla.“

„Hej, rozhodla si sa ma trochu mučiť.“

Odfrkla si. „Prestaň preháňať.“

„Preháňať? Ty vôbec nevieš, aký je to pocit!“

Zaškrípala zubami. „Ale viem! A veľmi dobre!“

„Ak by si to vedela, nikdy by si to neurobila!“

„Musela som!“

„Chcela si, to je rozdiel!“

„Nemala som ne výber!“

„Tak si sa rozhodla priviesť ma do šialenstva bolesťou?!“

„Ale no tak, dá sa to vydržať.“

„Nevieš, aké to je.“

„Neviem aké to je? A čo si myslíš, ako som trávila detstvo?“

Okolitý hluk úplne vytesnili a pestovali si len svoju hádku – ktorá ak nakoniec vykvitne, asi sa navzájom naozaj zabijú. Možno ale mali venovať viac pozornosti tomu, čo sa deje okolo nich. Možno by sa tak nestrhli, keď sa v miestnosti vzniesol hlasný, no vo svojej podstate stále tenký, hlas, vďaka ktorému si uvedomili, že boje ustali.

„Tak poďte!“ vyzval ich ten hlas.

Patril kráľovmu vnukovi. Čím Nóirín dostala odpoveď na otázku, či im rozumie.

Vybrala sa k nemu. Gawain sa jej niekoľkokrát snažil podraziť nohy svojimi obavami a zvedavosťou, ale hnev nad všetkým víťazil. Čo bolo v poriadku. S tým si vedela poradiť. Súcit by mu hodila do hlavy, nech aspoň na chvíľu precíti, s čím sa musí vyrovnávať ona. To, že o tom nič nevedel, lebo mu to nepovedala, na tom nič nemenilo.

„Musíme odtiaľto čo najrýchlejšie odísť. Čochvíľa sa začnú preberať,“ súril ich chlapec.

A keďže nemali lepší plán, mohli sa prispôsobiť tomu jeho.

Za sebou nechali hromadu strážcov. Podľa všetkého nikto z nich neskončil u Beathy v ríši mŕtvych, hoci niektorí sa už vybrali na tú cestu. Predpokladala, že kráľ medzi nimi nebol, hoci ležal osamotený na dlážke. Dokonca tam ležali aj strážcovia, ktorí im predtým pomohli a kráľov vnuk teraz bežal po vlastných. Čo veľa vypovedalo o jeho mágii. Snažila sa pri tej myšlienke nepozerať Gawainovým smerom. Našťastie sa mohla zaoberať urýchleným odchodom.

Síce by predpokladala, že Líadanin syn bude predpovedať budúcnosť, mágia s ním mala iné plány. Nebolo to až také nevídané. Možno to súviselo s predkami jeho otca. Ale to všetko boli otázky, ktorými sa teraz nemienila za oberať. Lenže... bolo to lepšie ako čeliť bolesti a hnevu ostatných. Ak s tým neprestanú, budú ju musieť čoskoro niesť.

Nepomáhala v tom ani mágia, ktorá sa šírila vzduchom.

Zabudla, aké je to byť v prítomnosti niekoho, kto krvou ovláda ostatných.

„Ak dlho ste toto plánovali?“ šomrala si čiastočne sama pre seba.

Lenže ten chlapec ju počul. „Už dlho. Matka predvídala, že raz príde niekto, vďaka komu budeme môcť utiecť. Preto otcova návšteva, preto tá pretvárka a preto toto všetko,“ odpovedal jej. „Ale na vysvetlenia bude čas aj neskôr. Teraz sa odtiaľto budeme musieť dostať.“

Zasmiala sa. „Nechcem ti kaziť zábavu, ale to nebude také jednoduché.“

„Použijeme tajnú chodbu.“

S ich šťastím ale o tej tajnej chodbe aj tak všetci budú vedieť.

Keďže však nemala vlastný plán zahrňujúci úspešný útek, len sa podvolila. Gawain bol príliš preťažený tým, ako ho striedavo prepadali záchvaty súcitu a následne hnevu. Útoky jeho nasrdenosti aspoň dôverne poznala a dokázala s nimi pracovať. Súcit jej akurát tak roztriasol kolená a to nepotrebovala v žiadnej situácii a už vôbec nie v tej, keď potrebovala čo najrýchlejšie utekať po studených kameňoch.

Nakoniec sa zdarne dostali až do lesa, kde začala mať prvé problémy, s ktorými jej však nikto nechcel pomôcť. Len Gawain mal pocit, že jej útek ešte musí znepríjemňovať, ale vraždiť ho pohľadom bude aj inokedy. Miesto toho zaťala zuby a pokračovala, hoci vedela, že ak si čoskoro neoddýchnu, nedopadne ich malý kúsok dobre. Tiež nepomáhalo, že mala viac otázok ako odpovedí. Tým pádom ju koža ešte viac svrbela. Toľko nevyužitej krvi...

Bola si istá len tým, že Líadan mala nejaký plán. A oni boli jeho súčasťou.

Nóirín dúfala, že súčasťou tej frašky bolo aj ich prežitie.

Inak z nej bude naozaj veľmi mrzutý duch. 

Kapitola 22. ¦ Kapitola 24.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 23.: