OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 26.

10.07.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 914×

Kapitola 26.

Nóirín prekvapilo, že nemusela utekať ďaleko.

Vlastne ju prekvapilo už to, že ju to prekvapilo, nakoľko sa nazdávala, že v tomto rozpoložení ju už nedokáže nič prekvapiť. Dokonca ani keby z neba začali padať mŕtvoly a pod nohami jej miesto trávy rástli ohlodané kosti. No predsa sa zarazila, keď našla ústie podzemného tunelu a zachytila, že tam postáva hneď niekoľko osôb. Počula predovšetkým to, ako šúchali nohami. A tiež to, ako jeden z nich vyslovil jej meno. Nebolo to hlasnejšie ako výdych, no ten tón by rozoznala kedykoľvek medzi tisíckou iných.

Čo ale neznamenalo, ž sa musí automaticky zastaviť a ani to neurobila.

Miesto toho sa vrhla dopredu a kým stihol ktokoľvek z nich pochopiť, čo sa deje, pristúpila k tej vybranej ženskej postave, natiahla sa a silno ju potiahla za jeden z rohov. Čím ju prakticky prinútila, aby pred ňou pokľakla. Na čo jej obeť zareagovala vyprsknutím a zodvihnutím ruky – aby tak zabránila svojim spoločníkom v útoku.

„Čo ti sľúbil za to, že budeš moja priateľka?“ vybafla bez čakania.

Doireann slúžilo ku cti, že s odpoveďou absolútne neotáľala.

Hoci jej ľútosť a hnev jej takmer podbili nohy. A pritom sa snažila krotiť.

„Prišiel za mnou niekoľko dní predtým, ako zomrel,“ začala rozprávať úplne vyrovnaným hlasom. „Spýtal sa ma, čo by som bola ochotná urobiť, aby som ťa ochránila. Povedala som, že čokoľvek. Potom chcel vedieť, či to čokoľvek zahŕňa aj nechať sa vyhnať z kmeňa. Na čo som reagovala, že ak sa nechám vyhnať, sotva ťa môžem ochraňovať. Len sa zasmial a odišiel. Ešte v ten deň som našla list, ktorý mi zanechal. Kde mi presne vysvetlil, čo odo mňa žiada.“

Nóirín prikývla. Bolo to presne tak, ako predpokladala Líadan.

Jej otec mal všetko naplánované. Každý detail.

Prižmúrila však na priateľku oči. Ešte niečo potrebovala vedieť.

„Prečo si sa rozhodla ho poslúchnuť?“

Doireann vystrčila bradu. „Lebo tvrdil, že len tak ťa môžem ochrániť.“

„Len mňa?“

„Možno spomenul aj ostatné kmene. Ale ty si bola mojou prioritou.“

Ktokoľvek, kto by sa na ne díval, by si myslel, že ju Nóirín skrátka vypočúvala a nakoniec ju presvedčili Doireannine argumenty. Lenže to, čo hovorila, malo len pramálo spoločné s tým, že ju nakoniec pustila a dovolila jej postaviť sa. V jej citoch nebol žiadny hnev alebo nenávisť. Len odhodlanie a úprimná obava. Možno trochu smútku, keď sa priznala, že priateľke všeličo zamlčala.

Čo znamenalo, že sa naozaj bude musieť ísť pozrieť do Beathinej ríše, aby otcovi vlastnoručne vysvetlila, čo je ešte prípustné a čo už nie. Ak sa chcel hrať, mal si na to nájsť nejakého švába alebo iný druh otravného zvieratka. Nemusel si svoje triky nacvičovať na nej.

Nóirín nakoniec prikývla. „Tam dole je... niekto... kto potrebuje pomoc.“

„Viem,“ prisvedčila Doireann. „Už som tam niekoho poslala.“

„Koľko?“

Nechcelo sa jej nazerať do budúcnosti, aby sa presvedčila.

Pretože mala pocit, že to, čo o chvíľu príde, ju úplne vysaje.

„Traja. Tí najlepší.“ Povzdychla si. „Nie je ich veľa, ktorým by som dôverovala.“

Mala chuť skríknuť na Doireann, že to nebude stačiť. Mala chuť otočiť sa a rozbehnúť sa, aby... Aby čo? Aby sa nechala zabiť spolu s ostatnými? Pri tej myšlienke zovrela ruky do pästí a keď to nepomohlo, zaryla si do stehien nechty. Sľúbila to Gawainovi, aj keď bol otravný a s radosťou jej vypaľoval diery do hlavy. A ona ho poslúchla, pretože ju o to požiadal. Len dúfala, že jeho prežitie bolo tiež súčasťou pánu. Nemala chuť ho škrtiť, hlavne teraz, keď jej oveľa viac vyhovoval v živom stave.

Potiahla sa za ucho. Skôr, ako mohla ten lahodný pohyb zopakovať, Doireann jej zadrala ruku.

Zazeranie však s jej priateľkou ani neohlo.

Odfrkla si. „Niečo od teba potrebujem.“

„Zdravý rozum?“

Zodvihla obočie. „Vôbec nie si vtipná.“

„Veď ja som sa ani nesnažila ťa rozosmiať.

Bolo by také jednoduché nechať sa zlákať prísľubom slovnej doťahovačky, na ktorej konci by sa len začali smiať a jedna druhú by potľapkávali po chrbte, aké dobré odpovede sa im podarilo v tak krátkom čase vymyslieť. Nóirín bola v pokušení naozaj to urobiť. V mene starých časov. Aby mohla na chvíľu prestierať, že sa nič z toho nedeje. Lenže potom si spomenula na pocit, ktorý k nej poslal Gawain. Na kameň, ktorý jej ležal v bruchu a ťažil ju tak veľmi, až sa čudovala, že bola schopná stáť.

Stále nemohla uveriť, že to všetko plánovala urobiť.

Bol to pritom sen jej otca – a jeho matky predtým. Tretia generácia vodcov kmeňa Tàrlaidh, ktorí sa rozhodli zachrániť niečo, o čom nikto iný ani len netušil, že je to v ohrození. Nóirín pritom ich želanie neplnila z vlastnej vôle. Ale vynútený sľub alebo myslený úprimne – výsledok ostával rovnaký. Čo na tom, že mala chuť hodiť sa z niektorej vysokej skaly.

„Potrebujem... obetu.“

Vďaka tým dvom jednoduchým slovám čoskoro skončili prikrčené za skalou.

Pričom tých niekoľkých lovcov tam nechali.

Predkovia boli veľmi konkrétni v tom, čo všetko bude potrebovať na tento konkrétny rituál. A bolo to viac, než by si predstavovala. Tie životy, moc, krv, slová... pritom nič z toho nemohla Doireann vysvetliť. Mohla len pokračovať vpred a predstavovať si, že je to len zlý sen, ktorý čoskoro pominie. Lenže nádejala sa zbytočne.

„Naozaj to musíš urobiť?“ uisťovala sa Doireann už aspoň desiaty raz.

Nóirín zaškrípala zubami. „To sa ma pýtaš teraz? Teraz, keď už nemám na výber?!“

Vedela, koľko sily bude treba obetovať. Takže si spočítala, že aj keby nechala vykrvácať seba a ďalších desiatich súkmeňovcov, nenahromadila by dostatok sily. Podobne by dopadla, ak by namiesto seba ponúkla zvery z lesa. Sitheach a občasné bò by síce mohli stačiť, v dostatočne veľkom počte, ale nemala čas naháňať sa pomedzi stromy a loviť ich. Hlavne keď mala k dispozícii len Doireann a v ušiach ozvenu toho, čo sa na nich všetkých rútilo.

Keby nebola prisahala, práve teraz by sa potácala pod stromami pri úteku.

Prekliata mágia, ktorá jej vôľu doslova zošnurovala. Gawain vedel, čo robí.

Tak mohla urobiť len jediné – nájsť väčšie a mocnejšie stvorenie. Zvera takého magického, že ho mali v úcte všetky kmene a dohodli sa, že ho nebudú nikdy loviť. Pretože cena za smrť čo i len jediného z nich bola príliš veľká. Snàigear pritom nebol ničím viac, než oživeným stromom. Hrozivým i nádherným netvorom tvoreným koreňmi, konármi a listami, no zároveň aj kameňmi. Stvorenie, ktoré čerpalo silu z okolitého lesa a chránilo ho. Boli žriedlami, do ktorých sa vracala mágia a znova odtiaľ odchádzala. Trest za zabitie niečoho takého nádherného, sa rovnalo zničenie značnej časti lesa. Radšej sa však naveky pozerať na holú pláň, než na mŕtve duše v Beathinej ríši.

Nemohla sa však pripraviť na slzy, ktoré jej začali tiecť po tvári.

Pretože to stvorenie sa vzdalo a natiahlo krk, akoby čakalo na podrezanie.

Bolo by jej príjemnejšie, ak by bojovalo o život. Aspoň by si nepripadala ako kat.

Napriek tomu natiahla trasúcu sa ruku a zobrala Doireann z ruky oštep.

„Si si istá, že...“ začala jej priateľka, ale nakoniec stíchla.

Čo tiež mohla povedať? Nemohla Nóirín zastaviť, pretože obe prisahali, že svoju úlohu dokončia. Pričom Doireann nemala ani potuchy, čo všetko bude musieť urobiť, ale to nijako nezmierňovalo váhu jej predsavzatia. Nóirín cítila, ako ju zväzuje mágia, ktorá presahovala jej chápanie. No to nič nemenilo na tom, že ju nútila splniť to, čo sľúbila. Pretože tak sa to robilo – vyslov správne slová, prijmi zodpovednosť a ak zaváhaš, mágia ti pomôže prejsť danú cestu až na koniec. Hoc aj násilím.

Vedela len, že prvýkrát o nej počula ševeliť svojich predkov v tej vízii. Pritom patrila starým druidom a božstvám, o ktorých sa jej nikdy ani len nesnívalo. Tak veľa zabudli zo svojej minulosti. Nie, že by mali čo ľutovať. Kto si mal zapamätať stovky mien niekedy bezvýznamných božstiev, ktorým sa ich predkovia klaňali? Koľko bohýň smrti v skutočnosti potreoval jeden národ? Tri sa jej zdali až príliš.

Zalepená od hlavy až po päty zastavila Doireann v polovici krku.

„Kruh nakreslím sama,“ upozornila ju.

Počula, ako jej priateľka zaklapla ústa. Inokedy by sa tomu zvuku zasmiala.

Snàigear bol predovšetkým strom, no bolo to živé stvorenie a tým pádom krvácalo. Keď ho bodla a sledovala, ako mu ovísajú konáre a padajú listy, vyliala sa na ňu aj prekvapivo horúca miazga. Rovnako teplá ako krv v žilách. Takto zalepená sa lopotila v prachu a vedela, že vyzerala horšie ako decko váľajúce sa v bahne. Ale musela to všetko využiť, kým bol čas. Hlavne keď počula, ako s vrzgotom padajú stromy a každé ďalšie dopadnutie sa do nej zabodlo s o čosi väčšou vervou.

Vtedy začula aj tie hlasy. Vedela, že patria predkom. Pretože oni používali kruhové rituáli a znamenia. Aj ona ich musela vyryť do zeme a oni jej vysvetlili, že to boli symboly ogum. Nóirín o nich už musela niekedy počuť, pretože jej to slovo pripadalo známe. No možno išlo len o detskú riekanku alebo sen. Ohŕňala nad tým nosom a veselo odháňala hmyz, ktorému pripadala poliata miazgou asi nesmierne príťažlivo. Predstava, že by sa stala obeťou páriaceho rituálu niektorého švába, ju prinútil mračiť sa ešte o niečo viac.

Výborne. Možno sa jej obočia zlepia dokopy.

Aspoň svoje mračenie dostane na novú úroveň.

Doireann jej dodala potrebný priestor. Nóirín však cítila, že na ňu dáva pozor, aj keď jej činy komentovala občasným povzdychom a tiež silným údivom. To, čo robila, asi vyzeralo bizarne. Najskôr načrtla kruh, a potom, na jeho vonkajšiu stranu, aj symboly. Pre niekoho, kto ich nikdy nevidel, pôsobili len ako náhodné čiarky raz naklonené tam, inokedy do druhej strany. Keď sa napokon naplnili miazgou, ktorá akoby vedela, kam presne stiecť, zabodla Nóirín oštep do zeme a v duchu si opakovala slová starého zabudnutého nárečia, ktoré mali predstavovať onú obvyklú formulku.

Ale keď si namierila ostrie Doireanninej dýky na zápästie, priateľka ju zastavila.

„Mala by si zaplatiť až takú vysokú cenu?“ dožadovala sa odpovede.

Odfrkla si a zachechtala sa. „To ste sa mali pýtať predtým, než ste ma vyslali na cestu.“

„Nóirín...“

Pokrútila hlavou. „Tak ma zachráň, ak si myslíš, že to dokážeš.“

Nečakala, ako odpovie na tú výzvu. Len sa dvakrát bodla raz do jednej, a následne do druhej ruky. Potom pustila dýku na zem a vstúpila do kruhu. Začula prasknutie a buchnutie, keď sa za ňou zavrela magická bariéra. V čase, keď jej po prstoch začala stekať na zem krv, už v duchu opakovala tie šepkané slová svojich predkov. No okrajovo s nimi vyjednávala.

Vedela, čo od nej chceli, ale nemienila im to dať. Miesto toho im vyplazila jazyk a s pokojným úsmevom urobila niečo úplne iné. Nikto ju nemohol prinútiť obetovať niečo také. Nech berú to, čo ponúka, alebo nech to nechajú tak.

Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè, šepkali naliehavé hlasy predkov. Je len jedna cesta.

Zavrčala na nich. „Nech vás Beatha navždy zatratí.“

Ona si svoju cestu vždy hľadala sama. S tou myšlienkou sa nechala pohltiť mágiou.

Cítila už len to, ako jej bezduché telo dopadlo na zem.  

Kapitola 25. ¦ Kapitola 27.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 26.: