OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 5.

14.02.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 857×

Kapitola 5.

„Vybrať sa na túto cestu bolo číre šialenstvo,“ zabrblal si Gawain dosť nahlas, aby ho počula.

Nóirín s ním v duchu súhlasila, hoci to nemienila povedať nahlas. Natoľko sa ešte ovládala. Lenže tam jej schopnosť držať sa na uzde aj končila. Rovnako ako kedykoľvek predtým zabudla na to, že by sa nemala po hlave vrhať do situácií, ktoré by mohli skončiť katastrofou. Napríklad ako keď uviazne uprostred strašidelne živého lesa s mužom, ktorý by ju najradšej zaškrtil.

Toto jeho nutkanie sa ešte umocnilo, keď sa ráno obaja prebudili zhruba v tom istom momente na to, ako sa k sebe túlia a jeho ruky ju pomerne primitívne živočíšnym spôsobom privádzajú do šialenstva. Ešte niekoľko okamihov a bola by som dokonale uvoľnila. Lenže on sa stiahol, akoby sa popálil. Čiže zatiaľ čo on bol namosúrený, že ho zradilo jeho vlastné telo, ona bola nesmierne frustrovaná a hlavne neukojená. Vynikajúca kombinácia hlavne na dlhodobé túry cez les, ktorý sa ich potenciálne niekoľkokrát za deň pokúsil zabiť.

A keďže nemali bohvieaké zásoby, museli tým útokom čeliť a ešte byť za ne vďační.

Nebyť Doireanninej prezieravosti, boli by úplne bezmocní. Našťastie jej jedinej napadlo, že ak majú nocovať v lese, mali by sa prikryť aj niečím iným ako váhou vlastných tiel. Vzhľadom na to, ako Gawain reagoval na ich nočnú intimitu, bola vlastne vďačná, že mu to ani nemusí navrhovať a má možnosť jednoducho sa zababušiť do smradľavej, ale nanajvýš efektívne hrejivej deky. K tomu dostali aj luk začarovaný tak, aby zakaždým trafil vytúžený cieľ. Doireann im to neprezradila, asi nechcela, aby to vnímali ako urážku. Nóirín však jednoduché kúzlo vycítila, nakoľko voči mágii bola citlivejšia, ako bolo väčšinou zdravé.

Či si jeho prítomnosť uvedomoval Gawain ostávalo záhadou.

Z očividných dôvodov sa ho na to nemienila pýtať.

Zavrčala, keď zakopla o ďalší z neuveriteľného množstva koreňov.

„Čo keby si mi pre zmenu aj trochu pomohol?“ zavrčala na neho, no neočakávala odpoveď.

Keďže slnko jej očiam neustále ubližovalo, rozhodla sa to vyriešiť čo najlepšie – zo smradľavej prikrývky odtrhla čo možno najdlhší a najširší pás látky, a tým si následne zaviazala oči. Plátno bolo čiastočne priehľadné, takže mala pocit, akoby jej niekto podpálil hlavu, ale aspoň z času na čas mohla zaškúliť na cestu pred sebou. Problémom bolo, že z neustáleho žmúrenia sa s ňou miestami všetko točilo, čo nikdy neskončilo dobre.

Gawain si určite všimol jej problémy, ale rozhodol sa ich ignorovať.

Neustále na sebe cítila jeho pohľad. Na jazyku ju otravovala pachuť jeho hnevu. Netušila, na koho presne bol namierený, ale s tou ostrosťou ju mohol rovno bodnúť do hrude a malo by to rovnaký efekt. Tak len podchvíľou vrčala a päsťami si udierala po spánkoch, aby nebola v pokušení vrhnúť sa naňho a použiť jeho krv aspoň trochu praktickým spôsobom. Niekedy svoju mágiu naozaj nenávidela. Robila z nej krvilačnú beštiu.

Keď tretíkrát zakopla prakticky o ten istý strom, rozhodla sa nájsť jeho kmeň a posadiť sa k nemu. Putovali už dostatočne dlho na to, aby ľahko ospravedlnila túžbu po oddychu. Navyše začula, že Gawain sa zrútil na zem niekde v jej blízkosti. Niečo si šomral popod nos a ona sa v jeho slovách veľmi snažila nepočuť tie otravné nadávky. Jeden by si pomyslel, že po takom dlho čase príde s aspoň maličkou troškou originality, ale to by od neho žiadala priveľa. Miesto toho bola nútená počúvať, ako striedavo prostí Màthair o silu a vyzýva Beathu, aby ho zbavila jeho trápenia.

Naozaj čarovný muž.

Bez problémov našla miesto na svojej nohe s rozškriabanou chrastou. Po tomto šialenom pochode jej ostane pekná jazva. Ďalšia do zbierky k tým na jej chodidlách. Neboli takí barbari, že nenosili topánky, len ona si zvykla chodiť bez nich. Pretože sa vďaka tomu dokázala lepšie orientovať. Preto neprijala tie, ktoré jej ponúkla Doireann. Ako všetko vo svojom živote, aj toto časom začala ľutovať.

V duchu začala odriekať správne slová. Tentoraz šesťkrát, aby sa dozvedela o niečo viac.

V mysli videla miesto obrastené chutnými lesnými bobuľami. Bolo kdesi medzi stromami. Aké prekvapivé. V lese. Do uší jej ale doliehalo hlasnejšie zurčanie vody, než ktoré k nej doliehalo v skutočnosti. Tušila aspoň, ktorým smerom by sa mala vybrať. Už-už to chcel navrhnúť, keď zazrela v budúcnosti niečo ďalšie.

Zarazene stuhla. Niečo podobné neočakávala.

Podvedome tušila, že k tomu skôr či neskôr dôjde, ale toto si nikdy nepredstavovala.

Niekoľkokrát si odkašľala.

Následne si oblizla vyschnuté pery. „Mali by sme sa ukryť.“

Zasmial sa naliehavosti v jej hlase. „A pred čím? Nebodaj bude v tomto krásnom slnečnom dni pršať? Alebo nás príde ohroziť silnejší závan vetra?“

„Rob, ako uznáš za vhodné, ja sa idem skryť.“

Nemala v úmysle mu niečo vysvetľovať. Nemala to v povahe, navyše si na niečo podobné nikdy nezvykla. Pochádzala predsa z kmeňa Tàrlaidh. Drvivá väčšina jeho členov predpovedala budúcnosť aspoň do istej miery, čiže ak niekto z nich povedal, že niečo majú alebo nemajú robiť, nikto sa nepýtal otázky a proste sa zariadil podľa rady ostatných.

Gawain bol ale z kmeňa Ànradh. Tam ich asi vychovávali tak, aby o všetkom pochybovali.

Postavila sa a otočila do smeru, ktorý vyhovoval jej vízii. Nevidela síce, ale orientovala sa podľa zvukov. Ten predtým jej napovedal, že šumenie vzdialeného potôčika prichádzalo spoza jej chrbta. Netušila, či to zurčanie počuje aj Gawain. Nikdy si nevymieňala skúsenosti s niekým, kto rovnakou mierou používal všetky svoje zmysly.

Natiahla pred seba ruku a vykročila. O niekoľko okamihov neskôr sa dotkla drsnej a zároveň hladkej kôry mohutného stromu. Nebol o nič väčší ako jeho vysokí a obrovskí listnatí súkmeňovci, ale dutina v jeho obrovitánskom kmeni sľubovala aspoň istú ochranu. Nahmatala prvé konáre a vytiahla sa do výšky. Rúčkovala stále vyššie, až usúdila, že je snáď v dostatočnom bezpečí a ukrytá pred zvedavými pohľadmi.

Vstúpila do dutiny, ktorou v tých miestach prerastal jeden z konárov.

Musela stáť, ale to jej neprekážalo.

O niekoľko nádychov neskôr počula, ako sa k nej Gawain pridal.

Výnimočne nehundral a nekomentoval jej správanie. Len sa prikrčil za ňu a podľa všetkého sa otočil tým istým smerom, ktorým aj ona. Cez látku a zatvorené viečka nerozoznávala ani len ten najsvetlejší tieň, ale uši jej prezradili všetko, čo potrebovala vedieť. Najskôr sa ozvalo bolestné ručanie nasledované vystrašeným piskotom. Keď prišli výkriky a dupot nôh, podvedome sa viac pritisla k stene svojho úkrytu.

Svoje stretnutie s ľuďmi si takto nepredstavovala.

Podľa toho, čo videla vo vízii, ich malo byť desať. Všetci podivne oblečení, v akýchsi lesklých a vypuklých halenách, hlavy chránené pokrývkami z podobného materiálu. Takú látku nikdy v živote nevidela. Bola pevná a nehýbala sa vo vetre, dokonca sa od nej odrážal slnečný svit. Spodná čas ich odetých tiel pôsobila normálnejšie. Teda až na tie neprirodzene vysoké topánky s nejakou podložkou pod pätou. Chceli snáď pôsobiť silnejšie?

Najviac ju zaujali tie palice, ktoré niesli v rukách.

Nepodobali sa oštepom, ktoré používali ich lovci.

Museli to však byť zbrane. Pretože ich držali od tela, akoby nimi mierili, no pritom ich nehádzali. Nech už to bolo ale čokoľvek, to zviera pred nimi utekalo. Videla strach v očiach toho sitheacha a urobila by čokoľvek, aby ho nejako ochránila. Jasné, zvery boli na to, aby ich lovili a robili si z nich večeru alebo iné dôležité jedlo dňa. Avšak všetko bolo možné robiť bez zbytočnej brutality. Tí ľudia však pôsobili, akoby si užívali vyvolanú paniku. Počula ich nadšené výkriky a vzájomné povzbudzovanie.

To z nich robilo tie najhoršie možné príšery.

„Vidíš to, čo aj ja?“ vydýchol fascinovane Gawain.

Zasmiala sa. Vedela, čo vidí, to áno. Ale tým sa jej poznanie končilo.

„Prepáč, že ti to takto otvorene pripomínam, ale som slepá.“

„To sú... ľudia...“ habkal zo seba sekane, nevšímajúc si jej predchádzajúce slová.

Prikývla. „Áno, viem.“

Cítila na sebe jeho pohľad.

„Nehovorila si pred chvíľou, že nevidíš?“

Takže predsa len dával pozor na to, čo hovorí.

Lenže svoje pobúrenie mohol dávať najavo aj o čosi tichšie. Počula, ako sa zvuk jeho hlasu odrazil od najbližšieho stromu. Bola to pomerne tichá ozvena, ale nemienila nič riskovať. Ani len kvôli tomu, aby sa on cítil lepšie. Preto sa natiahla a umlčala ho druhým najlepším spôsobom – priložila mu k perám prst.

Uvažovala tiež o tom, že ho pobozká, ale bola dosť vysoko nad zemou.

Nechcela riskovať, že ju v zápale nesúhlasu zhodí.

No akýkoľvek zvuk, ktorí mohli ľudia tam dole začuť, sa stratil v lomoze niekoľkých hlasných rán. Neznelo to ako nič, s čím sa dovtedy stretla. Navyše tento zvuk bol vysoký a zlovestný, odrážal sa v okolitom lese ako nepríjemná rana do tváre. Snažila sa spomenúť na to, čo všetko videla vo vízii, ale nenašla nič, čím by sa vysvetľoval práve tento zvuk.

Teraz, viac ako inokedy predtým, by si priala vidieť.

Ale nemohla, čo spôsobilo, že keď vyslovila nasledujúcu otázku, znelo to dosť nevrlo.

„Čo to bolo?“

„To... oni,“ vysvetľoval Gawain, ignorujúc jej neslušný spôsob domáhania sa informácií. „Majú také palice a tie iskria. Asi je to nejaký druh magickej zbrane.“

Takže tie palice naozaj boli nejakým druhom zbrane.

Zvraštila obočie. „Nie je to mágia. Žiadnu z nich necítim. Len z toho zvieraťa.“

„Určite je to zbraň. Útočia nimi na to zviera. Asi sú to lovci.“

„To sa mi nezdá pravdepodobné.“

Mali zbrane. Naháňali zvieratá v lese a očividne ich plánovali zabiť. To splňovalo najzákladnejšiu definíciu podstaty poslania akéhokoľvek lovca. Napriek tomu mala pocit, že je v tom všetkom viac. Rovnako ako predtým, keď vedela, že im niekto pomôže utiecť. Bude sa musieť na niečo z toho spýtať. V duchu už si plánovala, čo presne urobí, ale Gawain, a všeobecne ruch loviacich ľudí, prerušoval jej myšlienky.

Nakoniec ňou Gawain zatriasol, za čo ho odmenila nasrdeným zamručaním.

„Nie, počkaj. Oni...“ šepkal jej naliehavo do ucha. „Nech na nich Coillè pošle svoje najhoršie obludy, oni to úbohé stvorenie týrajú.“

Tým si absolútne získal jej pozornosť.

„Čo robia?!“

„Prelievajú jeho krv.“

Zhovievavo sa usmiala. Znel presne tak zhrozene ako ktokoľvek, kto si práve uvedomil, že zvieratá na ich o bety sa len tak dobrovoľne neprihlasujú a neprichádzajú k ich dverám, kde si ľahnú na zem a očakávajú svoj preveľký krvavý a, bohužiaľ pre nich, aj konečný osud. Niečo podobné si mysleli malé deti, kým ich neprinútili podrezať krk prvej kryse alebo niečomu podobne malému. Bol to nechutný a krutý spôsob získavanie mágie, ale nikto nikdy nepovedal, že moc je zadarmo.

Gawain však znel ako niekto, kto by si to veľmi rád myslel.

Čo nebolo len hlúpe, ale navyše aj pokrytecké.

„Takže ju možno chcú použiť na čarovanie. Veď to robíme aj my.“

Zacítila, ako okolo nej preletela jeho ruka, ktorou len tak mimochodom mávol.

„Toto je iné,“ trval naliehavo na svojom. Zodvihla obočie. Prelievanie krvi s cieľom niečo za to získať sa dalo chápať aj inak? To by rada vedela, čím ho v detstve kŕmili, že bol takýto zadubený. „Oni ho... udržiavajú pri živote. Akoby chceli získať všetko. Do poslednej kvapky.“

Zahmkala. Dobre, musela uznať, že to znelo trochu zvláštne.

Všetci predsa vedeli, že obeta musela byť čerstvá. Pretože len v momente smrti im dokázala ponúknuť najväčšiu magickú silu. Čím dlhšie budú lovci otáľať, tým menší zmysel bude mať to zabitie. Čím sa vlastne opäť vrátila k predpokladu, že boli zbytočne krutí a svoj lov si až podozrivo užívali.

Mala by ich zoznámiť so svojim bratom.

Hefinovi by sa určite páčili ľudia zmýšľajúci podobne ako on.

„To tú krv nechávajú stekať do nejakej misy?“ pobádala Gawaina k ďalšiemu vysvetleniu.

Škrípala zubami, kvôli tomu, čo musela robiť. Najradšej by sa pozrela sama, utvorila si vlastný obraz, takže by nebola ovplyvnená jeho osobnými názormi a hlavne uhlom pohľadu. Lenže keď otvorila oči a snažila sa nazrieť popod látku previazanú okolo hlavy, mala pocit, že sa jej rozskočí myseľ. Akoby niekto zobral oštep a pichol jej ho do oka a opakovane ním točil.

Takže viečka znovu rýchlo zavrela a niekoľkokrát sa potiahla za roh.

Známy druh nepohodlia jej pomohol sa sústrediť.

„Do niečo takého a... počkaj, niečo s ňou robia. Prelievajú ju do takých malých fľaštičiek.“

„Malých fľaštičiek?“ začudovala sa. „Ale veď...“ Zrazu ju do udrelo silnejšie ako ten najjasnejší lúč poludňajšieho slnka. „Màthair nad nami, veď oni vyrábajú talizmany.“

Každé stvorenie obývajúce nielen jaskyne, ale aj okolitý les, malo v tele istú dávku mágie. Tú však nevlastnili, bola im prepožičaná od Màthair, aby jej ju potom, keď zomrú, mohli vrátiť. Takýto kolobeh zaisťoval, že si nikto neprisvojí viac, než by mal dostať, nakoľko každý, kto by chcel príliš zmocnieť, by pre to musel príliš veľa obetovať. Teda, skôr by sa niekto pre nich musel obetovať, čo nebolo jednoduché. Kto by chcel urobiť čokoľvek, vďaka čomu by zmocnel niekto iný.

Preto mágia tak rýchlo vyprchávala z mŕtvych tiel.

Zachytávať krv akéhokoľvek magického stvorenia teda bolo zbytočné. Síce v tej jedinej tekutine ostala istá moc aj dávno po tom, ako sa jeho niekdajší nositeľ premenil na prach, ale išlo o takú malú iskierku, že bolo zbytočné pokúšať sa ju získať. Bolo to sprosté využitie takej veľkej obety.

Takže ľudia neboli len násilníci, ale takisto aj plytvali darmi, ktoré sa im núkali.

„Talizmany predsa nefungujú. Neprepožičajú mágiu niekomu, komu neprúdi v žilách.“

Pokyvkala hlavou. Možno Gawain nebol úplne beznádejný.

Hoci to mal v hlave stále dostatočne dobre pomotané.

„To je pravda,“ prisvedčila, pretože minimálne časť z toho, čo povedal o talizmanoch, bola pravda – nedokázali dať moc nikomu, kto ňou už nevládol. „Na druhej strane nie sú úplne zbytočné. Dokážu napríklad aj liečiť.“ Alebo dokážu na niekoľko okamihov vytvoriť dojem, že niekto, kto sa narodil len s maličkou kvapkou mágie v krvi, ju má na chvíľu o čosi viac.

Len bolo nutné vyrobiť z tej krvi dosť nechutný odvar.

Stačilo si naň spomenúť a hneď začala nasucho dáviť.

„Títo tu ale nevyzerajú ako liečitelia,“ namietol Gawain.

Nóirín cítila, ako jej po čele začal stekať pot. Ale jej námaha prinášala ovocie.

Aspoň už nemala potrebu podeliť sa s lesom o svoje raňajky.

„Nepredpokladám, že nimi sú.“

To konštatovanie ostalo na chvíľu visieť vo vzduchu medzi nimi.

Mala pocit, akoby jej na plecia zosadla obrovská váha.

„Už skončili s krvou. Ale berú so sebou aj to zviera.“

Prikývla. „Nechcú nič premárniť.“

„Možno sú to predsa len lovci a to zviera je ich večerou.“

Tentoraz sa jeho naivite vysmiala. „Tomu ani sám neveríš.“

Tými osudovými slovami sa ich krátke a nepohodlné prímerie najskôr skončilo, pretože opäť cítila, ako ju prebodáva pohľadom. Zazdalo sa jej, že stratil niečo zo svojej ostrosti. Mala chuť spýtať sa ho, či mu už predstava jej brutálnej vraždy neprináša takú radosť, ale radšej si zahryzla do jazyka. Chuť krvi ju však opäť prinútila nasucho dáviť.

Rukou sa oprela o strom, aby náhodou nespadla.

Nechcela dať Gawainovi to zadosťučinenie, že mu uľahčí život svojim skonom.

„Tak čím podľa teba sú a čo chcú?“

„Domnievam sa, že chcú získať mágiu, ktorá doteraz žila v tom zvierati.“

„Ako si môžeš byť niečím takým istá. Veď tých ľudí nepoznáme.“

Pokrútila hlavou. Nemienila mu to vysvetľovať. „Jednoducho to viem.“

Nepovedala mu viac a on sa nepýtal. Dúfala, že si bude myslieť, že je to niečo, čo videla vo vízii. A vlastne by sa až tak veľmi nemýlil. Skutočne to videla. Lenže na vlastné oči. Dokonca sa na tom nepriamo a niekoľkokrát aj priamo podieľala. Nebola na to hrdá, ale uvedomovala si, že to bolo nevyhnutné. Preto o činoch tých ľudí vedela viac, ako by možno mala.

Jednému však stále nerozumela. Oni v sebe nemali ani kúska mágie. To znamenalo, že to, čo sa chystali urobiť, bolo naozaj zbytočné. Získaná mágia im nijako nepomôže. Krv možno niekoho pomôže vyliečiť, ale to ostatné sa stane len niečím, čo by niekomu za istých okolností dokázalo predĺžiť život. Čo bol najhorší druh mučenia. Pretože by chcel niekto žiť dlhšie vo svojom zošúverenom slabom telíčku?

Nakoniec bola rada, že Gawain sa rozhodol pokračovať v ich predchádzajúcom rozhovore.

Čo ju prinútilo zavrčať. Nechcela mu byť nič dlžná.

„Prečo by niečo také robili? Prečo by chceli tú mágiu?“

Pokrútila hlavou. „To neviem. Ale myslím si, že sa nám nebude páčiť odpoveď, ktorú na túto otázku dostanem.“

A ona sa skutočne bála odpovede, ktorá by mohla prísť. Mala prostriedky i dostatok krvi na to, aby sa spýtala na to, čo bude. Dokonca by ochotne obetovala aj nejakú spomienku, aby nazrela do minulosti, hoci netušila, kde presne by mala začať a mohla by sa omylom spýtať na niečo, čo by im nijako neprospelo. No bola to tá obava z pravdy, ktorá ju po dlhých rokoch na chvíľu prinútila zastaviť a premýšľať. Nikdy predtým niečo také nezvykla robiť.

To, že zaváhala práve v tejto situácii, ju nútilo opäť si začať škriabať predlaktia.

Kapitola 4. ¦ Kapitola 6.

Túto kapitolu by som rada venovala Mayi666 a Denise za prejavený záujem. 

Tiež ďakujem všetkým čitateľom, ktorí tento príbeh čítajú, no ešte sa nerozhodli svoje názory zhodnotiť v komentároch. Ak máte k príbehu návrhy, kritiku alebo čokoľvek iné, nehanbite sa so mnou o svoje myšlienky podeliť. 

Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 5.: