OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 6.

21.02.2020 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 782×

Kapitola 6.

„Kde je ten prekliaty Gawain, keď ho najviac potrebujem,“ zavrčala Nóirín a rukami niekoľkokrát potiahla za niečo, čo jej stálo v ceste. Bolo to tvrdé a na dotyk chladné a obmedzovalo ju to v pohybe.

Skrátka odtiaľ nemohla len tak odísť.

Čo ju nútilo začať do toho mlátiť päsťami, no bez väčšieho úspechu.

Jedinou výhodou bolo, že ju to konečne zbavilo prebytočného napätia.

Avšak neskoro.

Keby jej niečo podobné stálo v ceste predtým, mohla si na tom vybiť zlosť a nemusela sa vydávať na pochod lesom. Lenže poznala sa dosť dobre na to, aby vedela, že by jej ani to nepomohlo. Keď rozhodila rukami a začala vrčať, nezadržal by ju ani záprah silných bò. To vedela už v momente, keď sa s Gawainom začala hádať. Pretože chcel mať opäť posledné slovo bez ohľadu na to, že sa mu všetko snažila vysvetliť.

Čo znamenalo, že sa o to nepokúšala vôbec.

„Len hovorím, že by sme mali na chvíľku zastaviť a zvážiť, čo by sme vlastne mali urobiť. Tým smerom, ktorým by sme mali ísť, sa totiž vybrali aj tí ľudskí lovci a sama si povedala, že nemajú dobré úmysly.“

Rozhodila rukami. „A čo chceš asi tak urobiť? Vrátiť sa naspäť domov a prosiť rodičov o odpustenie a prinútiť ich, aby ťa prijali naspäť? Možno ti to uniklo, ale aj oni mali prsty v tom, ako sme skončili.“

Zacítila, ako sa k nej obrátil a vykročil, ale nakoniec sa zarazil.

Podľa toho, ako funel, sa snažil nejako upokojiť.

„Ak si zabudla, v našom osude si mala prsty aj ty,“ pripomenul jej nevraživo.

Ak by mohol tón hlasu zabíjať, práve teraz by ležala pod stromom bez hlavy.

Preto ho, úplne logicky, chcela ešte viac podpichnúť.

Odkašlala si. „Zvláštne, keď sme sa stretli, zaujímal si sa o iné časti môjho tela, nie o prsty.“

Začal rozhadzovať rukami vo vzduchu. Nepredpokladala, že od seba odháňal hmyz. Ak by mala hádať, povedala by, že si práve teraz predstavoval, ako ju škrtí a jeho končatiny poslúchli jeho túžbu pomstiť sa aspoň v duchu. Tá skutočnosť ju prinútila uškrnúť sa, čo bolo rozhodne zlé rozhodnutie, ale tými bola už aj tak dosť slávna.

Práve teraz plánovala urobiť ďalšie také, aby ostala verná svojej povesti.

Cítila, ako jej do prstov prechádza jemný tras. Prežívala veľmi intenzívne a navyše aj nepríjemné mravčenie, ktoré ju nútilo konať. Alebo urobiť čokoľvek, aby sa na chvíľu odpútala od skutočnosti, že jej v ušiach pulzuje jej vlastná mágia a pobáda ju, aby ju nejako použila. Preto neustále musela niečo robiť. Ale keďže sa k tomu nemienila priznávať nahlas, opäť sa len uchýlila k tomu, čo robila aj predtým.

Začala sa ťahať za rohy, čo jej vnútorné nutkanie príliš neohúrilo.

Tak si prstami štipkala stehno. To už jej mágiu zaujalo viac.

Gawain s výdychom zavrčal. „Myslím si, že by sme sa mali aspoň na chvíľu zastaviť a uvažovať o postupe. Nemôžeme sa tu len tak voľne pohybovať a riskovať, že nás chytia. Pochybujem, že by nás nechali ísť, ak by sme ich pekne poprosili.“

Zodvihla obočie. „Ešte si to ani neskúsil, ale vieš, čo sa stane? A to som si myslela, že budúcnosť tu predpovedám ja.“

„Tak sa tej budúcnosti spýtaj, ako nás zabijú, keď nás chytia!“

Mala dosť detailnú predstavu aj bez toho, aby sa musela pýtať.

Nemienila ho teraz poslúchnuť a prelievať krv pre jeho osobné zámery. Keď mu predtým ponúkla, že sa pozrie, čo presne plánujú urobiť s tým zabitým zverom, zastavil ju s tým, že by nemali zbytočne plytvať mágiou na nezmysly. Čo naznačovalo, že o tom všetkom vie viac, ako jej tvrdí. Pretože pochybovala, že by bol až taký naivný hlupák. Neskutočne ju frustroval.

To, že sa nevedela rozhodnúť, či ho chce zaškrtiť, alebo použiť na naplnenie túžby, ju dosť rozptyľovalo. Ale nie natoľko, aby o ňom nepremýšľala aj inak. Prezentoval sa ako niekto zvyknutý na pozornosť rodičov, ktorí ho chránia. Pretože vtedy sa začal vyhrážať krutou pomstou, ktorá určite padne na hlavy úplne všetkých zúčastnených.

Lenže v jeho správaní chýbala klasická rozmaznanosť. V jeho postoji bol vzdor, ale nesnažil sa ju presvedčiť, že jeho rodičia boli oklamaní a všetko má na svedomí Siobhán. Bol s tým odhalením zmierený, pretože si to uvedomoval. Vedel, že jeho rodičia sú rovnako vinní ako jej mocichtivá matka. Čiže v skutočnosti vôbec nebol tým, za koho sa prostredníctvom svojho otravného správania vydával.

Lenže zatiaľ ešte nezistila, čo presne tým všetkým sledoval.

Asi by sa mala pokúsiť ho presvedčiť, že jej môže veriť. To by sa však musel správať inak a nerobiť z nej hlupáka. Alebo ešte horšie – bábku, ktorej mohol rozkázať a ona by ho automaticky poslúchla. O zdravý rozum ho najskôr pripravila jeho vlastná mágia, ktorou dokázal ovládať ostatných. Hoci doteraz sa nepokúsil ju použiť.

Stlačila si koreň nosa. Mala toho naozaj viac ako len dosť.

„Potrebujeme nájsť Líadan, inak sa nemôžeme vrátiť. Sám si počul Doireann.“

„Áno,“ prisvedčil, „ale tiež si pamätám, prečo je vyhnanstvo taký hrozný trest.“

Zaklonila hlavu a odfrkla si. „To predsa vieme všetci. Podstatou je strata domova.“

„Zabudla si na to, ako všetkých vyhnaných upozorňujú, aby sa nepribližovali k ľuďom? Nemyslím si, že je to kvôli tomu, aby ich udržali v izolácii.“

Rozhodila rukami. „A čo máme asi podľa teba urobiť? Vzdať sa?“

Počula, ako si rukou šúcha čelo. „To som nepovedal. Len chcem, aby sme na chvíľu...“ Frustrovane s povzdychol. „Prečo vlastne by sme mali pokračovať, keď sme už pri tom? Prečo sa tak veľmi chceš vrátiť späť do jaskýň? Mala si tam až taký dobrý život?“

Nemingala nahlas priznávať, že má v niečom pravdu.

Jej život v jaskyniach pripomínal nikdy nekončiacu nočnú moru.

Nezmenilo sa to ani vďaka tomu, čo pre ňu urobil otec.

Zaškrípala zubami a zamračila sa smerom, ktorým stál Gawain. Neznášala, keď ju niekto prinútil cítiť sa takto. Odmietala sa ľutovať, s tým skončila už dávno. Ľútosť ešte nikdy nikomu nič nepriniesla a už vôbec nie jej. Lepšie je nevšímať si nikoho a nič, žiť len sám pre seba a voľný čas si krátiť marením šialených plánov.

Chcela sa správať normálne. Màthair jej pomáhaj, veď bola pripravená spojiť život s Hefinom.

Siobhán však ani to nestačilo a naposledy do nej musela kopnúť.

Tak sa rozhodla, že aj ona ju kopne. Najlepšie verejne a tým, že všetkým ukáže, aká potvora je jej matka. A to dokáže len tým, že absolvuje túto absolútne zbytočnú misiu po boku niekoho, koho by najradšej zatiahla na zem a poriadne si s ním užila, aby ju tie myšlienky následne rozzúrili a plánovala jeho zakopanie do plytkého hrobu. Nič z toho mu ale neplánovala vysvetľovať.

„Nenechám sa vyhnať z jaskýň len preto, že sa to niekomu hodí do plánu.“

Tým pre ňu táto hádka skončila. Musela ju useknúť skôr, ako prezradí niečo hlúpe.

Nemohla si dovoliť byť zraniteľná. Nie pred ním. Nie potom, ako mu podvedome stále ukazuje svoju nevyrovnanosť. Akoby nestačilo, že mu darovala svoje panenstvo a on ju kvôli tomu znenávidel. Čo by za to dali iní mágovia z ostaných kmeňov. On ani len neocenil význam toho, čo mu venovala. Snáď si silu tej krvi ani neuvedomil.

Pretože v opačnom prípade by sa snažil si tú krv uzurpovať pre seba.

Nedovolil by nikomu, a už vôbec nie Nóirín, aby ju zo seba zmyla.

„Takže takto to bude? Keď sa budeme hádať, rozhodneš sa odísť?“

Zavrela oči a zavrčala. „Táto hádka očividne nikam nevedie. Tak načo plytvať energiou?“

„Energiou, ktorú môžeš použiť na to, aby si vkráčala do ľudskej pasce?“

Odmietala sa k nemu otočiť. Radšej pokračovala v chôdzi.

Jej nasrdený a ako-tak dôstojný odchod narušovala početnosť zakopnutí.

Raz tento les s veľkou radosťou spáli. Potom jej už žiadny koreň nepodbije nohy.

„To mi ani neodpovieš?“ zakričal za ňou. Ale nevykročil jej smerom.

Tým lepšie pre ňu, potrebovala byť na chvíľu sama.

„Hlavne, že stále hovoríš o tom, akí sú ľudia nebezpeční a ako by sme sa im mail vyhýbať, ale pokojne kričíš v lese. Chceš, aby ťa našli?“ podpichovala ho čo možno najnormálnejším hlasom. Ale dokonca aj taký ignorant ako Gawain začuje to, ako pri tom škrípala zubami. „Okrem toho ti nemôžem odpovedať na otázku, ktorú si nepoložil.“

Nebolo to jej najlepší výkon, ale nateraz postačil. Hlavne v momente, keď mala chuť začať si trhať vlasy. Doteraz mala to nutkanie celkovo trikrát, pričom už druhý raz bol zdrojom jej frustrácie práve Gawain. Nemienila riskovať plešinu len preto, aby mal posledné slovo.

„Kam ideš? Východ je iným smerom.“

Zasyčala. On a ten jeho prekliato dobrý orientačný zmysel.

„Idem si nájsť obed, ak to už musíš vedieť.“

„Nehovorila si, že si slepá? Ako chceš nájsť jedlo?“

„Začínam sa sama seba pýtať, kto z nás dvoch je vlastne slepý,“ zahundrala si popod nos a pokračovala smerom, ktorým sa mala vybrať, ak chcela nájsť tie zrelé plody zo svojej predchádzajúcej vízie.

Netušila, čo Gawain urobí, ale veľa možností nemal.

Našťastie sa nerozhodol ju nasledovať.

Čoskoro však svoje chvíľkové uspokojenie oľutovala.

Najskôr začula len nezaujímavý šuchot. Doteraz stále počúvala krásnu ťahavú melódiu šumenia listov v korunách stromov, ale toto bolo iné. Okamžite sa otočila smerom, odkiaľ ten zvuk prišiel. O niekoľko nádychov neskôr sa šíril z iného smeru. Pohybovali sa v jej blízkosti, ale netušila, či to boli zvery, alebo tí ľudia. Predpokladala ale, že skôr nejakí lesní obyvatelia vyrušení jej prítomnosťou. Prešla poriadny kus cesty, vlastne sa skôr tým lesom pretackala, a to úplne iným smerom, než ktorým sa vybrali lovci.

Nemohli tušiť, že Nóirín s Gawainom sa ukrývajú na strome.

Vo svojom predpoklade sa však prerátala.

Lomoz okolo nej sa stále približoval. Ostala stáť na mieste, pretože utekať pred zverou sa aj tak neoplatilo. Mala väčšiu šancu, keď zachová pokoj. Lenže ju neprenasledovalo hladné a vystrašené zviera. Sledovali ju ľudia. Čo si uvedomila v momente, keď v okolitom rámuse jasne rozoznala ozvenu nôh tvrdo dopadajúcich na lesnú zem. Utekali jej smerom. A ona tam len stála.

Schmatli ju dva pár rúk. Boli neoblomní a plánovali, že sa k nim Nóirín pridá.

Či sa jej to páči alebo nie.

Ona s nimi však nemala v úmysle nikam chodiť. Hekala a snažila sa brániť, ale proti presile, navyše bez schopnosti vidieť ich, sa jej veľmi nedarilo a jej neoblomnosť sa čoskoro premenila na frašku. Vedela, že jedného z nimi minimálne poškriabala, za čo si vyslúžila odvetný úder do brucha. Ten z nej vymámil všetok dych a predklonila sa.

Jej útočníci však trvali na tom, že bez ohľadu na to, ako sa bude brániť, ostanú ticho.

Tak ich mlčanlivosť vyriešila po svojom. Začala kričať.

Nevedela, kde presne je Gawain a či je dostatočne blízko na to, aby ju počul č i len v ozvene, ale ak jestvovala aspoň malá šanca, bola odhodlaná využiť ju. Dostala na to celkom krátku príležitosť. Pretože sotva otvorila ústa, úchop útočníkov na jej rukách stuhol. Bol ráznejší a jasne ju obmedzoval. Následne jej na hlavu niekto nasadil páchnuce vrece. Netušila, čo presne im prezradilo, že niečo vidí, ale páska stále uviazaná cez pol hlavy to asi nebola.

Tí ľudia asi neboli ktovieako bystrí.

Alebo možno boli. Pretože keď sa odmietla nechať zastrašiť do tichosti tmou, rozhodli sa pre iný postup. Niečo jej tvrdo dopadlo zozadu do hlavy. Ten náraz najskôr počula a vzápätí aj zacítila. V hlave sa jej objavili obrazce Predpokladala, že sa práve bližšie zoznámila s tou neznámou zbraňou, ktorú použili pri lovení. Čo považovala za nanajvýš nepriateľské.

Predsa im nič neurobila, aby na ňu útočili.

Nakoniec sa prebrala. Hoci len pomaly a s nutnou dávkou stenania.

Niekam ju dovliekli. Zvuk sa tam ozýval, ale chýbal typicky zatuchnutý vzduch známy z jaskýň. Možno tu boli postavené nejaké obydlia. Kmeňmi kolovali príbehy o drevených domcoch s komínmi a stúpajúcim dymom. Možno bola v jednom z nich. Aspoň toľko jej prezrádzal nos. Ďalšie okolnosti si uvedomila, keď podvedome pootvorila oči a bola nútená so syčaním ich zatvoriť. Pri svojej prezieravosti jej dali dole vrece z hlavy, ale spolu s ním aj jej prácne vyrobenú ochranu očí.

To jej rovno mohli prepichnúť hlavu a bolelo by ju to rovnako.

Pokúsila sa postaviť. Nakoniec sa jej to aj podarilo. Zatvorili ju do malej miestnosti. Celú ju prekonala niekoľkými krokmi. Mohla sa v nej ale voľne postaviť, takže mala vysoký strop. Dve steny boli pevné a studené, pravdepodobne kameň. Tie ďalšie dve tvorili mreže, ale vyrobené boli z divného hladkého a tvrdého dreva, aké nikdy predtým nevidela.

Oprela sa o ne hlavou, ale vzápätí svoju slabosť preklínala, keď ju zasiahla ozvena vlastného úderu päsťou. Nech to bol akýkoľvek materiál, šíril sa ním nielen zvuk, ale aj otrasy. Čo jej pomohlo zistiť, že ju strážia. Začula minimálne dva páry nôh a o prítomnosti ďalších dvoch mala podozrenie. Podľa toho, ako sa zvuk stišoval a opäť získaval na hlasitosti, usúdila, že sa tí strážcovia prechádzajú.

Nepodarilo sa jej zistiť, prečo ju sem priviedli.

Museli však na ňu čakať. To jediné dávalo zmysel. Tiež tu bola možnosť, že len čakali na nejaké zviera, číhali za stromami, a miesto sitheach vkročila do ich sústredenia Nóirín. Čo jej pripadalo nepravdepodobné. Predtým už niečo ulovili a so svojou korisťou boli spokojní. Okrem toho, ak naozaj z mágie toho zvieraťa plánovali urobiť talizmany, museli sa ponáhľať a nemali by tak čas na vyčkávanie na ďalšiu korisť.

Nie, tí ľudia tam na ňu čakali, pretože vedeli, že tam pôjde.

Čo vypovedalo o tom, že vo svojich radoch museli mať niekoho nadaného mágiou.

Niekoho, kto vedel predpovedať budúcnosť.

Rukou nasrdene udrela do mreží, ale hneď to oľutovala, keď ju odrazený zvuk nárazu trafil presne do bolestivého miesta na hlave. Pomaly sa zviezla na zem a namrzene škrípala zubami. Nechty si niekoľkokrát zaborila do stehien. Mágia v nej doslova vrela, preto sa nebránila jej naliehavému volaniu. Siahla si na hlavu v miestach, kde ju zasiahli. Podľa stavu chrasty usúdila, že od stretnutia v lese ubehlo možno aj pol dňa. Gawain si už teda musel uvedomiť, že sa niečo stalo.

Na jeho ochotu hľadať ju sa nechcela spoliehať.

S povzdychol zatlačila na ranu. Zasyčala, keď narušila vetchú hradbu z krvi.

Tentoraz rituálne slová opakovala deväťkrát. A potom ešte deväť.

Prudko mykla hlavou, čo pocit vyvolaný víziou len zhoršil. Pretože po dlhom čase nevidela presný obraz, ale len pocit. Pripadala si ako keď bola ešte dieťa a ukrývala sa pred posmeškami niektorých detí. Skľúčenosť, hnev, bolesť. A hlavne strach. Nech sa v jej budúcnosti udeje čokoľvek, nevyzerá to pre ňu dobre. Hlavne ak to končí bolesťou. S hnevom a strachom dokáže žiť. Nejako. Hnev použije ako obranu proti strachu. Lenže bolesť? Tá nikdy neveštila nič dobré. Podobné vízie neraz končili smrťou.

Rozhodla sa, že to bude smrť ľudí tam vonku, ktorú práve teraz predpovedala.

Spozornela, keď sa šuchot nôh priblížil. Odtiahla sa a chrbtom sa oprela o pevnú stenu. Čiže ešte stále ostali dva nebezpečné smery, z ktorých ju mohli obkľúčiť. Čo ju nútilo zatínať päste a vraštiť obočie. Ukázalo sa však, že sa pripravovala zbytočne. Keď prišli až k jej cele, ozval sa škripot, vzápätí hvizd, ako keď niekto niečo prudko posúva, a niekoho hodili dovnútra. Ten s prudkým výdychom zabrzdil až o kamennú stenu.

Usmiala sa. Jej armáda predsa len dorazila.

Kým sa šuchot nôh vzdiali, zachytila ešte nejaké ševelenie. Ľudia sa očividne medzi sebou rozprávali, ale používali na to jazyk, ktorý nikdy predtým nepočula. Niekto z nich niečo vykríkol. Znelo to ako príkaz. Ten, kto ho poslúchol, dostal očividne za úlohu hliadkovať pred ich celou, pretože sa prechádzal pred mrežou, potom mizol v zákrute, niekde sa otočil a vrátil sa naspäť, aby celý rituál zopakoval. Zabralo to niekoľko dlhých okamihov.

To mohla byť ich príležitosť.

Zubila sa, keď prehovorila smerom k nadávajúcemu Gawainovi. „Nikdy by som si nemyslela, že to niekedy poviem, ale Màthair buď večná sláva, som rada, že si tu.“

Na to reagoval len nasrdeným mručaním.

Keď sa však posadil, a rovnako ako ona sa oprel chrbtom o kameň, odpovedal:

„Takže teraz sa cítiš lepšie, lebo sme obaja zatvorení?“

Nechcela sa nechať otráviť jeho ostrosťou.

Jeho prítomnosť prinášala nádej, ktorú vo svojej vízii nenašla.

„Ale no tak, nesprávať sa tak nasrdene, nie je to tak, že by som im prezradila, kde ťa nájdu.“

Zavrčal na ňu. „Ťažko sa tomu verí.“

Nechcela hovoriť o svojich podozreniach. Preto si vybrala druhý najlogickejší argument.

„Určite si si všimol, že rozprávajú iným jazykom, ako my.“

„Nie som hluchý.“

„To nie si, hoci občas mám pochybnosti,“ zabrblala polohlasne. Niekoľkokrát zakyvkala hlavou, keď v duchu odpočívala čas do príchodu ich strážcu. „Ale mal by si sa pripraviť. Čoskoro sa vráti. Neustále sa tu prechádza. Schmatni ho, ja ho podržím, a ty tak môžeš preliať jeho krv.“

„Prečo by som niečo také robil? Veď nám to nepomôže dostať sa odtiaľto.“

Znel tak odmietavo, že si Nóirín ihneď domyslela, čo mu práve chodí po rozume. Predpokladal, že mu navrhla, aby toho strážcu zabil. Čo by síce mohlo pomôcť, ale to len v prípade, že by vedeli, ako sa z tejto cely dostať. Otvoriť sa však nedalo. Niekoľkokrát to skúšala. Čiže ich záchrana musela prísť zvonku, nie zvnútra.

„Nechcem, aby si ho zabil,“ vypľula a stíšila hlas, kým okolo nich neprešiel. Len obetuj jeho krv a použi svoju mágiu.“

Počula, ako sa pohol a náhle stuhol. „Moju mágiu?“

Naklonila hlavu na stranu. „No áno, veď si z kmeňa Ànradh. Viete ovládať ostatných.“

Na chvíľu sa odmlčal. Začala mať nepríjemný pocit. Ak by mal mágiu, neváhal by ju použiť. Hlavne ak by mu to mohlo zachrániť život. Tie ich boli dostatočne ohrozené na to, aby sa chytil akejkoľvek príležitosti bojovať s nepriateľom. Miesto toho tam sedel a mlčal.

Nech jej už nechcel povedať čokoľvek, určite sa jej to nebude páčiť.

Musí to z neho vypáčiť.

„Neurobím to,“ vydýchol, čím ju prekvapil.

Zažmurkala. Cítila, akoby ju práve oblial studenou vodou.

„No tak, zahoď zábrany, ide nám o krk,“ nabádala ho.

Rozhodil rukami. V tom geste bola očividná frustrácia. Čo dokázala pochopiť.

„Práve preto som chcel, aby sme prehodnotili svoj plán a postupovali opatrne!“

Natiahla sa a udrela ho po prvej časti tela, na ktorú dosiahla. Bola to noha. Snažila sa mu čo najtvrdšie naznačiť, aby stíchol. Počula, ako ich strážca zaváhal na mieste. Pripravil sa vyraziť. Ale nakoniec, keď boli ticho, len ďalej pokračoval akoby sa nič nestalo. Vydýchla si.

„Prestaň vrieskať, to nám nepomôže,“ zasyčala, „ale tvoja mágia áno.“

Vykrútil sa spod jej dotyku. Akoby sa mu hnusil.

Určite sa naňho nemienila vrhnúť práve teraz. Sledovalo ich priveľa očí.

„Prečo nepoužiješ tú svoju?“

Zažmurkala. „A čo s ňou asi tak zmôžem? Predpovedať, aký nás čaká osud? Na to sa nepotrebujem pozerať do budúcnosti. Ak niečo neurobíme, pravdepodobne sa nedožijeme rána. Je to na tebe!“

„Neurobím to!“ odmietol nasrdene.

„Nechceš si zamazať ruky?“

„Skrátka nemôžem.“

Dokonca mal v sebe toľko slušnosti, že znel ľútostivo.

„Nemôžeš? Skôr nechceš.“ Natiahla sa, že ho znovu udrie, ale keď ho nenašla, len frustrovane zavrčala a prstami si vošla do vlasov, takmer rozhodnutá začať si ich trhať. Prinútila sa ťahať sa za rohy. „Myslí si snáď, že si o toľko lepší odo mňa, že sa neznížiť k tomu, aby si mi pomohol? To hovoríš? Si pokrytec!“

„Nejde tu o teba,“ zaševelil takmer až porazenecky.

„A o koho teda? Chceš snáď svojou nečinnosťou niečo dokázať?“

„Ver mi, rád by som nejako pomohol Ani nevieš ako.“

„Ale aj tak to neurobíš.“

„Nemôžem.“

Rozhodila rukami. „Výhovorky!“

„Nemôžem.“

Ukázala naňho prostom. „Si slaboch.“ Sklonila hlavu a začala ňou pomaly krútiť v snahe usporiadať si myšlienky. No nedarilo sa jej. Pretože vedela, že lepší plán nevymyslí. A on sa jej takto vysmial. Dúfala, že má lepší dôvod ako pomstu za to, čo mu vyviedla v jaskyniach. „Prečo ťa vôbec Doireann posielala, aby si mi pomohol?“ pýtala sa sama seba, neschopná pochopiť schémy svojej priateľky.

„Nóirín, ja nám ale naozaj nemôžem pomôcť.“

To ju prinútilo zodvihnúť hlavu a otočiť sa k nemu. Nesnažila sa ani otvoriť oči, ale aj tak bolo jasné, že mu venuje svoju plnú pozornosť. Doteraz jej meno vyslovil len asi dvakrát a aj to len v zápale vášne. Potom ju mal chuť už len urážať, no nikdy ju pritom priamo neoslovil. Až teraz. Pričom jej meno z jeho úst znelo ako prosba.

Cítila, ako jej zovrelo hruď.

„To stále tvrdíš, ale odmietaš mi to vysvetliť.“

Chcela mu povedať niečo iné. Nakričať naňho a vmiesť mu do tváre vlastnú neschopnosť.

Nakoniec sa ale ovládla. Aj keď nie preto, že by sa upokojila.

Len nechcela plytvať energiou na ďalšie hádky.

Z jeho smeru sa ozval šuchot. Predstavovala si, že zvesil hlavu.

„Nemôžem ti pomôcť mágiou, ktorú nemám.“

Zo všetkých možných dôvodov, ktoré mohol vysloviť... s týmto naozaj nepočítala.

„Si kráľovský syn,“ začudovala sa, akoby sa tým čokoľvek vysvetľovalo.

Odfrkol si „Som kráľovské sklamanie.“ Znel, akoby opakoval slová niekoho iného. Pravdepodobne rodičov. „Som totiž prvý syn v histórii, ktorý nemá žiadnu moc.“

Zvraštila obočie, netušiac, čo presne by mu mala povedať. 

Kapitola 5. ¦ Kapitola 7.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 6.: