OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 7.

28.02.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 752×

Kapitola 7.

„... ktorý nemá žiadnu moc,“ počula stále ozvenu jeho frustrovaného výkriku.

Na niekoľko okamihov bola taká fascinovaná jeho slovami, že úplne stuhla. Prsty, ktorými si dovtedy podvedome štípala stehná, takisto ustali. V duchu zvažovala, čo o ňom vedela a veľa toho nebolo. Všimla si rozpor v jeho správaní a v tom, čo hovoril. Nedokázala posúdiť to, ako sa tváril alebo ako vyzeral, ale jeho gestá hovorili zaňho.

Vzápätí sa však jej zlozvyky opäť rozbehli, aby ju prinútili ešte väčšmi vyzerať ako blázon. Kráľovský synáčik bez mágie. Mala chuť ho vysmiať, nakoľko práve v tento moment v jeho tele moc cítila. Bola tlmená hrubou vrstvou, akoby niekto hovoril do prikrývky, no ozvena ostávala. Zvraštila obočie. Nepoznala ho dosť dobre, ale ak by boli okolnosti iné, vyskočila by na nohy a vmietla mu do tváre, že práve prehliadla jeho lož.

Lenže... čo ak hovoril len to, čo mu opakovali celý život, tak často, že tomu začal sám veriť?

Jej mágia bola dostatočne iná na to, aby slúžila ako akýsi radar. Cítila moc ostatných okolo seba rovnako, ako iní ľudia rozoznávali jemné chute rôznych bylín v jedle. Mágia predstavovala skutočné emócie, niekedy ľahké pohladenie milenca, inokedy úder do brucha od najhoršieho nepriateľa.

V duchu uvažovala, aký zvrátený zmysel pre humor mal jej osud, keďže sa domnieval, že bude správne riešenie dať dokopy dvoch jedincov, ktorí sú nielen úplne odlišní, ale navyše možno zdieľajú ten istý problém. Rozdiel bol len v tom, že zatiaľ čo Nóirín za jeho vyriešenie vďačila otcovi, Gawain pocit viny a ostré výčitky dostal ako trest za zločin, ktorý nevedomky spáchal tým, že údajne nemal žiadnu moc.

Prudko zo seba vyrazila výdych. „To je to, čo predpovedali pri tvojom narodení? Že nebudeš mať žiadnu moc?“

Sedela na zemi, chrbtom opretá o ich súčasnú celu. Nechcela Gawainovi pripomínať, že je znovu zodpovedná za to, že skončili zamknutí a ich osud sa premenil na veľmi nejasnú, no nezadržateľne sa blížiacu katastrofu. Odfrkla si. Pravdepodobne by ju obvinil, že to urobila náročky, aby sa mu vysmiala. A predpokladal, že to aj urobí. Hneď potom, ako si vytiahne hlavu z vlastného zadku.

Alebo to možno už aj urobil. Cítila, ako jej pohľadom vypaľuje dieru do čela.

Pousmiala sa. Tu je Gawain, ktorého tak dobre pozná.

„Myslíš si, že ma urazíš tým, keď mi pripomenieš moju hanbu?“

Pohodila plecom. „Ty tvrdíš, že je to hanba. Ja chcem len poznať odpoveď na svoju otázku.“

Nohy si potiahla pod seba, až si na nich vlastne sedela. Bola to veľmi nepohodlná poloha a to vlastne bolo jej cieľom. Aby sa mohla sústrediť na niečo úplne iné. Pamätala si, ako sa jej pre tieto jej tiky vždy vysmievali, na čele s Maeve. Keď sa potom začala smiať spolu s nimi, prestalo ich to baviť a rýchlo si našli ďalšiu obeť, ako každé dobre vychované zlomyseľné dieťa. Maeve však stála vo svetle mnohých urážok, ktorý boli adresované práve Nóirín.

Vedela teda, že ju sestra zradí. Predsa ju to však nakoniec prekvapilo.

Nechty si zaťala do dlaní. Aké lži si nahovárala a potom ešte bola prekvapená, keď sa ukázalo, aké lživé v skutočnosti boli. Prinútila sa oprieť sa hlavou o stenu. Ak bude uvoľnenosť dostatočne dobre predstierať, možno sa stane skutočnosťou.

Gawain ju stále prebodával pohľadom. Akoby sa pripravoval na urážky, ktoré Nóirín vymýšľala.

Takmer sa zasmiala.

„Nikto o tom nikdy nehovoril,“ zaševelil potichu, jeho hlas doslova nahý bez jeho predchádzajúcej ostrosti, „ale ja si na niečo spomínam.“

Nóirín zodvihla obočie, no nehovorila nič. Nechcela ho zastrašiť tým, že bude hulákať o tom, aké má šťastie, že si na niečo podobné pamätá. Väčšina kmeňov zabudla a tých pár odvážlivcov, ktorí o tom hovorili, si väčšinou vyslúžili len krivé pohľady. Tvrdili, že nikto si nepamätá na to, čo sa stalo tesne po narodení.

Čo bola pravda.

No niektorí na mágiu citliví jedinci, si pamätala presne to – pozostatok moci ich prvého prežitého rituálu. Bol to zhluk vnemov a neistých obrysov, ale taký silný, že každého, kto to zažil, presvedčil o tom, že ide o skutočnú spomienku. Jej sa stalo niečo podobné a rozumela tomu len vďaka otcovi, lebo sa rozhodol jej to vysvetliť. Gawain však také šťastie nemal. Raz mu to vysvetlí ona. Ale nie práve teraz.

Jeho ruky boli až nebezpečne blízko jej tela. Nechcela, aby ju zaškrtil.

Pretože napriek istej prázdnosti v jeho tele stále bublala agresia.

„Narodil som sa len niekoľko dní predtým a podľa toho, čo hovorili moji rodičia, som stále vrieskal. Stíchol som až vtedy, keď sa začal obrad.“ Začula, ako škrípe zubami. To znechutené konštatovanie takisto vychádzalo z dlhoročne opakovaných urážok. „Priviedli obrovské zviera. Netušil som, že niečo také môže žiť, takže som ho sledoval. Bolo také... krásne. Majestátne. Nevzpieralo sa. Vedelo, čo za osud ho čaká, no nemienilo prejaviť slabosť. Do poslrdného momentu tam len hrdo postávalo a očami sledovalo tých, čo ho mali popraviť.“

Na prvý obrad malého následníka by priviedli len jedno jediné zviera.

„Museli to bò hľadať poriadne dlho,“ skonštatovala s ľahkým naklonením hlavy.

„Pravdepodobne.“

Cítila, že po nej prechádza pohľadom. Bol to iné ako predtým, keď jej očami vypaľoval do hlavy diery a predstavoval si, ako ju škrtí. Teraz bol skôr zvedavý. Akoby ho svojimi slovami zaskočila. Pripravil sa na to, že mu bude odporovať. Možno očakával výsmech. Nóirín mala chuť škodoradostne sa smiať. Určite mu prekazila svedomito vymyslenú ostrú obranu.

Odkašlala si, aby zakryla chuť chechtať sa.

„Čo povedala tá, čo viedla obrad?“ nabádala ho, aby jej povedal viac.

Jej otázka vyznela lenivo. Možno preto, že sa vlastne nemali kam ponáhľať. Strážili ich, no v diaľke nepočula šumenie hlasov. Nech už čakali na príchod kohokoľvek, ešte sa neukázal. A to presne robili. Nezatvorili ich tu preto, aby s nimi urobili to, čo so zverom v lese. To by sa neobťažovali privliecť ich do svojej dediny. Nie, oni ich priviedli pre niekoho. V duchu sa snažila vyloviť pozostatky starých príbehov. O tom, prečo začali žiť v podzemných jaskyniach. O mieste na výslní, o ktoré ich neprávom pripravili.

Bol to zhluk povedačiek pre deti. Pochybovala, že niečo z toho sa zakladalo na pravde.

„Priviedli niekoho z tvojho kmeňa,“ pokračoval ledabolo Gawain a Nóirín začala krútiť hlavou, aby sa zbavila otravných myšlienok. „Neviem, kto to bol, ale musela byť z vás najmocnejšia. Moji rodičia by sa v tom čase neuspokojili s nikým slabším.“ Opäť zaškrípal zubami. Takže teraz by sa tým neobťažovali. Začalo byť jasné, že oni dvaja toho majú spoločného viac, než bude ktokoľvek z nich ochotný priznať. Aspoň nahlas. „Preliala krv toho stvorenia. Pamätám si, ako okolo začali prúdiť malé farebné obrazce. Smial som sa, pretože ma niečo šteklilo po tvári. Bolo to... príjemné.“

Znel smutne. Takže ak odvtedy cítil mágiu ukrytú v obradoch, nebola v nej žiadna hrejivosť.

To si musí pamätať. Dosť to vypovedalo o tom, aký vzťah má k moci.

„Tá žena hovorila v hádankách.“ Tentoraz sa Nóirín zasmiala. To isté by urobila ona, ak by niekomu mala predpovedať osud. Nie preto, že by to nechcela prezradiť, ale pre tú zábavu. „Rodičia ju prinútili vysvetliť to. Hovorila, že v mojom živote vidí veľkoleposť, ale aj tieň slabosti. Povedala však, že ten zasvieti len krátko, lebo ho zacloní žiara mojej moci. Tvrdila, že ešte nikdy predtým v niekoho budúcnosti necítila takú veľkú mágiu, ako v tom mojom.“ Vyprskol a tak sucho sa zasmial, že Nóirín z toho na okamih vyschlo v ústach. „Očividne tárala nezmysly.“

Tými slovami každý náznak jej veselia vyprchal.

Zaškrípala zubami a zavrčala. Každý z jej kmeňa by reagoval rovnako.

Bola to kmeňová hrdosť a nemienili trpieť, aby ju niekto špinil svojimi pochybnosťami.

Zovrela ruky. Predstierala, že ich zviera okolo jeho hrdla. Tá predstava pomohla, aby sa uvoľnila a nezačala na neho škriekať. Nemala v úmysle na nich zbytočne pútať pozornosť ostatných. Chcela, aby ich vedome začali podceňovať. Ak si o nich budú myslieť, že sú slabí, otvoria im tak východ k slobode. Nemienila ho zatresnúť ešte pred otvorením len preto, že Gawain sa správal ako chrapúň. Čiže tak, ako vždy.

Prudko nasala vzduch nosom. „Ak by to ktokoľvek z kmeňa Tàrlaidh predpovedal podobnú budúcnosť, bola by to pravda. O to viac, že určite poslali tých najlepších.“ Cítila, že chce niečo povedať, tak radšej pokračovala v predslove: „Neviem síce, o koho išlo, záleží na tom, koľko zím si prežil. Ale ak to bola Líadan alebo jej predchodkyňa, môžeš mi veriť, že sa nemýlila.“

Rukami si najskôr udrel po stehnách, keďže začula ostré plesknutie.

Žeby boli jej nevyspytateľné nutkania nákazlivé?

„Nemýlili? Predpovedali mi veľkolepú budúcnosť plnú moci a ja nedokážem rozkázať ani len hmyzu!“ Znel ako niekto, kto niečo podobné skúšal a ostal kruto sklamaný, keď sa nič nestalo.

Vedela precítiť jeho frustráciu. Sama s ňou dlhodobo žila.

„Ak v tvojej budúcnosti videli moc, tak sa tam objaví.“

„Moja ale rozhodne nebude!“

Nad jeho domnelou istotou len pokrútila hlavou.

„Ty o mágii naozaj veľa nevieš, však.“

Niečo v jej hlase, alebo v jej slovách, ho prinútilo na chvíľu zaváhať.

Keď prehovoril, znel o čosi menej chrapľavo.

„Možno nie, ale viem jedno – nemôžeš používať mágiu, ktorú nemáš.“

Sama pre seba sa usmiala. „V tom sa mýliš.“

„V čom? Že nemôžem ovládať mágiu?“

„Nie,“ odmietla potichu a takmer až nežne, „v tom, že predpokladáš, že mágiu nemáš.“

Opäť ju prepaľoval pohľadom. Ak predtým sa jej snažil do hlavy vyryť ešte aspoň jednu dieru navyše, teraz ju doslova upaľoval. Musela sa veľmi ovládať, aby sa nemykla, ale odmietala ustúpiť. Jej snaha ju však len donútila ešte zúrivejšie si škriabať predlaktia.

Už si prestávala uvedomovať svoje zlozvyky.

Pohybovala sa po veľmi nebezpečnej pôde. Po takej, z ktorej niet návratu.

„Prestať sa mi posmievať,“ zavrčal na ňu pomedzi zuby.

Nakrčila obočie. „Neposmievam sa ti. Je to pravda.“

Rovnako efektívne by bolo pokúšať sa z kameňa vypestovať strom.

Gawain si ju absolútne nevšímal. Možno ho prepadla nejaká spomienka.

„Ak si zo mňa mieniš uťahovať, musím ťa upozorniť, že nemôžeš povedať nič, čo by som už predtým nepočul. Hoci je pravda, že posmešky o tom, že by ma mal niekto rozpárať, lebo moja mágia sa určite ukrýva niekde hlboko v mojom zadku, len odtiaľ nevie nájsť cestu, boli dlhodobo najobľúbenejšie.“

Napriek tomu, ako veľmi sa snažila zastaviť, dosť hlasno zahvízdala.

„Mal si veľmi kreatívnych uctievačov.“

„Uctievačov?“ odfrkol si. „Boli to kruté deti tých najmocnejších v kmeni. Platilo na nich jediné.“

„Moc?“

„Nie, strach.“

Nóirín si spomenula na ich prvé stretnutie. Nie to plné potu a vzdychania, ale hneď to nasledujúce plné nenávistných pohľadov, vrčania a vyhrážania. Predpokladala, že Gawainove slová o tom, ako sa im všetkým jeho rodičia pomstia, boli prázdne. Na to ich opakoval až príliš často a jeho hlas bol až príliš neistý. Opakoval to, čo predtým vyslovil nespočetne ráz. Pravdepodobne išlo o naučený inštinkt pochádzajúci z nie veľmi šťastného detstva.

Pošúchala si bradu. „Vtedy si začal ostatným hroziť svojimi rodičmi.“

„Matka to nepovažovala za veľmi vtipné,“ zašomral a Nóirín napadlo, že je tak veľmi uväznený v spomienke, že si ani neuvedomuje, komu to všetko rozpráva. Nechcela mu to pripomínať, tak len ticho pokračovala v škriabaní. „Na druhej strane nikdy neurobila nič pre to, aby mi v tom zabránila. Asi ju to fascinovalo. To, ako sa snažím získať si rešpekt. Ostatní to klamstvo ale nakoniec prijali a dali mi pokoj.“

„Sú tvoji rodičia naozaj takí mocní?“

Počula klebety. Asi ako každý. Ale tie sa niekedy nezakladali na pravde.

Stačilo sa započúvať do toho, čo tvrdili o Nóirín.

Mierne sa uškrnula. Niekedy ale boli pravdivé.

„Matka určite. Povráva sa, že stačí jediná kvapka tvojej krvi a vlastné telo ti už nikdy nebude patriť. Ja som to, samozrejme, nikdy neokúsil na vlastnej koži, ale určite chápeš, prečo som sa matky ani nikdy nepýtal, či je to skutočne pravda.“

Pokyvkala hlavou. „Pretože ak si tomu veril ty, verili tomu aj ostaní.“

Po krátkom zaváhaní nakoniec vydýchol len jednoduché „možno“.

„Preto si sa vyhrážal, že ak ťa nepustia, zakúsia hnev tvojich rodičov,“ skonštatovala.

Na jazyku zacítila ostrú pachuť jeho podozrievavosti. Štípala úplne inak než jeho predchádzajúci bezbrehý hnev. Sama seba sa pýtala, prečo vlastne trvá na tom, že bude pokračovať v tomto ich očividne vynútenom rozhovore. Zisťovala však, že ak sa mohla zabávať jeho protichodnými reakciami, nemusela si kožu drieť až do krvi. Stačilo sa len sem-tam potiahnuť za roh.

„Očividne to ale nemalo žiaden účinok.“

Začula, ako si pošúchal bradu.

„Možno len vedeli, že tvojim rodičom bude úplne jedno, čo s tebou bude.“

Veľmi riskovala, keď niečo podobné vyslovila nahlas. Ale on na ňu nezaútočil.

Len sa cez ňu prelialo jeho sklamanie... a zármutok.

„Pretože sa dohodli so Siobhán,“ skonštatoval nakoniec, čím konečne prijal fakt, že v ich vyhnanstve hrali svoju úlohu aj jeho rodičia. Nóirín to však nepovažovala za víťazstvo.

Ostro kývla hlavou, aby dala najavo svoje uznanie.

„Vedeli, že ak nájdu niekoho, kto sa nebude štítiť odsúdiť alebo zabiť následníka vášho trónu, vyhrali. A moja matka je najlepšia v presadzovaní svojej vôle.“

Vlastne to bol úplne dokonalý plán. V duchu uvažovala, ako dlho asi všetko plánovali.

No jej myšlienky prerušilo ďalšie jeho odhalenie.

Asi by mala byť šťastná, že sa rozhodol s ňou rozprávať.

Bola to zmena oproti tomu, keď na ňu len kričal.

„Tým by sa uvoľnila následnícka línia pre môjho brata.“

Prudko sa k nemu otočila, zvažujúc, že otvorí oči a bude riskovať bolesť.

Lenže v ich okolí vládlo prítmie. Rozoznala akurát tak to, ako pevne zatína zuby.

„Ty máš brata?“ začudovala sa. O žiadnom ďalšom princovi nič nevedela.

„Hej, narodil sa nedávno.“ Čím sa vysvetľovala absencia klebiet. „Predpokladám, že by som mal ďakovať za to, že sa narodil až teraz. Aspoň som sa dožil dospelosti.“

„A to som si myslela, že Siobhán je tyran,“ zabrblala polohlasne.

Nemohla mu poskytnúť útechu alebo prázdne slová. Predpokladala, že toho všetkého sa v živote napočúva dosť. Miesto toho jej napadlo, že by mu mohla vysvetliť niečo, čo odmietal priznať – to, že jeho budúcnosť je skutočná a nejde o krutý žart kňažky z kmeňa Tàrlaidh.

„Tvoji rodičia sa rozhodli nesprávne. Mysleli si, že si slaboch, nemáš žiadnu mágiu a tým pádom ťa vylúčili z následníckej línie.“ Jej slová boli príliš ostré na to, aby boli zhovievavé alebo opatrné. Odkašlala si. „Neuvedomujú si, o akú moc sa pripravujú. O akú mágiu ochudobnili svoj kmeň.“

„Ak by som mal mágiu, vedel by so o tom.“

Vedela, že inú šancu na to, aby mu to vysvetlila, nedostane.

Tak sa zhlboka nadýchla. „Musíš si uvedomiť, že mágia nie vždy...“ Odmlčala sa.

Blížili sa k nim kroky. Rýchlo sa vyštverala na nohy.

„Niekto ide,“ sykla naňho. Bez zbytočných slov nasledoval jej príklad.

Snažila sa pozrieť, ale zazrela len obrysy. Kým neprídu k mrežiam, nerozozná ich tváre. Hoci netušila, prečo vlastne chcela vedieť, kto ich uväznil. Bol to nepriateľ a tých treba zabíjať, nie spoznávať. Oveľa viac ju ale zaujal Gawain, ktorý úplne náhle a bez provokácie ustrnul.

On toho videl viac ako ona mohla dúfať.

„Ehm... vieš, tá kňažka, ktorú si sa snažila nájsť? Myslím... myslím, že sme ju našli.“

Okamžite sa k nemu otočila. „Chceš povedať, že je tiež väzňom?“

„Nuž... ono to skôr vyzerá tak, že je spriahnutá s tými, ktorí nás sem zavreli.“

Niekoľkokrát zažmurkala.

Nech ju kopne Coillèino najškaredšie monštrum. Za kým presne ju Doireann poslala?

Kapitola 6. ¦ Kapitola 8.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 7.: