OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 8.

06.03.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 824×

Kapitola 8.

„Ak to prežijeme, tak Doireann zaškrtím,“ zavrčala a vzápätí vykríkla.

Tak takto sa cíti sitheach, keď ho zasiahnu šípom.

Sklonil sa k nej Gawain a pomáhal jej na nohy. Niečo jej šomral do ucha.

Chlácholil ju, akoby bola divoké zviera pripravené odhryznúť mu hlavu.

Mala tú šialenú kňažku poslať do Beathiných najhorúcejších plameňov hneď, ako k nim podišla.

Moment, ktorý zabral Líadan, aby došla až k mrežiam ich cely, bol cítiť večnosťou. Škrípala zubami a pre zmenu nemala nutkanie ubližovať si. Pretože svoju prebytočnú energiu a nevyužitú mágiu sústredila práve na kňažku.

Očividne sa spriaha s nepriateľom a pre zradcov nemala Nóirín veľa trpezlivosti. Okrem toho ju premáhalo nutkanie vrčať. Až zatvorená v cele si uvedomila, ako veľmi unavená bola. Možno za to mohla strata krvi, možno vyčerpanie. Ale ak by na Líadan mohla položiť ruky, asi by jej odtrhla hlavu.

Čo nebolo produktívne rozhodnutie, ako jej pripomínal Gawain.

Takže nakoniec udrela zovretou päsťou jeho.

Tušila, že ho zasiahla do stehna, za čo si vyslúžila zasyčanie a ďalší hlavu prevŕtavajúci pohľad.

„Hlavne na ňu hneď nezačni hučať,“ pripomínal jej Gawain.

Nakrčila čelo a nechty pevnejšie zaryla do dlaní.

Prečo mali všetci nutkanie upozorňovať ju na sebaovládanie? Nebola predsa rozzúrený zver.

Pomáhalo, že ju nevidela na vlastné oči. Panovalo tam šero a Nóirín okrem toho odmietala otvoriť oči. Tí, ktorí ich sem predtým zatvárali, asi považovali za prípustný žart, aby jej ukradli aj pás látky, ktorým si obväzovala hlavu. Z ich pohľadu to bola asi nesmierne nebezpečná zbraň, že ju museli zhabať. Traste sa pred silou starej smradľavej handry! Mohla by im ňou zapchať ústa. Màthair stoj pri nej, teraz by to veľmi rada niektorému z nich urobila.

Najskôr ale asi Líadan.

Vedela, že stojí pred nimi. Cítila jej moc. Bola horká ako nedozreté bobule. Jediný závan ju nútil triasť sa. Spomenula si, čo sa o nej rozprávalo predtým, než ju Siobhán označila za šialenú a nechala vyhnať. Vraj obetovala časť seba, aby mohla nazerať do Beathinej ríše. Čo v nej chcela nájsť, netušila. A možno to tam aj našla. To ju naveky poznačilo a Nóirín to teraz cítila ako ostrý závan najstudenšieho víchra.

Niektoré klebety boli pravdivé – a to aj v prípade, že sa netýkali Nóirín.

Ešte viac sa otriasla, keď na ňu z boku zaútočila Gawainova mágia. Takmer si odfrkla. Jasné, žiadnu moc nemal a ona mu klamala. Ak by mohla, prinútila by ho cítiť to, čo práve teraz ona. S radosťou by mu to vmietla do tváre. Takto bola nútená len znášať jeho ostrú zlosť a pálčivý strach. Akoby jedla príliš korenené jedlo. Len s tým rozdielom, že nemala možnosť vypľuť to nedojedené sústo do prachu.

Keď sa ozvali nepríjemne zvučné tóny ľudskej reči, podvedome sa viac oprela o kameň za sebou. Najradšej by si zakryla uši, ale nemienila im to uľahčiť tým, že sa bude správať ako dieťa. Takže prsty zaryla do skaly a obrusovala si ňou nechty. Nebolo to príjemné. Čo bolo zmyslom celého jej snaženia.

Keď Líadan prehovorila, mala rokmi zhrubnutý hlas.

Akoby nemala veľa príležitostí na to, aby rozprávala.

„Chcú vedieť, odkiaľ ste sem prišli. Ale to viem aj ja, takže sa môžeme pokojne porozprávať aj o dôvode, prečo ste sem len tak vtrhli a dali sa chytiť. Nezbláznili ste sa náhodou? Od Áedovej dcéry by som čakala viac opatrnosti.“

Prudko zo seba vyrazila výdych, keď počula otcovo meno.

Zatiaľ čo matku väčšinou oslovovala menom, aby ju tým vytočila, otca tak nikdy neprovokovala. Bez ohľadu na to, že bol vlastne jej strýko, bol vždy milujúcim rodičom. Alebo aspoň tým najbližším, čo sa mu podobalo. Dosť to pokazil svojimi poslednými činmi, ale radšej nech ju Beatha skántri, než by mala špiniť jeho obeť zbytočnou nenávisťou.

Rýchlo potriasla hlavou, aby sa spamätala.

Zasyčala na ňu. „Skôr ty by si mala byť opatrná. Čo ak tvoji noví kamaráti zistia, že sa poznáme?“

Líadan sa zasmiala. „Títo tu? Nevidia si na špičku nosu a okrem mágie ich nič nezaujíma. Ani len nevedia, o čom sa teraz rozprávame. Dávala som si pozor, aby som pred nimi svoj rodný jazyk nikdy nepoužila. Miesto toho som sa naučila ten ich.“

Čo vysvetľovalo jej zhrubnutý hlas. Pravdepodobne utrpel rokmi zanedbávania.

„Takže si zradila svoj kmeň tým, že si sa pridala na ich stranu?“

„K nikomu som sa nepridala!“ rozhorčila sa Líadan. Nóirín cítila jej pocity, čiže boli skutočné. Čo ale neznamenalo, že k nim teraz bola úprimná. Mohlo ju rozčúliť niečo iné. „Títo šialenci by ma boli rozrezali na kúsky rovnako ako akékoľvek iné zviera, ktoré nájdu v lese. Tak som sa postarala o to, aby som pre nich bola užitočná.“

Nóirín pokyvkala hlavou. „Tým, že im predpovedáš budúcnosť.“

„Tým, že pre nich hľadám mágiu.“

Čo pre ňu bolo v podstate to isté, ale nechcela to zbytočne opakovať.

Miesto toho sa rozhodla využiť túto príležitosť.

Boli zatvorení a nikto sa netváril, že ich chce pustiť. Otec ju naučil, že je vždy prospešné, ak má k dispozícii čo najviac informácií. Čím viac toho bude vedieť o svojich nepriateľoch, tým skôr to dokáže využiť vo svoj prospech. V tomto by jej nepomohlo ani predpovedanie budúcnosti. Musela by nazrieť do dní minulých, lenže tieto svoje schopnosti si radšej šetrila.

Okrem toho začínala mať pocit, akoby sa s ňou všetko mierne točilo.

Neustále sa prepínala. Nepoznala mieru. Nikdy.

Pochybovala teda, že sa to niekedy zmení. Jej jedinou nádejou bolo prestáť momentálnu slabosť – a pritom sa tváriť, že sa nič nedeje. Gawain to možno nezneužije, aj to len preto, že teraz pre neho bolo výhodné mať niekoho na svojej strane. Líadan by v tomto okamihu nedovolila strážiť ani obhlodané kosti v strachu, že by ich niekomu mohla podsunúť.

Vytlačila vzduch cez pevne zaťaté pery. Ak chce predstierať, že je všetko v poriadku, mala by sa uvoľniť. Jej telo však odmietlo spolupracovať a stále bolo napäté. Čo ju nútilo k tomu všetkému štípať sa do chrbta. Bol to nepatrný pohyb a dúfala, že si ho nevšimnú.

„Takže tie zvery rozrežú a vyrobia z nich talizmany, ktoré aj tak nefungujú?“

Cítila, že sa Gawain napriamil. Jeho telo vedľa toho jej stuhlo. Určite zacítil príležitosť dozvedieť sa viac. No nič nehovoril. Očividne sa naučil ovládať tajné umenie trpezlivého vyčkávania, ktoré jej vždy robilo také veľké problémy. Našpúlila pery.

To nemohol aspoň na chvíľu predstierať, že je rovnako nedokonalý ako každý iný?

„Verte mi, týmto to nevysvetlíš,“ odfrkla si Líadan. „Nevedia nič o mágii. Žiadnu nemajú. Ale už dlhé roky po nej túžia. Tak veľmi, že sa neštítia vykoreniť ju aj z vlastných detí.“

Celá sa otriasla. Kňažkine slová v nej vyvolávali spomienky, na ktoré sa snažila celý život zabudnúť. Nikdy nevedela, či to bola nočná mora, alebo len naozaj zlá spomienka. Nechcela o tom premýšľať, tým pádom sa nikdy nerozhodla. A neurobí to ani tentoraz.

„Ak chcú mágiu, nemali by ju skôr ochraňovať, než ju ničiť?“ ponúkla mierny odklon od témy.

Pozorne ju sledovali dva páry očí. Lenže tentoraz v nej nerobili ďalšie diery.

Skúmali ju, akoby jej náhle v strede čela narástol tretí roh.

„Pre nich je to jedno a to isté.“ Nóirín nakrčila čelo a povzdychla si. Nechcela by Líadan vďačná za to, že sa ju snažila ochrániť pred nepríjemnými otázkami. Chcela ju neznášať a byť na ňu nahnevaná. Lenže rovnako ako v prípade Gawaina, aj pri nej skôr zlyhávala. „Ak ju nemôžu používať oni, nemôžu ju mať ani ostatní.“

Niekoľkokrát sa nadýchla. V mysli ju prenasledovali ťaživé myšlienky, ktorým nedala hlas už pomerne dlho. Až doteraz. Ruky opätovne zaťala do pästí. Musela sa veľmi krotiť, aby nimi neudrela do steny za sebou. Dokonca sa ani neťahala za rohy. Vlastné telo jej dávalo zbohom.

Stroho prikývla v reakcii na svoj vnútorný plán.

Už sa tu príliš dlho zdržiavajú trkotaním.

„To si nám pred smrťou prišla rozpovedať tento krásny príbeh?“

„Prišla som sa uistiť, že vás nezabijú skôr, ako sa odtiaľto dostanete.“

Líadan slúžilo k cti, že ani len nezaváhala. V zhrubnutom hlase prežívala len istota.

„Prečo by si niečo také robila?“

„Pretože som Áedovi sľúbila, že ti pomôžem.“

V hrudi ju bolo osteň. V duchu si predstavila otcovu tvár, ako vyzeral v tých posledných okamihoch predtým, než oňho svet nadobro prišiel. Zatvrdila sa voči spomienkam. Nepremýšľala o tom, nepredstavovala si situácie s iným koncom. Odmietala si čokoľvek z toho priznať. Len kráčala vpred. Preto sa jej teraz zatriasli kolená a hrozilo, že padne na zem.

Takú radosť nikomu z nich neurobí.

„Viem, videla som to,“ zašomrala si popod nos. Ale Líadan to počula.

A Gawain tiež. Ale ani v ten okamih neotvoril ústa a na nič sa nepýtal.

Čo o ňom veľa vypovedalo a Nóirín sa to veľmi nepozdávalo.

„Takže to naozaj urobil.“

Ak by mala v brucho aj niečo iné ako prázdnotu, práve teraz by to opúšťalo jej telo.

Tak veľmi sa jej začalo kŕčovito sťahovať vnútro. Stačil na to len Líadanin zhovievavý tón.

„Urobil,“ vybafla s prudkým prikývnutím. „Nebodaj si o tom pochybovala?“

„Nie, keď sa raz pre niečo rozhodol, nikdy neustúpil. Preto som sa vždy čudovala, že ho Siobhán nezabila.“

Nebola sama, kto sa nad tým pozastavoval.

Povzdychla si. „Nemohla. Potrebovala ho po svojom boku.“

„Aby s ňou splodil ďalších potomkov?“ Bolo jasné, že sa tej predstave vysmieva.

„Pretože ho kmeň miloval.“

„A keď urobil to, čo urobil, začal nenávidieť teba.“

Neveselo sa zasmiala. „Neboli z toho nadšení, to je pravda.“

Vedela, že sa Líadan chce pýtať viac. Mala to v povahe. Ten hlad po vedení. Možno preto obetovala to, čo obetovala, aby získala to, čo nikto z nich nemal – moc pozrieť sa na mŕtvych. Našťastie ju zastavil Gawain. Možno nakoniec bol ten hrdina, za ktorého ho považovala Doireann. Hoci Nóirín to ani v najmenšom netešilo.

„Teda, nechcem váš rušiť pri tomto srdcervúcom rozhovore, ale zdá sa, že tí ľudia si začínajú všímať, že sa asi nerozprávate o tom, o čom by ste mali.“

Až vtedy sa skutočne započúvala do svojho okolia. Bolo jednoduché sústrediť sa len na Líadan a vďaka tomu na chvíľu zabudnúť, že stáli na opačných stranách mreže. Pritom mal ich rozhovor kopu svedkov. Možno nerozumeli ich slovách, ale je jednoduché domyslieť si zmysel. Hlavne keď hovorili dlho a očividne to nepripomínalo výsluch.

Bojovníci si začali šepkať. Dvíhali do výšky svoje palice, až okolo ich svišťal vzduch.

Bolo ich síce len päť, ale očividne v rukách držali všetky výhody.

Päsťou si pobúchala po čele. Nemala ich ani na okamih podceniť.

„Máš všímavého spoločníka.“ V Líadaniných slovách vycítila úsmev.

Čiže výraz jej tváre ešte väčšmi skysol. „Je to otravný malý červ.“

Gawain si v prvotnej reakcii odfrkol. „A ty sa do všetkého vrháš po hlave.“

Niekoľkokrát zatrepotala viečkami. Za tú chvíľku nepohodlia to gesto stálo.

„Och, ďakujem, snažím sa.“

Vtedy ich začínajúcu hádku usekla Líadan – tým, že sa začala smiať.

„Na staré kolená sa ešte aj zabavím.“ Čoskoro sa však ovládla. Ak ich rozhovor pútal pozornosť, smiech bol okatým dôkazom, že čosi nebolo v poriadku. „Ale teraz počúvajte. Urobíte presne to, čo vám poviem.“

Nóirín zasyčala. „A čo ak nie?“

„Chcete snáď skončiť ako tie zvery v lese?“

Predstavovala si, že Líadan veľavravne dvíha obočie.

„Vedeli, kde budeme,“ ohradila sa znepokojene a ani len sa nesnažila zakryť, že Líadan z niečoho obviňuje. „Čakali tam na nás. Ak naozaj nemajú mágiu, mohli sa to dozvedieť len od teba. Pomohla si im nás loviť. Prečo by sme ti mali veriť?“

„Pretože len tak prežijete.“

Vyvrátila hlavu k stropu. „Nebuď melodramatická.“

Líadan zatskala. „Dobre, tak to skúsme takto – ja som jediná, kto ti môže povedať pravdu.“

„O tom, čo tu títo ľudia robia? Nie, ďakujem, nechcem mať nočné mory.“

„A čo tak o tom, prečo mi tvoj otec pomohol?“

Nóirín zanadávala, za čo ju Líadan odmenila chichotom.

Presne vedela, čo povedať, aby si získala jej pozornosť. Nie, kvôli tomu, aby sa dozvedela, čo sa tu v skutočnosti deje, by nikdy nenasledovala jej plán. Ale stačilo naznačiť, že by sa mohla viac dozvedieť o otcovi, a ochotne by bežala po rozpálenej pahrebe aj na koniec sveta, aby sa odtiaľ vrhla do obrovskej priepasti.

Čo ju nútilo škrípať zubami a mračiť sa, ale pomerne rýchlo súhlasila so šialeným plánom.

Počkali, kým sa vonku ozvala ohlušujúca rana. Všetkých to prekvapilo a niektorí v panike utiekli von. Okrem toho, ktorý ich mal strážiť, lebo ten mal kľúče, nech už to bolo čokoľvek, od ich cely a mal ich na starosti. Líadan sa postarala, aby s nimi ostal osamote, ona sama sa vybrala von, aby zakryla svoju účasť na tom všetkom. A určite v tom mala prsty. Buď to videla v budúcnosti, alebo tú zradu sama prichystala.

Zavrčala, ale dovolila Gawainovi, aby nasledoval inštrukcie.

Ozvali sa výkriky, ozvena tupých úderov, následne sa nejaké telo zosunulo na zem a do uší jej vniklo podivné zvonenie. To o chvíľu prerušil zvuk ich hádky, pretože Gawain nevedel, čo s kľúčmi robiť. Nóirín mu pripomenula, že je slepá a tým pádom by ani nevedela, kde začať. Začal si hundrať, že je slepá vždy len vtedy, keď jej to príde vhod.

Mala chuť ho napadnúť, ale nakoniec ho asi osvietilo, pretože čoskoro boli na polceste k lesu. Samozrejme, že si ich museli všimnúť. Nóirín nechcela byť protivná, aby Gawainovi opäť pripomenula, že skutočne slepý je tu asi on, ale nechcela skončiť hodená v nejakej diere. Okrem toho sa naňho musela spoľahnúť, že ju povedie správnym smerom.

Vonku pražilo slnko a korene jej opäť podbíjali nohy. Čo ju len utvrdilo v názore, že lesy sú jej nepriateľom a je potrebné ich vykynožiť. Porast asi v pomste voči jej neuskutočniteľným plánom dovolil ich prenasledovateľom, aby ju zazreli. Vzduchom sa šírila ozvena buchnutia. Vzápätí jej bok prevŕtala ohromná bolesť, ktorá ju zrazila na kolená. Šomrala a stenala. Akoby ju niekto porezal a vzápätí hodil do ohňa. Gawain to ešte zhoršil tým, že si ju vyšvihol do náručia a rozutekal sa.

Konečne je jeho neustála otravná prítomnosť užitočná.

Keď ňou však neustále nadhadzoval, čo spôsobilo, že za viečkami videla pestrofarebné iskričky, začala o svojom premenlivom uspokojení pochybovať. Dúfala, že bude schopný nájsť Líadanin príbytok. Dúfala tiež, že to dokáže v dohľadnej dobe. Naozaj sa tam chcela dostať. Bol to jediný cieľ, ku ktorému sa upínala.

Nóirín sa totiž začala obávať, že tento ich výstredný útek neprežije.

Takže v pomste musí Líadan stihnúť minimálne zakrvácať podlahu.

Kapitola 7. ¦ Kapitola 9.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 8.: