V moci daru - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Amber je 17 ročné dievča s neobyčajným nadaním. Nadanie je skryté pod hrubou perinou a uvedomí si ho, až keď príde na návštevu jej babička, Mabel. Ale o tom už viac v ďalších kapitolách. Toto je viac - menej len úvod, takže prijemné čítanie. :-* Ak sa Vám to bude páčiť, za komentáre nehryziem...:)

25.06.2010 (16:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 590×

Videla som ako slnečné lúče pomaly ale isto stúpajú po mojich prstoch na nohách, ktoré vytŕčali spod modrej periny. Pomaly prešli na perinu a čoraz rýchlejšie sa blížili k mojej tvári. Prevrátila som sa na druhý bok a cez hlavu si prehodila vankúš. Môj Bože! Práve prišla mama a stiahla mi perinu.

„Mamíííí,“ zamrmlala som ospalo. Počula som ako sa potichu zasmiala a povedala:

„Vstávať, treba ísť do obchodu.“

„Nemôžeš ísť sama?“

„Amber, nebuď drzá,“ počula som, že už začína strácať trpezlivosť.

„Dobre, dobre, za chvíľu.“

Mama odišla. Aleluja! Neznášam keď ma takto prebudí. Nemôže raz ísť do toho obchodu sama? Odpoveď poznám: Nie nemôže. Stále pracuje. Už jej to začína liezť na mozog. Stále len píše tie svoje romány o ktoré nemá nikto záujem. Už bola asi za piatimi vydavateľmi a piati jej povedali to isté: „Mrzí nás to pani Proudová ale má to v sebe málo šťavy. Skúste to inde.“ Mama sa potom vždy vrátila s plačom domov a začala písať niečo iné.

No čo už, vstať musím. Pomaly som sa vymotala z vyhriatej periny a položila nohy na môj vlnený koberec. Privítal ma chlad a dotyk jemnej vlny. Bolo to prijemné. Poobzerala som sa dookola. Moja izba bola pekne zladená. Mala štvorcový tvar a bola ladená do modro biela. Dve steny biele a dve slabo modré. Bola by vyzerala ako z katalógu keby tam nebol taký bordel, že môj písací stôl nebolo takmer vidieť.

Postavila som sa a ponaťahovala si stuhnuté svaly. Prešla som k šatníku a pritom som prekročila svoje dva notebooky a pár kníh, ktoré som mala rozčítané. Rada čítam. Hlavne sci-fi knihy. Už som prečítala celú Twilight ságu a bola som ňou totálne nadšená. Chcela by som hrať v jednom s filmov. Najradšej by som hrala v tretej časti Twilight ságy - Eclipse. Chcela by som hrať novorodenú upírku. Musí to byť úžasný zmätok.

Otvorila som dvere šatníka. Preboha živého! Keby ste to tam videli. Skoro nič som v ňom nemala. Dve tričká na ramienka, jeden top, jedny šaty a pár riflí. Samozrejme ešte nejaká bižutéria. Toto je môj šatník na leto. Už som si zvykla na čudné pohľady spolužiačok keď videli ako sa obliekam. Nechcela som im to vysvetľovať. Nemôžem im povedať, že máme málo peňazí pre neúspešnú kariéru mojej mamy. Jedine otec nosí akú takú čiastku domov, keď sa vráti zo služobnej cesty. Ale aj tak to nie je veľa.

Hodila som na seba zelený top a krátke rifle s vybíjaným opaskom, ktorý mám ešte od 14-tich. Mimochodom ešte som sa nepredstavila, stále tu riešim len svoje vnútorné dilemy. Tákže... Volám sa Amber Proudová a mám 17 rokov. Mám protivne dlhé blond vlasy a zelené oči. Na slnku sa mi robia pehy. Vyzerám asi ako pehavý strašiak. Bývam v Las Vegas. Je to neuveriteľné mesto. Občas chodíme s rodičmi len tak nezáväzne zahrať si ruletu. Som jediné dieťa svojich rodičov takže dostávam nadmernú starostlivosť. Mama síce nie je dobrá kuchárka ale ja zábavné vidieť ako sa ňou snaží stať. Občas sa tie jej výtvory dajú aj zjesť. Ale väčšinou končia v koši. Mám ju rada. Otca tak často nevidím. Pracuje ako biznisman a musí často chodiť mimo domu. Keď je doma tak je stále len na počítači. Občas sa s ním chodím rozprávať ale je taký... čo ja viem. Nemastný neslaný. Oveľa radšej sa rozprávam s mamou. Vie ma pochopiť. Je to vlastne jediný človek, ktorému dôverujem.

Vyšla som z izby a zamierila som ku kuchyni. Ako vždy, nič v nej nebolo. Nasypala som si zvyšky cereálií, naliala si na ne mlieko a strčila to do mikrovlnky. Kým som pozorovala ako sa v nej cereálie točia, rozmýšľala som nad udalosťami posledných dní. Boli prinajmenšom zaujímavé...

****

Išla som po ulici do školy, ktorá bola len pár kilometrov od nášho domu. Rada sa prechádzam. Okolo mňa čvirikali vtáčiky a slnko mi pražilo na zátylok. Prekrásny deň. Okolo mňa prefrčalo ferari. Ničia vzduch! pomyslela som si nahnevane. Som totiž členkou piatich ekologických klubov a ochranárov zvierat. Často chodím na protesty do mesta. Občas získavame nových členov. Jedna organizácia v ktorej som má dokonca 532 členov! Je perfektné, že čoraz viacej ľudí sa začína zaujímať o svet v ktorom žijeme. Možno to bude tým, že v čoraz viacerých novinách začínajú byť správy o tej ohromnej ozónovej diere, ktorá je niekde nad Arktídou. Aspoň niečo ich motivuje.

Zrazu ma začala pekelne bolieť hlava. Musela som sa oprieť o strom popri ktorom som prechádzala. Po chvíli som sa po drsnej kôre zosunula k zemi. Zavrela som oči a snažila sa zbaviť ostrého búšenia v hlave. Zrazu som cez príval bolesti pocítila niečiu ruku na kolene.

Pomaly, vystrašene som otvorila oči. Najprv som zaregistrovala opálenú ruku na kolene. Kĺzala som pohľadom čoraz vyššie až som uvidela chalana približne v mojom veku ako sa na mňa usmieva spomedzi dokonale bielych zubov. Oči mu žiarili ako prváčikovi čo práve dostal zmrzlinu. Nebolo to ale také detské žiarenie. Bolo to prijemne mužné. Farbu očí som nevedela celkom zaradiť. Nemal ich hnedé ale... karamelové? Áno, boli karamelové. Usmievavé...

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma.

„Ále nič. Len ma začala hrozne bolieť hlava.“

Len čo som to dopovedala, uvedomila som si, že ma prestala bolieť. Asi som bola priveľmi zaujatá tým chalanom aby som cítila akúsi hlúpu bolesť.

„Fakt? Mňa práve začala...Vlastne... Áu,“ toto všetko povedal skôr ako odpadol.

Tŕpla som pri ňom a čakala kým sa preberie. Všimla som si ako pohol prstami.

„Haloo? Si v pohode?“

Zamrkal očami a snažil sa upriamiť pozornosť.

„Hej, celkom, tá divná bolesť hlavy už prešla.“ Pozviechal sa do sedu a opálené ruky si položil na kolená.

„Prečo divná? Však ľudí bolieva hlava, ty si snáď výnimka?“ spýtala som sa ho s úsmevom.

„Divná preto, lebo dovtedy mi nič nebolo a zrazu práve keď teba prestala bolieť mňa začala. Bolo to také nečakané až som odpadol. Mimochodom ja som Nick, Nick Brown, teší ma.“

„Ja som Amber, Amber Proudová,“ povedala som s úsmevom a vložila ruku do jeho nastavenej ruky.

*****

Z môjho spomínania ma prebudil pípavý zvuk mikrovlnky, ktorá sa mi tým štýlom snažila naznačiť, že si už môžem vybrať cereálie z mliekom.

Keď som si spomenula na Nicka môj úsmev sa ešte zväčšil. Od toho osudného dňa z divnou bolesťou hlavy mám totiž jeho číslo v mobile a pár krát sme si už spolu vyšli von. Je to milý chalan. K prvej puse ešte nedošlo ale fajn sa s ním rozpráva. Máme veľa spoločných záujmov.

Hodila som do seba cereálie a obula sa. Ešte som sa pozrela do zrkadla ako vyzerám, pozdravila som mamu a vybehla pred dom. Nečakane prudko som však zastala lebo ma tam čakal...

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování