V moci daru - 2.kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

No tak vzhľadom na to, že dúfam, že sa aspoň niekomu páčila predchádzajúca kapitolka tak tu dávam ďalšiu a dúfam, že sa bude zase aspoň niekomu páčiť. Môžte dať aj nejaké komenty, aby som vedela, že moja práca nevyjde navnivoč. V tejto kapitolke sa dozviete niečo viac o vzťahu s Nickom... :)

05.07.2010 (17:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 592×

... nablýskaný Mercedes. Z okienka spolujazdca trčala Nickova usmievavá hlava.

„Zvezieš sa so mnou?“ opýtal sa ma s úsmevom.

„Jasné, prečo nie?“ povedala som a nadšene som naskočila do auta.

Poobzerala som sa okolo seba. Interiér bol z bledej kože, sklá boli zatemnené a bola tam najnovšia auto-hifi súprava.

„Wau, kde si prišiel k takémuto fáru?“ spýtala som sa Nicka, s neskrývaným záujmom.

„Ukradol som otcovi,“ povedal akoby nič a naštartoval. Začula som tichý, uspávací zvuk motora. Bolo to prijemné. Hladko sme sa odlepili od príjazdovej cesty.

„Kam ideme?“

„Mňa poslali do obchodu...“

Nenechala som ho dopovedať: „To je náhoda... Aj mňa.“ Povedala som a usmiala som sa.

Usmial sa a povedal: „Tak to môžeme ísť spolu, ak chceš?“

„Jasné, že chcem, čo je to za hlúpa otázka?!“

Tak sme sa viezli v krásnom Mercedese s bezva hudbou po najrušnejších uliciach LA a samozrejme stiahnuté okienka nesmeli chýbať. Všetci sa na nás obzerali a usmievali sa na mňa. Asi som vám to zabudla povedať, ale som miestna kráľovná školy a všetkých pubov v okolí 2 kilometrov.

Zaparkovali sme na preplnenom parkovisku, ale nikto z nás z auta nevystúpil. Nick sa na mňa utrápene pozrel a povedal: „Nechceš to na doobedie odložiť, lebo...“

Zasmiala som sa a povedala: „Ty asi čítaš myšlienky, presne to som práve chcela povedať!“

Zasmial sa so mnou a chcel niečo povedať, keď som ho prerušila: „Pusti ma za volant, chcem ťa zaviesť niekam, kam rada chodievam.“

„Neukázala si mi náhodou už všetky také miesta?“ povedal, ale vystúpil z auta a vymenili sme si miesta na sedenie. Toto na ňom milujem! Je taký milý a ústretový.

Keď už bol všetko tak ako malo byť, ja som sa neho usmiala a povedala: „To si nevidel ešte ani polovicu, ale toto je to najkrajšie miesto a je ako stvorené na to, čo ti chcem povedať.“

„Dnes je nejaký dobrý deň na čítanie myšlienok, aj ja ti chcem niečo povedať,“ zasmiala som sa. Cítila som sa dobre v jeho spoločnosti. Som pri ňom vždy taká uvoľnená a cítim sa tak povznášajúco... Dosť rozjímania, toto si nechám na inú časť tohto dňa.

Šoférovala som po I 10 smerom na sever von z mesta na vidiek. Asi po dvoch hodinách som zaparkovala pri jednej lesnej cestičke. Teda nie tak úplne, lebo asi 50 metrov sa ťahala pomerne vysoká tráva a potom začínal les.

„Poď za mnou, zavediem ťa niekam.“ Chytili sme sa za ruky. Od toho osudného dňa sme boli veľmi dobrý kamaráti. Keď som sa ho ale dotkla, pocítila som čosi veľmi zvláštne. Ako keby cez moju ruku z jeho tela išiel nejaký prúd - nebola to ale voda, bolo to... niečo ako energia. Rýchlo som mu ruku pustila a ospravedlňujúco sa usmiala, lebo sa na mňa pozeral nejako začudovane a aj... nahnevane. Nevedela som si to vysvetliť. Zrazu ale jeho tvár potemnela a podlomili sa mu nohy. Nechápala som, čo mu je však ešte pred chvíľou tu behal a lietal ako zmyslov zbavený.

„Nick. Nick...“ povedala som a kľakla si k nemu. „Čo ti je?“

Pomaly na mňa zdvihol svoje krásne oči a ja som sa mu do nich zadívala. „Preboha, Nick...“ Pod očami mal obrovské kruhy, ako keby do štvrtej nad ránom flámoval a potom o šiestej vstával. Divné bolo len to, že pred chvíľou ich tam nemal...

„Prepáč, nejako ma chytila únava.“ Vyzeral tak to je fakt. Na to ale rýchlo doložil: „Ale idem s tebou tam, kam chceš...“ S vďakou som sa na neho usmiala a pokúsila sa ho zodvihnúť na nohy. Namiesto toho som sa zosypala na neho, lebo som nedokázala uniesť jeho váhu. Zrazu sa naše tváre ocitli úplne blízučko seba...

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování