V moci daru - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia kapitolka. Predchádzajúca skončila tam, kde Nick a Amber ležali na sebe a vzájomne si pozerali do očí. Čo sa stane ďalej? Všetko a ešte viac sa dozviete v tejto kapitole. Poprosím všetkých o komentíky a príjemné čítanie. :)

29.07.2010 (15:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 520×

Havária - 3. kapitola

Pozerali sme sa navzájom do očí a boli sme si istý, že každý tam vidí to isté. Nick začal pomaly približovať tvár ku mne ale namiesto toho aby som sa odtiahla priblížila som tvár aj ja a... ...zrazili sa nám nosy. Zasmiali sme sa a trošku poodtiahli ale nie o veľa. Nick bol stále natiahnutý podo mnou tak ako som sa neho zosypala. A ja na ňom, tak ako som sa neho zosypala. Evidentne to ale ani jednému neprekážalo. Zdalo sa mi, že jemu sa tak ako mne páči naša vzájomná blízkosť.

Počas mojich myšlienkových pochodov začal Nick zase približovať tvár. Ja som pre istotu ostala stáť hlavou na mieste. Pomaly, pomaličky...vyhnúť sa nosu... A potom sa svojimi perami dotkol mojich. Nieže by som sa ešte nebozkávala ale toto bolo iné. Nebolo to také aké to je s inými chalanmi ktorým ide iba o to. Toto bolo jemné, nežné ako z naozajstnej lásky. V tej chvíli som pochopila, že on tak ako ja dlho potláčal svoje pocity voči mne a ja voči nemu. Pochopila som, že ho milujem, tak ako som ešte žiadneho chalana nemilovala.

Po minúte, ktorá mi pripadala ako sekunda sme sa od seba odtrhli. Bola som si istá, že to bola tá najkrajšia minúta- sekunda v celom mojom živote. Odkotúľala som sa z neho na mäkkú trávu a chytila ho za ruku. Druhou som odtrhla steblo trávy a vložila si ho do úst. Kútikom oka som zbadala, že spravil to isté. Pousmiala som sa nad tým a potom som len ležala a ležala…

Neviem ako dlho sme takto ležali, ruka v ruke, ale postupne začalo zachádzať slnko. Od tej pusy sme ani jeden neprehovorili.

„Nemali by sme už ísť...?“ ozval sa Nick, keď už slnko úplne zapadlo a na oblohe už ostalo len pár červených pásov, ktoré ako tak ožarovali prichádzajúci súmrak.

„Asi je to dobrý nápad...“ povedala som rýchlo a postavila sa. Oprášila som si zadok a chrbát od prípadných živočíchov, ktorý sa mi mohli počas môjho pobytu na tráve dostať na chrbát a pre ten istý dôvod som si vytriasla vlasy a znova nasadila čelenku. Keď som zdvihla hlavu všimla som si, že sa na mňa díva Nick. Nebol to však len normálny kamarátsky pohľad. Bol to pohľad zaľúbenca aký zvyčajne nastáva po prvom bozku.

Náš prvý bozk bol iný ako tie predchádzajúce a obaja sme to vedeli. Väčšinou po prvom bozku nasleduje ďalší a ďalší…Ale my sme sa raz pobozkali a dosť. Prečo? Čo to malo znamenať?

Otočila som sa aby nevidel ako mi sčervenela tvár. Rozhodným krokom som sa vybrala k autu. Kráčala som v ružovom obláčiku lásky a nevšímala si nič a nikoho. Ani starý strom do ktorého som vrazila rovno čelom. Rozpleštila som sa na zemi a začala som sa tak neovládateľne smiať až som sa musela prevaliť na chrbát. Výstražne som ukázala na konár, ktorí mi visel nad hlavou a práve sucho zapraskal, spadol a pokúsil sa ma pridláviť. Našťastie som sa mu uhla a odkotúľala nabok. Niečo začvachtalo. Fuuuj! Ja som sa odkotúľala do psieho výkalu. Však príroda je príroda nie?! Spustila som ďalší príval smiechu, ktorí na rozdiel od prvého nešiel zastaviť.

Pomedzi slzy, ktoré mi začali tiecť od smiechu som si všimla, že nado mnou stojí Nick a smeje sa rovnako ako ja. Keď zaregistroval, že som si ho konečne všimla natiahol ku mne ruku aby mi pomohol na nohy. Zdráhavo som mu ju podala a on ma vytiahol na nohy, bohužiaľ potom ma nepustil ale pritiahol si ma tesne k sebe. Nikdy snáď nepochopím či vtedy necítil ten prekrásny psí puch. On ale vôbec nepokrčil nosom. Len sa na mňa usmial a znova ma pobozkal. Vrúcnejšie ako predtým.

Začala som sa mu trhať ale nemala som najmenšiu šancu lebo Nick trénoval karate a každý večer posilňoval s päť kilovými činkami. Druhá vec je, že som sa mu ani vytrhnúť nechcela. Chcela som aby táto chvíľa trvala navždy.

„Čo sa deje Amber? Vadí ti to?“ Pozeral sa na mňa sklamane a vyčítavo. Nevedela som čo na to povedať.

„Nie ale… Nick ty si si nevšimol ako páchnem?“ Vykoktala som a červenala som sa pred Nickom ako nejaké malé dvanásť ročné decko.

„Zavez ma prosím ťa domov,“ povedala som mu a otočila som sa smerom k autu. Nick nič nepovedal len ma chytil za ruku a viedol ma k autu jeho otca. Tam nasadol na miesto vodiča a naštartoval auto.

Pozrela som sa na Nicka. „Si v poriadku?“ Zašepkala som do zadymeného priestoru kde sa črtala jeho postava. Nik neodpovedal. S malou dušičkou som otvorila dvere auta a prebehla na stranu vodiča. Cestou som si stihla všimnúť poničenú kapotu a mocný dub do ktorého sme vrazili. Našťastie bol poničený len predok auta.

Rýchlo som otvorila dvere vodiča a pozrela sa na Nicka. Z čela mu tiekla krv a bol v bezvedomí. Rýchlo som ho vytiahla von z auta a položila na suchú trávu. Vzápätí som ho začala oživovať. Neviem ako sa mi to podarilo ale zrazu Nick zakašľal a bolestne sa nadýchol. S radosťou som sa zvalila na trávu vedľa neho a chvíľu som predychávala situáciu.

Keď som sa ako tak spamätala, vybrala som sa prehľadať auto. Vzadu som našla deku, ktorú pravdepodobne používal Nickov labrador, fľaše s vodou a moju kabelku kde boli vreckovi. Bohužiaľ nič na jedenie. Ale môžem bohu ďakovať, že som našla aspoň toto. Rýchlo som sa napila, vreckovkou som si vyčistila ranu na tvári a už som niesla fľaše k Nickovi. Dala som mu napiť a na tráve som rozprestrela deku. Už značne posilnený sa vytiahol na deku. Aj jemu som ošetrila rany a potom som si položila hlavu na jeho rameno.

„Bojíš sa?“ spýtal sa ma Nick.

„Ani nie. Pozri na oblohu. Prekrásne nie?“

„Uhm…“ súhlasne pokyvkal hlavou Nick.

„Niektoré súhvezdia poznám… Napríklad tam sú Astra a hentam je Megapolus.“

„To si sa kde naučila?“

„Ale… Odmalička sa zaujímam o vesmír.“ Povedala som a trošku som sa začervenala lebo mi to pripadalo trápne.

Upokojujúco ma objal a vzápätí sme už obaja zaspali spánkom spravodlivých….

Havária - 3. kapitola

Pozerali sme sa navzájom do očí a boli sme si istý, že každý tam vidí to isté. Nick začal pomaly približovať tvár ku mne, ale namiesto toho, aby som sa odtiahla priblížila som tvár aj ja a...

...zrazili sa nám nosy. Zasmiali sme sa a trošku poodtiahli ale nie o veľa. Nick bol stále natiahnutý podo mnou, tak ako som sa neho zosypala. A ja na ňom, tak ako som sa neho zosypala. Evidentne to ale ani jednému neprekážalo. Zdalo sa mi, že jemu sa tak ako mne páči naša vzájomná blízkosť.

Počas mojich myšlienkových pochodov začal Nick zase približovať tvár. Ja som pre istotu ostala stáť hlavou na mieste. Pomaly, pomaličky... vyhnúť sa nosu... A potom sa svojimi perami dotkol mojich. Nieže by som sa ešte nebozkávala, ale toto bolo iné. Nebolo to také, aké to je s inými chalanmi, ktorým ide iba o to. Toto bolo jemné, nežné ako z naozajstnej lásky. V tej chvíli som pochopila, že on tak ako ja dlho potláčal svoje pocity voči mne a ja voči nemu. Pochopila som, že ho milujem, tak ako som ešte žiadneho chalana nemilovala.

Po minúte, ktorá mi pripadala ako sekunda sme sa od seba odtrhli. Bola som si istá, že to bola tá najkrajšia minúta-sekunda v celom mojom živote. Odkotúľala som sa z neho na mäkkú trávu a chytila ho za ruku. Druhou som odtrhla steblo trávy a vložila si ho do úst. Kútikom oka som zbadala, že spravil to isté. Pousmiala som sa nad tým a potom som len ležala a ležala…

Neviem, ako dlho sme takto ležali, ruka v ruke, ale postupne začalo zachádzať slnko. Od tej pusy sme ani jeden neprehovorili.

„Nemali by sme už ísť...?“ ozval sa Nick, keď už slnko úplne zapadlo a na oblohe už ostalo len pár červených pásov, ktoré ako tak ožarovali prichádzajúci súmrak.

„Asi je to dobrý nápad...“ povedala som rýchlo a postavila sa. Oprášila som si zadok a chrbát od prípadných živočíchov, ktorý sa mi mohli počas môjho pobytu na tráve dostať na chrbát a pre ten istý dôvod som si vytriasla vlasy a znova nasadila čelenku. Keď som zdvihla hlavu, všimla som si, že sa na mňa díva Nick. Nebol to však len normálny kamarátsky pohľad. Bol to pohľad zaľúbenca, aký zvyčajne nastáva po prvom bozku.

Náš prvý bozk bol iný ako tie predchádzajúce a obaja sme to vedeli. Väčšinou po prvom bozku nasleduje ďalší a ďalší… Ale my sme sa raz pobozkali a dosť. Prečo? Čo to malo znamenať?
Otočila som sa, aby nevidel, ako mi sčervenela tvár. Rozhodným krokom som sa vybrala k autu. Kráčala som v ružovom obláčiku lásky a nevšímala si nič a nikoho. Ani starý strom do ktorého som vrazila rovno čelom. Rozpleštila som sa na zemi a začala som sa tak neovládateľne smiať, až som sa musela prevaliť na chrbát. Výstražne som ukázala na konár, ktorí mi visel nad hlavou a práve sucho zapraskal, spadol a pokúsil sa ma pridláviť. Našťastie som sa mu uhla a odkotúľala nabok. Niečo začvachtalo. Fuuuj! Ja som sa odkotúľala do psieho výkalu. Však príroda je príroda nie?! Spustila som ďalší príval smiechu, ktorí na rozdiel od prvého nešiel zastaviť.

Pomedzi slzy, ktoré mi začali tiecť od smiechu, som si všimla, že nado mnou stojí Nick a smeje sa rovnako ako ja. Keď zaregistroval, že som si ho konečne všimla, natiahol ku mne ruku, aby mi pomohol na nohy. Zdráhavo som mu ju podala a on ma vytiahol na nohy, bohužiaľ potom ma nepustil, ale pritiahol si ma tesne k sebe. Nikdy snáď nepochopím, či vtedy necítil ten prekrásny psí puch. On ale vôbec nepokrčil nosom. Len sa na mňa usmial a znova ma pobozkal. Vrúcnejšie ako predtým.

Začala som sa mu trhať, ale nemala som najmenšiu šancu lebo Nick trénoval karate, a každý večer posilňoval s päť kilovými činkami. Druhá vec je, že som sa mu ani vytrhnúť nechcela. Chcela som, aby táto chvíľa trvala navždy.

„Čo sa deje, Amber? Vadí ti to?“ Pozeral sa na mňa sklamane a vyčítavo. Nevedela som čo na to povedať.

„Nie ale… Nick ty si si nevšimol ako páchnem?“ Vykoktala som a červenala som sa pred Nickom ako nejaké malé dvanásť ročné decko. „Zavez ma prosím ťa domov,“ povedala som mu a otočila som sa smerom k autu. Nick nič nepovedal, len ma chytil za ruku a viedol ma k autu jeho otca. Tam nasadol na miesto vodiča a naštartoval auto.

Potichu sme sa viezli cestou. Nikde neboli žiadne svetlá nič. Úplný zapadákov. Zrazu niečo zakrochkalo a z kapoty sa vyhrnul obrovský oblak dymu. Nick sa splašil a strhol volant. Zrazu som pocítila prudký náraz a niečo teplé ako mi tečie po líci. Priložila som si tam prst a keď som ho odtiahla, uvidela som kvapku krvi. Rýchlo som prstami nahmatala ranu. Našťastie bola dosť malá a tak som sa preto veľmi netrápila. Pozrela som sa na Nicka. „Si v poriadku?“ Zašepkala som do zadymeného priestoru, kde sa črtala jeho postava. Nik neodpovedal. S malou dušičkou som otvorila dvere auta a prebehla na stranu vodiča. Cestou som si stihla všimnúť poničenú kapotu a mocný dub, do ktorého sme vrazili. Našťastie bol poničený len predok auta.

Rýchlo som otvorila dvere vodiča a pozrela sa na Nicka. Z čela mu tiekla krv a bol v bezvedomí. Rovnako rýchlo som ho vytiahla von z auta a položila na suchú trávu. Vzápätí som ho začala oživovať. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale zrazu Nick zakašľal a bolestne sa nadýchol. S radosťou som sa zvalila na trávu vedľa neho a chvíľu som predychávala situáciu.

„Bojíš sa?“ spýtal sa ma Nick.

„Ani nie. Pozri na oblohu. Prekrásne nie?“

„Uhm…“ súhlasne pokyvkal hlavou Nick.

„Niektoré súhvezdia poznám… Napríklad tam sú Astra a hentam je Megapolus.“

„To si sa kde naučila?“

„Ale… Odmalička sa zaujímam o vesmír.“ Povedala som a trošku som sa začervenala, lebo mi to pripadalo trápne. Upokojujúco ma objal a vzápätí sme už obaja zaspali spánkom spravodlivých….

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování