V moci daru - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tákže... haváriu v predchádzajúcej kapitole našťastie Nick a Amber prežili. Dosť ich to zblížilo ale... V tejto kapitole zistia, že auto je nepojazdné. Čo budú robiť? Prosím o komenty a dúfam, že sa vám to bude páčiť. :)

30.07.2010 (15:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 405×

Dedina- 4. Kapitola

Zobudila som sa na to ako mi niekto jemne prechádza rukou po vlasoch a šepká upokojujúce slová. Veľmi skoro som v tom človeku spoznala Nicka. Otvorila som oči a naozaj- už bol hore. Pozrel na mňa a s milým pohľadom v očiach mi povedal:

„Ďakujem ti Amber, bez teba by som možno…“

„Psst!“ Pošeptala som mu a priložila mu prst na ústa. „Nič by sa ti nestalo. Rozumieš?! To by som neprežila.“ Nick sa na mňa s vďakou usmial a potom ma vyhupol na nohy.

„Poďme pozrieť škody na aute. Oco ma prizabije!“ Spoločne sme sa pozerali na rozpadnutú kapotu auta. Ako vyšlo najavo poškodenie nebolo vážné v podstate len kopa skrčeného plechu ale už predtým bol problém s motorom- preto mal ísť Nick do autoservisu- a teraz sa už úplne dorazil. Auto sa nedalo naštartovať. V diaľke sme zbadali kostolnú vežu a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme k nej dúfajúc, že tam bude nejaká dedina a dedinčania nám pomôžu. Zbalili sme si každý po dve fľašky s vodou a deku. V podstate to bolo fakt päť slivák ako v tom prísloví.

Pomalým krokom aby sme sa neunavili sme sa vydali na cestu. Na poludnie sme sa zložili pod jedným z košatých dubov, ktoré lemovali cestu. Napili sme sa a oddýchli si. Keď sa trocha ochladilo pokračovali sme.

K dedine sme dorazili na súmraku a ihneď sme sa vybrali k studni čo stála v strede malého námestíčka. Chceli sme si z nej načrieť pitnú vodu ale v tom k nám pribehla tučná žena a vytrhla nám z rúk vedro s vodou. Začala bľabotať niečo o tom, že musíme zaplatiť a ktoviečo ešte. Snažili sme sa jej vysvetliť čo sa nám stalo ale nepočúvala nás, stále dookola mlela to svoje. Radšej sme si teda prestreli deku a vyčerpali zvyšné zásoby vody.

Už sme začali strácať nádej- žena stále mlela a posledné zásoby vody boli preč- keď sme zbadali silného chlapa ako ide smerom k nám. Schytil tú ženskú a odviedol ju. Potom sa už našťastie vrátil sám.

„Prepáčte mi za ňu… práve ušla z blázninca. Zavreli ju tam kvôli nejakým výmyslom. Myslím, že to boli nejaké čarodejnícke háky- báky…“ Čo muž vravel ďalej som neregistrovala, len som si v hlave stále premieľala jeho posledné tri slová: čarodejnícke háky- báky. Neviem prečo ma to tak zaujalo. Asi to bolo tým, že odmalička pozerávam sci- fi a nemyslela som si, že to aj existuje. Samozrejme toto je určite nejaká šarlatánka… Potriasla som hlavou a vrátila som sa do prítomnosti.

„Za koľko nám dáte tých poníkov?“ Opýtal sa Nick muža, ktorý ako som zistila sa volal Vincenzo. Čoskoro som prišla na to, že Nick sa s Vincenzom rozprával o škodách na aute a ten mu jednoznačne povedal, že auto potrebuje odtiahnuť do servisu. Preto sa Nick spýtal na poníky a teda jedinú možnosť ako sa s tohto zapadákova dostať.

„50 eur pre oboch. Nehnevajte sa na takú vysokú cenu ale keď zrátame diaľku a zvyčajnú cenu aká býva…“ odpovedal Vincenzo. S Nickom sme sa na seba bezradne pozreli. Ja som mala len 20 eur čo mi dala mama na nákup a Nick 10 eur čo mu dal otec do autoservisu. Vytiahli sme čo sme mali a dali sme mu to. „To je tak na jedného poníka plus chvost ďalšieho.“ Vincenzo bol bezcitný. Nakoniec sa v ňom ukázali aspoň aké také citové sklony a tak povedal:

„Ak budete zvyšok dňa pomáhať mojej žene v kuchyni tak vám dám tie poníky za tých 30 eur.“ Keďže sme nemali inú možnosť pristali sme na ponuku a zvyšok poobedia sme pomáhali Vincenzovej žene. Bola to kyprá, usmievavá žena s ktorou sa pracovalo veľmi dobre. Nedala nám až toľko práce a vehementne sa ospravedlňovala za netaktnú cenu jej muža.

Nakoniec sme si večer prišli po osedlané poníky a Vincenzo nám pomohol nabrať si zo studne vodu. Spoločne sme sa mu poďakovali, na čo si Vincenzo chytil previs slameného klobúka a odzdravil nám pekne po dedinsky.

S úsmevmi na perách sme sa vybrali ľahkým klusom smerom, ktorým sme tušili môj domov.

Keď sme kráčali po meste na poníkoch ľudia na nás pozerali ako na šialených. Hoci musím uznať, že zakrvavené dievča s oblečením na diskotéku ide na poníkovi- dosť divný pohľad. Takmer som sa na sebe rozosmiala. Teraz mi aj bolo trošku ľúto, že ma všade poznajú. Popchla som poníka do cvalu a Nick spravil zároveň so mnou to isté. Občas mi fakt pripadá akoby sme si my dvaja nejakým divným spôsobom vedeli čítať myšlienky.

Zastavili sme až pred mojím vysvieteným domom a ja som si všimla záclonku, ktorá sa pohla a z okna vyzrela hlava mojej mamy. Určite ma čakala a bála sa o mňa. Predsa len mala som ísť do obchodu čo je maximálne dvojhodinová záležitosť. Ja som bola preč celé dva dni a naviac som si zabudla telefón. Unáhlene som zoskočila s poníka a priviazala ho o jabloň čo nám rástla na dvore. Nick sa so mnou rozlúčil vrúcnym bozkom a potom odcválal k sebe domov.

Pozerala som sa za ním až kým nezašiel za zákrutu a nezmizol mi z dohľadu. Potom som sa otočila a nenáhlivým krokom sa vybrala k dverám svojho domu. S kabelky som vyhrabala kľúče a pomaly nimi otvorila 3 bezpečnostné zámky na dverách. Môj oco až prehnane dbá o moju bezpečnosť.

Vošla som dnu a chcela prejsť popri mame hore schodmi ale moc sa mi to nepodarilo.

„Amber, kde si bola tak dlho? A kde máš nákup?“

„Prepáč mami ale išli sme s Nickom do obchodu a nejako sme doňho potom nešli a nakoniec sme havarovali a prišli sme sem na poníkoch...“

„Amber ty si opitá? Dýchni na mňa.“ Keď som na ňu dýchla a mama nezacítila žiadny zápach alkoholu ani cigariet už z miernejším tónom sa ma opýtala: „Čo to tu táraš?“ Ten tón mi pripadal ako keby sa rozprávala s bláznom a tak som jej čo najpokojnejšie a najrozvážnejšie vyrozprávala celú story, ktorú sme s Nickom zažili. Na dôkaz som jej ukázala poníka na dvore, ktorý práve požieral jablká zo stromu.

„No ale kvôli tebe teraz nemáme čo jesť, my ani poník ...mladá dáma dneska si ma naozaj naštvala a tak teraz osprchovať a maž do izby. A aby si vedela, že ti to len tak neprejde tak máš týždeň domáce väzenie.“

S dupotom som si išla po kozmetickú taštičku, odlíčila som sa a vošla do sprchy. Pustila som na seba horúcu vodu a snažila som sa vsugerovať si, že kvapky mi uvoľňujú svaly a zmývajú zo mňa zmätok posledných dní. Ako môže byť mama taká bezcitná? Vôbec ma neľutovala. Neľutovala čo som zažila. Vrr!

Keď sa minula teplá voda vyšla som von a vyfénovala si mokré vlasy. Potom som si vydrhla zuby a prešla cez chodbu do svojej izby.

V izbe som si ľahla na posteľ a zakryla sa perinou. Skrútila som sa do klbka a snažila sa vyriešiť svoje zmätené pocity- hlavne tie k Nickovi. Jasné, že som si uvedomila už trošku skorej, že to nie je len môj kamarát ale aj celoživotná láska ale toto čo sme spolu zažili… Zdalo sa mi, že Nicka trošku ťaží ako som zareagovala na jeho pusu lenže potom sa to zvrtlo na fór tak ako to mám chápať? Po tvári mi začali tiecť slzy lebo ako poznám svoju mamu súčasťou domáceho väzenia je aj to, že mi zhabe notebooky a mobil. Ako sa mám potom dovolať Nickovi? Rozplakala som sa do vankúša. Dnešná mládež je už totálne závislá od mobilov (ja to samozrejme neuznávam- P.S. musím zahrať slušnú), ale ja ho teraz fakt potrebujem.

Potom už neviem čo sa stalo ale asi som zaspala a zobudila som sa neskoro večer na to ako mnou niekto myká. „Amber, zlatko, si hore?“ Mama.

„Vyzerá to, že som hore?“ zahundrala som ale potom som si uvedomila ako sa správam a tak som príjemnejším tónom doložila: „Mami prečo ma budíš tak neskoro večer?“ Príjemnejšie to bolo ale stále som bola rozospatá takže to nevyznelo ani tak bohvieako. Mama neodpovedala.

Vymotala som hlavu z periny a pozrela sa na mamu- v očiach mala slzy.

„Mama?“ spýtala som sa s obavou. Mame dlho trvalo kým zo seba vysúkala vetu:

„Amber, ide o Nicka.“

Dedina - 4. Kapitola

Zobudila som sa na to ako mi niekto jemne prechádza rukou po vlasoch a šepká upokojujúce slová. Veľmi skoro som v tom človeku spoznala Nicka. Otvorila som oči a naozaj už bol hore. Pozrel na mňa a s milým pohľadom v očiach mi povedal: „Ďakujem ti, Amber, bez teba by som možno…“

„Psst!“ Pošeptala som mu a priložila mu prst na ústa. „Nič by sa ti nestalo. Rozumieš?! To by som neprežila.“ Nick sa na mňa s vďakou usmial a potom ma vyhupol na nohy.

„Poďme pozrieť škody na aute. Oco ma prizabije!“ Spoločne sme sa pozerali na rozpadnutú kapotu auta. Ako vyšlo najavo poškodenie nebolo vážné v podstate len kopa skrčeného plechu, ale už predtým bol problém s motorom - preto mal ísť Nick do autoservisu - a teraz sa už úplne dorazil. Auto sa nedalo naštartovať. V diaľke sme zbadali kostolnú vežu a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme k nej dúfajúc, že tam bude nejaká dedina a dedinčania nám pomôžu. Zbalili sme si každý po dve fľašky s vodou a deku. V podstate to bolo fakt päť slivák ako v tom prísloví.

Pomalým krokom, aby sme sa neunavili, sme sa vydali na cestu. Na poludnie sme sa zložili pod jedným z košatých dubov, ktoré lemovali cestu. Napili sme sa a oddýchli si. Keď sa trocha ochladilo, pokračovali sme.

K dedine sme dorazili na súmraku a ihneď sme sa vybrali k studni, čo stála v strede malého námestíčka. Chceli sme si z nej načrieť pitnú vodu, ale v tom k nám pribehla tučná žena a vytrhla nám z rúk vedro s vodou. Začala bľabotať niečo o tom, že musíme zaplatiť a ktoviečo ešte. Snažili sme sa jej vysvetliť, čo sa nám stalo, ale nepočúvala nás, stále dookola mlela to svoje. Radšej sme si teda prestreli deku a vyčerpali zvyšné zásoby vody.

Už sme začali strácať nádej - žena stále mlela a posledné zásoby vody boli preč - keď sme zbadali silného chlapa, ako ide smerom k nám. Schytil tú ženskú a odviedol ju. Potom sa už našťastie vrátil sám.

„Prepáčte mi za ňu… práve ušla z blázninca. Zavreli ju tam kvôli nejakým výmyslom. Myslím, že to boli nejaké čarodejnícke háky-báky…“ Čo muž vravel ďalej som neregistrovala, len som si v hlave stále premieľala jeho posledné tri slová: čarodejnícke háky-báky. Neviem, prečo ma to tak zaujalo. Asi to bolo tým, že odmalička pozerávam sci-fi a nemyslela som si, že to aj existuje. Samozrejme toto je určite nejaká šarlatánka… Potriasla som hlavou a vrátila som sa do prítomnosti.

„Za koľko nám dáte tých poníkov?“ Opýtal sa Nick muža, ktorý ako som zistila sa volal Vincenzo. Čo skoro som prišla na to, že Nick sa s Vincenzom rozprával o škodách na aute a ten mu jednoznačne povedal, že auto potrebuje odtiahnuť do servisu. Preto sa Nick spýtal na poníky a teda jedinú možnosť ako sa s tohto zapadákova dostať.

„50 eur pre oboch. Nehnevajte sa na takú vysokú cenu, ale keď zrátame diaľku a zvyčajnú cenu, aká býva…“ odpovedal Vincenzo. S Nickom sme sa na seba bezradne pozreli. Ja som mala len 20 eur, čo mi dala mama na nákup a Nick 10 eur, čo mu dal otec do autoservisu. Vytiahli sme čo sme mali a dali sme mu to. „To je tak na jedného poníka plus chvost ďalšieho.“ Vincenzo bol bezcitný. Nakoniec sa v ňom ukázali aspoň aké také citové sklony a tak povedal:

„Ak budete zvyšok dňa pomáhať mojej žene v kuchyni, tak vám dám tie poníky za tých 30 eur.“ Keďže sme nemali inú možnosť, pristali sme na ponuku a zvyšok poobedia sme pomáhali Vincenzovej žene. Bola to kyprá, usmievavá žena s ktorou sa pracovalo veľmi dobre. Nedala nám až toľko práce a vehementne sa ospravedlňovala za netaktnú cenu jej muža.
Nakoniec sme si večer prišli po osedlané poníky a Vincenzo nám pomohol nabrať si zo studne vodu. Spoločne sme sa mu poďakovali, na čo si Vincenzo chytil previs slameného klobúka a odzdravil nám pekne po dedinsky.

S úsmevmi na perách sme sa vybrali ľahkým klusom smerom, ktorým sme tušili môj domov.
Keď sme kráčali po meste na poníkoch ľudia na nás pozerali ako na šialených. Hoci musím uznať, že zakrvavené dievča s oblečením na diskotéku, ide na poníkovi - dosť divný pohľad. Takmer som sa na sebe rozosmiala. Teraz mi aj bolo trošku ľúto, že ma všade poznajú. Popchla som poníka do cvalu a Nick spravil zároveň so mnou to isté. Občas mi fakt pripadá, akoby sme si my dvaja nejakým divným spôsobom vedeli čítať myšlienky.

Zastavili sme až pred mojím vysvieteným domom a ja som si všimla záclonku, ktorá sa pohla a z okna vyzrela hlava mojej mamy. Určite ma čakala a bála sa o mňa. Predsa len mala som ísť do obchodu, čo je maximálne dvojhodinová záležitosť. Ja som bola preč celé dva dni a naviac som si zabudla telefón. Unáhlene som zoskočila s poníka a priviazala ho o jabloň, čo nám rástla na dvore. Nick sa so mnou rozlúčil vrúcnym bozkom a potom odcválal k sebe domov.

Pozerala som sa za ním, až kým nezašiel za zákrutu a nezmizol mi z dohľadu. Potom som sa otočila a nenáhlivým krokom sa vybrala k dverám svojho domu. S kabelky som vyhrabala kľúče a pomaly nimi otvorila 3 bezpečnostné zámky na dverách. Môj oco až prehnane dbá o moju bezpečnosť.
Vošla som dnu a chcela prejsť popri mame hore schodmi, ale moc sa mi to nepodarilo.

„Amber, kde si bola tak dlho? A kde máš nákup?“

„Prepáč, mami, ale išli sme s Nickom do obchodu a nejako sme doňho potom nešli a nakoniec sme havarovali a prišli sme sem na poníkoch...“

„Amber, ty si opitá? Dýchni na mňa.“ Keď som na ňu dýchla a mama nezacítila žiadny zápach alkoholu ani cigariet, už z miernejším tónom sa ma opýtala: „Čo to tu táraš?“ Ten tón mi pripadal, ako keby sa rozprávala s bláznom a tak som jej čo najpokojnejšie a najrozvážnejšie vyrozprávala celú story, ktorú sme s Nickom zažili. Na dôkaz som jej ukázala poníka na dvore, ktorý práve požieral jablká zo stromu.

„No ale kvôli tebe teraz nemáme čo jesť, my ani poník... mladá dáma dneska si ma naozaj naštvala a tak teraz osprchovať a maž do izby. A aby si vedela, že ti to len tak neprejde tak máš týždeň domáce väzenie.“

Keď sa minula teplá voda vyšla som von a vyfénovala si mokré vlasy. Potom som si vydrhla zuby a prešla cez chodbu do svojej izby.

V izbe som si ľahla na posteľ a zakryla sa perinou. Skrútila som sa do klbka a snažila sa vyriešiť svoje zmätené pocity - hlavne tie k Nickovi. Jasné, že som si uvedomila už trošku skorej, že to nie je len môj kamarát ale aj celoživotná láska, ale toto čo sme spolu zažili… Zdalo sa mi, že Nicka trošku ťaží ako som zareagovala na jeho pusu, lenže potom sa to zvrtlo na fór, tak ako to mám chápať? Po tvári mi začali tiecť slzy, lebo ako poznám svoju mamu súčasťou domáceho väzenia je aj to, že mi zhabe notebooky a mobil. Ako sa mám potom dovolať Nickovi? Rozplakala som sa do vankúša. Dnešná mládež je už totálne závislá od mobilov (ja to samozrejme neuznávam - P.S. musím zahrať slušnú), ale ja ho teraz fakt potrebujem.

Potom už neviem, čo sa stalo ale asi som zaspala a zobudila som sa neskoro večer na to ako mnou niekto myká. „Amber, zlatko, si hore?“ Mama.

„Vyzerá to, že som hore?“ zahundrala som, ale potom som si uvedomila, ako sa správam a tak som príjemnejším tónom doložila: „Mami, prečo ma budíš tak neskoro večer?“ Príjemnejšie to bolo, ale stále som bola rozospatá, takže to nevyznelo ani tak bohvieako. Mama neodpovedala.
Vymotala som hlavu z periny a pozrela sa na mamu - v očiach mala slzy.

„Mama?“ spýtala som sa s obavou. Mame dlho trvalo kým zo seba vysúkala vetu:

„Amber, ide o Nicka.“

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování