V moci daru- 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Amberina mama odchádza a zanechá Amber malý odkaz...

03.08.2010 (19:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 590×

Potichu som zatvorila dvere a vstúpila do miestnosti. Bola to obyčajná nemocničná izba v LA. Steny vymaľované pastelovými farbami, v tomto prípade to bola slabunko zelená. Na stene visel obrázok nejakej krajinky typu Grand Canyon a posteľ mala normálne čisto-biele obliečky.

Nick tam ležal ako mŕtvy. V prvej chvíli som si to aj myslela a tak som pribehla k tomu zariadeniu čo meralo tep jeho srdca a až potom som si vydýchla. Posadila som sa na stoličku pri jeho posteli a chytila ho za ruku. Našťastie nevyzeral až tak hrozne ako som si predstavovala. Bol celý obviazaný a do nosa mu vbiehali nejaké hadičky.

Zase ten divný pocit. Ibaže teraz som ho cítila nejako inak. Už to nebola energia prímaná ale energia odovzdávaná. Cítila som ako zo mňa odchádza energia a ja sa prepadám...

*****

Snívalo sa mi, že s Nickom sme zase na tej istej lúke. Ja ležím na ňom po tom ako som sa ho pokúšala zdvihnúť. On ku mne začal nakláňať hlavu ale bol to len sen takže v ňom bolo dovolené všetko. Tak som si pritiahla jeho hlavu k svojej a vtisla mu na pery náruživý bozk. On začal bozk predlžovať a dorážať jazykom na moje pery. Ja som už ten nápor nevydržala a pery pootvorila. On to okamžite využil a zapojil do nášho bozkávania aj jazyk. Cítila som, že sa to začína zvrhávať a tak som sa od neho odtiahla a povedala:

„Nemôžeme máme len sedemnásť.“ On na to povedal:

„Máš ma rada?“ Ja som prikývla. „Tak to sprav.“ Zdalo sa to také jednoduché ale nebolo. Mala som ho rada to je fakt ale nechcela som… no to je jedno.

„Nemôžem Nick…“ Na to sa na mňa zamračil a spoza opaska vytiahol nôž.

„Aj ja ťa mám rád Amber ale…“ a začal ma bodať nožom do brucha…

*****

Vtom mnou niekto zatriasol. Ozval sa tichý hlas sestričky:

„Návštevné hodiny sa skončili, slečna.“ Fuuu! Dosť brutálny sen! Ledva som to pre dýchala aby som mohla sestričke odpovedať. Ešte stále trošku roztraseným hlasom som jej odvetila:

„Za chvíľu pôjdem len mi ešte povedzte ako je na tom.“

„Jeho stav sa zázračne zlepšil. Kým ste spali tak sa viackrát prebral. Už nie je v kóme už len spí. Neviem ako je to možné lebo v jeho stave doktor predpokladal približne polročnú kómu.“ Potichu sa zasmiala: „Bol veľmi prekvapený, že ste za ním prišli. Najprv vás chcel zobudiť a poslať preč ale potom sa na vás tak zvláštne zadíval a povedal aby sem nikto nechodil kým ste tu vy. Ale keďže je po návštevných hodinách...“

„Dobre, dobre, už idem.“ Povedala som jej namrzene a pomaly som vstala. Trocha sa mi triasli nohy ale potom som našla pôdu pod nohami. Už som bola takmer pri dverách keď ma napadol zámer s ktorým som sem išla. Potichu a čo najslušnejšie som sa spýtala: „Nepotrebujete tu sestričku naviac?“

Sestrička na mňa začudovane pozrela a spýtala sa ma: „Prečo sa pýtate?“

„Lebo ak by som mohla tak chcem hneď nastúpiť a starať sa o tohto pacienta.“

„Aha, to ho asi musíte mať veľmi rada. Ale je tu malý problém. Sem hocikto nemôže prísť a povedať, že chce byť sestrička a už vôbec sa nemôže starať len o jedného pacienta.“ Videla som na nej ako rozmýšľa. Nakoniec sa ozvala: „Tak dobre, prímam vás na seba. Ale nerobte nijaké blbosti, lebo ma šéf vyhodí. Chcete za to aj peniaze?“

„Jasné, že nie. Robím to len preto lebo chcem byť nonstop pri tomto pacientovi.“

„Dobre, môžete tu tým pádom ostať ale vedzte, že sa nebudete starať len o tohto pacienta. Pridelím vám minimálne dve ďalšie izby,“ povedala a s týmito slovami aj odišla. Super! Vlastne nie až tak super ale aspoň budem blízko Nicka keby niečo potreboval.

Hoci som spala cítila som sa dosť unavene. Stále som mala ruku v Nickovej. Vymanila som si ruku a išla som si do auta po peňaženku. Vonku už bola zima. S tašky som si vytiahla sveter a deku čo som si zobrala z domu. Vo vedľajšom vrecku na taške som našla peňaženku. Pobrala som si tieto veci a zaniesla ich do sesterskej izby. Tá sa skladala z dvoch postelí a kresiel, stolíka, lampy a dvoch skríň. Potom som si išla kúpiť kávu z automatu. Automat bol hneď pri Nickovej izbe, mohla som sa na neho pozerať cez otvorené dvere. Zrazu začal prístroj na meranie tepu srdca splašene pípať. Rýchlo som položila kávu na najbližšie miesto a utekala do izby.

Keď som vbehla s panikou do Nickovej izby videla som ako leží na zemi a nevie sa postaviť. Prišla som k nemu a z veľkou námahou a fučaním som ho zdvihla zo zeme a posadila na posteľ. S prekvapením na mňa pozrel:

„Čo tu robíš?“

„Pracujem tu,“ povedala som a zatočila som sa mu pred očami v sestričkovskom úbore. Keď som sa mu znova pozrela do očí všimla som si ako ma nimi hltá. „Čo je?“ spýtala som sa zahanbene.

„Ale nič len...milujem ťa,“ povedal a vzápätí mu zneisteli oči ako keby mu vykĺzlo niečo čo nechcel povedať alebo ako keby sa bál mojej reakcie. Tej sa ale obávať nemusel. Ja som sa obávala skorej tej prvej možnosti. Aspoň tak, každý sme sa niečoho báli. Pristúpila som tesne k nemu a sklonila sa mu k uchu. Potichu som zašepkala:

„Ja neviem či ťa milujem…počkajme… Áno!“ Odklonila som sa od neho a usmiala som sa.

Prekvapene sa mi pozrel do očí. Pozorne mi do nich hľadel asi päť minút. „Myslíš to fakt vážne?“

„Smrteľne vážne,“ povedala som a vzala som jeho hlavu do svojich dlaní. Pomaly som k nemu približovala tvár a stále som sa mu pritom pozerala do očí. Keď sa nám dotkli pery bolo to ešte úžasnejšie ako prvý krát. Zavrela som oči a vychutnávala si ten pocit. „Teraz si ešte pospinkaj, aby si mohol ísť čo najskôr domov.“ Keď som to dohovorila bola som ešte v siedmom nebi od toho bozku. Cítila som sa ako keby som bola na Mesiaci a nepodliehala žiadnej príťažlivosti.

Keď som o niečo neskôr vošla do sesterskej izby, zavrela som za sebou dvere a zažala svetlo. Išla som sa pozrieť na mobil koľko je hodín- mimochodom je fakt divné, že tu neboli hodiny- a uvidela som tam päť neprijatých hovorov a jednu SMS. Pozrela som do kontaktov, volala mi mama. Potom som pozrela SMS a pozorne som čítala:

Amber,

musím služobne odísť

na pár týždňov preč.

Pozvala som k nám

babičku Mabel ona sa

o teba postará. Príde o

dva dni. Dávaj si na seba

pozor, s láskou

mama.

No a týmto sa moja služba v nemocnici ruší.

Nick tam ležal ako mŕtvy. V prvej chvíli som si to aj myslela a tak som pribehla k tomu zariadeniu, čo meralo tep jeho srdca a až potom som si vydýchla. Posadila som sa na stoličku pri jeho posteli a chytila ho za ruku. Našťastie nevyzeral až tak hrozne, ako som si predstavovala. Bol celý obviazaný a do nosa mu vbiehali nejaké hadičky.
Zase ten divný pocit. Ibaže teraz som ho cítila nejako inak. Už to nebola energia prímaná ale energia odovzdávaná. Cítila som ako zo mňa odchádza energia a ja sa prepadám...

*****

Snívalo sa mi, že s Nickom sme zase na tej istej lúke. Ja ležím na ňom, po tom ako som sa ho pokúšala zdvihnúť. On ku mne začal nakláňať hlavu, ale bol to len sen, takže v ňom bolo dovolené všetko. Tak som si pritiahla jeho hlavu k svojej a vtisla mu na pery náruživý bozk. On začal bozk predlžovať a dorážať jazykom na moje pery. Ja som už ten nápor nevydržala a pery pootvorila. On to okamžite využil a zapojil do nášho bozkávania aj jazyk. Cítila som, že sa to začína zvrhávať a tak som sa od neho odtiahla a povedala: „Nemôžeme máme len sedemnásť.“

On na to povedal: „Máš ma rada?“ Ja som prikývla. „Tak to sprav.“ Zdalo sa to také jednoduché, ale nebolo. Mala som ho rada, to je fakt, ale nechcela som… no to je jedno.

„Nemôžem, Nick…“ Na to sa na mňa zamračil a spoza opaska vytiahol nôž.

„Aj ja ťa mám rád Amber ale…“ a začal ma bodať nožom do brucha…

*****

Vtom mnou niekto zatriasol. Ozval sa tichý hlas sestričky: „Návštevné hodiny sa skončili, slečna.“ Fuuu! Dosť brutálny sen! Ledva som to pre dýchala, aby som mohla sestričke odpovedať. Ešte stále trošku roztraseným hlasom som jej odvetila: „Za chvíľu pôjdem, len mi ešte povedzte, ako je na tom.“

„Jeho stav sa zázračne zlepšil. Kým ste spali, tak sa viackrát prebral. Už nie je v kóme, už len spí. Neviem, ako je to možné lebo v jeho stave doktor predpokladal približne polročnú kómu.“ Potichu sa zasmiala: „Bol veľmi prekvapený, že ste za ním prišli. Najprv vás chcel zobudiť a poslať preč, ale potom sa na vás tak zvláštne zadíval a povedal aby sem nikto nechodil, kým ste tu vy. Ale keďže je po návštevných hodinách...“

„Dobre, dobre, už idem.“ Povedala som jej namrzene a pomaly som vstala. Trocha sa mi triasli nohy, ale potom som našla pôdu pod nohami. Už som bola takmer pri dverách keď ma napadol zámer s ktorým som sem išla. Potichu a čo najslušnejšie som sa spýtala: „Nepotrebujete tu sestričku naviac?“
Sestrička na mňa začudovane pozrela a spýtala sa ma: „Prečo sa pýtate?“

„Lebo ak by som mohla, tak chcem hneď nastúpiť a starať sa o tohto pacienta.“

Nakoniec sa ozvala: „Tak dobre, prímam vás na seba. Ale nerobte nijaké blbosti, lebo ma šéf vyhodí. Chcete za to aj peniaze?“

„Jasné, že nie. Robím to len preto lebo chcem byť nonstop pri tomto pacientovi.“

„Dobre, môžete tu tým pádom ostať ale vedzte, že sa nebudete starať len o tohto pacienta. Pridelím vám minimálne dve ďalšie izby,“ povedala a s týmito slovami aj odišla. Super! Vlastne nie až tak super, ale aspoň budem blízko Nicka, keby niečo potreboval.

Hoci som spala, cítila som sa dosť unavene. Stále som mala ruku v Nickovej. Vymanila som si ruku a išla som si do auta po peňaženku. Vonku už bola zima. S tašky som si vytiahla sveter a deku, čo som si zobrala z domu. Vo vedľajšom vrecku na taške som našla peňaženku. Pobrala som si tieto veci a zaniesla ich do sesterskej izby. Tá sa skladala z dvoch postelí a kresiel, stolíka, lampy a dvoch skríň. Potom som si išla kúpiť kávu z automatu. Automat bol hneď pri Nickovej izbe, mohla som sa na neho pozerať cez otvorené dvere. Zrazu začal prístroj na meranie tepu srdca splašene pípať. Rýchlo som položila kávu na najbližšie miesto a utekala do izby.

Keď som vbehla s panikou do Nickovej izby, videla som ako leží na zemi a nevie sa postaviť. Prišla som k nemu a z veľkou námahou a fučaním som ho zdvihla zo zeme a posadila na posteľ. S prekvapením na mňa pozrel: „Čo tu robíš?“

„Pracujem tu,“ povedala som a zatočila som sa mu pred očami v sestričkovskom úbore. Keď som sa mu znova pozrela do očí, všimla som si ako ma nimi hltá. „Čo je?“ spýtala som sa zahanbene.

„Ale nič len... milujem ťa,“ povedal a vzápätí mu zneisteli oči, ako keby mu vykĺzlo niečo, čo nechcel povedať alebo ako keby sa bál mojej reakcie. Tej sa ale obávať nemusel. Ja som sa obávala skorej tej prvej možnosti. Aspoň tak, každý sme sa niečoho báli. Pristúpila som tesne k nemu a sklonila sa mu k uchu. Potichu som zašepkala: „Ja neviem či ťa milujem… počkajme… Áno!“ Odklonila som sa od neho a usmiala som sa.
Prekvapene sa mi pozrel do očí. Pozorne mi do nich hľadel asi päť minút. „Myslíš to fakt vážne?“

„Smrteľne vážne,“ povedala som a vzala som jeho hlavu do svojich dlaní. Pomaly som k nemu približovala tvár a stále som sa mu pritom pozerala do očí. Keď sa nám dotkli pery, bolo to ešte úžasnejšie ako prvý krát. Zavrela som oči a vychutnávala si ten pocit. „Teraz si ešte pospinkaj, aby si mohol ísť čo najskôr domov.“ Keď som to dohovorila, bola som ešte v siedmom nebi od toho bozku. Cítila som sa, ako keby som bola na Mesiaci a nepodliehala žiadnej príťažlivosti.

Keď som o niečo neskôr vošla do sesterskej izby, zavrela som za sebou dvere a zažala svetlo. Išla som sa pozrieť na mobil koľko je hodín - mimochodom je fakt divné, že tu neboli hodiny - a uvidela som tam päť neprijatých hovorov a jednu SMS. Pozrela som do kontaktov, volala mi mama. Potom som pozrela SMS a pozorne som čítala:

Amber, musím služobne odísť na pár týždňov preč. Pozvala som k nám babičku Mabel, ona sao teba postará. Príde o dva dni. Dávaj si na seba pozor, s láskou Mama.

No a týmto sa moja služba v nemocnici ruší.

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V moci daru- 6. kapitola:

3. Sophie

05.08.2010 [19:25]

Koment potešší ale podľa mňa to nie je až tak super..:D

2. Sophie

05.08.2010 [19:23]

Slavi, koment poteší...:D Ale podla mna to neni až tak super...:)

1. Ešeneše

05.08.2010 [12:29]

No... Ja nemôžem nenapísať komentár Sophie... proste si skvelá autorka a ja mám tú výhodu, že viem čo bude ďalej :D ale nie... proste... som rada že píšeš Kika :D tvoja druhá najväčšia funinka Slávka :D Emoticon