V moci daru - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Na scénu prichádza babička Mabel a jej magické vedomosti!

10.08.2010 (20:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 345×

Babička Mabel - 6. kapitola

Dva dni ubehli ako voda. Bolo mi to ľúto ale čo som mala robiť? Nemôžem babičku nechať doma samú.

Nick sa začal uzdravovať. Aby som nezabudla už spolu záväzne a oficiálne chodíme. Je to perfektný pocit keď viete, že máte niekoho s kým sa môžete podeliť o všetko a oprieť sa o neho v najťažších chvíľach. Samozrejme nerátam rodinu. Chodila som za ním každučkú minútu a držala ho za ruku. On sa zázračne uzdravoval a ja som bola stále nejaká uťahaná a vždy keď som za ním prišla tak som spala namiesto toho aby som sa s ním zhovárala.

Práce v nemocnici som nemala veľa. Tá milá sestrička čo mi dovolila pracovať v nemocnici skoro zistila, že medicína mi veľmi nejde. Vďaka mojim „perfektným“ obkladom sa zapálili rany asi trom pacientom. Tak mi dala za úlohu čistiť po záverečnej záchody a umývať dlážku. Uznávam tie záchody neboli nič moc ale chcela som byť pri Nickovi.

Keď som sestričke oznámila, že bohužiaľ musím dať výpoveď lebo mi priletí babička dosť sa na mňa nahnevala. Mám dojem, že predtým ona čistila záchody a teraz sa jej to nechce zase robiť. Nahnevaná bola aj preto lebo po mojom prijatí okamžite prepustila jednu sestričku na dovolenku a mala so šéfom komplikované telefonáty, bohužiaľ ja som nemala inú možnosť a tak som si pobalila veci a povedala jej:

„Mrzí ma, že vás musím opustiť… Čo najskôr sa sem zase vrátim ako plná sestrička.“ Sestrička- volala sa Marta- na mňa zagánila a tak som sa s úsmevom na perách pobrala preč. Neviem prečo som sa usmievala. Možno pre to, že už nebudem musieť drhnúť špinavé záchody alebo- a tomu fandím viac- preto, lebo som cítila celkovo taký povznášajúci a uvoľňujúci pocit.

Nasadla som do Audinky a pustila si najnovší hit od Shake my Ass. Perfektná pesnička. S otvorenými okienkami aby každý počul čo mi vyhráva som sa vybrala na letisko kam mala priletieť babička Mabel z Washingtonu. Zaparkovala som tesne pri vchode vedľa miest pre taxíky. Akurát nejaká žena kývala na taxík, ktorí prišiel a vystúpil z neho krásny vodič. Zobral jej batožinu a odniesol ju do kufra. Potom mu žena zaplatila a nastúpila. Odišiel. Aj taxík aj ten krásny chlap. Hmm… vedela som si predstaviť ako sa s ním rozprávam a… Síce chodím s Nickom ale mám právo zadívať aj na niekoho iného. Či?

Pomaly dávajúc si pozor aby ma nezrazilo auto som prešla k posuvným dverám, ktoré viedli do areálu letiska. To maličké čierne hore na dverách na mňa zažmurkalo a dvere sa otvorili.

Vošla som do priestrannej haly najväčšieho letiska v LA. Päť batožinových pásov, ohromné množstvo obchodov a sedadiel. Pozrela som sa na veľkú tabuľu, ktorá ukazovala prílety a odlety. Babičkino lietadlo príde o pol hodinu neskôr. Išla som si kúpiť zmrzlinu a sadla som si na sedadlo aby som počkala. Okolo mňa sa premávali ľudia. Videla som jedného skína, pár metalistov a jedného biznismana, ktorý teraz veľmi nahnevaným hlasom niečo vybavoval cez telefón. Veľmi mi pripomenul môjho otca.

Práve som zlízala zmrzlinu keď ohlásili príchod babičkinho lietadla. Postavila som sa k oknu a vyzerala ju. Teda nie ju ale jej lietadlo. Ju by som medzi tými desiatkami ľuďmi asi ťažko našla. Lietadlo už pomaly vypínalo motory a pristavovali sa schodíky. Vzápätí sa cez otvorené dvere začali trúsiť ľudia. Odišla som od okna a postavila sa k dverám aby som sa mohla zvítať s babičkou.

Trvalo to päť minút kým ich všetky tie autobusy a pohyblivé schody doviezli do haly. Hneď ako som uvidela babičku, rozbehla som sa jej naproti. Ona ostala radšej stáť lebo mala miernu osteoporózu. Zastala som tesne pred ňou a chytila ju za jej starecké ruky.

Teraz sa ale neusmievala. Keď som ju chytila za ruky úplne stuhla ako keby bola vytesaná z kameňa, nepovedala dokonca ani ahoj. Len sa na mňa skúmavo pozerala. Mimochodom, zase som mala ten divný pocit ako keby mi z tela odchádzala energia. Babička Mabel ma energicky poťahala za rameno, až príliš energicky na jej vek. Sama si zobrala kufre a mňa ťahala s nimi. Nechápala som ako je to možné však mala vyše 90-tky! Krátko na mňa pozrela a hoci sme sa nevideli dva roky a moje auto bolo staré len rok, zamierila priamo k nemu. Potichu si šomrala niečo čo som absolútne nerozumela. Vzápätí som pocítila nový príval energie a postavila sa na vlastné nohy. Zobrala som babičke jeden kufor a bez jediného slova sme sa blížili k autu.

Kufre som jej hodila na priestranné zadné sedadlo auta. Potom som obišla auto a otvorila jej dvere. Ona sa na mňa vďačne usmiala a popritom vyzerala zase taká unavená ako bola pred tým čudným pocitom. Nadvihla si dlhú krémovú sukňu a nasadla. Zabuchla som sa ňou dvere a prešla k dverám vodiča. Sadla som na miesto a zapla rádio. Z mojej obľúbenej stanice kde hrávali samé moderné pesničky som preladila na presný opak a teda na nejakú stanicu, ktorá hrala staré pesničky.

Potichu sme sa viezli domov. Boli to dve hodiny cesty a takto ticho a s hudbou zo sedemdesiatych rokov som mala pocit, že umriem. Babičke Mabel sa očividne hudba páčila lebo občas si pohmkávala a kyvkala hlavou do rytmu.

Keď sme zastavili pred naším domom, bola už tma. Pouličné svetlo len slabo dopadalo na chodník pred našimi nohami. Zobrala som jej kufre a ponúkla som jej rameno. Vďačne sa o mňa oprela a pomaly sme sa tackali k domu. Teda babička sa tackala ja som kráčala a niesla jej kufre. Vlastne som niesla aj ju, teda z väčšej časti.

Prišli sme k domovým dverám a ja som otvorila. Previedla som babičku Mabel cez prah a ukázala jej hosťovskú izbu kde bude dočasne bývať. Vyzerala podobne ako moja- tiež štvorcová a nábytok v nej bol biely. Steny mali marhuľovú farbu a boli tam jedny umelé ruže vo váze a zo dva fikusy. Vošla som s ňou do izby a chcela jej pomôcť vybaliť sa ale babička ma chytila za predlaktie a významným hlasom povedala:

„To spravíme neskôr. Dieťa moje, musím ti niečo ukázať.“

Dva dni ubehli ako voda. Bolo mi to ľúto, ale čo som mala robiť? Nemôžem babičku nechať doma samú.

Nick sa začal uzdravovať. Aby som nezabudla už spolu záväzne a oficiálne chodíme. Je to perfektný pocit, keď viete, že máte niekoho, s kým sa môžete podeliť o všetko a oprieť sa o neho v najťažších chvíľach. Samozrejme nerátam rodinu. Chodila som za ním každučkú minútu a držala ho za ruku. On sa zázračne uzdravoval a ja som bola stále nejaká uťahaná a vždy keď som za ním prišla, tak som spala namiesto toho, aby som sa s ním zhovárala.

Práce v nemocnici som nemala veľa. Tá milá sestrička čo mi dovolila pracovať v nemocnici, skoro zistila, že medicína mi veľmi nejde. Vďaka mojim „perfektným“ obkladom sa zapálili rany asi trom pacientom. Tak mi dala za úlohu čistiť po záverečnej záchody a umývať dlážku. Uznávam tie záchody neboli nič moc, ale chcela som byť pri Nickovi.

Keď som sestričke oznámila, že bohužiaľ musím dať výpoveď, lebo mi priletí babička, dosť sa na mňa nahnevala. Mám dojem, že predtým ona čistila záchody a teraz sa jej to nechce zase robiť. Nahnevaná bola aj preto, lebo po mojom prijatí okamžite prepustila jednu sestričku na dovolenku a mala so šéfom komplikované telefonáty, bohužiaľ ja som nemala inú možnosť a tak som si pobalila veci a povedala jej:

„Mrzí ma, že vás musím opustiť… Čo najskôr sa sem zase vrátim ako plná sestrička.“ Sestrička - volala sa Marta - na mňa zagánila a tak som sa s úsmevom na perách pobrala preč. Neviem, prečo som sa usmievala. Možno pre to, že už nebudem musieť drhnúť špinavé záchody alebo - a tomu fandím viac - preto, lebo som cítila celkovo taký povznášajúci a uvoľňujúci pocit.

Nasadla som do Audinky a pustila si najnovší hit od Xindl X - Láska v housce. Perfektná pesnička. S otvorenými okienkami, aby každý počul čo mi vyhráva, som sa vybrala na letisko, kam mala priletieť babička Mabel z Washingtonu. Zaparkovala som tesne pri vchode vedľa miest pre taxíky. Akurát nejaká žena kývala na taxík, ktorí prišiel a vystúpil z neho krásny vodič. Zobral jej batožinu a odniesol ju do kufra. Potom mu žena zaplatila a nastúpila. Odišiel. Aj taxík, aj ten krásny chlap. Hmm… vedela som si predstaviť, ako sa s ním rozprávam a… Síce chodím s Nickom, ale mám právo zadívať aj na niekoho iného. Či?

Pomaly dávajúc si pozor, aby ma nezrazilo auto, som prešla k posuvným dverám, ktoré viedli do areálu letiska. To maličké čierne hore na dverách na mňa zažmurkalo a dvere sa otvorili.
Vošla som do priestrannej haly najväčšieho letiska v LA. Päť batožinových pásov, ohromné množstvo obchodov a sedadiel. Pozrela som sa na veľkú tabuľu, ktorá ukazovala prílety a odlety. Babičkino lietadlo príde o pol hodinu neskôr. Išla som si kúpiť zmrzlinu a sadla som si na sedadlo, aby som počkala. Okolo mňa sa premávali ľudia. Videla som jedného skína, pár metalistov a jedného biznismana, ktorý teraz veľmi nahnevaným hlasom niečo vybavoval cez telefón. Veľmi mi pripomenul môjho otca.

Práve som zlízala zmrzlinu, keď ohlásili príchod babičkinho lietadla. Postavila som sa k oknu a vyzerala ju. Teda nie ju, ale jej lietadlo. Ju by som medzi tými desiatkami ľuďmi asi ťažko našla. Lietadlo už pomaly vypínalo motory a pristavovali sa schodíky. Vzápätí sa cez otvorené dvere začali trúsiť ľudia. Odišla som od okna a postavila sa k dverám, aby som sa mohla zvítať s babičkou.
Trvalo to päť minút kým ich všetky tie autobusy a pohyblivé schody doviezli do haly. Hneď ako som uvidela babičku, rozbehla som sa jej naproti. Ona ostala radšej stáť lebo mala miernu osteoporózu. Zastala som tesne pred ňou a chytila ju za jej starecké ruky.

Babička Mabel bola tučná usmievavá žena, ktorá milovala dobrú náladu a koláče. Mala husté šedivé vlasy, ktoré nosila zvyčajne pod šatkou. Hnedé oči jej z hnedej pokrčenej pokožky žiarili ako dva usmievavé diamantíky. Pochádzala z kmeňa Makahov žijúceho vo Washingtone. Občas nás strašila legendami o mocných čarodejniciach, ktoré mali voľakedy v kmeni, ale už väčšina z nich vymrela.
Teraz sa ale neusmievala. Keď som ju chytila za ruky, úplne stuhla, ako keby bola vytesaná z kameňa, nepovedala dokonca ani ahoj. Len sa na mňa skúmavo pozerala. Mimochodom, zase som mala ten divný pocit, ako keby mi z tela odchádzala energia. Babička Mabel ma energicky poťahala za rameno, až príliš energicky na jej vek. Sama si zobrala kufre a mňa ťahala s nimi. Nechápala som, ako je to možné však mala vyše 90-tky! Krátko na mňa pozrela a hoci sme sa nevideli dva roky a moje auto bolo staré len rok, zamierila priamo k nemu. Potichu si šomrala niečo čo som absolútne nerozumela. Vzápätí som pocítila nový príval energie a postavila sa na vlastné nohy. Zobrala som babičke jeden kufor a bez jediného slova sme sa blížili k autu.

Kufre som jej hodila na priestranné zadné sedadlo auta. Potom som obišla auto a otvorila jej dvere. Ona sa na mňa vďačne usmiala a popritom vyzerala zase taká unavená, ako bola pred tým čudným pocitom. Nadvihla si dlhú krémovú sukňu a nasadla. Zabuchla som sa ňou dvere a prešla k dverám vodiča. Sadla som na miesto a zapla rádio. Z mojej obľúbenej stanice, kde hrávali samé moderné pesničky, som preladila na presný opak a teda na nejakú stanicu, ktorá hrala staré pesničky.
Potichu sme sa viezli domov. Boli to dve hodiny cesty a takto ticho a s hudbou zo sedemdesiatych rokov som mala pocit, že umriem. Babičke Mabel sa očividne hudba páčila, lebo občas si pohmkávala a kyvkala hlavou do rytmu.

Keď sme zastavili pred naším domom, bola už tma. Pouličné svetlo len slabo dopadalo na chodník pred našimi nohami. Zobrala som jej kufre a ponúkla som jej rameno. Vďačne sa o mňa oprela a pomaly sme sa tackali k domu. Teda babička sa tackala, ja som kráčala a niesla jej kufre. Vlastne som niesla aj ju, teda z väčšej časti.

Prišli sme k domovým dverám a ja som otvorila. Previedla som babičku Mabel cez prah a ukázala jej hosťovskú izbu, kde bude dočasne bývať. Vyzerala podobne ako moja - tiež štvorcová a nábytok v nej bol biely. Steny mali marhuľovú farbu a boli tam jedny umelé ruže vo váze a zo dva fikusy. Vošla som s ňou do izby a chcela jej pomôcť vybaliť sa, ale babička ma chytila za predlaktie a významným hlasom povedala: „To spravíme neskôr. Dieťa moje, musím ti niečo ukázať.“

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování