OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 12. kapitola

08.05.2013 (19:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 644×

Kapitola 12. - Tá slávna večera

Vykríkla som nahlas a udrela päsťou do zrkadla. To sa roztrieštilo na milión drobných kúskov a ja som odvrátila tvár, od tých, ktoré mi mierili do očí.

A dlho som ju neotočila. Až kým Robert nezaklopal na dvere a bez vyzvania nevošiel.

„Slečna, ste v poriadku?“

Ako náhle uvidel tú spúšť zhíkol. „Čo sa stalo?“ Chcel vedieť.

Zaklipkala som očami a odstúpila od rozbitého zrkadla. „Ja... len nehoda,“ šepla som zahanbene.

„Preboha, slečna! Poranili ste sa,“ zaúpel a pribehol ku mne. Zovrel ruku, ktorú som dnes mala ešte v sadre, momentálne celú od krvi. Až teraz som si uvedomila trieštivú bolesť, ktorá mi znej vystreľovala. Nebola asi zlomená, ale za to som si poranila riadne veľa ciev, keď to tak krváca.

„Donesiem lekárničku.“ Robert vybehol z izby akoby mal v zadku vrtuľu a ja som si otupene sadla na posteľ.

V ruke som mala zabodnutých pár kúskov skla. A inokedy by som z toho najskôr šalela, ale teraz... prišlo mi to akési nepodstatné. Asi mi už vážne šibe. Rozbiť zrkadlo vlastnou rukou? To predsa urobí len blázon. Možno som po matke.

Robert vbehol do izby a zúfalo mi začal vyťahovať sklo pinzetou. Bolelo to, ale nevydala som ani hlások počas tých pätnásť minút mučenia.

„Dúfam, že je to všetko, slečne,“ vzdychol si nakoniec. Celý uterák, ktorý mi podložil pod ruku, aby som nezakrvavila posteľ bol už presiaknutý.

Otrel mi rany dezinfekciou a pevne obviazal obväzom.

„Na chvíľku si ľahnite slečna. O hodinu sú tu Claytonovci. Ja to tu s vašim dovolením upracem a donesiem vám nejaký čaj na upokojenie. Môžete ísť do jednej z hosťovských izieb, aby som vás nerušil.“

„To je v poriadku, Robert, ja to upracem. Aj tak je to moja chyba.“Pokrútila som hlavou a postavila sa.

„Ale nie slečna. Ja to upracem. Choďte si ľahnúť.“ Dostrkal ma k dverám. Možno mal pravdu, asi ma dnešok vyčerpal viac ako som simyslela. Zamierila som k prvým dverám, ktoré som videla a vliezla do pohodlnej postele, ktorá sa za nimi skrývala. Netrvalo dlho a aj keď som sa tomu bránila, rýchlo som zaspala.

Robert ma zobudil príliš skoro a ja som cítila, že strašne potrebujem spánok, ale bohužiaľ sa s tým nedalo nič robiť. Otrávene som vstala s informáciou, že Claytonovci dorazia o päť minút a slečna Claire ma chce dole. Opláchla som si tvár a do úst nabrala vodu priamo z  kohútika v nádeji, že ma to trošku preberie.

O pár sekúnd som už bežala po schodoch dole. Claire mi schmatla tvár a bleskovo mi namaľovala oči maskarou a pery leskom. Chvála Bohu, žiadne linky!

A v tom sa ozval zvonček a Claire stuhla. Hodila šminky na stôl za kvetináč a dala pokyn Robertovi, ktorý stál pripravený pri dverách, aby ich otvoril.

Už podľa Clairinho správania mi bolo jasné, že nepôjde o normálneho milučkého dedka s fúzmi, plešatou hlavou, okuliarmi a v kockovanej košeli s trochu väčším bruchom, akoby sa patrilo.

Ale na to, čo prišlo do domu, som celkom pripravená nebola. Bol to typ chlapa, z ktorého vám je hneď jasné že nie všetko robí v súlade s pravidlami a je schopný urobiť čokoľvek, len aby dostal, čo chce.

Bol to dobre udržiavaný päťdesiatnik a čierne vlasy prerastené šedinami mal sčesané dozadu. Mal hranatú tvár a ja som v nej rozoznala črty z tej Liamovej. Pripomínal mi však ešte niekoho. Ibaže som nevedela koho. Možno Oliviu...

Bol na hladko oholený a bola z neho cítiť trochu prisilná kolínska. Mal na sebe drahý oblek, pod ktorým sa mu aj v jeho pokročilom veku rysovali svaly. Oči mal ukryté za tmavými okuliarmi a ja som nevedela určiť či sú aj dioptrické, alebo sa za nimi len skrýva.

Skrýva to ako pozoruje ostatných... prebleslo mi mysľou.

„Claire! Som tak rád, že ťa vidím,“ roztiahol ruky v náručí a ja by som si dala odťať aj palec za to, že som nikoho v živote nevidela urobiť falošnejšie gesto.

Claire k nemu váhavo pristúpila a on ju pobozkal na obe líca. To ma podrž! Ona sa ho bojí! Nebolo také ťažké rozoznať to, už len podľa toho ako sa krčila.

„Kde si nechal Liama?“ šepla Claire celá nesvoja, zatiaľ čo „dedko“ podišiel k Olivii a pobozkal ju rovnako, ako pred sekundou jej matku.

„Veď ho poznáš. Stále niekde lieta. Mal by za chvíľu prísť,“ bezstarostne prehodil, no ja som videla ako zlostne zaťal čeľusť. A v tom uprel svoj pohľad na mňa.

Ja som sa skoro zosypala z toho odporu, ktorý som mu zazrela v očiach.

„Toto je... dcéra Helen?“ Podišiel ku mne bližšie a ja som premáhala nutkanie cúvnuť.

„Oh, áno. Toto je Helena.“ Usmiala sa Claire.

On ma prešiel podrobným pohľadom od hlavy po päty. „Už vie...?“ Obrátil sa ku Claire, no tá na jeho otázku razantne pokrútila hlavou.

„Ešte nie,“ šepla. Spýtavo som na ňu pozrela, no ona sa vyhla môjmu pohľadu. Čo mám akože vedieť?!

„Nevadí dozvie sa.“ Mykol plecami ten strašidelný muž, na čo som sa zamračila ešte viac.

„Som Jack Clayton. Rád ťa spoznávam, Helena.“ Vystrel ku mne ruku a ja som mu ju váhavo stisla.

„Aj ja vás.“ A v tom ma rýchlo pustil a spýtal sa Claire, či už je prichystaná večera a vybral sa do jedálne. Všetci sme šli za ním ako skrčené myšky, modliace sa za rýchly priebeh našej popravy.

Teda až na Oliviu. Tá mala ku Claytonovi staršiemu síce trochu iný vzťah ako k tomu mladšiemu, ale nezdalo sa, že by sa ho bála.

„Nepočkáme s večerou na Liama?“ informovala sa Claire, na čo jej Clayton razantne odsekol - nie.

A tak dala Claire pokyn Anne, aby servírovala. Pri večery občas niekto prehodil zdvorilostnú frázu (väčšinou to bol Jack Clayton) no nikto sa do rozhovoru nesnažil zapojiť mňa.

„Z teba raz bude hotový poklad, Olivia. Budeš veľmi mocná.“ Prehodil smerom k Olivii. A mne sa až zadrhlo jedlo v krku. Možnože keby som počúvala celý ich rozhovor, dávala by mi tá veta väčší zmysel. Takto mi však pripadala trošku zvláštna.

A v tom sa ozval zvonček a ja som vyskočila zo stoličky v snahe uniknúť celému tomuto fiasku. To mi však nebolo dopriate.

Claire sa na mňa zamračila a upozornila ma, že od stola sa nevstáva a otváranie má na starosti Robert. Iste.

A tak som si pomaly sadla a potlačila som vzdych, ktorý sa mi už-už dral z úst.

„Prepáčte, že meškám!“ Vrútil sa do jedálne Liam. Pobozkal Claire na líce, kývol Olivii, otcovi však nevenoval ani pohľad. Nuž a potom sa ním zastavil na mňa.

„Claire, teba tuším naklonovali,“ vyhlásil s kamennou tvárou. Claire sa len blahosklonne usmiala. No ja som cítila ako sa mi samovoľne zbieha obočie uprostred čela.

Ja predsa nie som žiaden Clairin klon. To už radšej budem ten bezdomovec!

„Čo ti to toľko trvalo?“ Zdvihol naňho obočie Jack Clayton a ja som mala neblahé tušenie, že jediná odpoveď, ktorá by ho uspokojila a zabránila mu zabiť syna bola: „Vyťahoval som prachy z chudobných, otec.“

Liam sa však naňho len bezvýrazne pozrel a mykol plecami. Všimla som si ako Jack opäť zaťal čeľuste, ale čušal.

„Prišiel aspoň na dezert.“ Nemohla som uveriť, že práve ja zachraňujem situáciu. A uvedomila som si, že niečo hovorím, až keď som vlastné slová počula. Všetci ku mne prekvapene zdvihli pohľad, pretože som počas celej večere mlčala.

Usmiala som sa, aby som akýmsi spôsobom zjemnila svoje slová a odpila som si z pohára červeného vína až tak veľmi, že si Claire musela odkašľať, aby mi dala najavo, že to preháňam.

Anne priniesla akúsi čokoládovú guľku a položila pred každého jednu. Ja som tú svoju mala zjedenú ako prvá, pretože bola skutočne výborná.

Potom sme sa presunuli do obývačky, kde sa Claire bavila s Jackom Clayton o nejakej rodine, ktorá mala nejaký problém s peniazmi. Vraj zle investovala, či čo. Extra zaujímavá téma.

No našťastie som nebola jediná, ktorú to nudilo. S tým rozdielom, že ja som sa to aspoň snažila skryť.

Kdežto Olivia si oprela hlavu o operadlo pohovky a Liam prudko zívol, ruky si založil za hlavu a privrel oči. V tejto pozícii zotrval niekoľko minút a mne to dalo možnosť naňho zízať bez toho, aby si to všimol.

Nemal na sebe oblek, ako jeho otec, za to elegantný tmavý svetrík, ktorý mu dokonale pasoval. Niekomu by sa z toho pohľadu až zadrhol dych. A žiaľbohu, ja som bola ten niekto.

Isteže je pekný! Čo iné by si v tomto meste čakala? kričala som sama na seba. Ibaže on nebol iba pekný, vyžaroval čosi, čo ostatných nútilo ísť do kolien.

Akoby nejakú zvláštnu príťažlivú auru, alebo čo. Bola som si však istá, že som si to nevšimla len ja. Inak by okolo seba nemal toľko báb.

Skormútene som si uvedomila, že toto som si na Paulovi nikdy nevšimla. Nič čo by bolo až také silné, ako u Claytona mladšieho. Lenže ja som nepotrebovala sukničkára, ale istotu. Istotu, ktorú som odohnala.

Zvláštne, pred pár dňami som si ešte bola istá, že nikdy žiadneho muža nebudem potrebovať inak ako priateľa a zrazu ho už potrebujem? Kedy sa to tak zmenilo?

Vážne mi vtedy Bill spôsobil nejaké zranenie, ktoré ma nútilo uvažovať inak? Neudrela som si vtedy tú poondiatu hlavu príliš?

Liam odrazu oči otvoril a ja som zahanbene sklopila zrak k svojim rukám, s ktorými som sa starostlivo začala hrať a tvárila sa, akoby som po celý ten čas nerobila nič iné. A vtedy som si všimla ,že sa mi na bielučkom obväze vytvára červená škvrna.

„No vidíš a mne si tú ruku nedovolila ošetriť,“ naklonil sa ku mne a pošepol mi. Až sa jeho pery letmo obtreli o moju pokožku a ja som sa zachvela.

„Ale ja som si ju nechala ošetriť doktorom!“ Zamračila som sa a nepatrne sa od neho odtiahla.

„A mimochodom, presakuje ti obväz,“ prehodil nenútene. Akoby som si nevšimla! Teraz sa len taktne vypariť a ošetriť si to.

 „Ospravedlňte ma, musím si previazať ruku,“ šepla som smerom k debatujúcemu páru a dvihla sa z gauča. Claire sa na mňa len nesúhlasne zamračila, akoby som povedala niečo nevhodné. Tak sa mi to asi až tak taktne nepodarilo.

„Oh, ako si sa zranila?“ naoko sústrastne na mňa pozrel Clayton starší. Na moje prekvapenie však odpovedala Claire: „ Nehoda so zrkadlom.“ Asi jej o tom Robert stihol povedať, zatiaľ čo ja som si dávala dvadsať.

„Ja jej pomôžem,“ ponúkol sa Liam a taktiež vstal s povzdychom z gauča.

„V kúpeľni by si mala mať lekárničku. Ak nie, tak povedz Robertovi,“ inštruovala ma Claire na polceste z obývačky.

Vošla som do svojej izby a zamierila priamo do kúpeľne, pričom som za sebou neustále počula Liamove kroky. Claire mala pravdu, skutočne bola v jednej zo skriniek lekárnička, ktorú som si doteraz mimochodom vôbec nevšimla.

Navlhčila som jednu z gáz a priniesla to všetko na posteľ. Robert skutočne odstránil aj ten najmenší dôkaz toho, že by som niečo so zrkadlom urobila. Dokonca dal preč aj celé zrkadlo.

Odmotala som si obväz a začala si opatrne otierať krv z ruky, keď mi Liam schytil predlaktie a začal to robiť sám.

„Povedal som predsa, že vám pomôžem, slečna Dabssová,“ vyceril na mňa biele zuby.

„Som Daiwoodová,“ odsekla som podráždene. No dobre, tak už som Clairiným dvojčaťom, ale ako ona sa volať predsa nemusím!

„Aha, takže meno po otcovi? Tvoja matka si totiž nechala svoje meno, aj keď sa vydala...“

„Ty si poznal moju matku?“ prerušila som ho, bez toho, aby som sa zaoberala odpoveďou na jeho otázku. Nevedela som totiž ani odkiaľ mám priezvisko.

„Hej, poznal. Ale nie tak dobre ako Claire. S tou máme trochu bližšie vzťahy. Kvôli Olivii,“ dodal rýchlo, aby to nevyznel inak ako malo. U neho by ma to teda ani neprekvapilo.

„A... aká bola?“ vysúkala som zo seba otázku, ktorú som ešte včera túžila položiť Claire. A dnes sa tu objaví človek, ktorý ju poznal a zároveň nie natoľko, aby mu moje otázky spôsobovali bolesť.

„Bola... pekná. Veľmi pekná. Pamätám si, že ako štvorročný som bol do nej zamilovaný. Samozrejme, ona vtedy mala už cez dvadsať a Claire akurát začala chodiť s mojim bratom, takže som s ňou bol často. Bola to taká platonická láska...“ Odmlčal sa, akoby sa utápal v spomienkach a ja som sa pri tej predstave malého Liama a ženy z fotky musela pousmiať.

Vzápätí však pokračoval: „V mnohých ohľadoch však bola presným protikladom Claire. Ona bola bruneta, Claire je blondína a...“ opäť sa zasekol a skľúčene na mňa pozrel.

„A?“ nabádala som ho, aby pokračoval.

„No... asi by som ti nemal hovoriť, ale... časom som zistil, že tak ako sa Claire hrá na tvrdú, je v skutočnosti dobrá. Lenže Helen...“

„Sa hrala na dobrú a bola zlá?“ dokončila som zaňho. Čím ďalej, tým som bola radšej, že som moju biologickú matku nikdy nespoznala. Váhavo prikývol a odvrátil zrak k mojej ruke, ktorú mi začal obväzovať čistou gázou.

„Asi som sa nemala pýtať,“ povzdychla som si smutne a ľutovala, že som sa zo včerajšej chyby nepoučila.

„Nevedomosť je niekedy lepšia,“ priznal a na obväze urobil malý uzol, aby sa mi nezošmykol.

„Okrem toho Claire si dieťa nechala, ona ho dala preč,“ šepla som skôr sama pre seba, ako pre neho. Došlo mi však, že to počul, keď mi zovrel rameno. Už len touto jednoduchou skutočnosťou som mohla zistiť charakter oboch sestier bez vypytovania. Niektorí sú však sprostejší a realitu popierajú až kým im neudrie priamo do nosa.

Isteže som svoju matku nemohla odsúdiť vďaka dvom názorom na ňu. Avšak ako jej odhodené dieťa jej nikdy nedokážem odpustiť aj keby to bola samotná Johanka z Arku. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 12. kapitola: