V tieni ilúzie - 14. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pokračujeme s návštevou u starostky, ktorá bude Helene nanešťastie ešte nesympatickejšia ako doteraz. Prajem príjemné čítanie a prosím vás o komentáre. :)

04.06.2013 (15:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 582×

Kapitola 14. - Kravy vládnu svetu

„My nie sme obyčajní ľudia. Teda aspoň nie väčšina. Sme iní. Sme výnimoční.“ Starostka sa prechádzala po svojej kancelárii a mala prázdny pohľad. Hovorila to s takou hrdosťou, akoby mi oznamovala, že jej dieťa práve vyhralo olympiádu.

„Iste, to už som niekde počula,“ odfrkla som si pohŕdavo, za čo som si vyslúžila, našťastie len mierny, kopanec od Claire pod stolom.

„Isteže, pretože náš druh taký aj je. Každý jeho člen to vie.“

„Druh?“ Spýtavo som nadvihla obočie.

„Áno. Dokážeme to, o čom ľudia môžu len snívať. Dokážeme omnoho lepšie využívať silu mysle. Počula si už o tom, že ak si niečo úporne želáš, splní sa ti to?“

Prikývla som. Toto vám opakuje dookola každý jeden optimista. No ja som si prestala priať zlé veci odkedy...

„Tak to nie je pravdu. Teda... je, ale nie u každého. My vieme zmeniť veci len pomocou mysle, dokážeme zo sna urobiť skutočnosť a zo skutočnosti len sen. A to všetko vďaka tomu, že vieme lepšie využívať mozog. Dokážeme to, čomu sa v stredoveku hovorilo čarovanie.“

Neveriacky som na starostku pozerala. „To predsa nie je možné,“ odmietavo som pokrútila hlavou.

„Claire, poprosím ťa o malú ukážku,“ obrátila sa smerom na moju, bohužiaľ šialenú, tetu.

Tá prikývla, privrela oči a zaťala ľavú päsť. Nechápavo som pozrela na ňu, potom na starostku a opäť som k nej vrátila pohľad.

To už však otvárala päsť a niečo sa v nej pohlo. Prekvapením som vypúlia oči a nahla sa bližšie.

Modro-čierny motýľ váhavo zakmital krídlami a vzápätí vyletel z Clairinej ruky. Sledovala som, ako vyletel k stropu, potom k poličkám, až si nakoniec sadol na moje predlaktie. Cítila som jeho malé nožičky a pomalé kmitanie krídiel na pokožke, neschopná sa akokoľvek pohnúť. A vtedy sa rozplynul vo vzduchu.

Každý rozumný človek by vám povedal, že takéto niečo skrátka nie je možné, nie je reálne. Ibaže ja som to videla, ba dokonca aj cítila.

Prečo sa tak príšerne potím? Trasúcou rukou som si utrela čelo, nepomohlo to však. Bolo mi akosi nevoľno. Akoby môj žalúdok bola neustále sa obracajúca pračka.

Zabodla som očami na miesto, kde ešte pred sekundou sedel motýľ a vzápätí do Clairiných očí. Usmievala sa a oči jej žiarili. Akoby ju to robilo šťastnou.

V miestnosti, v ktorej by sa dalo krájať napätie sa rozľahol nadšený potlesk. „Výborne. A to je len zlomok našich schopností – iste, niektorých z nás.“

Ja som však k hovoriacej starostke nedokázala obrátiť hlavu. Claire sa pozerala na mňa a ja na ňu. A odrazu som mala pocit, akoby predo mnou sedel úplne iný človek. Nie ten zatrpknutý, namyslený, s ktorým sa stretávam tak často. Ani ten nešťastný, ktorý smúti za svojou mŕtvou sestrou a otcom svojho dieťaťa.

Tento bol dokonale šťastný, akoby mu nič nikdy nechýbalo. V tej chvíli som si bola istá, že kebyže som chlap, do Claire by som sa v tom okamihu zamilovala. Takže takto tie ich kúzla pôsobia na ľudí? Vyvolávajú akýsi druh eufórie?

„Teraz, keď už nám veríš, môžeme začať s vysvetľovaním.“ Starostka si opäť sadla oproti nám a s Claire sme sa k nej otočili.

„Nie všetci sú samozrejme rovnako silní. Závisí to, iste, od ich predkov. A preto má náš druh už takmer dvesto rokov zakázané páriť sa s ľuďmi. Nemôžeme si dovoliť žiadne oslabovanie.“ Vážne sa na mňa pozrela. Páriť sa s ľuďmi? Tak za prvé, ona im tu zakazuje byť s normálnymi ľuďmi?

A za druhé – som jednou z nich? Inak by mi to tu asi nerozprávali, ale prečo sa u mňa nikdy nijak neprejavili schopnosti okrem toho, že som zabila.

„A teraz sa dostávame k tebe.“ Starostka významne zdvihla ukazovák a namierila ho na mňa. Niekto by jej mal vysvetliť, že ukazovanie prstom je neslušné.

Opäť sa mi v bruchu zapla práčka menom žalúdok a oblial ma studený pot. Keď sa tak strašne potím, nemalo by mi byť teplo? Tak prečo sa trasiem, dokelu?

„Tvoja matka ťa mala aj napriek zákazu s človekom, čo bolo, samozrejme, neprípustné. A preto ťa zrejme dala preč, aby sme na to nikdy neprišli.“

Takže ma dala preč, pretože musela. Možno... len možno ma mala aj rada a chcela si ma nechať.

„Lenže nakoniec sme sa o tebe po jej... ehm.... samovražde aj tak dozvedeli z jej denníku.“ Dlho na mňa slečna Svandrová hľadela, akoby čakala ,že niečo na to poviem. Ibaže som nevedela čo. A tak si povzdychla a pokračovala. „Chápeš dúfam, že nechcem, aby sa tento nový oslabený druh nejako rozširoval a to je vlastne aj dôvod, prečo som ťa sem zavolala.“

„Čo presne tým chcete povedať?“ Zamračila som sa. Vôbec sa mi nepáčilo kam tým mieri.

„Budeme ťa vyučovať, tak ako náš druh. Pomôžeme ti rozvinúť tvoje schopnosti tak, ako to bude možné. Ale o tvojom pôvode bude vedieť len zopár ľudí. Tí najbližší. A nemôže sa to nijako rozširovať. Myslím tým medzi potomstvo,“ zdôraznila posledné slovo a mierne sa ku mne nahla.

Nikdy som neuvažovala o takej ďalekej budúcnosti a už vôbec nie o deťoch. No vždy som bola chudobná ako kostolná myš a deťom som taký život dať nechcela. Preto som túto možnosť akosi automaticky zavrhla. No a ešte po tej skúsenosti s chlapmi...

Ibaže teraz sa všetko zmenilo a možnože raz by som dieťa chcela mať.

„Zakazujete mi tu mať deti?“ ujasnila som si s prižmúrenými očami. A aj ja som sa mierne nadvihla.

„V podstate áno, zakazujem. Si ale primladá na zaoberanie sa takýmito vecmi. Plnohodnotný život sa však dá mať aj bez detí. Deti sú len príťaž. Nemusíš z toho robiť žiadnu vedu.“ Mávla rukou.

„Nalinkovali ste mi tu život a ja z toho nemám robiť vedu?“ Zase som vstala od stola. Tento krát som však starostke priamo pozerala do očí.

„To, že si Vyvolený, vyžaduje isté obety. Oni sa nemôžu rozmnožovať s ľuďmi. A ty vôbec. Je to pre dobro väčšej veci. Nechceš predsa pošpiniť nejaký silný rod, tak ako to urobila tvoja matka.“ Vstala tiež, stále naklonená ku mne.

„Nikdy ma už neporovnávajte so ženou, ktorú som v živote nevidela,“ zasipela som. Odrazu ma nevoľnosť prešla, ovládla ma však túžba vraziť tejto šialenej ženskej.

„Je to tvoja matka, to nezmeníš! Mala by si si zvyknúť na to, že ťa s ňou budú ľudia porovnávať. A nedovolím ti, aby si náš druh pošpinila,“ hovorila tichým, zato však bodajúcim hlasom.

Oh, takže som len nejaká špina a priviezli ma sem, aby ma kontrolovali! Vôbec nie kvôli nejakej rodine!

„A čo ak odmietnem?“ Naklonila som hlavu nabok a snažila sa o ešte nepríjemnejší hlas, ako bol ten jej.

„No tak, no tak! Mala by si sa upokojiť, Helena. Hovoríme predsa o ďalekej budúcnosti. Dovtedy sa predsa všetko môže zmeniť. Nie je potrebné to riešiť teraz.“ Claire na mňa prísne pozrela a vzápätí obrátila prosebný pohľad na starostku.

„Asi máš pravdu.“ Starostka nakoniec uvoľnila napätý výraz tváre a zložila ruky na stôl. „Takto o mesiac sa tu stretneme znovu. Claire, ty zavolaj Liamovi a popros ho, aby jej pomohol s rozvíjaním mysle. Som si istá, že ty si na to príliš zaneprázdnená a on je na druhú stranu aj mocnejší. Určite to pre ňu bude prospešnejšie. A na stretnutí mi povieš o svojich pokrokoch, mladá dáma.“ Prísne sa na mňa pozrela. „Očakávam, že trošku zmierniš svoj temperament.“ Krava!

Liam mi síce po vôli nebol, ale nehodlala som tu rozpútať ďalšiu slovnú vojnu.

„Dnes mu ešte zavolám,“ súhlasila Claire a opäť pobozkala tú kravu na obe líca. Premohla som sa a podala jej ruku.

„Dovidenia,“ zakričala som znechutene cez plece, keď nás slúžka vyprevádzala von z domu.

Ešte asi nikdy som nebola tak šťastná, že som cítila čerstvý vzduch.

Robert sa prekvapivo v aute nesnažil vôbec nadviazať rozhovor, rovnako ako Claire, ktorá zaryto sledovala mihotajúce sa mestečko za oknom.

A tak som nasledovala jej príklad. Očividne nechcela rozoberať to, čo sa ešte pred chvíľou stalo u starostky. A úprimne, mala som rovnaké pocity.

Neželala som si nič viac ako zabudnúť na poslednú hodinu môjho života. Nie, najlepšie na celý týždeň. Chcem sa vrátiť domov - k Davidovi, Nyii, Paulovi a Terry. Chcem vraziť Brende za to, že si vtedy uchmatla Paula. Chcem sa ospravedlniť Paulovi za to, že som ho odmietla a následne ho zbiť za to, že bol s Brendou. Chcem každý deň sprchovať Davida a jesť pokazené potraviny. Lenže to nemôžem, pretože som milión kilometrov ďaleko.

Neľutuj sa! Spomeň si na toho chlapca na letisku! karhala som samú seba. On bol na tom predsa horšie.

Všetko to bolo až príliš bláznivé a ja som mala neodbytný pocit, že nereagujem primerane na túto situáciu. Mala by som šalieť a vrieskať, alebo sa z toho tešiť, alebo to aspoň popierať. Ibaže ja si tu sedím pokojne v drahom aute, v kvalitnej uniforme a prefarbených vlasoch a cítim sa, akoby ma niekto klepol po hlave. Akoby sa otupili všetky moje zmysly.

Možno si to proste všetko ešte len nestrávila a tvoje telo sa proti tomu takto bráni, napadlo mi a ďalej som sa s ničím z dneška nehodlala zaoberať.

Nech už na tom bol však chlapec z letiska akokoľvek zle, aspoň nebol vrah. A odrazu som si uvedomila, že to je presne ten dôvod, prečo si nechcem pripustiť význam toho, čo som pred pár minútami videla.

Pretože to bol nezvratný dôkaz toho, že som zabila.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování