OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 15. kapitola

14.06.2013 (19:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 599×

15. kapitola - Vyučovanie

Prstami som bubnovala o kožené sedadlo auta a hrýzla si peru. Mala som sto chutí povedať Robertovi, aby to otočil a neviezol ma k nemu.

Ibaže Claire to už včera dohodla. No nie je ona sakra rýchla? Kiežby jej to tak šlo aj s vysvetľovaním. Od tej včerajšej návštevy som mnou takmer neprehovorila. Ak nerátam pozdrav: „Dobré ráno,“ pri raňajkách, tak s pokojným svedomím môžem tvrdiť, že vôbec.

Tak trochu by som od nej očakávala viac, vzhľadom na to, že som sa ocitla na najčudnejšom mieste na svete, kde ona pravdepodobne žije celý život.

Brána Claytonovcov mi nápadne pripomínala tú, ktorou sme včera prichádzali k starostke, keďže mali tiež vrátnika. Ibaže od tejto brány nebolo vôbec vidieť dom. Bol to skutočne obrovský pozemok, pretože sme prechádzali autom pomedzi stromy ešte asi tri minúty, kým sme ho zbadali. Dávalo vám to pocit akoby ste boli v lese.

Pomaly som si začínala uvedomovať, že vzhľadom na tunajšie pomery žije Claire vcelku skromný život.

„Nemôžeme sa ešte vrátiť?“ šepla som potichu a hľadela na Robertov odraz v spätnom zrkadle.

„Myslím, že by ma vaša teta zabila, slečna.“ Povzbudivo sa na mňa usmial. To bola pravda. Predsa nebudem riskovať Robertovu hlavu, len kvôli mojej nechuti stretnúť sa s niekým.

Na jednej strane chceš vysvetlenia a na druhej, keď ti ich niekto ponúka tak ho nechceš ani vidieť? Si ty normálna?! – nadávala som si v duchu a s týmto presvedčením som vystúpila z Robertovho auta, ktoré jeho vlastne vôbec nebolo a vybrala som sa kľukatou cestičkou k domu. Aj on bol akýmsi prapodivným spôsobom zladený s lesom, pretože aj napriek tomu, že pôsobil prudko luxusne, pripomínal obrovskú lesnú chatu. Bol totiž celý obložený drevom a to na mňa pôsobilo príjemne familiárne.

Cítila som sa podobne ako včera večer. Toto mesto ma raz zabije – takéto stresy! Teda ak sa náhodou nepodarí mne zabiť jeho starostku skôr.

Veď jedného si už odrovnala, druhý nebude problém, pomyslela som si sarkasticky. A vzápätí mi došlo, že tie vnútorné rozhovory začínam v poslednom čase nejako preháňať.

Zaklopala som na dvojkrídlové dvere a sledovala, ako čierne auto opúšťa pozemok Claytonovcov. Takže Robert sa po mňa bude vracať.

Dvere mi prekvapivo neotvorila žiadna rovnošatiarka, aj keď tu ich nepochybne muselo byť ešte viac ako u starostky.

„Ahoj.“ Pôvodne som sa pri pozdrave chcela aspoň ironicky zatváriť, ibaže pery sa mi pri pohľade do jeho očí akosi sami roztiahli do úsmevu. Povedala by som, že až príliš širokého. Ibaže som ho nevedela ovplyvniť.

O niečo menej trápne som sa cítila, keď mi úsmev opätoval. Mal na sebe modré tričko, pri ktorom jeho oči vyzerali obrovské. Ale tým dobrým spôsobom.

„Čím to je, že vždy keď ťa vidím, vyzeráš inak?“ spýtavo nadvihol obočie a pustil ma do priestrannej haly.

Zamračila som sa. No nevyzerám práve najlepšie, ale v noci som toho veľa nenaspala, kvôli už zmieneným novinkám. A ráno som musela skoro do školy, aby som opäť nemeškala a odolala som dokonca aj východu slnka.

A vzápätí som si uvedomila, že nenaráža na kruhy pod očami. Mala som na sebe oblečenie od Claire, ktoré nanešťastie už dorazilo.

V moje staré veci totiž veľmi citlivo vyhodila Ann. Stará babizňa!  No a teraz som tu v krátkych rifľových nohaviciach, aké som na sebe ešte v živote nemala (v zásade som nenosila nič nad kolená) a tričku s krátkym rukávom.

„Najprv bezdomovec. Potom bezdomovkyňa v plavkách, ktorá sa už ale na niečo začína podobať. Clairina kópia. A nakoniec je z teba, Helena, človek!“ Zalomil rukami.

„No vidíš, Liam,“ vrátila som mu oslovenie. „Ja som stále iná a ty stále rovnaký. Mal by si skúsiť zmenu, nech nie si taký nudný.“ Zaškerila som sa naňho.

„Ty si ale stále meníš k lepšiemu a u mňa už nie je možné zlepšovať sa.“

„Ak je toto tvoje maximum, tak by som sa tým moc nechválila.“ Podišla som k nemu bližšie a súcitne ho poklepkala po pleci.

„Zvláštne je, že si jediná na svete, ktorá si to myslí.“ Detinsky vyplazil jazyk a ja som si v mysli sama sebe musela priznať, že to čo hovorím, vôbec nie je pravda. Ibaže ako som sa mohla klaňať jeho vzhľadu, keď on mi hovoril bezdomovkyňa?

„Stavím sa, že nie som jediná,“ zhovievavo som sa naňho usmiala. „Tak budeš ma tu len urážať, alebo....“

„Kto tu koho uráža? Ja som ti tu len skladal poklony a snažil sa byť milý. To ty urážaš mňa.“

Asi by som mu mala kúpiť príručku slušného správania.

Ale to už prešiel cez halu a zamieril hore veľkým kamenným schodiskom, aké mávajú hádam len v palácoch.

„Je to starý dom, však?“ šepla som s pohľadom upretým na obrazy krajiny, ktoré zdobili steny.

„Mhm, ale otec ho dal prerobiť do takého nejakého chatárskeho štýlu. Je zbláznený do poľovníctva. Ale neviem prečo sa to muselo prejaviť aj na tomto dome,“ šomral a nespokojne krútil hlavou. Bola pravda, že to kamenné schodisko sa mi vôbec nehodilo k exteriéru domu, ale koľko ľudí, toľko chutí.

„Tvojho otca by som si skôr predstavila ako vyznávača moderných technológii, ba dokonca skôr ako fanúšika starožitností, ale poľovník?“ Nadvihla som obočie a mykalo mi kútikmi úst, keď som si starého Claytona predstavila v zelenom oblečení v gumákoch a s pierkom za klobúkom.

„Vždy chodí minimálne dvakrát do roka poľovať do Canady. On je rád, že si tam strieľa zvieratká a ja, že je preč z domu.“

„Takže obojstranne výhodné.“ Zasmiala som sa.

„Mala by si vidieť jeho izbu. Všade tam visia pušky a jeho trofeje. Keď som bol mladší, bál som sa do nej chodiť. Ukázal by som ti ju, ibaže keď tu nie je, vždy si ju zamyká...“

Takmer som cítila ako mi spadol kameň zo srdca. Aspoň že tu nie je ten odporný chlap. A na druhej strane som sa cítila akosi zvláštne, len z toho dôvodu, že som bola v celom dome sama s ním. No možno nie sama. Stavím sa, že tu niekde bude služobníctvo.

„Takže kam ideme?“ nervózne som si pošúchala holú ruku.

„Do mojej izby. Kam inam?“ Neotočil sa ku mne, takže som nevedela určiť ako sa pri tom tvári. A tak som ho len nasledovala po chodbe, ktorá na mňa pôsobila akosi chladne, rozmýšľajúc koľko asi dievčat kráčala presne v mojich stopách s končenou zastávkou v jeho izbe.

Typická farba pre chlapčenskú izbu je modrá, možnože zelená, ale jeho bola celá ladená do bielo-oranžova. Skôr by som typovala, že v nej býva nejaké dievča. Posteľ mala čelo v rohu a zároveň bola vyvýšená na akomsi stupienku. Pôsobilo to skutočne veľmi pekne a zároveň draho.

„Takže sem si vodíš všetky tie svoje príležitostné známosti?“ vyletelo zo mňa a vzápätí som sa musela hryznúť do jazyka a sklopiť pohľad na bledé parkety.

„Väčšinou,“ prehodil bezstarostným tónom, akoby sme sa bavili o počasí a nie o tom, kde spáva s každou jednou babou v meste.

Nedokázala som zdvihnúť pohľad k jeho očiam, ani keby do mňa udrel blesk. Na čo som  začala tému, ktorá je mi nepríjemná?!

„Nie som moc na dlhodobé vzťahy, ako si si už určite všimla.“ Zase ten konverzačný tón.

„Všimla. No možnože tá pravá ešte len príde.“ Prikývla som a presunula pohľad zo zeme na jeho krk, aby som nevyzerala tak trápne a sledovala ako mi pri jednotlivých slovách poskakuje hrtan.

„Možno,“ priznal neochotne a zvalil sa na malý biely gauč s oranžovo-zeleným vankúšmi, oproti ktorému bola plazma. Poklepkal vedľa seba, aby mi naznačil, že si mám ísť sadnúť a tak som teda zadok položila na miesto, kde bola pred sekundou jeho ruka.

„Tak... už chápeš prečo som tvrdil, že sme výnimoční?“ S posmechom v očiach sa na mňa pozrel, akoby som až teraz porozumela jeho súkromnému vtipu.

Nezmohla som sa na nič viac okrem prevrátenia očí a povzdychu.

„Claire so starostkou chcú, aby som ťa naučil zopár vecí, ibaže najprv potrebujem vedieť, či máš nejakú silu.“ Uprene sa na mňa zadíval a z jeho očí odrazu absolútne zmizol akýkoľvek náznak humoru. Ako som vôbec pri pohľade naňho dokázala rozprávať? Myslím, že to musel byť nejaký zázrak.

„Ja...neviem.“ Mykla som plecami a zahľadela sa von oknom za jeho chrbtom, kde sa práve obloha sfarbovala do červena pri nastávajúcom západe slnka.

„Nikdy sa ti nejako neprejavila?“ Zase tá istá otázka.

„Nie... neviem, nespomínam si,“ odpovedala som úsečne a v tej chvíli som si priala byť niekde úplne inde. Nech už sa to nepýta!

„Oukej, tak začneme od začiatku. Všetko čo robíme, je len vlastne práca s mysľou. Zhmotňuješ svoje myšlienky.“

Odrazu som si spomenula ako som sa mu vysmievala pre doučovanie. No zdá sa, že v tomto smere ho on skutočne mohol dávať.

„To si to dievča v knižnici doučoval? Čarovanie?“ vyletelo zo mňa.

„Áno, aj. Helena, ty ma nepočúvaš!“ napomenul ma a mne sa prekvapivo páčilo ako vyslovil moje meno.

„A tie prázdne knihy – čo v nich bolo? Vtedy si sa do nich pozrel a vedel si kam ich zaradiť!“ pokračovala som v otázkach nevšímajúc si jeho prísny pohľad.

„Len rôzne postupy, ako zlepšovať svoje schopnosti a podobné kraviny. No my sa knihami riadiť nebudeme. Teraz mi povedz tvoj obľúbený kvet.“ Stopol ma.

Zvraštila som čelo. Nikdy som o žiadnom obľúbenom kvete nerozmýšľala, mala som vždy iné starosti.

Už-už som išla povedať ruža, lenže v tom som sa zarazila. Ja predsa vôbec nemám rada ruže! Majú tŕne a páčia sa každému.

„Slnečnica,“ šepla som s neistým výrazom na tvári. Áno, asi to bude slnečnica. Pripomínala mi tie krásne východy a západy slnka a okrem toho som žiadne exotické rastliny nepoznala.

Prekvapene na mňa pozrel, ale môj výber nijako nekomentoval.

„Takže, v prvom rade si musíš v mysli predstaviť obraz veci, ktorú z nej chceš preniesť. A ako náhle ho budeš mať, bezchybný a presný, mysľou ho prenesieš do skutočného sveta. Takto.“

Bez akýchkoľvek náznakov sa mu na ruke objavil kvet slnečnica so stonkou a dvoma listami. Dokonca ani nezavrel oči, či nezovrel dlaň ako včera Claire.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 15. kapitola: