OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 2. kapitola

13.03.2013 (14:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 614×

Kapitola 2 - Dočerta aj s tými citmi!

Ráno som vstala o hodinu skôr ako zvyčajne, aby som mohla hodiť reč s Davidom a vysvetliť mu komplikovanú situáciu, ktorá  sa týkala príchodu kurátorky.

No ako som si čistila zuby v studenej vode a zahľadela sa na seba do zrkadla, niečo som si uvedomila... a zovrelo mi z toho srdce. Niečo, čo som doteraz nevidela... či skôr nechcela vidieť.

David predsa nemá najmenší dôvod sa snažiť, o to aby ma nestratil. Zobral si ma len preto, že to jeho žena Maiden chcela. Nikdy mi to nepovedali, no ja som to na nich aj tak videla. No teraz je Maiden mŕtva...

Iste, starám sa oňho, lenže keď sa konečne postaví na nohy... už ma nebude potrebovať.

Potichu som otvorila dvere do jeho izby – včera som ju nemala možnosť upratať, keďže som ho nechcela zobudiť, takže vyzerala tak trochu ako skládka odpadkov.

Nech som si však nahovárala, že tu ostávam len kvôli priateľom... nebola to pravda. Davida som si obľúbila aj napriek tomu, ako sa posledný rok správal a aj napriek tomu že on mňa asi nie.

Predsa len som nikdy predtým nebola v takej rodine ako boli Maiden s Davidom.  Prebehla som očami jeho tvár na ktorej mal už riadne strnisko a ktorá v spánku vyzerala akosi šťastnejšie. Možnože sa mu sníva o Maiden.

Nakoniec som predsa len odložila rozhovor, ktorý som mala v pláne na dobu neurčitú, možno aj navždy. Ak ma však kurátorka zoberie do decáku, musím sa predtým postarať o Davida. O to, aby sa on o seba vedel postarať.

                                                                                    *** 

„Hellie? Koľko prosím stojí dvojlitrové mlieko?“ zavolala na mňa Brenda (pokladníčka). „Toto nemá cenovku!“

Hodila som očkom po sume ktorá stála pod radom mlieka.

„Dolár tridsať,“ zakričala som jej a pokračovala v utieraní podlahy. Stále som však po očku sledovala nástenné hodiny. Brenda išla po Paulovi asi od čias, čo tu začala pracovať, no on jej stále odolával.

Naša posledná zákazníčka opustila obchod a Bill (áno, ten Bill čo ma zrazil) počkal ešte pár minút a potom pretočil ceduľu na dverách na Zatvorené.

Odniesla som vedro aj handru do malej miestnosti, ktorá slúžila ako sklad, umyla si ruky a zavesila zásteru.

„Ideš?“ spýtal sa Paul od dverí.

„Hej,“ prikývla som a zobrala tašku s potravinami. Robiť v obchode malo isté výhody. Napríklad ste si mohli zobrať domov zadarmo potraviny. Síce potraviny, ktoré boli deň, či dva po záruke, ale pokiaľ tam nebola pleseň (čo väčšinou nebola) sa jesť dali.

Po práci sme sa väčšinou stretávali s Torrey a NYiou a dnešok nebol výnimkou. Rozprávali nám čo sa stalo v škole a aj napriek podozreniu, že to Paula moc nezaujíma, ja som ich reči hltala.

Je zvláštne ako vám začne škola chýbať, keď do nej nemôžete.  Paul bol totiž o šesť rokov starší, takže mal strednú už dávno za sebou (aspoň som predpokladala, keďže mi o svojej minulosti nikdy nepovedal viac ako to, že jeho rodičia umreli).

Často som sa zamýšľala nad tým, prečo s nami vôbec trávi svoj voľný čas – no možno to bolo pre to, že aj tak nikoho okrem mňa, Torrey a Nyii nemal.

Pri východe z obchodu sme stretli Billa (toho debila!), ktorý sa nám postavil do cesty. „Helena, vieš, že ma to fakt mrzí, že? Nechcel som...“ ospravedlňoval sa.

„To je v pohode.“ Mávla som rukou. „Len si nabudúce odpusti tie korčule.“

„No... jasné.“ Horlivo prikývol, usmial sa a prehrabol si tú šticu, ktorú mal na hlave (a z nejakého mne neznámeho dôvodu si ju farbil na zeleno). Je sice fakt, že aj ja mám červené vlasy, ale určite som si ich nefarbila z toho dôvodu, čo Bill. Pretože on nemal krásu, ktorú by mal skrývať zo strachu pred...

„Ehm... Hel?“ opatrne sa ma dotkol Bill, aby ma prebral z mojich myšlienkových pochodov.

Trhla som sebou. „Prepáč. Hovoril si niečo?“

„No... myslel som si... či by si nechcela ísť niekedy von?“ Na konci vety mu hlas smiešne poskočil.

Vidíte? Ešte aj s tou príšernou červenou helmou ma zvú von. Ale ja už nebudem schopná veriť akémukoľvek chlapovi „Akože rande?“

„Nie, nie. Samozrejme, že nie. Teda... ak chceš?“ Bill sa na mňa pozrel pohľadom šteňaťa,  ktoré práve zistilo, že ho už jeho majiteľ nechce. Lenže ja som nemohla dovoliť, aby sa mi zapáčil nejaký chalan (Bill by si mi nepáčil ani keby som chcela). Išli by sme von a on by odrazu usúdil, že je vhodné pobozkať ma. A mne by sa vybavila tá noc. A jeho odporné bozky. A všetko by sa vrátilo  - nočné mory a preplakané noci. A to ja nedovolím.

„Ale ja na rande nechodím. Prepáč.“ Ospravedlňujúco som mykla plecami a nechala sa Paulom vyvliecť za zdravú ruku von.

„To je ale debil! Tak najprv ťa zrazí a potom chce s tebou chodiť!“ zúril Paul. Dala by som ruku do ohňa za to, že to Bill počul a tú druhú za to, že to bol presne Paulov zámer. No ja som mu na to nemohla nič povedať, hoci nadával šéfovmu synovi. Pretože vo chvíli, keď som sa na Paula pozrela sa mi opäť zdal... pekný. Zase ten blbý pocit! A tak som radšej rýchlo sklopila zrak do zeme a nechala Paula, nech do sveta vykrikuje, aký je Bill Anderson idiot. Zatiaľ, čo ja som sa zamýšľala nad tým, aké je to rozkošné, keď sa takto rozčuľuje kvôli tomu, že ma niekto pozval na rande. A možno... možno ku mne cíti niečo viac ako len priateľstvo.

No vzápätí som si za tú myšlienku vynadala. Aj tak ma musí brať ako malé decko.

Ja som si odrazu uvedomila, že Paul skončil svoj monológ a zavládlo medzi nami ticho. A tak som sa opäť odvážila naňho uprieť pohľad. A šokovane som zistila, že ma pozoruje.

Prekvapene som nadvihla obočie a v tej chvíli som sa nezmohla na nič viac ako: „Čo?“ No veď mám len jeden rok strednej, tak sa to hádam dá ospravedlniť.

„Zase nepočúvaš, však?“ odvetil Paul a ja som v tej tme nevedela rozoznať výraz s akým to povedal. Takže som len pokrútila hlavou.

„Občas mám pocit, že máš nejaké poruchy so sústredením,“ vzdychol si.

„Prosím? Poruchy?!“ vybehla som naňho. „Tak pre tvoju informáciu ja nepotrebujem počúvať ako pol hodinu nadávaš na Billa!“ Keď chce hádku, tak len do toho!

„Bože, Hel. Upokoj sa!“ Položil mi ruku na rameno. A tá na mňa pôsobila v chladnej noci akosi teplejšie ako inokedy.

„No veď hej,“ zamumlala som a rýchlo som sa od neho odtiahla. „Čo si teda hovoril? Okrem toho, že si nadával na Billa.“ Snažila som sa rýchlo odvrátiť pozornosť od toho, ako som sa od neho odtiahla.

„Pýtal som sa prečo si povedala, že nechodíš na rande,“ vysvetlil mi.

„Žeby pretože nechodím?“ Ajaj, tak to som si pekne zavarila.

„A prečo nie?“ chcel vedieť. A máme to tu. Nemôžem mu tu predsa začať vykladať o tom...

„Pretože nemám čas,“ odvetila som v podstate aj pravdu. „Môžem sa ťa opýtať to isté.“

„Ako vieš, že ja nechodím na rande?“ Spýtavo na mňa pozrel. Priznávam, tento rozhovor je divný.

„Pretože sme stále spolu. Buď v práci, alebo s Torrey a NYiou.“ Vyhlásila som víťazoslávne.

„Noci mám ale predsa ešte voľné.“ Mykol plecami a ja som bohužiaľ v tme videla ako sa mu zaleskli zuby v potmehúdskom úsmeve. A ja som prekvapene zistila, že sa mi pri predstave ako je Paul s niekým v posteli dvíha žalúdok.

Odkašľala som si, aby som odstránila nevoľnosť a on sa na mojej reakcii len zasmial.

„Ale no tak.“ Drgol ma ramenom, no vôbec som nevedela rozlúštiť, či tá veta pred tým bola pravda, alebo len vtip. A v podstate som už ani nemala príležitosť to premyslieť, pretože už sme boli v parku a videli sme sedieť na lavičke Torrey a NYiu.

„Ahojte!“ zamávala na nás NYia a obe ma rýchlo vystískali. Torrey som vysvetlila ako som prišla k zlomenine, aj keď som si bola istá, že o tom už počula od NYii.

S Torrey som trávila podstatne menej času ako s NYiuo, keďže sa snažila o výborný prospech v škole. A že sa jej tá snaha aj sakra darila. Každý rok skončila so samými jednotkami. Síce nebola v pestúnskej rodine ako ja, ani nebola adoptovaná ako NYia, ale bývala s mamou, ktorá pracovala ako upratovačka. Takže sa mohla rozlúčiť s výškou, keby nemala štipendium. A dostať sa na výšku – to malo na Torreyinom zozname dôležitých vecí, ktoré treba v živote dosiahnuť prvé miesto.

A tak som jej ani nemohla zazlievať, že sa chce radšej učiť ako stretávať sa so mnou, aby mala lepší život ako jej matka. A aký pravdepodobne čaká aj mňa.

Torrey a Nyia mi rozprávali najnovšie pikošky zo školy – typu kto s kým chodí a kto sa s kým

rozišiel. A ja som horlivo prikyvovala a snažila sa ignorovať Paula, ktorý sedel pritisnutý k mojej pravej strane (všetci sme boli namačkaný na jednej lavičke) hneď z dvoch dôvodov.

Ten prvý bol iste očividný – rozptyľovala ma jeho blízkosť a tak som prikyvovala, aj keď mi myšlienky utekali občas (dosť často) k Paulovi.

Nuž a ten druhý bol, že som videla, ako Paula ich rozprávanie nudí. Dokonca som chvíľku mala pocit, že zaspal, no odrazu sebou trhol a obzeral sa okolo seba, takže som usúdila, že to nebol len pocit.

„A vieš čo? Ian Hardwing sa ma spýtal, či s ním nechcem ísť von! Ian!“ zvískla odrazu Torrey.

„To je skvelé. Dúfam, že si povedala áno,“ uistila som sa, pretože Torrey je občas plná prekvapení.

„No... vlastne nie. Teraz máme toho v škole veľa a...“ obhajovala sa Torrey, keď si všimla môj nechápavý pohľad. Ian sa jej páčil už večnosť! A ona ho odmietne?

„Si trúbka!“ povedala som to jediné, čo sa na to povedať dalo.

„Nie!“ bránila sa, hoci na očiach, ktoré sa jej leskli vo svetle pouličných lámp som videla, že svoje rozhodnutie trochu ľutuje.

„Keď chceš niečo v živote dosiahnuť, musíš si určiť priority a držať sa ich. Inak sa nikam nedostaneš!“ vyhlásila rozhodne.

„Čo sú priority?“ zaujímala sa NYia. No... boli sme v skutku zvláštna zostava... jedna šprt, druhá dutá ako bambus a tretia ani do školy nechodila.

Torrey jej začala trpezlivo vysvetľovať význam slova priority, no Nyia sa tvárila, akoby Torrey hovorila nejakým pre ňu neznámym jazykom.

„Aj Hel dnes niekto pozval,“ prerušil ich Paul a drgol ma a ja som skoro odpadla od prekvapenia, že sa zapojil.

„Fááákt?“ Prekvapene na mňa pozrela NYia, akoby tomu nemohla uveriť. Je síce pravda, že pár chalanov ma už von pozvalo, no ja som ich vždy rýchlo odmietla a to dosť razantne, takže sa už viac nesnažili.

„No...ale...“

„Bol to ten debil čo jej zlomil ruku!“ skočil mi do reči Paul. A ja som mu za to bola po prvýkrát vďačná, pretože som fakt nevedela, čo na to povedať.

„To vážne?“ Nadvihla obočie Torrey.

„Ale odmietla ho, však?“ odvetil za mňa Paul a opäť do mňa drgol. Tak fajn, je to rozhovor o mne a ja som z neho úplne vynechaná. Načo túto tému sakra vôbec začínal?

A tak som len prikývla modlila sa, aby táto téma bola už uzavretá. A aspoň raz boli moje prosby vyslišené. Pretože Torrey sa vrátila k tomu vysvetľovaniu, akoby to, že ju pozval Ian Harwing bola tá najzaujímavejšia téma na svete. Ale nad tým, že mňa niekto pozve každý len mykne plecami. A to vám poviem, že ma už dobrý rok nikto nikam nepozval, takže sa nedalo povedať, že by to bola každodenná záležitosť.

A aj keď som bola rada, že téma chodenie bola u konca, trochu ma ranilo, že moje pozvanie nechcel nikto rozoberať. Teda až na Paula.

„Mala by som už ísť. Je neskoro a ešte sa musím postarať o Davida,“ vyhlásila som a vstala z lavičky. Paul ma samozrejme nasledoval. Rýchlo sme sa objali a ja som schmatla tašku z obchodu a dúfala som, že nič z potravín po záruke sa nepokazilo ešte viac.

„Vieš, že tam nemusíš chodiť so mnou, však?“ Nadhodila som po ceste „domov“.

„Hmh?“ Nechápavo na mňa pozrel.

„Videla som ako si tam dnes zaspal!“ Prevrátila som očami, aj keď som si nebola istá, či si to v tej tme všimol.

„Nie, nezaspal!“ bránil sa, ale bohužiaľ zbytočne.

„Videla som to!“ upozornila som ho, aj keď som vlastne v tej chvíli trošku klamala. Ale aj tak som si tým bola istá. A to posledné, čo som chcela bolo, aby si Paul myslel, že so mnou musí chodiť na tieto –pre neho nudné – stretnutia.

„No tak dobre, ale to je len preto, že som bol unavený,“ priznal a vytrhol mi z ruky tašku s „nákupom.“

„Lenže ty sa tam nudíš vždy.“ Obvinila som ho a nakoniec som sa ho so skľúčeným srdcom prinútila opýtať: „Nudíš sa tak aj pri mne?“ Je to zvláštne, ale v tej chvíli som sa naňho nedokázala pozrieť. Ani keby sa mi niekto vyhrážal smrťou, nezdvihla by som pohľad k jeho tvári. K tvári, o ktorej som len nedávno zistila, že ma tak neľútostne priťahuje.

„Isteže nie!“ vyhŕkol. „Ako ti to napadlo?“

„No... vieš.... v podstate nie som o nič zábavnejšia ako Torrey s NYiou. Je so mnou dokonca ešte väčšia nuda...“ súkala som zo seba pomaly. Kiežby som v takýchto situáciách vedela tvoriť súvislé normálne vety. Možno by som potom pred ním vyzerala o niečo inteligentnejšie.

„S tebou som sa ešte nikdy nenudil, Hel,“ vyhlásil rozhodne.

„Prisaháš?“ Konečne som sa naňho pozrela.

„Prisahám,“ odvetil zahľadel sa mi do očí, pretože sme práve prechádzali okolo jednej z lámp, ktorá nás dočasne zaliala svetlom.

A vzápätí zastal. Ja som spočiatku nevedela prečo, no vzápätí mi došlo, že už sme pred domom.

„Môžem sa ťa aj ja niečo spýtať?“ Nadvihol spýtavo obočie nad orieškovohnedými očami.

„No.. hej,“ vysúkala som zo seba nakoniec váhavo.

„Keď si hovorila, že nechodíš na rande...“

Ako keby inštinktívne som od neho odstúpila. Prekvapilo ma, že on sa naopak začal ku mne približovať. No ja som našťastie za sebou nemala žiadnu stenu, ktorá by ma zastavila ako to býva v romantických filmoch.

„.... povedala si, že je to kvôli času, však?“ Urobil dva dlhé kroky, chytil ma za zápästie a prinútil ma pozrieť sa naňho.

„No... ehm... áno,“ koktala som. A stále som mu nedobrovoľne pozerala do očí a pomaly, ale isto sa v nich strácala.

„No, ale vieš, my sme v podstate stále spolu, takže... na mňa by si čas mala,“ pokračoval. A ja som naňho hľadela s úžasom v očiach. Vážne naznačuje to čo si myslím, že naznačuje?

Jedna moja polovica mala chuť skákať meter dvadsať a okamžite ho pobozkať. A tá druhá... tá mala chuť utiecť.

Paul si ma pritiahol bližšie a ja som narazila takmer celým telom do toho jeho. A skôr ako som stihla akokoľvek zareagovať, pritisol pery na tie moje.

Nebol to žiaden vášnivý bozk, o ktorom sa dočítate v knihách. Jemne sa mi obtrel o ústa a vzápätí sa o trošku odtiahol a skúmavo mi hľadel do tváre.

„Paul...“ márne som sa v mysli snažila nájsť nejaké vhodné – hocijaké – slová, ktoré by som mu mohla povedať. Moja myseľ bola totiž úplne prázdna.

„Ja... nie som na niečo také pripravená,“ vzdychla som konečne.

„Prečo by si nemala byť pripravená?! Ja ťa predsa do ničoho takého nenútim. Teda vieš nejde mi o...“

„Ja viem!“ zdvihla som ruku a rýchlo ho zastavila. Isteže mu ide o to! Každému o to ide! „Ale... je toho ešte toľko čo o mne nevieš!“

„Viem o tebe všetko, Hel!“ Zovrel mi ruky v svojich teplých dlaniach.

„Nie nevieš!“ vytrhla som sa mu. „A okrem toho je tu ešte to s Davidom. Musím sa postarať o neho a... nerozptyľovať sa!“ Odrazu som i uvedomila, že mi po lícach stekajú slzy.

Nehnevane som ich utrela rukávom. Nemám predsa najmenší dôvod revať. Až teda na jeden – ja som s ním vážne chcela chodiť, lenže... lenže som sa bála.

„Vážne? Hádžeš to na Davida?“ prehodil ironicky a ja som rozmýšľala nad tým, že som mala radšej po tej puse hneď zdrhnúť ako to býva vo filmoch a nie s ním viesť túto bezvýznamnú debatu, v ktorej mi príliš rýchlo došli argumenty.

„Nie, nehádžem! Len hovorím, že je to jeden z dôvodov,“ namietla som.

„A aké sú ďalšie?“ Nadvihol obočie, no skôr ako mi dal možnosť odpovedať, pokračoval. „To je v pohode, proste povedz, že to necítiš tak ako ja.“ Jeho hlas však tak v pohode neznel. Otočil sa a rýchlou chôdzou sa mi začal vzďaľovať bez jediného obzretia. Sledovala som jeho postupne zmenšujúcu sa siluetu, až kým úplne nezmizla.

Chcela by som veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí si našli čas a pod minulú kapitolu napísali komentár. A poteším sa, ak okomentujete aj túto. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 2. kapitola: