OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 20. kapitola

07.08.2013 (19:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 645×

 Kapitola 20. - Na vojnovom poli

Do tašky som si nahádzala všetky podstatné veci na víkend, ku ktorým najnovšie patril aj mejkap, voňavka a sprchový gél( kedysi som používala len mydlo). Liam sa išiel tiež domov pobaliť a zarezervovať letenky.

Obliekla som si hrubý ružový voľný sveter a džínsy. Povolenie od Claire som už mala – prekvapivo s tým nemala problém, ale vraj svoj odchod musíme ohlásiť u starostky, inak nemôžeme opustiť mesto. Ale keď som volala Liamovi kvôli tejto absurdnosti a sťažovala sa mu, čo je to dopekla za šibnutú ženskú, začal sa mi len smiať. Povedal, že to už vybavil.

Pri tomto všetkom mi však došlo, že sa s ňou mám nasledujúci týždeň stretnúť a povedať jej, ako napredujem. Ibaže ja nenapredujem. Hovoril jej Liam o mojom odmietaní? Alebo ešte horšie – o tej... veci?

„Slečna?“ ozval sa za dverami Robertov hlas a opatrne ich pootvoril. „Mladý pán Clayton vás už čaká dole v aute.“ Usmial sa srdečne.

„Mhm, ďakujem. Už bežím.“ Schmatla som tašku a výnimočne nedovolila Robertovi, aby mi s ňou pomohol.

Dole stáli Claire, Olivia ba dokonca aj Anna nastúpené. Cítila som sa, akoby som išla preč hádam na dva mesiace a nie dva dni. Objala som moju malú sesterničku, pobozkala na líce Claire a podala ruku Anne.

Všetci mi popriali krásny výlet a kývali, keď som vychádzala z dverí. Neochotne som si priznala, že mi cez víkend budú chýbať.

Tašku som si hodila do kufru Liamovho auta, ktoré malo vďaka výnimočne zlému počasiu strechu zatiahnutú.

„Pripravená?“ Nadvihol obočie, bez toho, aby sa na mňa vôbec pozrel.

Ako by som dočerta nemohla byť pripravená na stretnutie s mojou druhou rodinou? No áno, už som sa zmierila s faktom, že človek môže mať aj viac skupiniek ľudí, ktorých označuje za rodinu. A konkrétne ja ich mám dve.

A tak som na tú jeho debilnú otázku len prikývla a on sa konečne pohol. Opäť prekračoval povolenú rýchlosť, ale mne to vôbec neprekážalo, pretože som chcela byť v našom cieli čo najskôr. Netrvalo dlho a prechádzali sme cez starodávnym most – ten, ktorým som sem prišla s Robertom.

Cítila som sa ako na ihlách. Isteže som sa tešila, ale zároveň sa obávala, či to bude také ako predtým. A ak nie, sklame ma to. A budem mať aspoň šancu, ospravedlniť sa Paulovi? Na letisko sme dorazili asi desať minút pred odletom, napriek tomu nás však pustili bez problémov priamo do lietadla, stačilo, aby Liam povedal svoje meno. Usadili sme sa vedľa seba, pričom sme si prešli menšou hádkou – kto bude pri okne.

„Pozri, beriem ťa na tento výlet, takže očividne mám právo vybrať si miesto,“ argumentoval a na môj vkus až príliš gestikuloval rukami (nieže by som to ja obšas nerobila).

„Ale ja som dievča. A ty by si mal byť džentlmen a uvoľniť mi miesto!“ Ja som tam fakt chcela sedieť vzhľadom na to, že som svoju prvú cestu lietadlom takmer celú prespala.

„Ja som džentlmen už len preto, že sa tam s tebou trepem.“

„Nezabudni, že som ti za to niečo sľúbila!“ povedala som trošku hlasnejšie, ako som mala a bohužiaľ si všimla, že dvaja chalani sediaci asi dve sedadlá za nami sa začali uškŕňať a jeden zahlásil: „Ja ťa vezmem kam len budeš chcieť, ak mi za to niečo sľúbiš!“

Až vtedy som si uvedomila, ako dvojzmyselne to vyznelo. Znechutene som sa od tých dvoch odvrátila, celá červená v tvári a sadla si už bez reptania do uličky. Samozrejme urazená, že ma Liam nepustil k oknu.

Prekrížila som si ruky na prsiach a hľadela do uličky, miesto toho, aby som sa cez Liama natŕčala k oknu

Asi v polke letu k nám prišla stewartka usilovne tlačiac nápojový vozík. „Čo si želáte?“

„Lepšieho spolucestujúceho,“ zašomrala som si popod nos. Liamovi unikol z úst krátky smiech a letuška na mňa prekvapene pozrela nevediac, ako má reagovať.

„Myslela som na pitie...“

„Čaj.“ Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala a ona predo mňa postavila plastovú šálku s horúcou tekutinou.

Liam si dal pomarančový džús a ja som mu ho začala závidieť, vo chvíli, keď som ochutnala ten svoj čierny hnusný čaj.

Žiarlivo som  škúlila po jeho takmer plnom pohári, ktorého sa sotva dotkol. Musel si to všimnúť, keďže sa ma asi po piatich minútach spýtal: „Chceš?“

„Odrazu ťa zaujíma, čo chcem?“ Pozrela som sa naňho prižmúrenými očami.

Hlasno si povzdychol a prevrátil očami. „To chceš byť vážne naštvaná kvôli nejakému blbému miestu celý víkend?!“

„Chcem!“ Zaťala som sa, aj keď som si už aj sama uvedomovala, že to trochu preháňam. Uprostred bitky však nemôžete vytiahnuť bielu zástavu – to vám povie každý dobrý generál. A tak som sa nemienila sprosto vzdať, vytiahla som si dotykový Blackberry , slúchadlá od Claire a strčila si ich do uší.

Oprela som si hlavu o operadlo a zavrela oči.

„Vstávaj... Helena! Pristáli sme.“ Tak tieto slová sa mi skutočne nehodili k Ellie Goulding, ktorá so mnou práve spievala dvojhlasne Figure 8. Omámene som zaklipkala očami a uvidela niečo neidentifikovateľné pred sebou. Keď som zdvihla pohľad, došlo mi, že to bolo Liamovo rameno. Spala som totiž na ňom. Asi je mojím osudom prespať let. Vzhľadom na moju prebdenú noc však niet divu, že som zaspala.

Zdvihla som sa z neho, vytiahla slúchadlá z uší a ponaťahovala, zisťujúc, že väčšina cestujúcich už opustilo lietadlo.

Stále tak trochu na javisku spolu s Ellie, som sa zdvihla zo sedadla a cestou k východu sa párkrát zatackala, pričom ma Liam pridŕžal za pás, aby som nespadla. A striasť jeho ruky by bola hlúposť vzhľadom na moju stratenú rovnováhu a vzhľadom na to, že sa mi to páčilo. Neskôr som tento pocit pripísala svojej rozospatosti, ibaže keď ma držal, pristihla som sa, že som chcela, aby tá hrubá látka svetra, ktorá oddeľovala jeho pokožku od tej mojej, zmizla.

Keď sme sa dostali do malej budovy Winnemuccského letiska, tie dve ruky, nahradila len jedna, ktorá sa obmotala okolo môjho pása a pritisla ma bližšie k nemu.

Cítila som ako červeniem. Museli sme vyzerať ako mladí zamilovaní pár. Aj napriek svojej krvavej farbe líc, som k nemu zdvihla pohľad. No on sa iba pozeral pred seba, ako by mňa ani nevnímal.

Posadil ma na lavičku a išiel k pásu, vyzdvihnúť naše kufre. O necelých desať minút – zatiaľ čo ja som sa konečne prebrala – bol naspäť s dvoma neveľkými taškami v ruke.

„Môžeme ísť.“ Vyhlásil a pobrali sme sa ku dverám. Nostalgicky som pozrela na lavičku, kde som pred mesiacom spala ako červenovlasé dievča a na miesto, kde som sa rozprávala s chlapcom s rakovinou. Zdalo sa mi to ako iný život!

Liam vonku odrazu zastal a obrátil sa na mňa: „A kam teraz?“

„No, mali by sme nájsť nejaký autobus a...“

„Autobus?“ prerušil ma zhrozene. „Ty čakáš, že pôjdem autobusom?“

„No môžeme ísť buď ním, alebo celý deň peši. Máš snáď iný nápad?“

Zahľadel sa na parkovisko pred letiskom asi s dvadsiatimi autami.

Keď mi to konečne došlo, zdesene som sa naňho pozrela. „To nemyslíš vážne!“

„Tichšie!“ upozornil ma a vydal sa k čiernemu autu, ktoré síce vyzeralo draho, ale tomu jeho sa nevyrovnalo.

„Nemôžeš ukradnúť auto!“ napomenula som ho tentokrát tichším hlasom.

„Ty zabiješ a ja nemôžem urobiť ani toto?!“ Prevrátil oči a vôbec si nevšimol, ako sa do mňa jeho slová zabodli. Hlasno som preglgla a odvrátila tvár, aby nevidel slzy, ktoré sa mi tlačili do očí.

Niečo hovoril, ale ja som ho nepočula. Niečo robil s autom pomocou tých svojich čarov , ale ja som nevnímala čo.

Nakoniec mi otvoril dvere spolujazdca a ja som nasadla. V tej chvíli som vedela, že ísť sem s ním bola jedna veľká chyba. Claire by ma pravdepodobne pustila aj samú a ja by som to zvládla aj bez jeho uštipačných poznámok.

„Hej, stále sa hneváš kvôli tomu oknu? Nabudúce ťa tam nechám sedieť,“ prihovoril sa mi, keď sme zastali na nejakej križovatke na červenú.

Jediné, čo som mu od toho parkoviska povedala bolo miesto, kam sa máme dostať a on to zadal do mobilu kvôli navigácii. Odvtedy som už len zízala von oknom na Winnemuccu, kde boli ľudia zahalení do svetrov a zimných búnd a po tvári mi tiekli horúce slzy.

Neodpovedala som mu. Nechcela som, aby vedel, že plačem. Zase kvôli nemu a tým jeho slovám.  Bolo to s ním ako na hojdačke – raz hore, raz dole.

Nevedela som ako sa tvári a dúfala, že to nechá tak, až kým sa jeho ruka neocitla na mojej brade a on mi násilím otočil tvár.

Zabodla som pohľad do jeho očí, v snahe ďať doň toľko nenávisti, akej som schopná.

Pozeral sa na mňa nechápavo, tak trochu užasnuto a ja som v jeho očiach videla ten moment, kedy prišiel na dôvod, kvôli ktorému som plakala. A v tej chvíli začali trúbiť autá a on si všimol, že už naskočila zelená. Bez slova sa pohol a so zaťatou čeľusťou sa venoval ďalej ceste.

Zastavili sme pred Nyiným domom a ja som sa naňho opäť otočila. „Môžeš sa vrátiť. Viem, čo som ti sľúbila a splním to. Ale už ťa tu nepotrebujem.... nechcem, aby si tu bol.“ Premáhala som sa, aby som sa pri tých slovách opäť nerozplakala, čiastočne preto, že som nevedela, či vravím pravdu.

 Isteže mi väčšinou ubližoval svojimi slovami, ibaže pre mňa bol ako pijavica. Sal zo mňa niečo škodlivé a pri tom ma sám infikoval niečím, čo ma možno raz aj zabije.

„Večer ti zavolám,“ šepol a tak som nemala šajnu, či to znamená, že ostáva, alebo odchádza. Nijako som na to nehodlala reagovať a vystúpila z auta. Predtým, ako som však stihla zabuchnúť, zakričal na mňa: „A Helena?“

„Hm?“

„Prepáč to na parkovisku.“

Zavrela som dvere a on sa pohol, aj keď som mu v podstate už odpustila. Ja mu totiž odpustím vždy a všetko, ako som si všimla.

Pobrala som sa k dverám paneláku premýšľajúc vôbec nie nad priateľkou, ktorú som mala čo chvíľa uvidieť. Ale nad tým, aký zvrátený druh citu začínam cítiť k Liamovi a či on cíti to isté. Niečo, čo som nevedela identifikovať.

Vedela som však, že mi to viac škodilo, ako pomáhalo. No napriek tomu som sa toho nemienila vzdať.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 20. kapitola: