OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 23. kapitola

09.09.2013 (12:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 563×

23. kapitola - Klamala by som, kebyže poviem, že ťa nenávidím

„Povedal som ti prepáč,“ zakňučal a oprel mi hlavu o rameno stále držiac pohár v ruke.

Vytrhla som mu ho o s buchotom položila na barový pult.

„Už máš dosť.“

„Nedáš si ešte jeden so mnou?“ Pozrel na mňa pohľadom, o ktorom si zjavne myslel, že bol roztomilý, ale pôsobil skôr komicky. Potlačila som smiech a pokrútila hlavou. Prvý pohárik som si dala z vlastnej vôle. Bolo to nechutné a pálilo ma po tom hrdlo.

O druhom mi povedal, že mi zachutí a aj keď som najprv namietala, nakoniec ma presvedčil. Priznávam, že už mi až tak nechutný nepripadal, ale nehodlala som to ani priznať, ani v pití pokračovať. Už teraz som cítila ako mám miestnosť na okrajoch rozmazanú a cítim sa akýmsi nepochopiteľným spôsobom šťastnejšie ako pred hodinou.

Pokrútila som hlavou a začala ho dvíhať zo stoličky. Vôbec sa mi nechcelo vrátiť sa k Davidovi, preto som to tu aj tak naťahovala. Ale vedela som, že nemôžem stráviť noc v krčme.

Prehodila som si jeho ruku okolo pliec a vstala. Takmer som sa pod jeho váhou zložila hneď naspäť. Niekto mi raz povedal, že človek váži dvakrát viac, keď je opitý. Samozrejme pocitovo. Už veľakrát sa mi toto tvrdenie potvrdilo pri Davidovi.

„Preboha, stoj trochu na nohách!“ napomenula som ho a pocítila úľavu, keď sa ako-tak postavil na vlastné nohy.

Zakývala som Joshovi a vyšli sme von.

„Kam.“ Štik. „Ideme?“

Nepokladala som za potrebné mu v jeho stave odpovedať a ďalej som sa sústredila na chodník  pod nohami.

Zrazu zastal a mňa stiahol dozadu. Podlomili sa mi kolená a mala som čo robiť, aby som pre zmenu ja nestiahla nás oboch na zem.

Vystrel sa a uprel na mňa zamračený pohľad. „Sľúbila si, že mi to povieš.“ Obvinil ma a namieril na mňa prst.

Pretočila som oči a znova ho podoprela.

„Teraz ti nič nebudem hovoriť. Aj tak na to do rána zabudneš.“ Vzápätí som si ale uvedomila, že by to mohla byť moja výhoda. Zajtra by som mu povedala, že už som mu to celé raz vyklopila a môj problém nie je, že si to nepamätá. Liam zakopol o hrboľ našich super udržovaných ciest a obaja sme sa zohli v snahe nespadnúť.

Otočil ku mne tvár a znova sa zamračil. Zopakovala som jeho grimasu neschopná určiť, prečo na mňa tak dlho hľadí.

„Môžem ťa pobozkať?“ tá otázka z neho vyletela tak rýchlo a nečakane ako guľka z pištole – a rovnako ma aj zasiahla. Priamo do žalúdka.

„Áno.“ Až keď sa ku mne priblížil, uvedomila som, čo robím. Trhla som sebou a narovnala sa. Prehĺbila som tú malú medzeru medzi nami. Líca mi horeli prudkou červenou. Tým som si bola istá. Do hlavy mi stúpol alkohol  a preto som povedala áno. A jemu úplne zatemnil mozog.

„Si opitý,“ šepla som. No vyzeral, akoby už zabudol na otázku, ktorú mi pred sekundou položil.

V hlave mi zneli slová, ktoré mi raz Josch povedal. Prišla som vtedy po Davida a on povedal, že mu chýba sex. Bol opitý pod obraz boží.

Prekvapene a zároveň zahanbene som naňho pozrela. „Opitý človek je ten najúprimnejší, mačiatko. Robí a hovorí, čo skutočne chce a cíti.“ Zaškeril sa na mňa vtedy Josh úsmevom, v ktorom chýbali dva predné zuby. Jeden dole a jeden hore.

A tak som sa naňho skúmavo pozerala a rozmýšľala, či aj on teraz hovorí, čo skutočne cíti.  Hryzla som sa do pery a pokračovala po ceste k Davidovi.

Otvorila bránku a u dverí zistila, že už nemám kľúč. Bohvie kam som ho  vlastne dala. Skôr, ako som však zaklopala, sa dvere otvorili.

Paul si založil ruky na nahej hrudi a pozrel na mňa prižmúrenými očami.

„To bola dlhá prechádzka,“ poznamenal vyčítavo. Vyčítavo! On mi chce niečo vyčítať?! Zaťala som zuby.

„Uhni,“ zasipela som a keďže sa mojim príkazom neriadil vrazila som doňho ramenom a predrala som sa dovnútra aj s Liamom, ktorý už skoro spal.

Zobral mi Liama z rúk a chcel ho oprieť o stenu, no Liam sa zrazu z ničoho nič prebral, napriahol sa a vrazil Paulovi do tváre.

Ten zaskučal a chytil si nos. Stekal mu z neho tmavý prúd krvi, ktorý sa v tejto tme zdal byť čiernym.

Paul si otrel krv, chytil Liama prudko za tričko a pritiahol si ho k sebe.

„Nechaj ho!“ Vrazila som do Paula celým svojím telom a odstrčila ho od brata.

„Zaslúžil si si to! Buď rád, že ti nevrazím aj ja.“ Opäť som podoprela Liama a odviedla ho do kúpeľne. Tu nastal problém.

Nebola som si totiž istá, či je v stave sa sám osprchovať.

„Zvládnem to.“ Otrávene prevrátil očami a vyslobodil sa z mojich rúk. Patria tieto zmeny nálady k opitosti, alebo len k Liamovi?

Spomenula som si na Davida. On bol väčšinou tak sťatý, že so mnou sotva prehodil slovo. A muž, ktorého som na druhú stranu poslala práve ja? Adam. To samotné meno mnou otriaslo. On bol náladový. Keď bol  triezvy, bol milý. Keď bol opitý...

Potriasla som hlavou a oprela som sa chrbtom o stenu pri kúpeľni. Radšej tu zostanem keby náhodou zaspal pod sprchou.

Zložila som si hlavu na kolená a postupne ma začala premáhať únava. Myšlienky sa mi trieštili a navzájom preplietali. Vytvárali nezmyselné obrazce a ja som si niekde v podvedomí uvedomovala, že prechádzam do sveta snov.

V tom, sa ale dvere kúpeľne otvorili a vyšiel z nej Liam zabalený iba v uteráku. To nejaký nový trend – chodiť polonahý?

Pozbierala som sa zo zeme, schmatla svoju cestovnú tašku a zamierila do kúpeľne. Potešila ma horúca voda z kohútika, ktorá ma však len viac unavila. Osušila som si mokré vlasy a navliekla si pyžamo, ktoré som si dokúpila sama. Nevyhovovali mi totiž tie nočné košieľky, ktoré mi obstarala Claire. Vo veľkých ružových kockovaných nohaviciach a voľnej košeli som sa cítila omnoho lepšie.

Vyšla som s kúpeľne a jediné na čo som bola schopná myslieť bol spánok. No v tom som si  uvedomila, že vlastne nemám kde spať. V mojej posteli už zrejme spí Paul.

Prešla som teda do obývačky, kde obaja sedeli v kreslách a obaja zaryto mlčali. Či už kvôli únave, alebo vzájomnej nevraživosti. Neviem. Môj mozog sa momentálne odmietal takými blbosťami zaoberať.

Zahrabala som v malej skrini a vytiahla deku. Vyprášila som z nej usadený prach a začala ju rozkladať na zemi.

„Čo to robíš?“ zastavil ma Paul a vstal.

„Čo asi? Idem spať!“ odvrkla som podráždene.

„Ty tu predsa máš izbu. Choď spať do nej.“ Nepáčilo sa mi, že má rovnako podráždený tón. On naň nemá právo!

Chcela som mu niečo odseknúť, ale už som nemala silu hádať sa. Šmarila som deku na zem stále sa mu pozerajúc so očí.

„A ja mám spať kde?“ Obaja sme obrátili pohľad k Liamovi. „S tebou tu spať nebudem,“ upozornil Paula, keď videl, že otvára ústa.

Paul namosúrene ohrnul pery.

Napadlo ma, že ho pošlem spať k Davidovi, ibaže som si uvedomila, že by to bolo trochu drzé nanominovať mu do postele cudzieho človeka. Možno by s ním mohol spať Paul...

Pichlo ma v hlave a ja som vedela, že je to z únavy. A možno na tom mali svoj podiel aj dva poháre alkoholu.

„Tak spi so mnou.“ Prevrátila som oči a došuchtala sa do svojej bývalej izby. Nebolo tam nič zmenené. Dokonca ani návliečky na posteli. To si ich Paul ani nevymenil?

Prešla som po nich prekvapene rukou.

„Nemenil som ich. Voňali ako ty.“ Oprel sa o zárubňu a zatarasil cestu Liamovi.

Zamračene som prikývla, neschopná odpovede.

„Ale ak chceš, pomôžem ti to vymeniť...“ Bola som unavená. Až príliš. Ale predstava, že by som mala zaspať s Paulovou vôňou pod nosom mnou otriasla.

Nechcela som si pripomínať tie city k nemu. Musím naňho zabudnúť!

Jediným pohybom som stiahla plachtu z postele. Vankúš som zhodila na zem a ľahla si na holý matrac. Vnútri nebola zima a tak som sa neobťažovala ani prikrývkou.

„Dobrú noc,“ zašeptal Paul a počula som ako ešte niečo výhražným tónom hovorí Liamovi, ale to už som sotva vnímala.

Potom sa posteľ vedľa mňa zhupla pod Liamovou váhou a ja som zaspala.

 ***

Niečo tu neskutočne dobre voňalo. Presne na to som sa zobudila. Automaticky som roztiahla nosné dierky a pritisla sa ku zdroju vône bližšie. Chvíľu som len tak nehybne ležala a vdychovala tú omamnú vôňu. Až po chvíli som otvorila oči a do zorného poľa sa mi dostalo biele tričko a ruka.

Rýchlo som sa odtiahla, jeho druhá ruka si ma však privinula naspäť.

„To je v poriadku, tiež dobre voniaš,“ pošepol mi Liam a zaboril si nos do mojich vlasov. Ja som sa už však nedokázala upokojiť. Cítila som, ako sa mi nahrnula krv do tváre.

„Ja...“ zamrmlala som, nevediac čo som vlastne chcela povedať. „Mali by sme vstať,“ vyhlásila som nakoniec a prudko sa od neho odtiahla. Bez toho, aby som mu venovala čo i len jediný pohľad som schmatla tašku a vyletela z izby do kúpeľne pri obývačke. Dlho som stála pred zrkadlom a zízala na svoju červenú tvár.

Nakoniec som sa predsa len prinútila umyť si zuby, opláchnuť tvár a očesať sa. Natiahla som si na seba čisté oblečenie a vyšla z kúpeľne so vztýčenou hlavou. Hodiny v obývačke ukazovali jedenásť hodín. Niet divu, že sme toľko spali. Liam predsa v noci dvakrát vracal a z toho zápachu napínalo aj mňa. Našťastie sa mi to však na rozdiel od neho podarilo udržať v sebe.

Paul bol teda zrejme už v práci a nevedela som, či David robí aj v nedeľu. Keďže som ho ale nikde nevidela, predpokladala som, že hej, až kým sa nevyrútil zo svojej izby naplno zívajúc.

Stále som si akosi nevedela zvyknúť na to, že bol triezvi.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ho s pohľadom upretým na telku.

„Dobréé,“ odzdravil a pošúchal si hlavu. „Paul mi povedal, že tu máš nejakého chalana.“ Pozrel sa na mňa akoby čakal, že mu to vyvrátim.

„Je to len kamarát,“ odpovedala som trošku s červeným nádychom.

„Aha, no nabudúce by mohol zvracať trošku tichšie.“ Zasmial sa  a pokračoval do kúpeľne.

Ty si tiež nezvracal práve najtichšie, pomyslela som si v duchu neschopná pochopiť, ako si práve Davide môže uťahovať z opitých ľudí.

Počula som otvorenie dverí a čakala som, že buď sa Liam prebral, alebo sa Davide už vrátil z kúpeľne. Na prahu obývačky ale stál Paul s nákupnou taškou.

„Priniesol som niečo na raňajky,“ oznámil mi bezstarostným tónom namiesto pozdravu. Zovrelo mi srdce, keď som ho videla s rozstrapatenými vlasmi a žiariacimi očami. Len mi to pripomenulo prečo som sem skutočne prišla. A ako mohlo byť všetko inak. Keby mi neklamal. Keby nemal dieťa.

Rozhodla som sa mu neodpovedať a radšej som upriamila zrak znova na telku. Videla som, ako v kuchyni niečo robí snažila som sa ho však ignorovať.

„Ideš si dať?“ zavolal na mňa z kuchyne.

„Nie som hladná,“ odsekla som mu, vypla telku a pobrala sa do izby skontrolovať Liama. Čo mu to preboha tak trvá?! Keď som však otvorila dvere do svojej bývalej izby, zistila som, že sa stále nedostal ani len z postele a už opäť spal. Niečo na tom bude, ako vždy hlavné hrdinky obdivujú svojich vyvolených v spánku, pomyslela som si pri pohľade na Liama.

Ja som však nemala v úmysle sedieť tam a zízať naňho. On vlastne ani nebol môj vyvolený, len kamarát.

Zatriasla som ním. „Vstávaj!“ zakričala som naňho možno až príliš hlasno.

Potichu zamrnčal a zamračil sa bez toho, aby otvoril oči. A prevalil sa na druhý bok.

„No tak! Vieš koľko je hodín?“ Žďuchla som doňho lakťom.

„Keď  boh rozdával nežnosť a pôvab, ty si bola na poli a čuchala slnečnice, čo?“ zamrmlal.

„Práve teraz nechcem čuchať teba!“ osočila som sa naňho. „Stále smrdíš po vracaní.“ Klamala som. Ale čo na tom záležalo, keď bol on hnusný?

„Tak ma tu nechaj!“

„Nenechám potrebujem morálnu podporu!“ Pôvodne som mu to neplánovala priznať, ale keď on bol taký tvrdohlavý!

„Vážne? Odrazu? Mám taký pocit, že včera si ešte vyhlasovala, že mám odísť a už ma tu nechceš!“ Jéžiši! Ako to, že keď je rozospatý a má mať opicu ,dokáže tvoriť také dlhé vety?!

„Vieš prečo som to povedala,“ stíšila som hlas. Pripomenul mi jeho hnusné slová. Jeho brat ho však ďaleko predčil, čo sa týka odporného správania.

„A čakala by som viac ochoty od niekoho, kto ma chcel včera pobozk...“ oľutovala som to ešte pred tým, než som vetu dokončila.

Možnože na to zabudol a ja mu to teraz pripomínam! Som to ale krava! Nie, nie. Proste si z neho len urobím srandu a necháme to tak.

„ať,“ dokončila som. „A koho som sem včera dovliekla. Boh vie, kde by si,“ Nebolo potrebné vetu dokončiť, pretože vyskočil z postele a pobral sa do kúpeľne bez jediného slova.

Váhala som, či naňho počkať, alebo sa vrátiť k Paulovi. Je vážne úžasné byť v dome plnom ľudí, pričom ani pri jednom nechcete ostať. Pretože jeden je strašne náladový, druhý vám klame a pri treťom ste ešte stále nepreprehrýzli, že to nie je len ožran a že to v podstate vôbec nie je vaša zásluha.

Možnože som bola trochu na Davida nahnevaná. Stále som nevedela pochopiť, prečo sa nezmenil už pri mne, ale až pri Paulovi. Keby bol normálny, možnože by ma nebolo také ľahké od neho zobrať. Možnože by som celý život prežila v lži.

Dvere kúpeľne sa otvorili a s vrzgotom ma prebrali z vnútorných úvah. Liam vyšiel zabalený iba v osuške. Len podotýkam, že už zase. Z vlasov mu kvapkala voda a na hrudi vytvárala úzke pramienky, ktoré sa vsakovali do uteráku.

„Ty si ešte tu?“ prekvapene na mňa pozrel. „Zabudol som si veci...“ Schmatol svoju tašku z podlahy, zrazu sa však zastavil a na tvári sa mu usadili posmešný úškrn.

„Ale pokojne tu ešte chvíľku ostanem, ak si sa nenabažila dosť toho pohľadu.“

Vedela som, že by bolo najmúdrejšie mu niečo pohotové odseknúť, ibaže som cítila ako mi do tváre stúpa horko.

Odvrátila som od neho pohľad a sklopila ho k svojim rukám v lone. Počula som ako za sebou opäť zavrel dvere a o necelé dve minúty vyšiel. Všimla som si, že sa neoholil a na tvári ma jemné strnisko. Pristalo mu. Vlasy si šúchal uterákom a uprene ma sledoval.

„Nezabudni na svoj sľub. Niečo mi máš ešte vysvetliť...“ pripomenul mi a mne zovrelo strachom srdce.

„Ja... nie teraz.“ Pokrútila som hlavou. Na pár sekúnd medzi nami zavládlo ticho.

„No, tvoja podpora je pripravená v celej svojej kráse, takže môžeme ísť von z tejto izby?“ Zaškeril sa na mňa a keď som prechádzala okolo neho, chytil ma za ruku. Prekvapilo ma to, ale neodtiahla som sa.

„Chcem odtiaľto odísť,“ povzdychla som si unavene. „Ibaže Paul včera hovoril o nejakých plánoch starostky... vieš aké sú?“ Obrátila som sa naňho.

Pokrútil hlavou. „Ale tiež ti o starostke musím niečo povedať.“

„Tak hovor,“ povzbudila som ho. Prekvapilo ma, že sa mu v očiach mihol strach.

„Poviem ti to neskôr,“ šepol nakoniec a sklopil pohľad.

Tak týmito slovami ma len viac znervóznil!

Nakoniec sme sa s Liamom predsa len najedli toho, čo Paul doniesol. Nebolo toho zďaleka málo a ja som premýšľala, koľko zo svojej výplaty minul na tento nákup.  Davide vedľa mňa pchal do seba už štvrtý mufin a ja som stále očakávala, kedy to z neho vyletí.

„Nemal si byť v práci?“  spýtala som sa suchým hlasom.

Paul na mňa upriamil užasnuté oči. Asi preto, že to bola prvá otázka, ktorú som mu dnes položila.

„Skočil som tam ráno a povedal, že dnes si beriem voľno.“ Usmial sa na mňa.

„To si nemusel. My sa tu aj tak už dlho nezdržíme.“ Odsekla som mu a odhryzla si ďalšie sústo marmeládového rohlíku.

„Ale myslel som...“ Tvárou mu prelietlo sklamanie a mne sa odrazu zdal mladší, ako kedykoľvek predtým. Mladší a zraniteľnejší. Až tak, že som mala chuť vstať, pohladiť ho po tvári a upokojiť ho, že všetko je v poriadku. Ibaže nebolo. Nič nebolo!

Obrnila som sa proti svojim myšlienkami presne opačnou reakciou. Možno práve preto, že ma tie pocity nehnevali, som povedala to čo som povedala. Vedela som, že už by som k nemu žiadne sympatie prechovávať nemala!

„Čo si si myslel?“ vyskočila som na nohy a prevrhla kuchynskú stoličku, ktorá s rachotom dopadla na zem. Ja som si to však nevšímala. „Že sem jedného dňa prídem, hodím sa ti okolo krku a začnem sa ti ospravedlňovať za to pred domom? Poviem ti novinku. Vieš, presne to isté som si myslela aj ja! Ibaže nič z toho neprebehlo podľa mojich predstáv! Nič!“ Kričala som, ale uvedomovala som si to len zahmlene. Kútikom oka som videla, ako Liam zamrzol s hrnčekom na pol ceste k ústam a ako Davide vstáva od stola a niečo mrmlal o „nechať vás samých.“ Väčšina mojej pozornosti sa však upriamovala na Paul.

„A vieš, čo je na tom najhoršie? Že je to moja teta! Moja teta je tá, ktorú si nechal sám. Tehotnú!“ Rozhodila som rukami.

Nedokázala som sa už dlhšie pozerať do tej jeho tváre, ktorá mu nútila stále niečo k nemu cítiť. Aj po tom všetkom čo urobil.

Zodvihla som prevrhnutú stoličku a pobrala sa do svojej starej izby. Musela som odtiaľto odísť a ani túžba dozvedieť sa starostkine plány nebola silnejšia.

Schmatla som pyžamo hodené na posteli a tlačila ho do tašky, keď som za sebou začula kroky.

Prosím buď Davide. Alebo Liam.

Niekedy sa stane, že sú vaše modlitby vypočuté. Vraj. Chcela by som konečne poznať ten pocit.

„Hellie...“

„Nehovor mi tak!“ Až keď som to vyslovila, uvedomila som si že plačem.

Otočil ma a chytil mi ruky do dlaní. Nechcela som sa mu pozrieť do tváre. Upriamila som radšej pozornosť na dieru na jeho svetri.

„Keď som odtiaľ ušiel, myslíš, že som nemyslel na Claire? Na to dieťa? Myslíš, že som si to nevyčítal?“ Veta myslel som na Claire vo mne vyvolala len ďalší príval sĺz.

Veď to je to čo si chcel, nie? Aby sa zaujímal o matku svojho dieťaťa! kričala som na seba v duchu

„Každý deň na to dieťa myslím. Ako vyzerá. Je to dievča, alebo chlapec? Je zdravé?“ Nevedela som, či na tie otázky čaká odpovede. Aj tak som sa mu ich rozhodla dať.

„Je to dievčatko.“ Vytrhla som mu ruku a utrela si tvár od sĺz. „Je zdravá a volá sa Olivia. Má hnedé kučeravé vlásky a...“ Chcela som mu opísať jej oči, ibaže som si uvedomila, že si ich farbu nepamätám. „Je strašne inteligentná – vie už čítať. A vie plávať,“ povedala som namiesto toho.

Zdvihla som konečne pohľad k jeho tvári.. Pozeral sa na mňa, ale nevidel ma. Poznala som to z jeho výrazu. Pravdepodobne si teraz predstavoval svoju dcéru.

Prebral sa až keď som si z jeho zovretia vyslobodila aj druhú ruku.

„Ja... ďakujem,“ šepol.

Prikývla som a na pár sekúnd som sa mu otočila chrbtom, aby nevidel ako premáham ďalší príval sĺz. On na tom však bol podobne s jedným rozdielom – neplakal kvôli mne.

Ďakujem za komentáre Simones a seBbey - vždy mi vyčarujete úsmev na tvári. Nuž a seBbey, donekonečne ten príbeh ale pokračovať nebude, postupne sa ho už chystám ukončiť. Som rada, že sa vám poviedka páči. :)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 23. kapitola: