OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 27. kapitola

03.10.2013 (12:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 642×

27. Kapitola - Som iná?

Hľadela som do veľkých hnedých očí pána policajta. Teda vlastne v tomto meste to neboli policajti, ale Strážcovia, ako som sa dozvedela. Aj keď neviem prečo, pretože ich uniformy mi prišli identické s tými policajnými. Asi proste musí mať toto mesto výnimočné úplne všetko.

„Takže spadla a udrela si hlavu o roh stola?“ uisťoval sa mojimi predošlými slovami.

Prikývla som.

„A máte predstavu, čo bola príčina toho pádu?“

Zamyslela som, akoby som sa snažila rozpomenúť si, čo presne sa stalo. Pritom som už v hlave mala presný príbeh dávno.

„Zdalo sa mi, že sa jej nejako podlomili kolená, ale nie som si tým istá.“

Strážcovia vôbec nevyzerali, že by nás podozrievali zo starostkinej smrti. A to ma za dnes prekvapilo asi najviac – paradoxne. Dokonca vypočúvali mňa aj Claire naraz.

Policajt – strážca, si povzdychol. Neustále som očkom kontrolovala Claire. Tak trochu som asi čakala, že sa zrúti. No zatiaľ sa držala v celku dobre.

Okrem toho, že si zarývala necht na palci pod ten na ukazováku, až jej z neho tiekla krv. To ale strážca cez stôl nemal možnosť vidieť.

„Tak vám teda zatiaľ ďakujem, slečna Dabssová.“ Usmial sa na Claire a mne kývol na pozdrav.

Prešli sme čistou oranžovou chodbou von z neveľkej budovy. Ulice pokrývala nepreniknuteľná tma, ktorá tam ešte nebola, keď sme vchádzali do stanice Strážcov. Rozmýšľala som, ako dlho sme tam boli.

„Si v poriadku?“ Úskokom som sa pozrela na Claire. Bola to hlúpa otázka, vedela som, že to posledné, čo teraz je, je v poriadku. Nevedela som však, čo iné sa spýtať.

Prikývla, ani na mňa nepozrela. Videla som, ako zatína zuby. Ako veľmi sa musí premáhať, aby sa udržala na nohách?

Zabila. Kvôli mne.

Mala by som byť schopná jej pomôcť sa s tým nejako vysporiadať. Lenže ako?

Nasadli sme do auta a ako zvyčajne sme šli mlčky. Všimla som si však ustarostené Robertove pohľady smerom k svojej pani. A v momente, keď sme boli v bezpečí domova, som sa rozhodla – zovrela som ju v náručí.

Bol to prvý väčší prejav emócii, ktorý medzi nami prebehol.

„Bude to dobré,“ šepla som, aj keď som vedela, že klamem. Spomienky na vraždu ju budú prenasledovať v snoch. Bude sa jej zdať, že vidí starostkin obraz v každom zrkadle. Že sa jej prišla pomstiť.

Počula som ako nahlas vzlykla. Držala som ju v náručí ešte dlho. Potom mi ju zobrala Anne s tým, že jej uvarí horúci čaj. V tej chvíli mi skôr pripomenula Clairinu matku, ako slúžku. Vypila som si s ňou čaj, ale už neplakala. Len zízala do hrnčeka a mne z toho pohľadu zvieralo srdce.

Keby som mohla vrátiť čas, zabila by som starostku sama. Aby som ju od toho ušetrila.

„Anne, máte nejaké tabletky na spanie?“ otočila som sa na ňu. Prikývla a odbehla do kuchyne. Vrátila sa o pár sekúnd a podala mi krabičku.

Prečítala som si návod a podala Claire rovno dve.

„Pôjdeš si ľahnúť. Zajtra bude všetko lepšie,“ ubezpečila som ju. Oblapila som ju okolo pliec a odviedla ju do izby.

„Nenechávaj ma samú!“ zaúpela a zovrela mi zápästie, keď som sa chystala na odchod. Vyzula som jej topánky, stiahla sukňu, pančušky a prikryla ju.

„Urobila si správnu vec,“ ubezpečila som ju. No ona na mňa pozrela so zúfalstvom v očiach.

„Nevedela som, že ju to zabije... ma-mala som udrieť slabšie.“

„Ja som raz tiež nechtiac zabila,“ šepla som sama šokovaná, že zo všetkých ľudí na tejto planéte sa chystám zverovať práve jej. „Jeden môj opatrovník ma znásilňoval a ja som ho zabila. Nemala som vtedy poňatie, že je také niečo možné len pomocou mysle.“ Tie slová mi šli z úst akosi priľahko, na to, že som ich v sebe dusila.

Po dnešku som sa cítila podivným spôsobom prázdna.

Claire na mňa vykúlene hľadela a ja som mala aspoň na chvíľu pocit, že zabudla na svoje problémy. Čakala som, že na to aspoň niečo povie a možno to mala v pláne aj ona sama. Ale začala klipkať očami a o pár sekúnd neskôr už spala.

Vždy som predpokladala, že keď to niekomu konečne poviem, dočkám sa od neho aspoň nejakého chabého: „Je mi to ľúto.“

Ibaže Claire nemohla za to, že bola mimo z toho, že kvôli mne zabila starostku. A ani za to, že som jej strčila dve tabletky na spanie. Možno ju ušetria od nočných môr.

Prikryla som Claire až po krk, vstala z postele a zastala.

O zárubňu dverí sa opieral Liam. Už bez kukly. Nepamätala som si, že by som dvere nechávala otvorené, ale popravde ani na to, že by som ich zatvárala...

„Ako dlho si tu?“ spýtala som sa uvedomujúc si, že túto otázku mu kladiem dnes už po druhýkrát. Možno to bolo to posledné, o čom sa mala teraz starať – či to počul. Mala som mu hovoriť, čo sa stalo u starostky, pýtať sa ho ako si viedol on.

„Dosť dlho,“ priznal a naklonil hlavu na bok.

„Počul si...?“

„Počul,“ uistil ma. Potom sa odlepil od zárubne a takmer nepatrne mi roztvoril náruč.

Rozmýšľala som, či sme sa mi dvaja niekedy už objímali. Nevedela som si spomenúť. Iste tu boli tie objatia – keď sme sa premiestňovali alebo keď ma znášal zo strechy schátralého paneláku omráčenú (na čo som si síce nepamätala, ale logicky ma zniesť musel, nie?). Alebo keď som ho opitého podopierala. Ale nikdy nie nenútené – spontánne.

Nevrhla som sa mu do náruče šprintom. Pomaly som prešla do svojej izby a Claire nechala v pokoji spať. Nasledoval ma.

Až tam som k nemu podišla a nakoniec ho opatrne oblapila okolo pása.

Neplakala som, aj napriek tomu, že dôvodov som mala dostatočne.

„Starostka je mŕtva. Claire ju zabila kvôli mne,“ šepla som.

„Ja viem. Celé mesto hovorí o tragickej nehode.“ Všimla som, že sa nepatrne pohupujeme dopredu a dozadu. Asi sme sa snažili jeden druhého upokojiť.

„A ako to šlo tebe?“

„Celkom dobre. Mám jej počítač a nejaké záznamy o schôdzkach hlavných predstaviteľoch miest. Je to síce trošku bezcitné, ale ten rozruch okolo jej smrti mi riadne pomohol,“ odmlčal sa, trošku sa odo mňa odtiahol a zahľadel sa mi do tváre. „Bál som sa, že sa ti niečo stalo,“ šepol nakoniec. Cítila som jeho dych na tvári. Nútilo ma to nakloniť sa k nemu ešte bližšie.

Bol pre mňa ako magnet, čím bližšie bol, tým väčšou silou ma k sebe pútal.

„Skutočne?“ šepla som neveriacky.

„Neveríš mi?“ Nadvihol obočie, jeho výrazu však výnimočne chýbal pobavený tón. Nedal mi šancu odpovedať. A v skutočnosti som ani žiadnu odpoveď nemala.

V živote som v podstate doteraz dostala len jeden bozk - ktorý nebol od niekoho, kto ma zneužíval. Od Paula. A ten bol rýchly, krátky, bez... emócii? Neviem ako to pomenovať, ale som si istá, že s tým od Liama sa nedal porovnať.

Prudko si ma pritiahol k sebe a ja som mala pocit, že mi tým nárazom pomaly vyrazil dych. Nepýtal sa, či môže, ako keď bol opitý, neodtiahol sa, aby čakal na moju reakciu. Vkĺzol mi jazykom do úst a hral s tým mojim, pre mňa, neznámu hru.

Pritlačila som sa k nemu ešte bližšie, pretože tá jeho príťažlivá energia sa ma zrejme snažila pohltiť.

Zaborila som mu ruky do vlasov a kĺzala nimi po jeho krku. Až príliš som vnímala jeho ruky na mojom páse, ktoré sa presunuli na moje boky a pritlačil nám k sebe aj loná.

Vzdychla som a vzápätí mi do líc putovala horúčava.

Zvalil nás oboch na posteľ, ale ja som si to uvedomovala len nejasne. Nepustil ma ani na sekundu.

„Odkedy ťa...  bola si niekedy s niekým iným?“ šepol medzi tým, ako mi posieval krk bozkami.

Odvrátila som od neho tvár a pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.

Chytil mi tvár do dlaní a otočil mi ju naspäť. „Môžem ti ukázať o čom to skutočne je... sex.“

Fascinovane som hľadela do jeho žiariacich modrých očí, od ktorých bolo nemožné odtrhnúť sa. Vždy som sa bála, že keď sa raz do nich začnem pozerať, nedokážem prestať.

„Ukáž mi to,“ šepla som, v tej chvíli nerozmýšľajúc nad tým, čo hovorím. Mala som v tej chvíli viac rozmýšľať. Znova sa z nás stal jeden prepletenec a ja sama som nevedela určiť, kde končím ja a začína on.

Stiahol mi pančuchy, nadvihol blúzku a bozkával ma na bruchu. Z úst mi vyšiel ďalší ston a opäť ho nasledovalo červenanie. Na sekundu som sa do neho odtiahla a vypla nočnú lampičku.

Oblapil ma okolo pása zozadu rukou a nalepil si ma chrbtom na svoju hruď. „Mne sa to pri svetle páčilo viac,“ zachraptel mi do ucha. A ja som rozmýšľala či sa jeho hlas takto zmenil túžbou – niekde som to totiž čítala. Túži po mne? Nevdojak som sa usmiala.

Cítila som jeho pery na krku a ruky, ktoré mi neustále prechádzali po tele. Aj on sa ma takto dotýkal. Jediné, čo som vtedy cítila bol odpor... a strach.

„Ja...,“ Chytila som ho za ruky. Naznačila som mu tým, aby prestal. „...neviem, či to dokážem.“

Otočil ma tak, aby sme si v tej tme hľadeli do očí. A pozeral mi do nich skutočne dlho.

„Stále sa na mňa pozeraj, Helena. Nezavri oči ani na sekundu,“ zašepkal. Zamračila som sa, ale prikývla som.

Srdce mi pulzovalo až v krku a ja som sa bála, že to počuje aj on.

Položil ma do perín a pomaly si na mňa ľahol. Pritisol pery na tie moje. Ako som v tejto chvíli, nemohla zavrieť oči? To bolo proste nemožné.

Hral sa mi s vlasmi a ja som si bola istá, že som sa nikdy necítila lepšie. Potom sa presunul na krk, do výstrihu, ktorý sám neustále zväčšoval tým, že mi rozopínal gombíky. Zabárala som mu prsty do vlasov a vnímala len to, ako sa jeho ruky hrajú s mojím telom, až keď si na mňa opäť ľahol, uvedomila som si, že som nahá.

A on mal len boxerky. Vyzliekla som ho ja, alebo on sám? Nevedela som.

Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac, akoby sa ma snažilo samo zabiť, predtým, než sa to stane.

Natiahla som ruky opatrne k okraju boxeriek a začala ich ťahať nadol. Cítila som, ako sa usmial, keďže mal pery pritisnuté na mojom líci. Ja sama som však úsmev zo seba nedokázala vydolovať.

Skopol si ich z členkov.

Zrazu sa však mierne odtiahol a začal niečo hľadať vo vreckách džínsov. Keď som si uvedomila, čo má v ruke, rozpaky sa vrátili. A možno ani nikdy neprestali. Navliekol si kondóm a znova si na mňa ľahol.

Nosil nejaký stále pri sebe? Nikdy predsa nevedel kedy a s akou babou sa vyspí. Som ja iná? Verila som, že áno. Dúfala.

„Pozeraj sa mi do očí,“ zopakoval mi a ja som opäť prikývla.

A bol vo mne. Čakala som nejakú bolesť, aj keď som už v podstate dávno panna nebola. Bolo to pre mňa predsa len prvýkrát.

Pomaly sa zo mňa vysunul a znova vošiel. Už vtedy som porušila jeho príkaz a privrela oči.

Prechádzala som mu po hrudi bruškami prstov. Občas som si v snoch predstavovala aké to bude.

„Nechápem prečo to ľudia nerobia stále,“ zamrmlala som. Bolo to predsa také neskutočné!

Na mojich slovách sa on len zasmial. Cítila som jeho dych vo svojich vlasoch, nohu som mala obtočenú okolo tých jeho a bola si stopercentne istá, že neexistuje jediné miesto na zemi, kde by som sa nachádzala radšej.

Teda až do ďalšej sekundy, kedy sa pomaly začal zdvíhať a ja som musela svoje telo stiahnuť z toho jeho.

„Kam ideš?“ šepla som zmätene, keď sa postavil z postele.

„Domov.“ Usmial sa na mňa.

Nahla som sa pre prikrývku a zakryla ňou nahé telo. Odrazu mi bola zima, aj napriek tomu, že bola teplá kalifornská noc.

„Domov?“ zopakovala som mračiac sa. Myslela som si, že tu so mnou ostane. Až do rána. Až navždy – naivka!
Už mal na sebe nohavice a preťahoval si tričko cez hlavu, keď sa na mňa otočil. „Vždy odchádzam domov.“

Sekundu mi trvalo, kým mi došlo, čo slovíčko vždy znamená. Vždy, keď sa s ním niekto vyspí. Vždy ju nechá samú, aby sa náhodou nedomnievala, že to pre neho niečo znamenalo?

Niekto mi musel odstrihnúť krídla. Pravdepodobne on, pretože som sa rútila obrovskou rýchlosťou znova na zem. A pád bol tvrdý. Až taký, že keby som nemala štipku hrdosti, rozplakala by som sa.

„Dobrú noc,“ šepol, keď sa ku mne nahol a chcel ma pobozkať na čelo. Ja som sa však v poslednej chvíli odtiahla. Mykol plecami, akoby mu bolo jedno, čo mi práve spôsobil a odišiel z izby. Bolo mu to jedno. Muselo! Inak by sa tak nezachoval.

Až vtedy som prudko vydýchla. Bola som si celkom istá, že teraz by konečne mali prísť slzy. Ibaže ja som iba zízala do prázdna. Tak, ako Claire do toho poondiateho hrnčeka, pred pár hodinami.

Ako som mohla byť tak sprostá a naletela mu na to, ako desiatky predo mnou?

Jeho vždy mi rezonovalo v hlave, zabraňovalo normálne myslieť. Vždy. Som preňho len jedno z tých vždy.

A on bol pre mňa prvý.

Postavila som sa a už s tečúcimi slzami som stiahla plachtu z postele. Nebudem spať tam, kde ležal on! Nebudem! „Nebudem!“ vzlykla som a nahradila plachtu dekou.

Schúlila som sa do klbka na miesto, kde som si myslela, že prežívam najkrajšie okamihy života – teraz to bola vyblednutá nočná mora. Bolo to klamstvo, ktorému som v tej chvíli verila. Ilúzia šťastia.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 27. kapitola: