OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 30. kapitola

23.10.2013 (13:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 613×

30. kapitola

Sedela s Paulom a Liamom v obývačke. Ale ich rozhovoru som príliš veľkú pozornosť nevenovala.

Anne v kuchyni malej niečo spievala. Pôsobilo to celkom upokojujúco. Zo slov som toho veľa nezachytila, ale melódia sa mi okamžite zapáčila.

„Helena!“ strhla som sa, keď som začula svoje meno z Paulových úst. Obrátila som teda pozornosť na svojho dočasného opatrovníka.

No nevyvinulo sa to nakoniec celé ironicky – z môjho potenciálneho frajera a stal môj skoro otec.

„Ty zase nepočúvaš,“ obvinil ma pre zmenu Liam.

Prevrátila som oči. „Snažím sa, ale keby ste mali aspoň trošku záživnejšie hlasy, možno by to šlo ľahšie.“

„No, pozriem sa, ona konečne vtipkuje!“ Spokojne sa na mňa usmial Liam.

„Keď nerozoznáš vtip od kritiky, si na tom dosť biedne,“ odsekla som.

„A znova!“ zalomil teatrálne rukami, akoby mu význam mojej predošlej vety zutekal a on sa ho ani nesnažil dohoniť.

„Rozprávali ste niečo o nejakom stretnutí?“ dávala som si dohromady slová, ktoré som zachytila.

„Preboha, to stretnutie už rozoberáme tretí deň! A ty nemáš stále poňatia, o čom hovoríme?“ lamentoval môj poručník.

„Čoby nie! Pozajtra je tu to veľké stretnutie predstaviteľov miest, kvôli pokoreniu ľudskej rasy.“ Tak toto je jedna z viet, ktorú človek predpokladá, že vypustí z úst, len ak bude citovať nejaký stupídny film.

Víťazoslávne som sa však na nich pozrela, hrdá na to, že viem o čom je reč. Ibaže keď oni už ten tretí deň omieľajú stále dookola to isté, človek prestane počúvať. Žiaden nový nápad.

„Pozri, ak ťa to nezaujíma, pokojne môžeš odísť. Nebude mi prekážať, ak ťa z toho vynecháme.“ Takýto tón som od Liama ešte asi nepočula. Možnože, keď mi oznamoval, aby som vypadla z pláže, pretože na nej bezdomovci nemajú čo robiť.

„Nie!“ ohradila som sa. Nevzdám sa niečoho, prečo Claire zomrela. Ona nezomrela pre toto, ale pre teba, nahováralo mi podvedomie. Ja som mu však rada odporovala.

„Mohli by sme ich zabiť,“ navrhla som zúfalo prvú vec, ktorá mi prišla na um. Zo starostkiných zápiskov sa Liam (ja som ich samozrejme nečítala) dozvedel, že skupinka šialených vodcov už nehodlá dlho otáľať. A vražda predsa nebol až tak zlý nápad.

„Tak ty chceš zabiť päťdesiat ľudí, ktorí ovládajú sugesciu na špičkovej úrovni, hej? A vysvetlíš mi, prosím ťa, ako?“

Ako? Otázka za milión. Možno som sa mala radšej stiahnuť, ale ich pohŕdavé pohľady ma nútili premýšľať.

„No nie sugesciou. Ohňom proti ohňu nič nezmôžeš. Mohli by sme tam dať bomby. Ako teroristi,“ mykla som plecami.

Prečo preboha vypukli pri slove teroristi do smiechu? S nadvihnutým obočím som na nich hľadela. „Čo je na tom také vtipné?“ oborila som sa na nich.

„Tak za prvé, prirovnávaš nás k teroristom,“ ozval sa Paul. „Dokázala by si byť zodpovedná za smrť toľkých ľudí?“

Bolo by to odlišné, ako byť zodpovedná za smrť jedného človeka? Možno by som to nedokázala, skončila by som nakoniec ako Claire.

„Radšej päťdesiat, ako milióny, ktoré zabijú, keď sa im ľudia nebudú chcieť podvoliť.“

„Myslím, že tento nápad by som hneď vyškrtol. A okrem toho vôbec nevieme určiť, kto z nich súhlasí so starostkiným plánom. Vyhodili by sme do vzduchu aj nevinných. Nehovoriac o tom, že by nás za to pravdepodobne verejne popravili.“

Oprela som si hlavu o gauč a povzdychla si. Keby ich otec nemal rovnaké plány ako starostka. Možnože som si jeho počínanie predsa len zle vysvetlila. Možno bude proti tomu. Ale môžeme rátať s takou možnosťou?

Liam sa presťahoval sem a spáva v jednej z hosťovských izieb. Keby ostal žiť s otcom, možno by sa mu podarilo niečo vysnoriť...

„Je to predsa váš otec. Nemohli by ste sa s ním skúsiť porozprávať?“ navrhla som.

„Stretla si ho už, predsa,“ prevrátil očami Liam. „On zabíja tých, ktorí porušujú nás zákon. Takých ako Paul.“ Otočil sa na brata. „Myslíš, že sú v ňom nejaké city k synom?“

„Paula predsa ochraňoval,“ namietla som.

Liam stíchol, akoby mu došli argumenty. Hľadala som podporu u Paula, však márne.

„Tak fajn,“ povzdychla som si. „Ste jeho deti.“

„To už sme počuli.“ Prevrátil očami Liam. Ignorovala som ho.

„Mohli by sme ho na tom zasadnutí nejako nahradiť jedným z vás... Nejako ho dočasne odrovnať.“

Vymenili si pohľady a prekvapilo ma, keď som u nich zase nevidela ten pohľad alá Z ktorej jahody ona spadla?

Usmiala som sa. „Tak vidíte. Kto tu má najproduktívnejšie nápady?“ Zdvihla som obočie. Cítila som ako mi žilami pulzuje radosť, aj keď to bolo niečo také bezvýznamné ako bol nápad.

„Ako ho omráčime?“ spýtal sa Paul. „Sugesciou?“

„Čo keby sme mu dali len tabletky na spanie? Tie čo som dávala... Claire boli dosť silné.“ Vyslovenie jej mena bolelo rovnako, akoby sa mi hrdlom drali žiletky.

Pred očami sa mi vybavila bledá Clairina tvár v tú noc. Už vtedy som to mala tušiť. Prosila ma, aby som ju nenechávala samú, no ja som ju nechala.

„Už ideme, Helena?“ z myšlienok ma vyrušil tenunký hlas Olivie.

„Iste, moja. Ideme sa na nachytať, dobre?“ Zdvihla som sa z gauča a chytila ju za ruku. Ani som si nevšimla, kedy Annina veselá pieseň prestala napĺňať dom.

„Kam idete?“ prerušil nás Paul so zvrašteným obočím. Starostlivý otecko! Jedine Olivvina prítomnosť mi zabránila v tom, vysloviť tie slová nahlas.

„Sľúbila som jej, že ju vezmem na pláž. Máš s tým problém?“ Nemal mi právo rozkazovať, čo s malou môžem a nemôžem robiť. Nie také, ako mala Claire.

„Nie.“ Pokrútil nakoniec hlavou a nechal nás prejsť.

Nemala som náladu na spaľujúce slnko, horúci piesok a zurčiace more. Bolo to na mňa príliš optimistické. Príliš veselé. Ale keď to Olivia chcela, nedokázala som jej povedať nie.

Obliekla som si plavky od Claire, ktoré mi kedysi objednala. Boli dvojdielne s bielym podkladom a červenou čipkou na ňom, bez ramienok. Pre mňa príliš vyzývavé. Predtým by som si ich nedala.

Teraz, keď tu už nebola, som však rada nosila veci od nej. Pripomínali mi ju. Prehodila som si cez ne dlhé tričko a vlasy zopla do vysokého copu. Zbehla som dolu schodmi aj s Oliviou, kde už boli nastúpení aj Liam s Paulom. V plavkách, podotýkam. Liam mal cez plece prehodenú tašku – zrejme nám Anne niečo nabalila.

„Čo to robíte?“ nadvihla som spýtavo obočie.

„No... čakáme na vás. Rozmýšľali sme, že sa pripojíme,“ oznámil Paul. Jéžiši, ako keby mali jeden mozog!

„Bol to výlet mňa a Olivie,“ upozornila som ich chladne. Netúžila som, aby ma Paul videl v plavkách. Nuž a vlastne ani Liam, nie znova. Aj keď ma v podstate videl už aj bez nich. Bez všetkého.

Olivia sa však potešila a nadšene začala ťahať oboch ku vchodovým dverám. Na mňa hneď zabudla.

Obzrela som sa. Z kuchyne stále znel Annin spev, ibaže tentoraz tichší a smutnejší. Mala som tak trochu výčitky, že ich tu s Robertom nechávame samých. No nevedela som si ich dvoch predstaviť na pláži. A tak som nakoniec vyšla za von za troma ľuďmi, ktorí momentálne tvorili moju rodinu.

Cestou malá niečo rapotala Paulovi a ja s Liamom sme šli mlčky. Pokojne by som to označila až za trápne ticho.

Predierali sme sa skalami na našu pláž. Nepáčilo sa mi, že oni dvaja idú s nami. Neviem plávať a Paul o tom nemá ani poňatia. A Liam síce má, ale nemá ho nijako podložené.

Vzdychla som si, keď sa začali vyzliekať do plaviek a kvokla si do horúceho piesku.

„Ty nejdeš plávať?“ spýtal sa Paul prekvapene.

„Nevie to,“ odvetil mu pohotovo brat s úškrnom na tvári.

Paul bol v miernom šoku, ale nijako to nekomentoval. Vďaka Bohu!

Rozhodla som to viac nepopierať, myslím, že to už aj tak nemalo význam.

„Vstávaj, idem ťa to učiť!“ vytiahol ma Liam na nohy a ja som si uvedomila, že som naňho doslova nalepená a tak som trochu podstúpila.

„Nepotrebujem to vedieť,“ odsekla som. Ja vždy odchádzam rezonovalo mi v hlave. Som preňho vždy!

Oči mi však – nech som sa snažila akokoľvek – mimovoľne zbiehali k jeho odhalenej hrudi. Hrudi, ktorá bola pred pár dňami nalepená na tej mojej. Došľaka!

„Isteže potrebuješ! Nechceš sa predsa raz utopiť, len preto, že sa ti nechcelo vliesť teraz do vody. A vyzleč si už konečne to tričko!“ Schmatol lem môjho trička a násilím mi ho pretiahol cez hlavu. Vlastne asi nemôžem celkom povedať násilím, keďže som sa vôbec nebránila.

Dotyk jeho prstov ma paralyzoval. A mne to vyzliekanie prišlo až príliš intímne na túto pláž. Na Paula a Oliviu, ktorí sa hrali vo vode. Možno len preto, čo mi to pripomenulo.

„Tieto plavky sa mi rozhodne páčia viac, ako tie minulé.“ Spokojne ma prebehol pohľadom a ja som sa začervenala.

„Tak už poď, slnečnica.“ Kedykoľvek mi tak povedal, zmäkla som. A ja som sa za to nenávidela. Čo so mnou môže urobiť jedno slovo?
Voda nebola studená, ale chvíľku trvalo, kým som si na jej teplotu zvykla. Liam sa do samozrejme hneď hodil a kým som sa ja ovlažila, stihol preplávať pár úctihodných metrov. 

Keď si všimol, že som už po prsia vo vode, priplával ku mne a pritiahol si ma na hruď.

„Si studený,“ zamrmlala som nesúhlasne. Ťažko som sa však mohla sústrediť na niečo iné, ako na jeho ruky na mojom bruchu.

Zasmial sa a pobozkal ma do vlasov. A výuka začala. Držal ma nad vodou, až kým som sa celkom s touto polohou nestotožnila a verte či nie, na konci sa mi podarilo urobiť pár záberov celkom samej. Bola som za to odmenená Liamovým úsmevom, ktorý v sebe pýchu. Ale to sa mi mohlo len zdať. Alebo som si to neskôr len nahovorila.

Prečo by mal byť na mňa pyšný, za to, že som sa naučila základnú vec, ktorú už aj Olivia ovláda?

„Si šikulka,“ pochválil ma, keď som priplávala k nemu. Úsmev som mu opätovala.

Chytil ma za pás a pritiahol k sebe v tesnom objatí.

„Tie plavky ti nenormálne pristanú,“ zašepkal mi do ucha. A potom sa jeho pery ocitli na tých mojich. Jazykom mi ochutnával ústa a ja som mala chuť urobiť znova to, čo sme robili v mojej izbe. Nechcela som sa od neho odtrhnúť, už nikdy.

Ale nakoniec sme to aj tak museli urobiť. Sčervenela som, keď som si všimla Paulov pohľad. Nedokázala som mu čeliť, nie teraz. A tak som sklopila oči k priehľadnému moru, od ktorého sa odrážalo slnko.

Ja som však myslela na jediné: Čo sme my dvaja? Čo pre teba znamenám? Tie otázky som sa však neodvážila Liamovi položiť. Bála som sa, že to tým pokazím.

A ja som si aspoň na chvíľu chcela predstavovať, že ma miluje. Tak ako ja jeho.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 30. kapitola: