OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 31. kapitola

31.10.2013 (18:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 574×

31. kapitola

Liamom som si bola stále neistá. Raz sa správal, akoby preňho baby prechádzajúce okolo znamenali celý svet. A inokedy, keď sme boli sami, si ma stiahol do lona, zaboril nos do vlasov, ale nepovedal ani slovo.

Ja som stále nenašla dostatok odvahy na to, aby som sa ho spýtala, ako na tom vlastne sme. Zakazovala som si dúfať. Nechcela som sa sklamať ako v tú noc. No moja myseľ si aj tak robila, čo chcela.

„Čo je medzi tebou a Liamom?“ spýtal sa ma raz Paul, keď som si brala z chladničky jogurt a on sedel za stolom a pozeral do mobilu. Ani nezdvihol pohľad.

Nie je mu trápne, pýtať sa ma to pred Anne aj Robertom? Strelila som po nich nervózne očkom a sadla si k Paulovi tak tesne, ako sa len dalo.

„Nič,“ zamrmlala som potichu.

„Vážne?“ Konečne sa na mňa pozrel. Vyzeral dobre, tá zelená károvaná košeľa mu svedčala. „Mne to tak nepríde.“ Uškrnul sa. Čo znamenalo, že vôbec nežiarlil. A mňa preto z nevysvetliteľného dôvodu pichlo v srdci.

„Ja neviem,“ vzdychla som si. Kiežby som nabrala toľko odvahy ako Paul a spýtala sa tú otázku Liama! Nepripadalo by mu ale potom, že ho uháňam.

„Spala si s ním?“ pošepol mi. A ja som okamžite očervenela. Ako sa ma môže niečo také intímne opýtať? Nedokázala som k nemu zdvihnúť pohľad. Neviem, ako si vysvetlil moje mlčanie a červenanie – ako áno, alebo ako nesúhlas.

„Keď chceš, môžem sa s ním porozprávať...“ navrhol. 

„Nie.“ Pokrútila som hlavou. „Urobím to sama, až... až bude po všetkom.“

U mňa príslovie: Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra, platilo celkom obrátene.

„Myslíš, že tie tabletky budú stačiť na jeho uspanie?“ zmenila som radšej tému. Možno až príliš priehľadne.

„Na pár hodín určite.“ Prikývol. „Pôjdeme k nemu ráno na zdvorilostnú návštevu. Len dúfam, že nás neprekukne.“ Žmurkol na mňa.

„A potom vyhlásime, že novému starostovi prišlo nečakane zle a zastúpi ho jeho starší syn.“ 

„Rozoberáte plány na zajtrajšok?“ Vošiel do kuchyne Liam a posadil sa vedľa mňa. Nečakal však na našu odpoveď a položil ďalšiu otázku: „Čo je na večeru, Anne?“

„Zapekaná mozzarela s cestovinami,“ zahundrala oslovená. Bolo na prvý pohľad jasné, že mladšieho z bratov Claytonovcov nemala veľmi v láske. Ale vlastne asi stále tisíckrát viac ako toho staršieho. S Paulom sotva prehovorila a ja som sa jej ani nečudovala.

„Ste nejaká dobre naladená.“ Usmial sa Liam a ja som sa napriek mojej snahe uchechtla. Za čo som si vyslúžila sprisahanecký pohľad od Liama.

Ja som však rýchlo odvrátila pohľad. Musím mu dať najavo, že ja nie som niekto, kto mu bude neustále behať za zadkom a čakať, kedy bude mať akurát chuť mu venovať trošku pozornosti.

Bola som doňho šialene zamilovaná – teraz som to vedela už s istotou. Každý deň, som zaspávala s myšlienkou naňho, snívalo sa mi o ňom a keď bol v miestnosti, nedokázala som sa sústrediť na nič iné. Ráno som sa obliekala, aby som sa mu zapáčila.

Ani neviete, ako som to nenávidela. Nevedela som s tým však nič urobiť.

No radšej ho nemať vôbec, ako stále len dúfať. Uvedomila som si vec, na ktorú väčšina dievčat príde asi skôr – láska je strašná vec. Ničila ma, oberala ma o myšlienky, ktoré nepatrili Liamovi a maľovala mi na tvári priblblý úsmev, vždy keď som ho uvidela.

Aj teraz som na sebe cítila jeho pohľad, statočne som však odolávala a skúmala svoje ruky položené na stole.

Anne poslala Roberta pre malú, ktorá si čítala v obývačke a konečne sme začali jesť. Anne sa jedlo skutočne podarilo, ale ja som mala žalúdok akýsi stiahnutý a tak som toho do seba veľa nedostala.

Po večeri sme sa všetci – aj s Anne a Robertom – pobrali do obývačky pozerať telku. Čo sa stala akási naša nová tradícia od... no od smrti Claire.

Liam si sadol tesne vedľa mňa a ja som okamžite vedela, že z Hotelu Transylvánia, ktorý sme sledovali kvôli Olivii, nezaregistrujem viac, ako ten názov filmu.

Vážne som sa snažila dívať na telku, ibaže to bol asi ten problém – dívala som sa, no nesledovala som.

A Liam mi tiež veľmi dopomohol, keď mi ovinul ruku okolo pliec. Statočne som sa však znova odtiahla a on ma opäť obdaril skúmavý pohľadom.

Film skončil akosi prirýchlo a my sme sa pobrali do izieb. Oliviu som išla tradične odprevadiť ja. No keď som vošla do svojej izby, čakal mana posteli Liam. Srdce sami rozbúchalo a ja som si naň položila dlaň, v snahe utíšiť ho.

„Môžeme sa porozprávať?“ šepol Liam a ja som sa zamračila. Tak on sa chce konečne rozprávať! Prečo z toho ale nie som nadšená? Odpoveď som našla takmer okamžite – bála som sa. Čo ak mi povie, že si od neho nemám nič sľubovať? Čo ak o mňa už vôbec nemá záujem. Dostal predsa to, čo chcel.

Nahlas som preglgla. „A o čom?“

To ja by som mala byť tá, ktorá začne tento rozhovor. Ja, nie on!

„V poslednej dobe si nejaká... čudná,“ zamrmlal a vstal z mojej postele. Podišiel bližšie ku mne.

Pretože som si uvedomila, že ťa milujem! – chcela som zakričať. „A divíš sa?“ povedala som miesto toho. „Claire zomrela a na jej smrti mám nemalý podiel aj ja!“ Z časti to bola pravda.

„Na jej smrti má jedine podiel Claire samotná. Už to konečne pochop.“ Aj napriek tomu, že jeho slová zneli ostro, jeho dlane ma hladkali po ramenách.

Povzdychla som si – nechcelo sa mi znova baviť o Claire. A vlastne ani o ničom inom. Chcela som ho pobozkať. Keď som si uvedomila, že hľadím na jeho pery, zahanbene som sklopila pohľad, dúfajúc, že si to nevšimol.

On začal, ja musím urobiť ďalší krok, povzbudzovala som sa. Buď teraz, alebo nikdy.

„Čo sme?“ ta otázka zo mňa vyletela ako strela. Strela, ktorá ho zasiala, súdiac podľa jeho výrazu tváre. „Myslím – ty a ja. Čo pre teba znamenám?“ Tá otázka bola sprostá, nevedela som ju však lepšie sformulovať.

Vedela som predsa, čo pre neho znamenám – jednu zo stovky, ktorá mu prešla posteľou. Ja som len chcela, aby som preňho znamenala viac. Hlúpo, naivne!
Hypnotizovala som malý koberec ležiaci pred mojou posteľou. Prečo nič nevraví? Už je ticho príliš dlho.

A tak som sa naňho pozrela. Mračil sa, sústredene mi skúmal tvár.

„Ja... nie som príliš ten typ, ktorý by hovoril o citoch,“ vysúkal nakoniec zo seba.

„Skús to,“ hlas som mala akýsi tvrdší. Asi som si uvedomovala, že ak chcem zvládnuť jeho odmietnutie, musím byť ako z kameňa.

Pošúchal si ruky, očami behal po miestnosti – pozeral sa všade len nie na mňa. Cítil sa trápne, bol nervózny – bol priamym obrazom mne samej ešte pred pár sekundami.

Teraz som ja však naňho dokázala hľadieť priamo.

„Prečo to potrebuješ počuť?!“ vybehol na mňa odrazu.

Prekvapil ma jeho tón, až tak, že mnou myklo. „Vieš, čo, kašli na to. No ja som nebola tá, ktorá sa prišla porozprávať!“

„Prišiel som, lebo sa chováš divne! Odťahuješ sa odo mňa! Chováš sa, akoby sa medzi nami nič nestalo!“

„A stalo sa? To ty si sa tváril, akoby to nič nebolo! Ja som len pokračovala v tvojej hre. Odišiel si,“ posledné slová som takmer zašepkala. Nikdy som nemala v úmysle zveriť sa mu, ako mi jeho odchod vtedy ublížil.

„Pretože som si to potreboval nechať uležať. Ty si... ja z teba šaliem!“ zvrieskol. Práve asi prebudil všetkých v dome ale ja som si akosi uvedomovala, že ten krik potreboval.

Dychčal a prebodával ma obviňujúcimi očami. A tak som si nebola istá, či to myslel kladne, alebo záporne.

Pootvoril pery, aby mohol prudšie vdychovať vzduch a upokojiť sa. Nevydržala som to – nie po tých dňoch, čo som náš kontakt obmedzila na minimum.

Doslova som sa naňho vrhla, sotva si uvedomujúc, že ma môže odsotiť a vysmiať. Potrebovala som ho.

Pritlačil si ma k sebe, prudko, nenásytne a zvalil ma na posteľ.

Za oknami začínalo stúpajúce slnko pomaly sfarbovať slnko do ružova. Východ slnka, pomyslela som si omámená z nedostatku spánku.

To posledné, po čom som túžila bolo vstať z postele a pobrať sa uspať starého Claytona. Robiť si starosti o Paula a o (keď to už takto trápne musím povedať) budúcnosť ľudstva.

Chcela som ostať v tejto posteli celý deň... celú večnosť.

Pritisla som sa tuhšie k Liamovmu telu, akoby som tým mohla zabrániť tomu, čo sa neodvratne blížilo.

„Svitá,“ zamumlal mi Liam do vlasov a pohladil po nahom chrbte.

Prikývla som a tuho zavrela oči.

„Nechcem vstať,“ zakňučala som zúfalo.

„Ani ja nie,“ zasmial sa a ja som z jeho hrudi cítila vibrácie.

Keď sme sa nakoniec predsa len vyhrabali z postele, cítila som sa ako vo sne. Všetko sa mi zdalo akési nereálne, automaticky som sa umyla, obliekla a spolu s Liamom zišla dole.

Paul už v jedálni raňajkoval aj spolu s dcérou.

Prisadli sme si k nimi a vyslúžila som si od Paul potmehúdsky úsmev. Začervenala som sa. Znamená to, že vie, čo som s Liamom celú noc robila?

Nasúkala som do seba aspoň jeden toust a zapila ho čajom.

„Anne, povieš prosím Robertovi, aby dnes vyzdvihol Oliviu zo škôlky trošku neskôr. My sa dnes trochu zdržíme,“ poprosila som Anne.

„Nie! Ja tam nechcem ostať dlhšie!  Budem s Anne v kuchyni, však?“ zaťahala ju malá prosebne za sukňu.

„Pokojne s ňou budem tráviť čas, ak ide len o to. Ostatne ako vždy.“ Mykla plecami Anne a my sme sa snažili prejsť jej ironickú poznámku bez povšimnutia.

V aute si Paul sadol za volant, Liam na miesto spolujazdca a tak mne neostalo nič iné, len nasúkať sa dozadu.

Nervózne som si šúchala ruky a sledovala ubiehajúcu krajinku za oknami. „Čo ak to nevyjde?“ vyletelo zo mňa.

„To je presne to, čo teraz potrebujeme, zlato. Poriadnu dávku pesimistického myslenia,“ prehodil Liam. Prevrátila som očami, ale v skutočnosti som ho prestala vnímať vo chvíli, keď moje uši zachytili slovíčko zlato.

On ma nazval zlato! A tak som sa zvyšok cesty ku Claytonovcom musela sústrediť jedine na to, aby som sa priblblo neusmievala.

Moc tomu nepomohlo, že mi Liam pred Claytonovým domom.

Rovnošatiarka nás usadila v obývačke so slovami, že máme na pána starostu čakať.

Starý pán starosta nás privítal prekvapeným výrazom zapínajúc si manžety na obleku – zjavne už bol v plných prípravách na stretnutie.

„Ahoj, otec. Chystáš sa niekam?“ podpichol ho Liam a ja som ho za to mala chuť udrieť.

„Čo tu robíte?“ nasupene prechádzal pohľadom po nás troch.

„Prišli sme ťa pozrieť,“ ujal sa slova Paul. Napadlo ma, ako si sú takto v oblekoch veľmi podobní s otcom.

„Och, dvaja synovia, ktorí ma opustili sa zrazu rozhodli navštíviť svojho otca!“ zalomil Clayton.

„Nehovor o sebe v tretej osobe, otec. Je to príliš melodramatické,“ prevrátil očami Liam. Nervózne som sa vedľa neho pomrvila na pohovke.

„Prečo ste prišli,“ vyštekol Clayton ignorujúc jeho poznámky.

„Len sme ťa chceli upozorniť, aby si sa Helene viacej nevyhrážal. Ona nie je nič menejcennejšie ako my.“

Vykúlila som na Liama oči. Odkiaľ vedel o rozhovore s ich otcom na cintoríne? Musela som však uznať, že to bol celkom dobrý nápad, vzhľadom na situáciu. Až na to, že som vyzerala ako nejaké decko, ktoré sa im hneď išlo posťažovať.

„Vaša malá kamarátka sa vie podľa mňa obhajovať aj sama. Nemuseli ste sem kvôli nej merať takú cestu.“ Prebodol ma očami a pohŕdavo pozrel na pohár, ktorý mu podával starší syn.

„Nebudem teraz piť. Mám o chvíľu dôležité stretnutie,“ zafrfľal a hodil nervózny pohľad na hodiny nad kozubom. Vyhadzuje nás, uvedomila som si. Bez toho, aby sa napil.

Pozrela som sa na Paula, ktorý mal sám v ruke pohárik a tou druhou odkladal čašu s alkoholom. Čo urobíme?

„No tak otec, kedysi si si zvykol lognúť pred dôležitými stretnutiami. Vari starneš?“ podpichoval ďalej Liam.

Stihol dať do toho pohára Paul tabletky? Ako to, že som si to nevšimla?

Včera sme to testovali – tabletka sa v pohári rozpustila za menej ako minútu, ale to bol celkom dlhý čas. Nie je ich ešte vidieť?

Môj svet sa scvrkol na zlatistú tekutinu, ktorú si nakoniec Clayton od syna zobral a hodil do seba na ex.

„Takže otec, plánuješ sa presťahovať do starostovského domu?“ vyzvedal Liam, jeho tón však už bol odľahčený.

„Nie, pripadá mi to tam depresívne,“ namietol a jemne sa zakolísal. Podišiel ku kreslu a usadil sa. Podozrievavo pozrel na prázdny pohár, ktorý stále držal. Zamračil sa, no skôr ako stihol čokoľvek povedať, hlava mu ovisla na bok.

Naše prvé dnešné víťazstvo.

„Och bože, Adell, otec odpadol!“ zakričal Paul na slúžku, ktorá sa hneď objavila vo dverách.

„Zavolám záchranku!“ vyhlásila rozhodne postaršia žena.

„To nebude potrebné. S bratom ho uložíme do izby a tuto naša blízka priateľka Helena pri ňom ostane.“ Žmurkol na mňa Paul.

„Čo? Nie!“ vykríkla som až prihlasno. „To... toto sme si nedohodli!“ namietla som.

„Prečo inak by sme ťa sem ťahali, Hel? Ostaneš ho tu, strážiť. Aby sa náhodou neprebral,“ poslednú vetu mi Paul už len pošeptal.

„Ja chcem ísť s vami!“ zaúpela som a zovrela mu ruku.

„Pozri, nevieme, ako to tam bude prebiehať. My sme predsa len jeho synovia, ale ako by sme vysvetlili teba, neviem.“

Cítila som sa podvedená, zradená. Bol to môj nápad! A oni mi nedovolia sa na ňom vôbec zúčastniť!

„To tu mám na vás po celý čas čakať?“

„Ja sa tak isto pravdepodobne na schôdzu nedostanem. Bude tam len Paul,“ snažil sa ma skľudniť Liam.

„To je predsa jedno. Čo ak sa niečo zvrtne?“

„Tak čo urobíš? Prebodneš ich opätkom?“ vysmial ma Paul.

„Viete, že už som zabila...“

„Ostaneš tu, Helena! Koniec debaty!“

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 31. kapitola: