OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V zlatej klietke 2

21.04.2014 (12:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 943×

Nechoď tadiaľ, kade vedie cesta. Vykroč tadiaľ, kde cesty niet a zanechaj stopu. 

V ruke držím slabo svietiaci lampáš a pomaly našľapujem po tmavej a vlhkej chodbe. Cítim, ako sa mi chlad pomaly zarezáva do tela a dávam to najavo tak, že mi začnú drkotať zuby. Počujem len svoj vlastný dych a silno tlčúce srdce. Myseľ mi vraví, že mám utiecť, ale srdce ma nechce pustiť. Čím ďalej našľapujem, tým väčší pocit strachu a adrenalínu v krvi mi rastie. V diaľke zbadám obrys dverí a srdce mi radosťou poskočí, že vypadnem z tejto hrôzy.

Úzkosť ma pomaly ovláda.

Dych sa mi zrýchľuje.

Lampáš prestane vyžarovať toľko svetla.

Keď prídem ku dverám, zistím, že sú pootvorené. Otvorím ich úplne a v tej tme zbadám obrys nejakej postavy. Spočiatku nič nevidím, ale po chvíle zaostrovania zostanem v údive.

Dlhé a svalnaté nohy by dokázali udupať aj človeka, telo šľachovité a tmavohnedá srsť volajúca po dotyku, takisto aj pevné a veľmi nebezpečné parohy by mohli zanechať nejaké následky na človeku. A jeho pohľad. Čierne oči a úprimný pohľad sa zabodne do mňa ako šíp vystrelení z luku. Jeleň jemné skloní hlavu a prehovorí.

„Lana,“ jeho medový hlas sa rozlieva po miestnosti ako med po oplátke. „Lana,“ zopakuje znova a ja stále nemo naňho hľadím s otvorenými ústami dokorán. Hlboko vydýchne a jeho dych sa zmení na malý obláčik. Moje meno zopakuje poslednýkrát, keď vtom...

„Lana!“ potrasie mnou Olívia, „vstávaj spiaca princezná! Rýchlo sa obliekaj! Dnes ideme na trh,“ na konci už šepká a prikladá si prst na ústa. Neschopná a zmätená sa vyberiem do skrine, kde mám nachystané jednoduché čierne nohavice, tielko a takej rovnakej farby aj mikinu. Rýchlo si prehrabnem vlasy a nerozmýšľajúc utekám dole do kuchyne. Pozdravím kuchárov a vybehnem von cez služobnícky vchod. Sadnem si na dva schodíky pred dvere, s tým, že počkám Olíviu a Brutusa. 

Vždy, keď otcova sestra  - Carmen – príde musí byť všetko podľa jej predstáv. Od kobercov, obrusy cez servítky a záclony po posteľné prádlo. Pár dní pred príchodom pošle list, kde je všetko podrobne popísané.

Vždy, keď prišla, s Olíviou som potajme, samozrejme počas školy, chodila na trh vyberať látky a iné zaujímavé veci. Vrcholom Carmeninej návštevy je ples. Vtedy sú pozvaní všetci vysokí hodnostári, šľachtici a dokonca aj Rada.

Zrazu ma z myšlienok vytrhne Brutusové krochkanie, i keď je pes a Olíviine slová venované mne. Postavím sa a uhnem sa otvárajúcim sa dverám. 

„Ach, tu si. Myslela som si, že si už išla,“ zakrútim hlavou na nesúhlas a vydáme smerom na okraj Paríža.

Keď vkročím na malé námestie v momente na mňa doľahne hluk, smiech, plač i slová dohadujúcich obchodníkov. Tu sa žije i napriek tomu, že niekde mimo Paríža zúri vojna. No on ti nevedia. Nevedia, že Temná strana si pomaly rozširuje svoje územie. Žije sa aj napriek tomu, že mnoho ľudí sú Nechránení. Snažia sa žiť usporiadaný život ako ostatní.

Ako prechádzam popri pultoch, kde sú naskladané rôzne farebné látky od výmyslu sveta, v úzadí zbadám jedno malé ufúľané dievčatko. Pozerá sa na mňa modrými očami, akoby vravela, že nám ísť za ňou. Pohnem sa smerom k nej, keď vtom ma Olívia potiahne za rukáv a ukáže na blankytne modrú látku, ktorá jemne odráža slnečné lúče. Divoko prikyvujem i keď neviem o čom rozpráva. Stále pohľadom hľadám dievčatko s modrými očami. No zmizlo v neutíchajúcom dave.

„Olívia,“ oslovím ju, keď sa už zbieram na odchod. Otočí sa na mňa s plnými rukami rôznych látok.

„V noci som mala sen. Bola som v nejakej chodbe, kde boli dvere, no boli otvorené. Keď som vošla dnu, zrazu som mala pocit, akoby som našla ten posledný kúsok puzzle, ako si mi vravela.“ Jeleňa som radšej nechcela spomínať. Chcela som si ho nechať pre seba.

V jej očiach sa zablyslo náznak strachu.

„Čo to bolo za ochrancu?“ spýta sa veľmi opatrne.

„Ako vieš, že za tými dvermi bol ochranca?“ Pokrčí plecami a rýchlo zmení tému na príchod Carmen. Nechala som to tak.

Olívia chvíľami nadávala, ako Carmen na všetko a na všetkých frfle a ako sa na ňu služobníctvo veľmi teší. Jej prísny pohľad a ostrý hlas nasvedčuje tomu, že je vhodná ako veliteľka vojenskej  jednotky. Je aj známa tým, že má veľmi úzke vzťahy s Radou.

Kým Olívia trkoce spolu s Brutusom, ja myslím na dievčatko z trhu. Mala som ísť za ňou? Chcela niečo odo mňa? To sú otázky, na ktoré už niet odpoveď.

Keď však prídeme, snažím sa rýchlo dostať do izby z prostého a jednoduchého dôvodu. Mala by som byť v škole. Úprimne, potom incidente s Claire sa mi tam vážne nechcelo ísť.

Zamknem sa v izbe a sadnem si na posteľ. Vŕta mi hlavou, ako mohla Olívia vedieť, že ide o ochrancu? Ibaže o tom niečo vedela. Ale to hneď zavrhnem, nemala by to skade vedieť. Všetky myšlienky hodím do kúta mysle a prehodím cez ne imaginárnu deku.

Ako si sedím na posteli, niečo, alebo nejaká vnútorná sila ma ťahala smerom k oknu. Postavím sa a podídem k nemu. Zbadám, ako v našej záhrade stojí dievčatko s modrými očami a máva mi, aby som prišla za ňou.

Risknem to a otvorím dvere. Porozhliadnem sa po chodbe. Nikde ani noha. Pomaly a potichu našľapujem po drevenej podlahe. Keď prejdem ku schodom, zrýchlim a dole už utekám smerom von. Utekám k veľkým a rozsiahlym záhradám, kde už po dlhej a krutej zime sa začal pomaličky prebúdzať život.

„Ako si ma našla?“ hneď vychrlím, ako ju zbadám. Múdrymi očami na mňa pozrie.

„Jednoducho, tak ako ty nájdeš svojho ochrancu.“ Kľaknem si na kolená a snažím sa vydýchať po dlhom behu.

„Ale ja som už bez nájdený prípad. Obleteli sme takmer celú zemeguľu. Ja... vzdávam sa,“ zúfalo jej poviem. Ona mi priloží malinké ručičky na líca, úprimne a vážne sa mi zahľadí do očí.

„Čakala som na ten deň, keď príde ten sen, tá vízia. Aby som ti mohla prísť na pomoc a ty sa len tak vzdáš? Lana, Znovuzrodená, ak sa vzdáš tak ľahko, tak svet padne a nastane chaos. Rovnováha medzi Svetlými a Temnými sa naruší a nastane smrť pre každého z nás. Ty sa nikdy nesmieš vzdať. Inak sa nenaplní to, čo osud sám napísal.“

„Čo sa má naplniť?“ nechápavo na ňu hľadím. Pripadám si ako vo sne. Celé toto musí byť len jedno veľké nedorozumenie. Mám to chápať tak, že ak nájdem svojho ochrancu tak... čo? 

V diaľke začujem prichádzajúci koč. Pozriem sa dozadu a zisťujem, kto prišiel. Keď sa však obrátim naspäť, malé dievčatko zmizlo. Obzerám sa dookola, no nikde som nezachytila jej zlaté vlásky. Iba bielu sovu s nezvyčajnými modrými očami. Zatrepem hlavou a všimnem si na zemi malý kúsok papiera. Zdvihnem ho a prečítam si ho nahlas.

„Dvere sú priamo pod tebou.“ Aké dvere? Žeby tie z môjho sna? Chvíľu žmolím papier v ruke, pokiaľ nezistím, že slnko je už skoro zarovno s horizontom. V nemom úžase z toho, čo som zažila sa vrátim domov, ale s tým, že po ceste stretnem otčima. V snahe sa snažím rýchlo schovať do izby, ale pohľadom ma zastaví uprostred schodiska.

„Lana, poď sem na minútku.“ Vrátim sa späť do haly, kde ma čaká. Nyra po jeho boku mi zavrčí na pozdrav.

„Áno, otče?“ opýtam sa s plachosťou v hlase.

„To, že nie si v škole je poslednýkrát,“ prikývnem a on pokračuje, „a dozvedel som sa, že ťa trápi sen.“ Chcem nesúhlasiť, ale nedovolí mi to. „Sen, v ktorom si stretla svojho ochrancu.“ Dočerta, odkiaľ vedia, že je to ochranca?

„Ale odkiaľ berieš tú istotu, že je to ochranca?“ spýtam sa rozhorčene. Keď mlčal, otočím sa na odchod.

„Tá istota je, že taký sen sme mali všetci.“ Neveriacky naňho pozriem. V jeho očiach vidím, že to nerád vraví. Ale mne sa zdá, že akoby ešte niečo tajil, niečo veľmi dôležité.

No mne sa lenže zakrúti hlava a jemne sa zapotácam. Na dnes bolo informácií až moc. Chcem sa vybrať do svojej izby, no moje nohy sa nejako zapletú do seba ako vrkoč a padnem do hlbokej priepasti bezvedomia. Tma ma objala mocnými rukami, akoby ma už nikdy nechcela pustiť. Márne som sa snažila odtrhnúť. 

Dlho tápem, dlho kričím a dlho hľadám... niečo. Sama neviem čo.

Cítim sa zmätená z dnešného dňa. Je to ako keby vás hodili do studenej vody. V hlave mi zaznie príliš známy hlas.

Neboj sa, moja maličká.

Táák a je tu ďalšia kapitola. Dúfam, že sa Vám páčila i tak, že je kratučká. Trochu ma to mrzí a prepáčte mi to. 

No veľmi ma potešili komentáre z minulej kapitoly. Chcem sa Vám ešte raz poďakovať, ani neviete ako to poteší. :) 

Vážne. :)

Liu. :

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V zlatej klietke 2: