Vendetta - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Táto kapitola bude niečo ako putovná cesta spomienkami =). Ani ja sama jej trochu nechápem, ale ku koncu celého príbehu sa všetko vysvetlí =).

02.09.2010 (18:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1024×

Jednou z nás...

Tie slová mi zneli v mysli po celý čas, čo som blúdila lesom a hľadala cestu späť.

Jednou z nás...

Tie slová sa mi zavŕtavali do mozgu a nenechali ma na pokoji.

Jednou z nás...

Tie slová ma priviedli späť medzi spomienky...

Malé dievčatko utekalo po tmavej chodbe. Zastavilo sa až pri úzkom prúžku svetla, ktorý prichádzal od trochu pootvorených dverí.

„Nie! Nedovolím to,“ ozval sa hlas. Otec.

Dievčatko pristúpilo k dverám aby mohlo lepšie počuť.

„Je mi jedno, či to chceš alebo nie. Stane sa to,“ tichým šeptom povedal druhý hlas.

Dievčatku ten hlas priam pohladil uši. Taký krásny hlas ešte nikdy v živote nepočula. Aj keď znel veľmi nebezpečne, bol ľadovo chladný a ostrý, stále bol krásny.

„Mne je zase jedno, čo chceš ty. Nedovolím to! Moje malé dievčatko zostane človekom,“ povedal otec.

Dievčatko pochopilo. Rozprávajú sa o nej.

„Nezabrániš tomu. Jedného dňa bude stáť po mojom boku. Ako jedna z nás,“ povedal krásny hlas.

„Ako to môžeš vedieť?“ spýtal sa otec.

„Videl som to,“ povedal krátko hlas.

„Poviem to znovu a naposledy. Mne je jedno, čo si myslíš, čo vidíš a čo chceš. Kate ostane človekom. Bude žiť normálnym životom aniž by tušila o vašej existencii,“ pomaly povedal otec. Každé jedno slovo pomaly odsekával.

Dievčatko sa jeho tónu zľaklo ale hlas ktorý potom počula, jej naháňal oveľa väčší strach.

„Stane sa to. Nezabrániš tomu,“ potichu zasyčal hlas.

Dievčatko doposiaľ len počúvalo ale nabralo odvahu aby sa pozrela cez škáru do miestnosti.

Videla svojho otca ako sa opiera o pracovný stôl a človeka ktorého doteraz nevidela. Bol to muž. Vysoký, neľudsky krásny a nebezpečný. Prezrela si ho celého od končekov prstov po korienky vlasov. Zastavila sa pri jeho očiach. Šedé. Ale nebola to len obyčajná šeď. V jeho očiach bola zmes všetkých farieb aké môžu oči mať. Zelená. Modrá. Hnedá. Čierna. Odrážali sa v nich všetky jeho pocity ktoré j tej chvíli cítil. Hnev. Nenávisť. Chlad. Túžba. Ale aj napriek tým všetkým pocitom tam bola jedna, ktorá sa skrývala. Nechcel aby o nej niekto vedel ale bola tam. Láska. Nevýslovná, neopísateľná láska. Silná. Silnejšia ako ktorýkoľvek cit, ktorý v tej chvíli cítil. Sám netušil prečo tam je ale bola tam. Cítil ju práve k malému dievčatku, ktoré ho s neskrývanou dychtivosťou pozorovalo.

„Stane sa to. A ty tomu nebudeš môcť zabrániť,“ zopakoval muž.

„Si netvor. Monštrum. Chladné a krvilačné,“ povedal otec.

„Možno,“ odpovedal muž.

V tej chvíli sa pozrel muž na dvere a cez malú škáru uvidel krčiace sa dievčatko. Otec nevedel, že tam je a celý čas počúva ale on to tušil. Pozrel sa jej do očí ale nič nepovedal...

Do reality ma vrátil až ostrý pád na zem. Potkla som sa o vyčnievajúci koreň stromu.

Stále som sa nemohla spamätať. Ešte stále som pred sebou videla tie oči. Jeho oči. Tie isté oči na mňa pozerali v tú noc keď mi vyvraždili rodinu. Tie isté oči rozkázali a pomáhali pozabíjať mi rodinu. Dlho som si na túto spomienku nespomenula. Snažila som sa na ňu zabudnúť a v poslednej dobe sa mi to aj darilo ale teraz...

Zavrtela som hlavou aby som si ju prečistila, postavila sa na nohy a vydala sa vpred. O chvíľu som už bola na hranici medzi lesom a civilizáciou.

NA TAJNOM STRETNUTÍ:

„Už zabila aj Johnyho. Čo budeme robiť?“ spýtal sa prvý hlas.

„Nebudeme robiť nič,“ odpovedal druhý.

„Ako to nič? Budeme čakať kým si po nás nepríde? Vieš veľmi dobre, že ak zabila Johnyho, ľahko sa jej podarí zabiť aj nás,“ povedal naštvane prvý.

„Nehodlám jej ublížiť,“ zasyčal druhý.

„To všetci vieme,“ povedal prvý. „Ale musíme tomu zabrániť. Chlapi odmietajú čakať kým si po nich nepríde.“

„Dobre. Netreba jej ubližovať aby s tým prestala. Stačí ju vystrašiť,“ rozhodol druhý hlas.

„Vystrašiť? To k nej máme v noci prísť a vyhrážať sa jej?“ pochybovačne sa spýtal prvý.

„Nie. Mám plán,“ povedal druhý hlas.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování