OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 12. kapitola

20.11.2012 (12:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 972×

*Dom Evelovcov*

Nathalie zatvárala dvere od matkinej izby, ešte stále otrasená. Takto naštvanú ju nevidela už pár rokov. Presnejšie päť rokov, keď Alyson prišla s tým super nápadom usporiadať doma párty. Mama vtedy odišla spolu s otcom na jednu kuchársku súťaž a keď sa celá nadšená vrátila domov a uvidela dom v tom hromskom neporiadku, spolu s jej svätyňou (tým myslela kuchyňu, samozrejme), kričala ako nepríčetná. A síce teraz nekričala, nazúrená bola ešte viac ako vtedy. Nathalie sa divila, že jej ešte z úst nevytekala pena.

I tak sa mama snažila, ale fakt len snažila, Nathalie čo najpokojnejšie vysvetliť, prečo by nemala tú svadbu rušiť. Že to, čo sa stalo, bola len drobná prekážka. Veď Johna miluje, on miluje ju, takže vlastne neexistuje žiaden dôvod svadbu rušiť. Veď všetko bolo pripravené – dala si s prípravou dokonalej svadby toľko práce a, preboha, čo by si ľudia pomysleli, keby žiadna svadba nebola? Vraj tieto veci berie na ľahkú váhu, všetci by ju ohovárali. A celú rodinu s ňou... Vraj si nevie predstaviť tie klebety, čo by vznikli a čo by ona povedala svojim priateľkám?

Nathalie si odfrkla. Ju nezaujímalo, ako bude mama vysvetľovať jej priateľkám – ako to povedala? Že vraj „výstrelky svojej dcéry“. Akoby bola nejaká pubertiačka, čo sa nezmestí do kože. Bože! Má to ale maminku.

Konečne došla k dverám izby. Stál pred nimi Parker a asi sa práve chystal zaklopať, keď si Nathalie všimol. Usmial sa na ňu.

„Ahoj. Prišiel som za Johnom, ale ak sa s ním chceš porozprávať ty, nebudem vás rušiť,“ povedal a pustil ruku z kľučky dverí Johnovej izby.

„Ďakujem. Chcel si Johnovi niečo odkázať? Alebo ho mám potom poslať za tebou?“

„Vlastne som mu len chcel povedať... vlastne aj tebe, že no... Alyson odišla. Asi sa vieš dovtípiť prečo.“

„Čože? Ako to myslíš, že odišla!“ Dúfala, že zle počula. Parker sa zdal byť prekvapený jej reakciou.

„No... však vieš, kvôli tej svadbe. Ráno som stretol Rachel a tá mi povedala, že bude, takže...“ Pohybom ruky ho zastavila.

„Dobre. Už viac nehovor, lebo budem zvracať.“

„Len nie na ten koberec, pretože myslím, že to by Rachel definitívne zložilo. Teda... to, čo som chcel povedať som povedal, asi by som už mal ísť.“ Ešte sa ho spýtala, kam vlastne Alyson šla a rozlúčila sa s ním.

Otvorila dvere, ani sa neobťažovala s klopaním. John práve vychádzal z kúpeľne, len v osuške okolo pása, druhým si sušil hnedé mokré vlasy. Tým sa vysvetľovalo, prečo nepočul jej rozhovor s Parkerom, ktorý prebiehal priamo pred jeho dverami.

Aj tak John nevyzeral prekvapený, že sa Nathalie objavila v jeho izbe.

„Ahoj,“ pozdravil ju trochu nervózne.

„Ahoj.“ Stále to medzi nimi bolo také všelijaké. A síce sa s ním v noci rozprávala, len čo odišla z Alysoninej izby – pričom „rozprávať“ je veľmi slušne povedané – nedokončili debatu úplne, pretože obaja boli hrozne unavený. Posadila sa na jeho posteľ v strede izby a oprela si lakte o kolená.

„Ja... hm... pred chvíľou som sa rozprávala s matkou. Trvá na tom, aby svadba bola. Myslím, že zabúda, že to nie je jej rozhodnutie, ale naše a nemá do toho čo hovoriť. Že vraj, čo si pomyslia susedia.“ Znovu si odfrkla. Uterák, ktorým si sušil vlasy, prevesil cez stoličku a zostal stáť.

„Mňa zaujíma, čo si myslíš ty,“ prehovoril. Nathalie si povzdychla.

„Momentálne mám v hlave taký bordel, že mi robí problém sa vyjadriť. Ja ani poriadne neviem, čo si mám myslieť.“ John na to nič nepovedal. Asi nevedel čo. Prestúpil na druhú nohu. A potom nervózne znovu. Po chvíli potichu prehovorila Nath.

„John, ľúbiš ma?“ Skoro bez zaváhania odpovedal:

„Áno.“

„A...“ ozvala sa znova, „... a Alyson?“ John chvíľu nehnute stál, potom opatrne prikývol a pokúsil sa dať odpoveď i do slov.

„Áno.“ Znovu nastalo ticho.

„Vieš, keď som o tom ešte nevedela – to o vás dvoch... pretože také niečo by ma ani nenapadlo...“ dodala obviňujúco, „nevšimla som si to.“ John sa zamračil, ale Nathalie pokračovala ďalej. „Ale teraz, keď sa tak spätne pozerám... Je to vidieť – to, že ju miluješ. Hm... pred dverami som stretla Parkera. Prišiel ti povedať, že Alyson odišla.“ Po posledných slovách sa zamračil ešte viac. Vystrel sa, takže sa teraz zdal ešte vyšší, než obyčajne, i keď sa svojou výškou zďaleka nemohol rovnať takému Parkerovi, ani Chadovi.

„Kam odišla?“ pýtal sa hneď. Nathalie sa postavila a otočila k Johnovi.

„Ľúbiš ju viac, je to tak?“ spýtala sa priamo. Síce odpoveď už dávno poznala. Nevedela, či si to John uvedomoval, ale stačilo sa mu teraz pozrieť do očí a bolo to tam. Akoby počul jej myšlienky, sklonil hlavu dole a zaryto upieral oči do koberca.

„Nathalie, mrzí ma, že...“ Nath ho stopla rovnako ako Parkera a aj z podobných dôvodov. Teda... nešlo o Rachel, ale mala tušenie, že keby sa jej aj on – tak ako Alyson – začal teraz ospravedlňovať, vyvrátila by na neho raňajky.

„John, poznám ťa. I cez to, čo mi Alyson povedala, sa mi nechce veriť, že by si ju podviedol...“

„Ja som ju nepodviedol!“ bránil sa bezmocne.

„Tak čo sa stalo?“ Keď dohovoril, chytila jeho ruky do svojich. Odtrhla od nich pohľad a pozrela do Johnových tmavých oči. „Alyson šla do New Yorku.“ Obočie mu prekvapením vyletelo do nebeských výšin a to ešte ani nedohovorila. „Ja mame pôjdem oznámiť tú „radostnú“ správu, že svadba sa ruší a myslím, že Parker šiel do kuchyne, ten ti auto určite požičia.“ Tak silno ju objal, až mala pocit, že keby ju stisol len o trošku viac, tak ju rozmliaždi. Potom sa odtiahol a pobozkal ju. Na pery. Obaja však vedeli, že je to len priateľský bozk a takýto ich posledný. Odtiahol sa od nej a pozrel jej do očí.

„Mrzí ma to. A ďakujem.“ A bolo mu vidieť na očiach, že ho to naozaj mrzí. To jej však bolo málo platné.

Pustil ju, otočil sa k skrini, vybral kufor a balil sa čo najrýchlejšie. A síce sa Nathalie doteraz slušne držala, začali jej vlhnúť oči. Rýchlo si otrela slzy.

„A nezabudni sa obliecť, hádam nepôjdeš len v osuške.“ Pousmial sa a uistil ju, že sa oblečie. Odišla z jeho izby, mieriac do kuchyne za mamou, povedať jej, ako sa rozhodla. Určite bude radosťou bez seba.

Tak a nabudúce sa zase vrátime k Alyson. Bude to posledná kapitola tohoto príbehu, potom už len epilóg. A áno, myslím to vážne. :D Ďakujem, za pekné komenty k predchádzajúcim kapitolám a čakám od vás ďalšie. :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 12. kapitola: