OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 4. kapitola

13.09.2012 (14:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1011×

Sedela som v aute, ktoré sa rútilo smerom peklo. Aspoň som si to myslela. Deň strávený v spoločnosti Nathalie a Jeho zároveň? Ich cukrovanie po celý zvyšok dňa? Vedela som si predstaviť tucet lepších možností. Ako sa na to môžem pozerať? Radšej nepozerať.

Len nastupovali do auta a Nathalie sa dočahovala pre pusu. Johnovu, nie moju. A to išli spoločne v aute. Museli sme ísť dvomi. Takže som, našťastie, cestu mala pomerne príjemnú v spoločnosti Chada, ktorý sedel za volantom, Tracey – mojej sesternici, ktorá sedela na mieste spolujazdca a vzadu ja, spolu s jej dvoma deckami, ktoré si navzájom snažili vypichnúť oko.

„Sam, prestaň mávať tým konárom a odlož ho, ten do auta nepatrí. Laura, ty si sadni poriadne!“ okríkla ich Tracey a znovu sa otočila dopredu. Toto robila celú cestu, ale niežeby som sa nejako extra sťažovala, keď mi Samov konár skoro skončil za výstrihom...

„Prepáč, mami.“ A ďalej robil Laure napriek. Vystúpili sme z auta a ja som nevedela, či sa mám radovať, alebo smútiť.

Natiahli sme deku, vybalili jedlo z tašky. Nathalie sa nemýlila. Samozrejme, v chladničke sa našlo veľa vecí, ktoré sa nám hodili na piknik. A Rachel nám to všetko ochotne prichystala a usmievajúc sa vyratúvala, čo všetko nám zbalila. Nezdieľala som to nadšenie s ňou.

Do prvej hry som sa ochotne prihlásila, zahrať si s Chadom. Druhá hra patrila mne a Parkerovi. Keď sa zdvihol On, že si chce tiež zahrať, náhle som sa unavila a už nevládala, takže hral s Chadom. Vyhýbala som sa mu ako sa len dalo a čo najnenápadnejšie. Moji dvaja chlapi plný porozumenia mi v tom ochotne pomáhali. Keď sa s Chadom vrátil z hry, chcela som si zahrať s Nathalie.

„Veď si bola unavená,“ namietala.

„Po dvoch hrách áno. Už som si oddýchla. Mám dobrú kondíciu, veď vieš.“ A podávala som jej raketu. I on sa zachmúril. Aha... výčitky svedomia? Bohvie.

„Fajn,“ nakoniec súhlasila. Ale mračila sa na mňa celú dobu.

Nakoniec som vyhrala i druhý set a už som bola vážne vyčerpaná. Problém bol, že by som sa musela vrátiť naspäť k nim a tam bol on. No nemala som na výber. Podala som rakety Samovi a Laure a sadla si na kraj deky, napoly schovaná za Chadom a Parkerom. Nezapájala som sa do rozhovoru a aby som to ospravedlnila, snažila som sa mať vždy zamestnané ústa jedlom. Jedla fakt bolo veľa, ale ja som proste nemala tak veľký žalúdok. Môj dokonalý plán zlyhal. A ako veľmi som zistila o chvíľu, keď som si pomyslela, že ak tu budem len sedieť, tak si ma všimnú a keď sa budem ďalej napchávať, domov ma budú musieť odgúľať. Tak som chcela navrhnúť ďalšiu hru.

„Zahrá si ešte niekto?“ A presne v tej chvíli:

„Nathalie, dĺžiš mi hru.“ Sakra. Ostala som ticho, pozerala na Nathalie a čakala, čo sa bude diať. Bože, ak ma máš aspoň trochu rád, mohol by si pre mňa spraviť láskavosť a nedopustiť aby som m...

„Nie. Prepáč, ale už sa mi nejako nechce. Môžeš si zahrať s Alyson.“ Ty ma fakt musíš nenávidieť! Spýtavo na mňa pozrel a ja som nemohla odmietnuť, pretože už teraz mám u Nathalie namále.

Prikývla som a došla som k raketám s priam mŕtvolným nadšením. Jednu som mu hodila. Chytil ju bez sebe menších ťažkostí. Akoby sme to spolu mali nacvičené.

Začala som hru. Hneď po prvom sete sme sa rozhodli skončiť, pretože i keď som sa snažila vyhýbať zbytočnému očnému kontaktu - hocakému kontaktu (mám obrovské šťastie, že nás delí sieť), nejako bez gest a slov sme sa zhodli, že táto nezáživná hra nemá zmysel. Boli sme si rovnocennými súpermi, vedeli sme to obaja, takže hrať pre víťazstvo, by bolo o ničom. A pre zábavu? Pchá! To namiesto nás na ihrisko mohli nasadiť mŕtvoly a vyzeralo by to rovnako. Teda... hrala som, snažila sa, ale tá hra bola stále o ničom.

Keď sme si k ostatným prisadli naspäť, On vedľa Nathalie a ja na protiľahlú stranu deky, Nathalie na mňa bola už vyslovené naštvaná. Prepaľovala ma pohľadom a keby pohľad zabíjal, som už mŕtva. Hups! A som v kaši.

„Alyson? Ideš sa prejsť? Za chvíľu sme späť.“ Chvíľa ti úplne stačí. Zdvíhala sa hore.

„Nie, som unavená, Nathalie.“ Snažila som sa znieť nenútene. I cez to prišla ku mne, chytila ma za ruku a postavila na nohy zo slovami:

„Malá prechádza ťa predsa nezabije.“ To už ma ťahala preč. Toto nedopadne dobre. Mala som povedať, že mi nie je dobre a neisť sem vôbec. Sakra, prečo mi to ráno nenapadlo? Prečo? Pretože som sprostá, ja viem. Ale raz toto muselo byť. Keď už sme boli dostatočne ďaleko, aby nás nepočuli, Nathalie prudko zastavila.

„Čo s tebou je? Prečo sa tak správaš? Nespoznávam ťa,“ naštvane skočila priamo k veci.

„Nemám ho rada,“ vyhŕkla som prvé, čo mi napadlo. Je to pravda. Neklamala som jej.

„To som si všimla,“ poznamenala sucho. „Ale prečo?“

„No... on... je mi nesympatický?“ Posledné slovo som neisto ťahala hore, takže to vyznelo skôr ako otázka.

„Veď si mu ani nedala šancu! Je to preto, že je odo mňa starší? Alebo preto, že sa bojíš, že so mnou budeš tráviť menej času?“ Tak toto jej vŕta hlavou? Že ma bude oberať o čas so sestrou? To ako fakt?

„Alyson! Veď sa budem vydávať! A Johna si zoberiem i cez tvoje sprosté správanie, nič s tým nezmeníš, len to sťažíš!“ Bezmocne mávla rukami. „Uvedomuješ si, že v tejto rodine ho budeš stretávať stále? To ho mieniš nenávidieť už navždy?“ Áno, to som mienila, keď som odchádzala z New Yorku. Nerátala som s týmto. Ale čo jej mám povedať?

„Neviem, ale...“ Bola som bezmocná, nikdy som nevedela klamať, neskúšala klamať, ani neklamala. A Nathalie už vôbec nie.

„Čo? Ja ti poviem čo! Pôjdeš za ním a začneš sa s ním rozprávať. Hovor čo chceš, ospravedlň sa mu. Je mi to jedno, ale nechcem sa prizerať, ako sa ľudia, na ktorých mi záleží najviac a ktorých milujem, nenávidia. Je to jasné?“ kázala mi ako malému decku. Nevedela som,  čo povedať. Vyschlo mi v ústach. Toto som vážne nečakala.

„Mám ísť za ním?!“

„Má aj meno. John. A chodiť, myslím, vieš. Takže choď!“ ukázala prstom k našej podarenej skupinke. Fakt ako malému decku, ktoré sa má okamžite pratať do svojej izby, pretože spravilo niečo veľmi zlé. Ale, čo som komu spravila ja, že ma takto trestá?

Pozrela som na ňu, či to myslí vážne, ale myslela. Ešte aj ten prísny pohľad.

„Fajn,“ zavrčala som. Ide sa hurá na popravu!

Venované všetkým, ktorí okomentujú. :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 4. kapitola: