OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 7. kapitola

15.10.2012 (18:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1090×

Nasledujúce dva týždne prebehli prekvapujúco dobre. Fakt, nerobím si srandu! A dnešný večer sa zdal ešte lepší. Sa zdal...

„Hej, Alyson, čo povieš na bowling dnes večer?“ Bez klopania vošla do mojej izby a sadla si na posteľ, priamo oproti mne. Ja som dovtedy sedela neďaleko okna a v pokoji čítala časopis. Zdvihla som hlavu od stránok a s nadvihnutým obočím pozrela na Nathalie.

„Bowling je výplodom tvojej čírej nudy? Alebo...“ Skočila mi do reči:

„Nie, Sam má narodky a Rachel sa chce vyspať, takže nám zakázala oslavu spraviť tu.“

„Aha, ale aj tie deti potrebujú spať.“

„Rachel už spravila tortu, chlapec večer sfúkne sviečky a po hodine ide i so sestrou buvinkať domov,“ pokrčila plecami Nathalie.

„A my ostatní buvinkať nepotrebujeme?“

„Ty si mala buvinkať doteraz. A dospelí chodia spať neskoro.“

„Tak to by si mala ísť domov spolu s ostatnými deťmi. Vyspinkať sa doružova.“ Vyplazila na mňa jazyk.

„Inak dostanem domáce väzenie?“ Akože fňukala.

„Niečo horšie. Spijeme ťa do nemoty.“

„Ach, to ťažko, ale skúsiť to môžete.“

„Uvidíme.“ Usmiala som sa. Nathalie sa konečne pakovala z mojej izby a asi sa pokúsila vlámať sa do ďalšej izby bez zaklopania.

xxx

„Všetko najlepšie, Sam!“ Sam sa zoširoka usmial a sfúkol sviečky. Natešene pozeral na svetlomodrú tortu pred sebou. Stáli sme za najväčším stolom v hale. Keď sme prišli, prekvapilo nás, že tu nie je veľa ľudí, pretože bol piatok. Ale čo. Lepšie pre nás, no nie? Takže sme tu boli najväčšia a čoskoro aj najhlučnejšia skupinka. Ako mi povedala Nathalie – asi hodinu a pol sa oslavovalo a potom Tracey presviedčala decká, že je neskoro a musia domov. Bolo tu pár kamarátov Laury i Sama, našťastie však nie veľa – pretože si nie som istá, či by sme ich zvládli. Predsa len sme boli ako dospelí, oproti tým deckám, stále v menšine.

A tak sme dovtedy mali dosť práce. Jedného kamaráta Sama skoro rozpučila bowlingová guľa. A jednému som dokonca vyberala slamku z nosa, pretože sa hrali na Harryho Pottera.

„Maš strach, Potter?“ Zamieril Sam slamkou na Johna. Ja som vyprskla smiechom.

„Máš slabý zrak, Malfoy? Ja nie som Potter, ale Voldemort.“ John si vytiahol slamku a začali po sebe kričať, nejaké nezrozumiteľné slová.

„Hej! Ja chcem byť Voldemort!“ zakričalo na nich nejaké dievčatko.

„Hotová dilema,“ šepkal vedľa mňa Parker. Ja som mala čo robiť, aby mi nepraskla bránica.

Nakoniec Tracy povolala pár rodičov, ktoré si prišli po deti a už tu zostali len dospelý. Takmer automaticky sa prešlo z džúsu na alkohol.

„Chcem si zatancovať,“ vyhlásila polo opitá Nathalie, len chvíľku po tom, čo sa k našej skupinke vrátila Trace.

„Ja súhlasím, ale tu asi nie,“ poobzerala som sa po hale.

„Tak inde,“ pokrčila plecami Nath. Ostatný neboli proti, tak sme šli do jedného baru neďaleko, kde zúrila párty. Hudbu bolo počuť i cez ulicu.

Ja, Nath, Parker, Chad, John, Robert a Tracey sme sa usadili za stolom a objednali si ďalšie pitie. Ako som sa tak na nich pozerala, ja s Trace sme boli najviac triezve. Preto nás sem vlastne viezla ona. Bohužiaľ všimla si to i Nathalie.

„Ale no ták! Toto nie je posedenie. Toto je párty a treba sa baviť! Poďte tancovať!“ Zdvihla sa, chytila Johna za ruku a ťahala ho na parket. Ten nám všetkým ešte stihol venovať posledný pohľad, ktorý hovoril: Pomóc!

Potom už sa stratil i s Nathalie v dave ľudí.

„Nath má pravdu. Ideš tancovať?“ spýtal sa ma Parker. Prikývla som a už sa tiež zdvíhala z lavice.

„Môžem sa pridať?“ sa medzi nás vopchal Chad. Ešte som zahliadla, ako Robert pozval Tracey, keď ma Chad rozkrútil.

Bavila som sa ako už dlho nie. Vlnila som sa v rytme hudby medzi mojimi dvomi fešákmi a dala sa nakecať na ďalšie pitie. Pripomínalo mi to New York. Spomínala som na množstvo žúrok, ktoré som zažila v NY. Tak veľmi – a alkohol v krvi tomu tiež dosť napomohol, že som sa v spomienkach začala pomaly strácať a ledva odlišovať prítomnosť od minulosti.

Neviem prečo, na myseľ mi razu prišla jedna konkrétna spomienka.

„Vieš čo, John?“ smiala som sa. „Asi by sme už mali ísť domov. Alebo aspoň von.“ John oproti mne sa zamračil.

„Prečo?“

„Asi sa povraciam.“ Chytila som sa za brucho, ale stále som mala na ústach ten blbý úsmev. John sa zasmial tiež. Na mne.

„No dobre, zlatko, tak ideme.“ Dopil svoj pohárik, ja som sa na svoj už ani nechcela pozrieť. Chytil ma okolo pliec a predierali sme sa davom tancujúcich ľudí. Bolo to naše tretie rande a ja som sa spila ako ruská doga. John mal toho v sebe toľko, čo ja, ale on mal asi väčšiu výdrž. Bolo mi to trochu trápne, ale vyfackám si za to zajtra. To určite.

Len pár krokov pred východom ma to chytilo. Úsmev mi z tváre rýchlo zmizol. Prekryla som si ústa rukou, vymanila sa spod Johnovej ruky a utekala k bočnému východu. Cestou som vrazila do jedného muža, čo stál vedľa dverí, ale nebolo kedy sa mu ospravedlniť. Len čo som sa dostala na chodník, neďaleko smetiaka, nevydržala som to a pogrcala sa. John ku mne hneď dobehol, starostlivo ma chytil za plece a zdvihol červené vlasy od tváre.

„Si v poriadku?“ Prikývla som a znovu dávila. John stál aj tak pri mne a držal mi vlasy. Bolo to od neho tak milé, ale ja som sa cítila ešte trápnejšie.

„Mal by si ju trošku krotiť, človeče,“ ozval sa hrubý hlas. Neďaleko od nás stál ten chlap, do ktorého som vrazila. Teraz som v ňom spoznala vyhadzovača, vedľa ktorého sme prechádzali, keď sme prišli do baru.

„I keď si malá, máš riadnu silu, dievča.“ Teraz sa prihovoril mne. Šúchal si rameno, ale videla som na ňom pobavený úsmev. Samozrejme, ten náraz ho nemohol nijako bolieť. Nebola som malá, na dievča som bola dosť vysoká a keď som si dala podpätky, väčšinou som vyčnievala z davu. Nielen pre červené vlasy. To on bol obrovský. Chlap ako hora. A poriadne vyšportovaný. Niet divu, že som sa mu zdala malá. Nevyzeral však staro. Dvadsaťpäť, hádala by som. Mal pieskové vlasy, ale farbu očí? Aj keby som bola triezva, pri slabom červenom svetle lampy by som ich nerozoznala. Ale hádala som tmavo hnedé.

„Ďakujem za kompliment.“ A znovu vracala.

„Páni. Koľko toho to dievča vypilo? Vyzerá na šrot.“ Tento hlas bol tiež hrubý ako ten predtým, ale nebol to ten istý. Keď som si znovu utrela ústa, servítkou, ktorú mi John podal, zdvihla som hlavu. Teraz tam už stáli dvaja a obaja sa pobavene usmievali. Asi to musí byť tým alkoholom. Vidím dvojmo.

Druhý bol oblečený tak isto ako ten prvý - v čiernom. Tiež obrovský, rovnako starý a keď tam stáli obaja s rovnako prekríženými rukami vedľa seba, vyzeralo to, ako keby tam niekto postavil zrkadlo. Až potom som si všimla drobné rozdiely. Ten druhý mal svetlejšie vlasy – čisto blonďavé. A aj rysy tváre mali trochu odlišné. Takže som predsa len nevidela dvojmo.

„Trochu viac akoby malo, ale bude v poriadku,“ odpovedala som. Tomu prvému sa úsmev rozšíril ešte viac.

„Myslí to vážne?“ Prikývla som.

„Pila si prvý raz?“ opýtal sa druhý. Tí sa asi vážne musia nudiť, keď tam musia len celú dobu stáť pri dverách. Niekoho vyfľaskať po hube, keď robí problémy, čo im problémy rozhodne nerobí, keď vidím ich veľke postavy. Hm... musí to byť celkom nuda. Nedivím sa im.

Zavrtela som hlavou. Pila som, ale nikdy nie tak veľa.

„Ťažko sa tomu verí. Človeče, fakt by si si mal na ňu trochu dávať pozor. Keď nabudúce nestihne vyjsť von, bude si to čistiť sama,“ prihovoril sa k Johnovi, ktorý bol doteraz ticho.

„Hm, pochopil som.“ John sa otočil ku mne. „Je ti lepšie? Už môžeme ísť?“ Prikývla som. Obmotal mi ruku okolo pása a šiel so mnou k autu.

Keď sme sa v tom bare najbližšie zastavili, už mali obaja vyhadzovači voľno a posedávali pri pulte. Neviem prečo, ale pamätali si ma, asi pre moje červené vlasy. Dali sme sa do reči a nabudúce sme si vyrazili už s nimi.

Neviem prečo som spomínala práve na chvíľu, keď som prvýkrát stretla Parkera s Chadom. Chad si ma prebral od Parkera a spravil so mnou otočku. Blbli sme ako kedysi. Často s prestávkami k pultu. Teraz som už vedela zvládnuť aj väčšie množstvo alkoholu, nie ako vtedy. Bohužiaľ som vďaka nemu nezaregistrovala, ako som sa dostala k Johnovi.

Zrazu stál predo mnou a tancovali sme. Cítila som trochu nervozity, ale keďže sme nehovorili, len tancovali, tak zo mňa opadla. Potom som sa však - i cez našu opitosť - vydarenou figúrou dostala k nemu bližšie, než som chcela. Opierala som sa mu o hruď a naše tváre, boli po takej dobe zase blízko seba. Prerývane som sa nadýchla a cítila vôňu alkoholu a jeho potu. Z očí mi pohľadom prešiel k perám. A ja tak isto. A možno už chýbal len milimeter, aby sa spojili, keď sme obaja začuli vysoký výskot, ktorý jednoznačne patril Nathalie. Okamžite sme sa od seba odtiahli.

Nathalie sa k nám predierala, za sebou viedla Parkera a Roberta a zoširoka sa usmievala.

„Hej, vy dvaja! Kde ste? Hľadáme vás celú večnosť!“

„No... celá večnosť to nie je, ale... no proste musíme Nathalie dostať domov, takže párty pre nás končí,“ osvetlil nám Parker. „Ešte nájsť Tracey a Chada.“ Obzeral sa, či ich neuvidí.

„Čo? To už ideme?“ vyhŕkla Nathalie sklamane.

„Myslím, že máš dosť po tom, čo si skoro rozbila ten stôl,“ podoprel ju Robert, keď sa jej podlomili nohy.

„Ale...“ chcela protestovať, keď Parker našiel Trace a Chada a kývol im, nech prídu k nám. Nikto ju nepočúval. Zatiaľ Robert podal Nath Johnovi do náruče.

„Tu ju máš. Postaraj sa o svoju snúbenicu sám.“ John si ju prevzal a kým sa k nám dostali Trace s Chadom, myslím, že zaspala, takže si ju John vyhodil na ruky. Vyzerá to tak, že si toho, čo sa stalo – teda skoro stalo – nikto nevšimol. Bola som tomu rada. A zajtra si vynadám, že čo to malo znamenať. Pretože to neospravedlňuje ani alkohol.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 7. kapitola: