OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape 9. kapitola

25.10.2012 (13:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1067×

Počula som na schodoch kroky. Ovládač mi skoro vyletel z ruky, ako som sa zľakla. Rýchlo som ho namierila na televízor a stlačila „stop“. A to práve vtedy, keď sa otvorili dvere mojej izby a dovnútra strčil hlavu Robert.

„Môžem?“

„To nikto v tomto dome nevie, čo znamená slovo klopať?“ Naznačila som vo vzduchu klopanie. „Ťuk, ťuk. Robí sa to takto, nabudúce to skús,“ odporučila som mu. Len prevrátil očami a vstúpil do izby. Povedala som mu snáď áno? Kedy?

„Nemáš byť na plese?" spýtala som sa zvedavo. Robert sa uškrnul a položil svoju čiernu masku na stôl. Celý bol v čiernom - farbu zladil s havraními vlasmi.

„Vieš, že plesy a podobné veci nemusím. Pri prvej príležitosti ujdem.“ Pohodlne sa usadil na kreslo oproti mne.

„A aká príležitosť je to tentokrát?" spýtala som sa ho.

„Mám pre teba odkaz."

„Od koho? No tak spusť." Zakrútil hlavou a z vrecka obleku vytiahol preložený lístok. Zamračene som si ho zobrala a začala čítať:

Rodičia sa nepohnú z miesta, rečnia s tvojou nevlastnou matkou a ja si chcem zatancovať s družičkou. Tak sa nahoď do šiat, nasaď masku a príď. Veď je maškarný - nikto ťa nespozná!
J. H.

Zdvihla som hlavu od papiera a v duchu si prehrávala list znovu. Preskočilo mu? Mám tam prísť? To ako vážne? Len si zo mňa musí robiť srandu... veď ešte ráno mi pomáhal klamstvom, aby som tam nemusela ísť.

„Čoho sa bojíš?" Z myšlienok ma prerušil Robert.

„Čože?" spýtala som sa zmätene.

„Nechceš ísť na ples a hlavne ti to vidieť na tvári. Bojíš sa. Tak čoho?" spýtal sa starostlivým tónom. Chce mi pomôcť.

„To by si nepoch..." Povzdychla som si. „Bojím sa, že ma tam uvidí niekto, kto by ma vidieť nemal, pretože z toho budú problémy."

Zamračil sa, ale nezisťoval viac. Robert je dobrý človek, môj nevlastný brat. Nebojím sa, že by to niekomu povedal. Ale vlastne čo? Nič konkrétne som mu aj tak nepovedala.

„Hm... možno tam toho dotyčného ani neuvidíš, veď je tam celé mesto. A predsa... budeš mať masku." To mi napísal i John v liste.

„Blbosť. Dobre vieš, že i tak sa tam každý ľahko pozná. A moje vlasy? Akoby som mala na sebe žiariace reflektory."

„Niekto asi veľmi stojí o to, aby si tam prišla. Nech to je, kto chce.“ Z vrecka, ktoré držal v ruke, a ktoré som si doteraz nevšimla, opatrne vytiahol nádhernú, čierno-šedo-bielu masku. Bola veľká, takže by mi zakrývala skoro celú tvár a zboku mala toľko čiernych a bielych pier, že by mi skoro iste zamaskovala i vlasy.

„Niečo už vymyslíme. Vlasy si môžeš zopnúť, tak prečo sa pripraviť o zábavu, ktorá je len raz za rok? Viem, že miluješ oslavy, či je to ples, alebo párty v bare." Len chvíľku som váhala, ale nakoniec som prikývla. Na to ma poslal do kúpeľne spolu so šatami.

Asi som sa už úplne zbláznila, premýšľala som, kým som vystupovala z auta. Robert za mnou zavrel dvere.

„Hej, pokoj. Nikto ťa tu nespozná, to ti môžem sľúbiť." Nikto, len Trace, Nath a Rachel vďaka šatám. A ešte Parker s Chadom. To viem určite. Spoznali by ma, i keby som si na ksicht dala plynovú masku. Majú snáď na mňa radar, či čo.

„V to dúfam," povedala som Robertovi, ktorý sa na mňa povzbudzujúco usmial a ponúkol mi rameno. Vďačne som sa ním nechala viesť k sále.

Modlila som sa, aby ma fakt nespoznali. Ten malér, ktorý by z toho vznikol, by bol neskutočný. Strašne by som ranila Nathalie. Rachel by ma snáď vyhnala i z domu. I keď dúfam, že otec by ju snáď nejako zadržal. A ten cirkus pred všetkými... na čo sa to ja dala nahovoriť?

Vstúpila som do sály preplnenej ľuďmi. Už sama. Robert ma odprevadil ku dverám a vyhovoril sa na to, že si ešte niečo musí zariadiť a žmurkol na mňa. Vo voľnom preklade: Idem hocikam inam, len aby som nemusel byť tu.

Sála bola vyzdobená rovnako ako každý rok, ako každý rok tu bolo napchaté celé mesto a ako každý rok sa tu medzi všetkými ľuďmi dalo ledva pohybovať. Na kraji boli švédske stoly prikryté obyčajným bielym obrusom s mizernou ponukou. Po stenách pár farebných stúh na akési "oživenie" priestoru, ale nepomáhalo to. Aspoň hudba bola dobrá a vďaka tomu sa všetci dobre bavili.

Porozhliadla som sa po sále a našla ho, otočeného chrbtom ku mne, stáť pri stoloch. Vyrazila som k nemu.

Práve si nalieval punč do pohára, keď som sa vedľa neho ozvala:

„Včera som mala pitia dosť. Chcel si tancovať, či nie?" Prekvapene sa na mňa otočil a prešiel pohľadom.

„Vyzeráš... nádherne." On mal na sebe strieborný oblek, bielu masku a - samozrejme - vyzeral v tom neskutočne dobre. Narozdiel od neho som si túto myšlienku nechala pre seba.

„To si nechaj pre nevestu. Ja chcem tancovať. Tak čo?" Akoby nevedel, že nemám rada lichôtky. Rýchlo dopil punč a nastavil mi ruku.

„Smiem prosiť?" spýtal sa konečne. Len som kývla a nechala sa viesť na parket. Chytil ma za bok a dali sme sa do tanca.

„Takže už si tancoval s ostatnými družičkami?" zahájila som konverzáciu. Myslím, že tu bola i Joan...

„Hm... vlastne nie." Zamračila som sa.

„Čo tým chceš povedať?"

„Že som chcel tancovať s tebou, nie družičkou." So mnou, nie s družičkou.

„Prečo to robíš, John?" zaúpela som. On zavrel hlavou. Stále sa mi pozeral priamo do očí.

„Neviem, vážne neviem," priznal a naklonil sa ku mne bližšie.

Môj rozum spustil varovný poplach s tromi červenými, skákajúcimi výkričníkmi, no niečo iné mi bránilo sa odtiahnuť. A to druhé vyhralo. Jemne sa obtrel perami o moje. Nechcene som sa zachvela. Potom ma konečne pobozkal. Počet výkričníkov dožadujúcich sa pozornosti sa minimálne strojnásobil, ale ja som ich ďalej ignorovala. Postavila som sa na špičky a prehĺbila bozk.

Ruku z môjho boku začal pomaly presúvať na chrbát a priťahovať si ma tak bližšie. V hlave som mala úplné okno. I varovanie začalo blednúť, jediné na čo som mohla myslieť boli jeho pery, jeho ruka hladiaca môj chrbát a jeho prítomnosť. Nakoniec sa máličko odtiahol, aby sme sa mohli nadýchnuť. Z toho bozku som bola tak mimo, že som bola prekvapená, že ma mohli ešte viac šokovať jeho nasledujúce slová:

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do pier. A to ma konečne prebralo. Odtiahla som sa od neho, jeho ruky uvoľnila a zavrtela hlavou.

„Berieš si moju sestru," prehovorila som ľadovým tónom.

„A milujem teba.“

„Keby si ma miloval, nepodviedol by si ma a toto by sa nedialo. A ak ublížiš mojej sestre... už som ťa raz varovala.“

„Ja som ťa nepodviedol!“ namietal.

„Nechaj si to.“ Už som sa otáčala, že pôjdem, keď ma chytil za zápästie.

„Alyson, už ma to konečne nechaj vysvetli...“

„Nenávidím ťa! A už ma konečne pusti!“ odsekla som, vytrhla som sa mu a kráčala preč. Cestou k východu som zbadala pána a pani Highmorovcov v spoločnosti Rachel a Nathalie, ktorá sa neustále obzerala okolo seba. Pravdepodobne hľadala Johna.

Rýchlo som zmenila smer, než by si ma stihli všimnúť. Ponáhľala som sa k bočnému východu budovy. Vyšla som von a bola neskutočne rada za čerstvý vzduch. Opatrne som si dala dole masku z tváre a rozmýšľala, čo teraz. Potrebovala som si prečistiť hlavu a domov sa mi nechcelo. Prechádzala som sa teda smerom k parku, kde som si sadla na najbližšiu lavičku.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape 9. kapitola: