OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Videotape - Epilóg

08.01.2013 (17:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1161×

(o tri týždne neskôr)

„Bože, Alyson, pokoj sa. Vyzeráš ako stratené šteňa,“ otočil sa ku mne John od miesta vodiča.

„No jasné, len sa smej. To ja som tá, ktorá sa Rachel chystá povedať, že jej dcére ukradla snúbenca. Nathalie jej predpokladám už všetko vysvetlila, ale že sme sa zasnúbili ešte nevie.“ Teda... len som tipovala, že Nath už domácnosti vysvetlila situáciu.

Rachel nenávidí nevedomosť a Nathalie by nenechala na pokoji, bez poriadneho vysvetlenia, kde sme ja a John zmizli. Ale nevedela som nič stopercentne. S Nathalie som sa rozprávala naposledy tú noc, keď objavila moje videokazety. Celé tie tri týždne, čo som bola s Johnom v New Yorku, som sa jej neozvala. Vlastne nikomu z rodiny. Nathalie ma za to teraz určite zabije. Nech sa postaví do fronty, hneď za jej vlastnú matku.

No odvážila som sa jej – pod Johnovým miernym nátlakom – včera napísať aspoň SMS. A bola to len jedna veta s úbohým odkazom, že dnes s Johnom prídem domov.

Volala som ešte asi päť minút s Parkerom, ktorému som len povedala, že sme obaja v poriadku. Na Nath a Rachel som sa radšej nepýtala. Zato, keď som sa ho spýtala, kedy prídu do NY za nami, ostala som prekvapená, keď mi povedal, že sa v dome Evelovcov s Chadom ešte chvíľu zdržia. Chad a Parker tam prišli ako Johnovi hostia – čakala som, že keď John odišiel a Rachel zistí, že svadba s Nathalie sa zrušila, oboch ich z tadiaľ vyhostí - čo sa však mne z neznámych príčin nestalo a aj preto som sa bála vojsť dovnútra. Vážne som nevedela, aká je tam situácia.

John pred otcovým domom zaparkoval už asi pred pätnástimi minútami, ale netlačil na mňa. Bola som mu za to vďačná.

„Alyson, pokoj. Nathalie už Rachel asi spracovala, keď si jej napísala. Všetko dopadne dobre,“ upokojoval ma.

„Ty poznáš Rachel len krátko. Ja už viac ako sedem rokov. Stále nemáš ani predstavu, čoho je schopná.“

„Rachel možno nepoznám tak dobre, ale poznám teba. Ty sa ani tak nebojíš jej, ako Nathalie, je to tak? Toho, že ťa zo všetkého bude viniť. Lebo názor Rachel ti je viac-menej ukradnutý.“ Na jeho názor som nereagovala. Myslím, že tam už nebolo, čo dodávať. Asi mal pravdu.

„Ďakujem, že máš so mnou takú trpezlivosť.“

„Čakal som dva roky, aby som s tebou mohol zase byť. Počkám tých dvadsať minút.“ To ubehlo ďalších päť? Och môj bože.

„Vieš čo? Raz tam aj tak budem musieť ísť, je jedno, či teraz, alebo za ďalších dvadsať minút.“ Zhlboka som sa nadýchla, zdvihla kabelku položenú na mojich kolenách a vystúpila z auta skôr, než som stratila odvahu.

John vystúpil z auta so mnou a rýchlo zamkol auto, ako keby sa bál, že sa do neho budem chcieť zase vrátiť. Podišiel ku mne položil mi ruku na chrbát a viedol ma ku dverám domu. Na schodoch, s rukou tesne nad zvončekom, sa ma zase začala zmocňovať panika a to krátke odhodlanie, s akým som vystúpila z auta, sa zrazu začalo vytrácať.

„Hm... stlačíš to ty?“ Otočila som sa na Johna. Ten celú dobu zadržiaval smiech, no teraz sa z chuti zasmial.

„All, preboha, nestresuj sa toľko. Čo keby sme proste len vošli?“ Stlačil kľučku a k môjmu prekvapeniu bolo otvorené.

Prešli sme cez prah, na drevené stojany sme si zavesili bundy, ja som si na stolík položila kabelu. Nad stolíkom viselo zrkadlo a keď som sa skláňala zavadila som pohľadom o svoj obraz. Rozpustené ohnivo červené kučeravé vlasy sa mi rozprestierali okolo tváre, cez plecia a siahali až po lakte. A vo svetlozelených očiach... som videla obavu. John si zo mňa nerobil srandu, keď hovoril, že vyzerám ako vystrašené šteňa. Vážne som tak vyzerala.

Okolo pása ma objali Johnove ruky. Vystrela som sa. John mi hlavu položil na rameno a pousmial sa na môj odraz v zrkadle. Krátke gaštanové vlasy mu od jesenného vetra stáli hore dupkom, každý vlas iným smerom. A prívetivé hnedé oči, okolo ktorých sa teraz vytvorili malé vejáriky, chápavo pozerali do tých mojich.

„All, Nathalie ti sama povedala, že to chápe a že ťa nedokáže nenávidieť. Bude to dobré.“

„Možno ma nedokáže nenávidieť, ale bude mi dávať vinu za to, že som jej ťa zobrala.“ John krátko zasmial. Jeho hruď sa otriasla pod náporom smiechu, ktorý by som mohla počúvať snáď naveky a privinula som sa k nemu ešte viac. Položila som na jeho ruky tie svoje.

„Nemohla si jej ma zobrať, vždy som bol tvoj. A Nathalie ťa za to nebude viniť. Ona si nájde niekoho, kto bude jej a len jej. Všetko dobre dopadne.“ Dopovedal a pobozkal ma na líce.

„Hádam áno.“ Otočila som k nemu tvár a pobozkala ho na ústa. Keď bozk prerušil, kývol smerom k obývačke.

„Myslím, že som odtiaľ práve počul Nathalie,“ povedal a pustil ma zo svojho zovretia. Tázavo na mňa pozrel a ja som prikývla. Verila som mu. Keď hovorí, že bude všetko OK, tak to tak proste bude.

Vošli sme do obývačky, John ma radšej pustil úplne a šiel len popri mne – provokovať Rachel zase nemusíme – a naskytol sa nám vážne prekvapujúci výjav. Na pohovke sedela Nathalie s Parkerom a očividne sa dobre bavili. Nathalie sa smiala na niečom, čo jej Parker práve povedal, ukazujúc na televízor, v ktorom dávali nejaký seriál. Možno by to prekvapujúce ani nebolo, keby tu bol napríklad Chad, alebo keby nesedeli tak vážne, vážne blízko seba. Ale po Chadovi nebol nikde ani náznak. A oni vážne sedeli blízko.

John si trochu odkašľal, aby na seba upútal pozornosť a podľa toho, ako sa tváril, aj on bol dosť zaskočený vývojom situácie. Parker a Nathalie na chvíľku strnuli, ale keď si nás oboch všimli, Nathalie sa usmiala od ucha k uchu a vyskočila z pohovky. Na chvíľu z nej bola len pohybujúca sa šmuha a hneď nato mi už visela okolo krku.

„Alyson! Ja už som myslela, že sa kvôli matke už ani neukážeš! Keď mi včera prišla tá SMS-ka, bola som nadšená a tak sme ťa tu s Parkerom a Chadom čakali, ale Chad za chvíľu odišiel a... no, to je jedno... Bože, som taká rada, že ťa vidím. Neozvala si sa mi, ale vedela som, že si s Johnom, tak som si myslela, že si hádam v poriadku...“ Nathalie bľabotala ďalej. Jediné, čo som dokázala urobiť, bolo len vyjavene pozerať pred seba. Keď Nathalie zaregistrovala, že sa nehýbem a ani som ju neobjala, uvoľnila zovretie a so zamračením odo mňa odstúpila.

„Deje sa niečo?“ Jej modré dúhovky na mňa pozerali s takmer hmatateľnou starosťou.

„Či sa niečo deje? Ja... ja som myslela, že-že si na mňa naštvaná a že...“ koktala som.

„Áno, vlastne trochu, že si celú dobu nezavolala. Počkať... ty myslíš... Panebože, Alyson, ja som ti predsa povedala, že sa na teba nedokážem hnevať. Nedávam ti to za vinu.“ Stále mala v tvári ten nechápavý výraz.

„Ale Rachel sa na neba nehnevá? Ona trvala na tej svadbe a...“

„Matkin názor ma nezaujíma," kývla rukou. „Kým si bola preč, mala som čas rozmýšľať. Ja... asi som Johna nemilovala tak, ako som si myslela. Nič v zlom,“ prehovorila Johnovým smerom. On sa len pousmial a zakrútil hlavou. „Ale ja som asi... hm...“ Vtedy sa z pohovky zdvihol i Parker, podišiel k Nathalie a objal ju okolo pása.

Ja som len vyvaľovala oči. Nathalie hneď očervenela ako pivonka, sklopila pohľad k zemi, ale neskutočne jej to svedčalo. Kým som bola preč, mala asi Nathalie čas na všelijaké veci, nie len rozmýšľanie...

„Vy spolu chodíte?“ Nathalie už otvárala ústa na obhajobu, ale keď z nich nič nevyšlo, vysvetlenia sa chopil Parker.

„Ehm, po tom, čo John odišiel, sa potrebovala niekomu vyspovedať a ja... som sa rád ponúkol. Chodiť sme spolu začali asi pred týždňom. Neviem, či to vydrží, ale ja by som bol vážne rád, keby áno.“ Nathalie sa rozžiarili oči.

Takže najprv priatelia a potom niečo viac? Nikdy by mi ani nenapadlo, že by Nathalie začala chodiť práve s Parkerom, ale keď som sa na nich pozrela, celkom k sebe pasovali. Ako protiklady. Stačilo sa pozrieť na Parkerovu mohutnú postavu, ako k sebe túli maličkú Nathalie. A ten jeho hrdý výraz spolu s jej rozkošným rozpačitým, ale šťastným rumencom...

„Tak to gratulujem!“ Došla som k nim a oboch som ich objala. Po jednom, pretože na také veľké objatie by som sa nezmohla. Najprv som sa pritúlila k Parkerovi a potom k Nathalie.

„Ďakujem, že sa na mňa nehneváš,“ zamumlala som jej do vlasov.

„To nikdy,“ zašepkala mi naspäť a potom sme sa pustili. John s Parkerom si podali ruky a potom sa do izby vrútila Rachel a za ňou ako tieň môj otec.

„Aby ste vedeli, ja toto neschvaľujem!“ povedala pozerajúc na moje spojené ruky s Johnovými a Parkerovu ruku okolo Nathalie. Bez ďalších rečí, či len pozdravu, oddupotala do kuchyne spolu aj s nákupom, ktorý držala v rukách. A ja som zase vyjavene hľadela. Oco nad ňou zakrútil pobavene hlavou a podišiel bližšie k nám.

„Rachel si nevšímajte, ona zanedlho vychladne,“ povedal. Pozdravil sa nám, podal ruku Johnovi, potom pristúpil ku mne a objal ma.

„Ja som rád, že si šťastná a mne je jedno s kým. A John je fajn chlap,“ povedal mi do ucha a ja som teraz musela žiariť asi rovnako ako Nathalie.

(o dva roky neskôr)

„Už sú všetci vonku?“ spýtala som sa Tracey, ktorá práve vošla dovnútra a dôkladne za sebou zavrela dvere.

„Áno, všetci hostia sú už pousádzaní. I Rachel nervózne poklopkáva nohou. A záhrada vyzerá perfektne. Čaká sa už len na nevestu.“ Tracey sa na mňa usmiala.

Svoje čierne vlasy mala voľne rozpustené na pleciach, so striebornou čelenkou na hlave. A v tých tmavomodrých šatách vyzerala vážne krásne. Okolo pásu sa jej tiahla ligotavá čierna mašľa so striebornými kamienkami. Šaty boli dlhé len po kolená, na nohách mala vysoké čierne lodičky. Pri výbere šiat pre družičky sme mali menší problém, kvôli mojím červeným vlasom a i táto modrá s nimi dosť kontrastuje, ale vcelku vkusne. Uhladila som si tie moje, rovnaké, aké mala i Tracey a otočila som sa ku kúpeľni.

„Ešte stále odtiaľ nevyšla?“ Tracey kývla k zatvoreným dverám. Pokrútila som hlavou a chytila kľučku.

Nathalie sa rukami opierala o umývadlo a snažila sa zhlboka dýchať. Hneď za mnou do kúpeľne vošla aj Tracey. Nathalie zdvihla hlavu a zadívala sa na náš odraz v zrkadle. Bola nádherná. Na hlave mala jemnú striebristú korunku, ktorá držala ofinu zlatého vodopádu jej vlasov. Mala biele, snehovo biele nadýchané šaty so zavinutým živôtikom, lemovaným trblietajúcimi sa krištáľmi a kamienkami. Pousmiala som sa na ňu, prišla som bližšie k nej a otočila som si ju čelom k sebe.

„Stres?“ spýtala som sa. Zavrtela hlavou.

„Nie, to nie je stres, ale... no... páni. Ja sa celá klepem.“ Pozerala na mňa s vypúlenými očami. Uchopila som jej ruky do svojich, snažiac sa zastaviť ten tras.

„Ako ste to mohli zvládnuť vy?“ spýtala sa.

„Blázniš? Ja som sa brala opitá v Las Vegas na dovolenke. Ja si na to budem asi ťažko pamätať. I keď to bolo nakoniec to najlepšie, čo som mohla urobiť. Ale asi som neprežívala to, čo ty teraz,“ ozvala sa Tracey. Áno, to rozhodne neprežívala. Z jej „svadobnej noci“ má svoje prvé dieťa. Zasmiala som sa.

„Ale ja som prežívala presne to, čo ty teraz. Čo si na to zabudla?“ Vzdychla som si a so všetkou vážnosťou sa jej pozrela do očí. „Čo si sa ma spýtala, keď som vtedy zaliezla do kúpeľne presne ako ty?“

„Či Johna ľúbiš.“

„A čo som ti povedala?“ pýtala som sa ďalej.

„Áno,“ zahundrala.

„A aká je tvoja odpoveď?“

„Áno.“

„A čo si sa ma spýtala potom?“ Zhlboka sa nadýchla.

„Či si ho chceš vziať.“

„A moja odpoveď bola...?“

„Z celého srdca.“

„A ty si chceš vziať toho svojho?“ opáčila som.

„Z celého srdca,“ znela odpoveď.

„Takže v čom je problém? Zhlboka sa nadýchni, vydýchni, prejdi uličkou a všetkým vytri zrak,“ citovala som ju samotnú. Zakrútila nado mnou hlavou.

„Ďakujem,“ hlesla.

„Vždy, sestrička.“ Zasmiala sa, síce trošku hystericky, ale smiala sa, zdvihla si svoje snehovo biele šaty a konečne vyrazila z kúpeľni.

„Pekná práca,“ prehodila ku mne Tracey.

„Ten prejav bol jej vlastný. A už meškáme na svadbu,“ pripomenula som jej. Ponáhľali sme sa za nevestou.

Svadba nakoniec dopadla dobre. Uličkou sa nevesta vliekla trošku dlhšie než mala, ale keď vložila ruky do Parkerových, nervozita z nej vzápätí opadla a začala sa usmievať. Ja som však potom prestala pokukovať po neveste a ženíchovi a pozerala po svedkoch. Teda na jedného konkrétneho. John sa na mňa usmial hneď, ako zachytil môj pohľad. Keď si párik pred oltárom povedal svoje áno, John mi ústami nehlasne naznačil dve slová. Milujem ťa.

Nakoniec mal pravdu.

Všetko dobre dopadlo...

Takže konečne to mám za sebou. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať, takže som si vybrala oboje. :D Chcem poďakovať všetkým, ktorí kedy pod kapitolu prihodili nejaký ten komentárik a teraz, ale aj do budúcna, sa teším na ďalšie. Dúfam, že sa vám poviedka páčila, vylejte si svoje dojmy nižšie, prosím!

No... a toto sú tie Nathalinine šaty:

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Videotape - Epilóg: