OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Viditeľne iná - 1. kapitola

16.03.2012 (10:00) • crusty • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1817×

Vážená  Alessia Eadyn Shey Satuiress!

S potešením Vám oznamujeme, že ste bola prijatá na päťročné gymnázium Gizely Grónskej. Ospravedlňujeme sa za zdržanie. Dôvod nie je zistený. V prílohe Vám zasielame zoznam vecí, ktoré si do školy prinesiete a ktoré do školy priniesť nemôžete. Dňa 17. 9. Po Vás príde autobus. Čakajte o 7: 00 na adrese Hestarilovská 356/254, Jueley, 054812.

                                                                              Ingride Stmeirová

                                                                              zástupkyňa riaditeľky.

S vyvalenými očami  pozerala na list. Ešte stále tomu nemohla uveriť. Smaragdovo zelenými očami behala po tomto jednoduchom liste.

„Oni ma prijali na Gymnázium Gizely Grónskej! Na jednu z najlepších škôl na celej planéte!“ opakovala v duchu tieto dve vety dookola.

Ešte dlho sa spamätávala z toho šoku. Potom si svoje ónyxovo čierne vlasy, zviazané do vrkoča, prehodila cez plece a vydala sa hľadať  mamu.

„Mami?“ zakričala nadšeným hlasom.

Na plných perách sa jej usadil blažený úsmev.

„Som v kuchyni, srdiečko,“ odpovedala jej mama.

Neuveriteľne krásna Alessia sa rozbehla dole. Úprimne povedané, dotancovala. Alessiina matka, Theresa, práve vaľkala cesto na koláč. Na čele mala šmuhu múky, od ustavičného odhrňovania vlasov z čela. Theresa aj napriek štyridsiatim piatim rokom života vyzerala mlado. Tmavohnedé zvlnené dlhé vlasy mala učesané do neupraveného drdola. Jej srdečné modré oči pôsobili na ľudí upokojujúcim dojmom. Aj po troch deťoch mala skvelú postavu modelky. Alessiin otec, menom Thomas, zomrel po narodení dvojičiek. Bol to krásny muž s čiernymi vlasmi a tmavo červenými očami. Vynikal v šerme, zatiaľ čo matka v jazdení. Spolu tvorili krásny pár s ešte krajšími deťmi. No keď Thomas zomrel, matka sa zrútila a už nikdy nebola taká, ako predtým. Áno, usmievala sa, ale pred nehodou sa usmievala neustále. Teraz okolo nej pobehovali Thomas Josua a Tanja Anne. Roztomilé dvojčatá so zlatými vláskami a sivými očkami.

„Prijali ma na Gymnázium Gizely Grónskej,“ povedala zadychčane.

Therese vypadlo z ruky cesto a Tom s Annie sa prestali naháňať.

„Prosím?“ opýtala sa Theresa vyjavene.

„Prijali ma na...“ začala Alessia, ale Tom ju prerušil.

„Netrpíme hypakúziou, len tomu nemôžeme uveriť.“

„Ukáž mi list,“ povedala Theresa Alessii a utrela si ruky do zástery.

Matka si rýchlo prečítala list a zarazene pozrela na Alessiu.

„Tak to ti blahoželám zlatko.“ Usmiala sa na Alessiu a objala ju.

Potom sestru objali aj Tom a Annie.

„Takže ja upracem cesto a poupratujem tu s dvojčatami a ty zatiaľ čítaj ten zoznam,“ prikázala Theresa a sama sa pustila do upratovania.

Alessia zatiaľ vybrala z obálky aj zoznam. Po krátkom zaváhaní začala čítať:

„Gymnázium je povinne internátna škola, takže prosíme študentov, aby si zbalili všetko potrebné...“  Alessia sa pustila do čítania zoznamu.

„Tak sa poďme prezliecť a ide sa do mesta,“ vyhlásila Theresa a pobrala sa do izby.

Alessia a dvojčatá mali izbu na prízemí, zatiaľ čo Theresa mala izbu na prízemí. Alessia sa omámene posúvala do izby. Dvojčatá veselo poskakovali vedľa nej. Otvorila dvere a vošla do svojej izby. Prv, ako sa prezliekla, si poriadne opláchla tvár. Stále myslela na to, že je to len sen. Ale nebol. Naozaj bude ovládať nejaký živel. Avšak otázka je, aký. Prezliekla sa a zišla do chodby. Tam ju už čakala Theresa s Annie a Tomom.

„Ide sa nakupovať,“ slávnostne zahlásila Theresa, keď si jej deti obuli topánky a otvorila dvere.

Vonku ich ovial príjemný septembrový vánok, ktorý im roztopašne šteklil tváre. Dvojčatá sa ako obvykle naháňali pomedzi stromy a s výskotom skákali do veľkých kôp nahromadeného opadaného lístia, zatiaľ čo sa Alessia s Theresou rozprávali. V obchodoch si predavači Alessiu zvedavo obzerali. Nie je normálne, že dieťa chodí nakupovať školské pomôcky tak neskoro a už vôbec nie, aby dievča, ktoré bude ovládať nejaký živel, mala čierne vlasy. Keďže bolo šestnásteho, Alessia si rýchlo zbalila veci do čierneho kufra. Keď večer zaspávala, nedokázala uveriť predchádzajúcim udalostiam. No nakoniec sa aj tak odhodlala odísť do ríše snov.

Otravný zvuk budíka však prerušil výplod podvedomia človeka, nazývaný sen. Unavene si pretrela oči a ospalo si zívla. Popreťahovala si údy a až po chvíľke sa pozrela na budík. V tú chvíľu sa zhrozila. Ten malý otravný pípajúci stroj jej ukazoval, že je šesť hodín tridsaťpäť minút . Zbehla do kúpeľne a narýchlo urobila ranú očistu so skrášľovacou kúrou, ktorú tvorila maskara a čierna ceruzka. Obliekla si veci a zbehla dolu. Tam už Theresa vypekala čokoládové buchty z lístkového cesta na cestu, zatiaľ čo dvojčatá sedeli v pyžamách pri televízore a pozerali ich obľúbenú rozprávku.

„Smiem vedieť, prečo ste ma nezobudili?“ opýtala sa naštvane Alessia.

„Zlatko, ale ja som ťa budila! Ty si povedala, že si za chvíľu v kúpeľni,“ odpovedala  Theresa, napoly urazeným, napoly pobaveným hlasom.

Alessia si nespomínala, že by niečo také vypustila z úst, ale nech. Hlavne nech stihne.

„Zober si koľko chceš! Napiekla som ich len pre teba!“ povedala Theresa a s láskou pohladila najstaršie dieťa po opálenej krásnej tvári.

„Ďakujem mami,“ odpovedala Alessia roznežnene a na oplátku pobozkala matkino bledé líce.

Rýchlo si do príručnej batožiny pribalila čo najväčšie množstvo tejto lahodnej čokoládovej pochúťky.

„Choď si obliecť bundu, pretože vonku fúka studený vietor,“ nakázala dcére ako správna starostlivá matka.

Alessia si rýchlo strčila do úst čokoládovú buchtu, zobrala si do jednej ruky tašku s buchtami a do druhej kľúče. Potom sa pobrala k mladším súrodencom, ktorý sa už stihli prezliecť. Na obidvoch sa usmiala a pobrala sa s nimi do predsiene. Milovala dvojčatá a keby to bolo možné, zniesla by im aj modré z neba. A dvojčatá milovali Alessiu, akoby to bola ich ďalšia matka. Budú jej chýbať. Matka a dvojčatá sú v jej živote najdôležitejšie osoby. A teraz ich opustí preto, aby mohla ísť na jednu z najprestížnejších škôl na planéte. Áno, tešila sa, ale aj smútok jej zastieral srdce. Smútok za tím, čo tu necháva. Za domovom. Keď sa konečne obliekli, bolo šesť hodín a päťdesiat minút. Rýchlo nastúpili do auta a odviezli na miesto odchodu. Zaparkovali na parkovisko blízko zastávky a vystúpili. Ostávali ešte tri minúty. Vyložili kufre a vydali sa smerom k zastávke. Keď tam došli, dvojčatá sa vrhli Alessii okolo krku. Tá ich objala a nechala si po líci stiecť slzu.

„Budete mi chýbať drobci,“ usmiala sa a pevnejšie si ich privinula k sebe.

„Ty nám tiež,“ zapriadli smutne dvojčatá a odlepili sa od Alessii.

„Drž sa miláčik,“ objala dcéru Theresa a slzy jej rýchlo stekali po tvári, akoby nechceli ničiť pôvab Theresinej tváre.

„Vďaka mami,“ usmiala sa Alessia.

Zrazu započuli zatrúbenie a pred rodinkou Satuiressových autobus. Alessia sa naposledy rozlúčila s rodinou a nastúpila do jej odvozu na Gymnázium. V autobuse bola sama. Pozdravila staršieho pána, ktorý šoféroval a sadla si do sedadla. Veci si dala na sedadlo vedľa. Smutne zakývala matke, ale to už autobus odchádzal a ona odchádzala od ľudí, ktorých milovala. Alessia sa skleslo a zároveň natešene dívala z okna. Krajina sa menila a menia. Po chvíli prudké zákruty prestali a oni sa viezli po rovnej cesty. V pol ceste sa vak vozidlo zdvihlo. Alessia sa ani nenazdala a už boli vo vzduchu.

„Vzduch?“ spýtala sa Alessia, mysliac na to, že tento starší pán ovláda živel.

„Správne. No mňa skôr zaujíma, čo budeš ovládať ty,“ povedal tichým chrapľavým hlasom.

Druhú vetu skôr zašepkal, takže ani Alessia nemala šancu zachytiť jeho slová. Vďaka vodičovmu daru sa veľkou rýchlosťou rútili k nebesám. Väčšina študentov by pri prvom lete skrášlili autobus zvratkami, no Alessia si cestu užívala. Pozorujúc vzďaľujúcu sa zem chrúmala sladkosti. Po pol hodinovej ceste sa na obzore konečne niečo ukázalo. Alessii z toho pohľadu vyliezali oči z očných otvorov. Bol to asi desať kilometrov dlhý kus zeme, na ktorej sa nachádzali budovy, lesíky, lúky, fontánky, parky a iné ozdoby. A to všetko vo vzduchu! Autobus pristál na vyznačenej ploche asfaltu. Alessia ako v omámení zobrala kufre a vyšla z autobusu. Nadýchla sa a ucítila príjemnú zmes vôní. Bol to nádherný pohľad. Všetko bolo pestované zastrihávané v až dych berúcej presnosti.

„Ty musíš byť nová študentka. Ja so... Takže je to pravda.“ Dievčenský hlas sa z prívetivého zmenil na zvedavý a trochu nechápavý.

Autor: crusty (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viditeľne iná - 1. kapitola: