OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vládcovia 1. kapitola

03.03.2012 (11:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 663×

Cítiš to.

Horúčava spaľuje ťa,

horí niekde v tebe.

Ako diabol prebudíš sa.

Začína žiť,

nechceš o ňu už prísť.

Dáva ti odvahu žiť.

Začalo to zľahka,

slovami prosby.

Podmanila ťa,

vstúpila do teba.

Začala rásť.

Čierna a červená,

biela a fialová.

Farby nenaznačia jej silu,

jej moc nepríde ti na pomoc.

Musíš sa jej zriecť,

ak chceš ešte byť.

Bez výčitiek.

Zahubiť to zlé.

Prebudiť to čo doteraz hlboko spalo.

Uvidieť svetlo,

čerpať z neho moc.

Vzbúriť sa zlu.

Začať veriť v neho,

v dobro ,v nebo.

Musíš veriť v oboch,

Až tak môžeš rozhodnúť sa.

Zahubiť temnotu a prebudiť svetlo.

Čierna, biela.

Najlepšia je...

farba svetla.

Oslobodí ťa.

   Zbadala som ho stáť pod svetlom pouličnej lampy. Hneď ako som ho zbadala, vedela som, že je iný. Krátke oranžovo-hnedé vlasy k tomu bielo-fialové skoro až priesvitné oči. Na sebe mal moderné oblečenie a hoci som mu do tváre celkom nevidela, vedela som, že bude očarujúci. Takýto ich druh je. Nemohol to byť nik iný. Krčil sa a na spánky si pritláčal blčiace ruky. Mala by som od neho utekať, sú nebezpeční. To nás učia v škole, ja však nikdy nehrám podľa pravidiel.

   „Si v poriadku?“ Spravila som mesiačikovitý krok smerom k nemu. V tej chvíli spozornel. Narovnal svoje pokrčené telo a ruky poslušne uvoľnil pri tele. Oči mu vo svetle lampy zažiarlili na fialovo. Bol krásny. Mal plné červené, veľké pery a dokonalé črty tváre. Pleť mal krémovú a zarazene na mňa hľadel.

   Jeho pohľad sprísnel a začal mi naháňať strach. Silou vôle som preglgla a hoci som chcela, neodvážila som sa k nemu znova prihovoriť. Vycítia strach, spomenula som si na nášho učiteľa. Srdce mi splašene narážalo do rebier, každú chvíľu sa mohlo dostať von.

  S prižmúrenými očami si ma premeriaval. Od hlavy až po päty. Asi som urobila chybu, nemala by som tu s ním takto stáť, nie tobôž večer.

   Ustúpila som o krok vzad. Utekať, neutekať? Kto mi nato odpovie. Možno by bolo dobré, spýtať sa ho nato. Vedia vôbec hovoriť?

   „Vidím, že si okej, takže radšej pôjdem,“ sťažka som zo seba dostala pár slov. Chcela som sa vybrať na odchod, ale otočiť sa mu chrbtom? Nebolo by to príliš nebezpečné?

   Zbadala som, ako mu z rúk prestali blčať plamene. Tvár sa mu narovnala a ak by som nebola svedkom toho pred chvíľou, povedala by som, že je človek. No nie je. Nebolo ťažké rozoznať ich od našej rasy. Ich oči, pohľad, správanie, neexistoval spôsob, aby si ich niekto mohol zmýliť. No keď som sa teraz dívala na tohto „chlapca“, začala som pochybovať. Je naozaj pravda to všetko, čo nás učia? Tie hnusné slová, ktoré padajú na ich adresu. Neviem to a v tejto chvíli sa radšej prikloním k tej horšej možnosti.

   Rýchlo som cúvala preč, neodvážila som sa otočiť sa mu chrbtom. Stále na mňa hľadel, stál tam pod žltým svetlom lampy. Bola som už v dostatočnej vzdialenosti, jeho postava sa mi už zdala maličkej veľkosti, keď sa pri ňom zjavil Starší zahalený v bielom plášti a vyzdvihol ruky smerom k oblohe. Chlapec- musela som ho takto nazvať – sa okamžite zrútil opäť k zemi a vydal bolestný výkrik. Po chrbte mi prešiel mráz. Tak hrozne sa to podobalo na výkrik človeka, chcela som mu pomôcť, no to nešlo. Krčil sa na zemi a ruky mu v sekunde vzbĺkli. Chytil sa za spánky a tackavo sa postavil. Otočil sa smerom k staršiemu a hoc som bola vo veľkej diaľke, prisahala by som, že jeho ústa spravili pohyb a vyslovili slová.

  Zašla som za roh a rozutekala sa domov. Srdce mi bilo na plné obrátky a krv sa mi nestíhala dostávať do žíl. Vlasy mi liezli do úst a dusili ma. Ešte nikdy som takto neutekala. Musela som, čo ak by Staršieho ten chlapec nezdržal natoľko, že by si ma všimol. Smrť by som mala istú. Ešte šťastie, že bývam na blízku. Vkročila som do záhrady a rýchlo sa vrútila do domu.

   Oprela som sa o dvere a rýchlo zamkla. Naberala som stratený kyslík naspäť do pľúc. Z kuchyne som zbadala svetlo a vôňu opečeného chlebu. Vydýchala som sa a zašla tam.

   „Och dcéruška, už si doma, no pod jesť. Už som sa začala báť, že sa nevrátiš,“ mama na mňa horlivo valila slová. Vedela som, že ak by som aj chcela niečo povedať, nemá to význam, k slovu sa u nás doma tak skoro nedostanem.

   Od schodov sa dovalil otcov hrubý hlas. „Tak, čo to máme na večeru?“ Hladil si brucho a pritom sa bil po hlave. A vraj je to zložité, otec to robí vždy ako náznak toho, že by už zjedol aj príbor. Pozrel na mňa a vyslovil jeho už stotisíc krát vyslovenú vetu. „Ak je človek hladný. dokáže prísť aj na to, čo skrýval Da Vinci.“

   Povzdychla som si a usadila sa k stolu. Ešte, že je taký vzdelaný umelec. Bohužiaľ, musí pracovať práve v múzeu a všetku tú umeleckosť prenášať aj do nášho života.

   „Hej vy už jete?“ Dávid mi postrapatil vlasy. Vie, ako veľmi to neznášam.

   Zachmúrila som sa na neho. Posadil sa oproti mne a ukázal mi svoj dokonalý chrup. „Čo je Slnečníčka?“
   „Nič, to len ty si opäť nenažratý, Kaktusík môj,“ pousmiala som sa.

   To boli naše tajné urážky. Dávid, hoci bol odo mňa o dva roky starší, no najmenej o desať rokov  rozumovo pozadu. Nazval ma slnečnicou hneď po tom, ako sme s Matúšom mali prvé telesné zblíženie – doteraz netuším, odkiaľ sa to dozvedel. Vraj preto, lebo slnečnice bývajú plné, ehm... semena. Mala som ho chuť uškvariť.

  Uškvariť som ho však nemohla, tak som sa mu aspoň pomstila. Nazvala som ho kaktusom, neznie to až tak dobre, ale význam sa mi páčil. Vysvetlenie? Nemal ešte ani jednu frajerku ani nijaký krátkodobý vzťah či dokonca ani známosť na jednu noc. Tak mi sadlo na jazyk v záchvate hnevu, že jeho, ehm... musí byť asi pichľavý ako kaktus, keď je ešte stále sám. Aj teraz ma pri srdci hreje výraz jeho tváre.

   Odfrkol si a pustil sa do jedla. Dokonalá rodinka. Otec začal mľaskať na plné ústa, prišlo mi z toho zle. Ale ktovie, možno práve on odhalí praveké tajomstvá ľudstva. Budeme slávny a bohatý a nakoniec nás preto aj zabijú. Alebo sa nám to stane ešte skôr ak k nášmu domu dovediem Staršieho.

   Všetci si pokojne jedli a mama sa na mňa usmievala, nikdy som na jej tvári nevidela nič iné.

   Postavila som sa. „Idem do izby, nie som hladná.“ Spratala som po sebe nezašpinený tanier a vybrala sa do svojho sveta.

   Rýchlo som vyšla po schodoch, vždy mám strach, že ma niečo potiahne za nohu a stiahne dolu, tak utekám, až sa otrasú základy domu.

   Siahla som po mobile, ktorý ležal na posteli. Zabudla som si ho zobrať na večernú prechádzku. Vždy takto večer chodím von, zabehať si a prevetrať hlavu. Po dnešku však vychádzky zvážim.
   Tri neprijaté hovory, samozrejme Matúš. Vytočila som mu späť.

   „Ahoj, chcel si niečo?“
   „Počuť ťa,“ začula som jeho upokojujúci hlas a v srdci ma zahrialo. Usmiala som sa a upravila si dlhé vlasy v zrkadle oproti posteli.

   „Ľúbim ťa.“

   „Ja ťa ľúbim viac,“ zasmial sa. Naše jediné hádky spočívali práve na tejto debate, nevedeli sme sa dohodnúť, čia láska je väčšia, nakoniec to vždy skončilo remízou.

   „Nepodpichuj!“

   „Musím ísť pohľadať brata, zase sa niekde stratil. Tak zajtra v škole, dobre?“
   Povzdychla som si. „Dobre, ahoj a dobrú noc.“

   „Aj tebe. Ahoj.“

   Položila som mobil na posteľ a vybrala sa do sprchy. Prospeje mi to po tom behu. V mysli sa mi zjavil obraz Jeho zvláštnych očí, raz skoro ľudských a raz až viditeľne neľudských. Zachvela som sa. Snažila som sa tomu zabrániť, no pri pomyslení naňho ma chytili zimomriavky. Zlé bolo to, že neboli tak celkom od strachu.

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 1. kapitola: