Vládcovia 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ták a kedže tu je prvé dvojciferne číslo aj také malé prekvapenie v texte. :)

14.05.2012 (14:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 623×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

Elizabeth

Večer sme si celá rodinka zasadli k stolu a napchávali sa otcovým obľúbeným jedlom.

„Ak je človek hladní dokáže prísť aj na to čo skrýval Da Vinci,“ prehovoril otec namiesto modlitby.

„Ako bolo v škole?“ Nahodil už obvyklú tému.

„V pohode,“ odpovedali sme s Dávidom naraz. Zasmiali sme sa na tom a ťapli si rukami ponad stôl. Na čele mu svietila veľké červená hrča.

„Niekto ťa zbil,“ spýtala sa mama a ukazovákom mierila na Dávidovu už spomínanú hrču.
„Podlaha, a Ela bola komplic.“

Rozosmiala som sa, keď mama len pokrútila hlavou a otec sa so záujmom škeril na porciu jedla na tanieri. Ešteže som sa narodila do takejto normálnej rodiny.

„Príde dnes Matúš k nám, alebo ideš ty k nim?“ prehovorila mama.
„Dali sme si pauzu,“ tento krát som pre zmenu ja hľadala na tanieri niečo zaujímavé.

Zbadala som ako mama s otcom spozorneli. Začudovane sa na mňa pozerali, no ani jeden z nich sa neodvážil povedať ani len jedno slovo. Tak sme ďalej len v pokoji jedli a po večeri sme sa smiali pri telke.

Nedokázala som sa neusmievať, hoc som za dva dni dokázala pokašlať všetko, čo som chytila d rúk. Dávid mi nenechal ani sekundu voľného času na oplákavania a smútenie. Ak to už zbadal hodil do mňa vankúš, alebo mi na vlasy vysypal práve zrobené pukance. Otec ho išiel zabiť. Taká veľká škoda. Kto by popritom mohol smútiť.

Raphael

Sledoval ju po celý deň. Od chvíle, keď otvorila oči až kým ich s pokojom zavrela. Nachvíľu sa predtým zadívala do okna a jeho opantal pocit, že ho zbadala. Ona sa však len pozrela smerom k oblohe, vystrčila hlavu z okna a zhlboka sa nadýchla. Pomodlila sa a ľahla si spať. Bola taká úchvatná, neopísateľná jeho očami.

Bezmocne sledoval ako sa mu vzďaľuje, po lícach jej stekali kvapky slz a on jej ich nemohol zotrieť. No bol tam on. Oprela sa o neho a bola šťastná. Nevedel presne čo to znamená, no upokojilo ho to. To, keď videl, že sa o ňu niekto postará, aj keď to nebude práve on. Od chvíle čo sa jeho pery spojili s jej nemohol na ňu prestaň myslieť. Až na pár sekúnd, keď ho ovládlo jeho Ja.

Musel trochu počkať kým sa vyberie za Staršínmi. Ak nechcel aby si na ňom niečo všimli, musel to urobiť. A teraz, tak ťažko sa mu vzďaľovalo od jej tela. Upokojoval ho len pocit, že jej očné viečka s pokojom oťaželi a teraz leží v ríši snov. Bez neho jej je lepšie, takto si môže žiť svoje sny bez pocitu, že jej ich niekto zničí.

Vstúpil do budovy školy, bez toho aby sa niekomu preukazoval. To on nemusel, každý ho tam poznal a v poslednej dobe si otec potrpel nato, aby sa nemusel preukazovať. Vraj jeho syn nemusí nič nikomu dokazovať. Zrejme si ho tou udalosťou s Elizabeth ešte viac priklonil na svoju stranu. Keby len tušil.

Vykonal už obvyklú časť pri dverách a v plášti sa vybral k Staršiemu.

„Vitaj Raphael,“ privítal ho veľkodušným úsmevom. „No tak neklop zrak, pozri na mňa.“

Raphael sa na Staršína nesmelo pozrel. Všetok strach musel ísť v túto chvíľu preč, no napriek tomu to nedokázal zastaviť. Už chápal ten zmätok v ľudských hlavách, ktorý niekedy cítil. Ten hnev, bolesť, všetko preťaté úzkymi cestičkami dokopy.
„Ako si pokročil?“

„Myslím, že som ju odplašil dosť nato, aby ma už neotravovala.“
„Esanc,“ povedal pán s uštipačným úškrnom a tľaskol si rukami. „Vedel som ,že na teba sa môžem spoľahnúť.“

„To vždy pane.“

„Volaj ma otec, súhlasíš?“ Podišiel k nemu bližšie a zadíval sa mu do očí. Tak úporne ako ešte nikdy. Videl mu až do hĺbky duše.
„Hriech by bol nesúhlasiť.“

Otec ho chytil za rameno a pevne ho stisol. „Len ma nesklam. Musíme to dotiahnuť až do konca. Do jej konca,“ zamyslel sa a obrátil svoj pohľad niekam do diaľky. Našťastie, inak by zbadal Raphaelovu tvár plnú bolesti. Chcú ju zabiť, oni chcú aby umrela a jeho povinnosťou je zabiť ju.

Prehltol a ironicky sa usmial. „Ublížim jej tak, ako to len bude potrebné.“

Prešlo pekných pár dni, keď žil len tak. Poflakával sa a niekedy ju sledoval. Nemohol na ňu však dlho hľadieť bez toho, aby k nej nepodišiel a nedotkol sa jej. Tak to sledovanie radšej obmedzoval. Prírodu už dokonale ovládal príchod leta, vonku sa oteplilo a slnko zapadalo neskôr. Veľmi to Brinhitom nevyhovuje, no nemajú na výber.

Za ten čas, čo ju sledoval sa ani raz neocitla blízko toho ľudského chlapca s ktorým ju vtedy videl. V izbe si po večeroch občas večer poplakala a všetky fotky, ktoré mala uložene na stolíku otočila tvárou k stolu. Znova mal ten pocit, že tuší, že ju sleduje. No predsa to bol len pocit, možno by si to aj prial. Aby sa jej znova mohol dotknúť. Jej pier. Zacítiť jej teplo, jej krv, vôňu, ktorej bolo tak ťažké odolať.

Bez nej však nedokázal ovládať svoje pudy. Musel zabíjať a živiť sa ľudským strachom a bolesťou. S ňou sa s tým dokázal vyrovnať, s pocitom, že to tak má byť. Že nie je až taký zlý, brala ho takého aký bol, hoc si to možno ani neuvedomovala, no menila ho. Postupne, kúsok po kúsku, každú jeho časť. No teraz to bez nej všetko zlyhávala. Nič nemalo význam, ak pri ňom nebola ona. Každým dňom to bolo horšie, hoc si to nerád priznával, niečo k nej cítil. A skutočne mu vysvetliť svoje pocity dokázala len ona. Ju teraz však nemal. Hoc nevedel čo cítil, niečo cítil. Naplnili sa jej slová, ktoré mu povedala na lúke. „Cítiš!“ Áno , cíti.

Elizabeth

Život bežal ďalej, bez neho. Bez Matúša. Niekedy som sa mu snažila prihovoriť, no on ma len odbil.

„Matúš, mohli by sme sa porozprávať?“ Zastavila som ho na chodbe a odtiahla do kúta. V triede mi nedával šance na rozhovor.

„Už vieš, čo chceš?“

Zvraštila som tvár a skôr ako som stihla niečo povedať, skočil mi do reči. „ Prišiel do toho niekto tretí, však? Spoznala si niekoho koho miluješ viac ako mňa, mam pravdu. Viem to, nepotrebujem počuť tvoje chabé výhovorky. Vieš, že chcem len aby si bola šťastná,“ kŕčovito sa usmial a pohladil ma po líci. „Tak mi prosím ťa neklam.“

„Neviem, čo k nemu cítim,“ sklonila som hlavu a hľadela na svoje prsty v šľapkách.

„Ak si kvôli nemu zabudla na mňa, musí to byť niečo veľké.“ Videla som ako sa jeho kroky vzďaľujú a miznú za dverami. Zabudla? Na Matúšov úsmev nikdy nedokážem zabudnúť. Nech k Raphaelovi cítim čokoľvek.

Vkročila som do domu kde vládlo hrobové ticho. Mama mala dnes voľno a tak by mala byť doma. „Mami? Som doma.“

Nič. Ticho.

„Mami?“

Opäť nič, len to ticho. Nemala som s toho dobrý pocit, niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že to nie je dobré. „Mami?“

Vošla som do kuchyne a videla to. Mamine telo bezvládne ležalo na zemi. Krvavé škvrny zdobili celú zem, par kvapiek dopadlo aj na strop, či na kuchynskú linku.

„Mami!“ vykríkla som sa a kľakla si k nej na Zem. Zobrala som si jej bezvládne telo do svojich rúk a zbadala spálene ruky a kúsok tváre. „Nie, nie, nie. Mami? Mami, no tak ozvy sa! Počuješ? Povedz niečo!“ Nariekala som na ľadovej podlahe zatiaľ čo sa moje telo stihlo sfarbiť s farbou podlahy, ktorá sa čiastočne zriedila so slanými slzami.

V kaluži krvi som zbadala niečo lesklé. Jemne som sa po to jednou rukou nahla tak aby som mame nijako neublížila. Zobrala som to do rúk a s rozmočenými očami som sa snažila zistiť, obrysy tejto veci. V ruke som držala Brinhitsky znak, dala by som čokoľvek za to, že tento som v ruke už držala. Hrial presne tak ako ten pred ním, mal tú istú vôňu. Vedela som komu patrí. Ovládla ma triaška. Moje telo si to nechcelo priznať, no moja myseľ blúdila v tých najhorších uličkách. Moja mama, jej srdce prestalo byť, zastavil sa jej dych. Mojej mame.

Nechcela som mamu nechať takto bezvládne ležať na zemi, v hĺbke duše som dúfala, že sa preberie a nebola by s toho práve nadšená. No môj hnev, bol silnejší než čokoľvek iné. Zaborila som si znak hlboko do dlane, cítila som tu páľavu. Jeho hrany mi prerezávali pokožku, mamina krv ktorá ho pokrývala splynula s mojou. Pozrela som von onom, o chvíľu bude nasledovať západ slnka. Rýchlo som z kuchynskej linky vybrala najväčší nôž aký mi prišiel pod ruku a vsunula som si ho za tričko.

Vybehla som z domu, celá zmáčaná od krvi. Krv s mojich vlasov a okrajov trička dopadala na zelenú trávu a zafarbovala ju.

Moja duša sa rozbila na malé kúsky. Kúsky ktoré sa len ťažko dajú zlepiť. Môj strach z lesa zrazu úplne zmizol. Utekala som naprieč lesom, obehovala vietor. Pár krát som sa potkla, no vstala som a pokračovala ďalej. Lebo hnev je to, čo vás dokáže po poštvať ďalej.

Netrvalo mi to dlho. Za malú chvíľu som sa ocitla na rozsiahlej lúčke. Do uslzených očí mi svietilo slnko, ktoré práve zapadalo za obzor. Prišla som v čas. Rozmazával sa mi pohľad, no napriek tomu som ho videla. Sedel na tráve a sledoval západ slnka, pokojne dýchal.

Ak by som na to mala síl, zozadu by som sa k nemu prikradla a odtrhla mu hlavu.

„Zabi ma! Počuješ! Zabi ma!“ skríka som zo všetkých svojich zostávajúcich síl. „Lebo ak ma nezabiješ, zabijem ja teba!“

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování