OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vládcovia 4. kapitola

23.03.2012 (10:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 650×

Sledoval ju od odchodu od chlapca, až po jej dom. Už teraz meškala. Bolo päť minút po piatej, keď za sebou zabuchla dvere v ich dome. Ani nie o desať minút už kráčala naprieč záhradou do lesíka za ich domom. Kráčala naprieč stromami, tu sa jej už nemohol nikde schovať. Nemohol ju tu sledovať. Na chvíľu zastal a dal jej minútový náskok, aby si nič neuvedomila. Zastala približne päť metrov od okraja lesa. Slnko tu až tak nesvietilo, no on mal predsa na očiach slnečné okuliare. Raz mu Starší poradil, aby ich použil, ak bude cez denné svetlo na ulici. Tak má väčšiu šancu, že si ho ľudia ani nevšimnú. Fungovalo to, samozrejme, pokiaľ sa neprestal ovládať a nezačali mu horieť ruky. To bol ďalší dar, predstavujúci zlo, ktoré v sebe skrýval. Stála tam, medzi stromami. Obhliadala sa. Mala dlhé blonďavé vlasy skoro až po pás a milú tvár. Takto sa mu zdala, nevedel veľmi opisovať svoje pocity. Predstavil si ju nahú, seba namiesto toho ľudského chlapca. Srdce sa mu mierne spomalilo. Zbadala ho, pousmiala sa a oči sa jej zúžili. Vyhnal si akékoľvek myšlienky na dnešné poobedie z hlavy.

„Našiel si ma,“ prehlásila s vycerenými zubami, keď bol od nej vzdialený na dosah ruky.

Prikývol a uvažoval, či mu Starší povedal aj niečo konkrétne týkajúce sa ich rozhovoru. Nie. Takže mal hovoriť to, čo považoval sám za vhodné, no tak, aby vyhovel všetkým jej požiadavkám. Uvažoval, čo je na tejto dievčine také zvláštne, že nadchla samého Staršieho. Len pre ňu hrá túto hru. Nerozumel tomu. Premeral si ju. Nevidel nič zvláštne. Vlastne toho videl dosť, no snažil sa nepriznať si to.

„Nemôžeš si tie okuliare dať dolu?“

 „Nie.“ Neznášal keď mu hľadela do očí. Mal pocit, že jej to musí opätovať. No takto jej nemohol hľadieť do duše, nemohol cítiť jej strach, skľúčenie. Potreboval to cítiť. Povzdychla si a rozhliadla sa okolo seba.

 „Budeme tu takto stáť?“

„Poď za mnou.“ Vybral sa smerom do kopca a kľučkoval pomedzi stromy, „ Cestou sa ma môžeš pýtať a ja možno odpoviem.“

„Dobre. Len predo mnou neutekaj. V lese mám strach.“

Zasmial sa. „Pri mne nie?“

„Nie.“ Kráčala vedľa neho. Pri srdci pocítil jemné teplo.

„Takže cítiš, keď mám strach?“

Prikývol a oči upieral pred seba. Aj keď mal slnečné okuliare s čiernymi sklami, bál sa na ňu pozrieť.

„Cítiš aj nejaké iné moje pocity?“

Cítil na sebe jej pohľad. Prenikol mu cez kožu, až hlboko do tela. Hrial ho ako ten najsladší oheň, no oheň spôsobuje aj bolesť.

„Máš aj nejaké iné?“ zneistel.

„Áno, ty nie?“

„Ja nemám žiadne pocity.“

„Blbosť,“ sykla a pozrela mu do tváre. Skrčil obočie a zarazene na ňu hľadel. Blbosť? Nevedel presne, čo to slovo znamená, no ak si dobre pamätal, malo to byť niečo podobné klamstvu. Zasyčal.

 „Tak vidíš. Cítiš.“

Nechápavo na ňu hľadel. Nechápal tomu, čo hovorí, skoro nikdy jej nerozumel. No medzi ľuďmi už strávil toľko času, že sa naučil hovoriť ich jazykom. K otázkam si jeho mozog už automaticky priradil odpoveď. Bol ako stroj.

 „Pred chvíľou si na mňa zasyčal .To značí, že som ťa nahnevala a hnev je cit. Takže cítiš!“

Po prvý krát jej naozaj rozumel a musel uznať, že mala pravdu.

„Hej, hnev cítim,“ pošepol.

„Časom sa nájde ešte niečo,“ usmiala sa naňho. Dnes sa len smiala. Uvažoval, či to zapríčinil ten ľudský chlapec. Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Počul len štebot vtákov, niekde nad stromami. Už sa blížili k miestu, na ktoré mal namierené. Nevedel prečo, no odkedy to tu objavil, nemohol sem prestať chodiť. Cítil sa tu ako niekto iný. Akoby nepatril Jemu, ale svet bol iba jeho.

 „Ubližuje vám slnko?“

„Nie, len vy ste silnejší cez deň a my cez noc.“

„Tá retiazka s tým príveskom, je to váš znak?“

Na chvíľu zaváhal a potom jemne prikývol. „Vy máte kríž.“

„Hej. Je to zvláštne, my máme kríž a to vaše sa podobá na srdce.“

„Nie, je to srdce,“ precedil pomedzi zuby. Cítil, ako sa jej v žilách rozprúdila krv. Potom zacítil jej mierny strach.

„Prepáč mi moju nevedomosť.“ Povzdychol si a zbadal, ako sa stromy začali prerieďovať. Už len pár metrov.

„Neradi o tom hovoríme.“

„V pohode,“ sklopila oči na zem. V hlave mu doznieval hlas Staršieho. Povedz jej všetko, čo bude chcieť. „Predstavuje našu dušu. Tu malú, ktorú máme. Naše oči, lebo sú citlivé a tvoria naše božské ja. A to, čomu ty hovoríš srdce, znamená vernosť. Našu oddanosť k nášmu stvoriteľovi. My to voláme Bealithez.“ Stromy sa stratili z dohľadu a pred nimi sa ocitla malá lúčka, bola na okraji kopca, a tak sa im naskytol výhľad na celé mesto a kopce a doliny za ním. Slnko na oblohe už pomaly zapadalo. V duchu sa usmial. Vedel, že stihnú prísť načas a vidieť západ slnka. Zastavil sa pri okraji kopca a sadol si na vlhkú trávu.

„Svet by sa tu dal chytiť do ruky. Je to nádherné,“ pousmiala sa a sadla si k nemu na trávu. „Odkiaľ o tom vieš?“

„Raz som sa potuloval okolo. Odvtedy som tu vždy pri západe slnka,“ zložil si okuliare, aby sa mohol lepšie prizrieť prírode. Naklonila hlavu tak, aby sa mu mohla pozrieť do očí. Opätoval jej pohľad. Ich ruky sa na vlhkej tráve stretli. Striaslo ho. Odtiahol ruku a pozrel sa na slnko.

„Ešte máš nejaké otázky?“ V tejto chvíli by jej položil hocijakú otázku, len aby jej znova nemusel pozrieť do očí a vyhol sa jej múdrym slovám, ktoré mu nedávali žiadny zmysel. Nechcel sa tým trápiť. Potreboval len vykonať svoju prácu, žiadne zbytočnosti okolo toho. A ona ho zdržiavala, nejako sa jej darilo vždy ho vyviesť z miery. Jej oči, jej vlasy, jej pery. Znova si spomenul na dnešné popoludnie a to, čoho bol svedkom. Jej nahé telo. To, ako sa jej niekto dotýkal a ona sa tomu nebránila. A teraz? Stačil len jeden jeho dotyk, aby medzi ich rukami preskočila iskra. Musel sa však stiahnuť. On nie je človek, nemôže sa jej dotýkať. Zasyčal.

„Čo ťa nahnevalo?“ prehovorila s absolútnym pokojom. Hľadel na oblohu, slnko už celé zašlo za obzor. A spolu s ním sa z jeho očí vyplavil badateľný náznak fialovej. Postavil sa zo zeme.

„Musím ísť.“ Zmätene naňho hľadela, no tiež sa postavila z vlhkej trávy.

„Neviem ani ako sa voláš,“ pošepla.

„Raphael.“

„Elizabeth,“ podávala mu ruku. Nerozumel čo od neho chce. Skrčil obočie. „Vy si nepodávate ruky, keď sa zoznamujete?“

„Nie, ukloníme sa.“ Prikývla. Vybral sa na druhú stranu kopca. Pôjde tadiaľto.

„To mám ísť naspäť sama?“ zakričala za ním.

„Neboj sa, nič sa ti nestane,“ ľahostajne odvetil a pokračoval vo svojej ceste. Nechal ju tam stáť, aj keď sa už pomaly stmievalo. Bude ju sledovať, nič sa jej nestane. No musela nadobudnúť pocit, že odchádza. Mal by odísť, utekať od nej čo najďalej. Lebo čím viac bol s ňou, tým viac sa cítil ako... Nemohol na to ani pomyslieť. Vnútil si do hlavy, že to robí len preto, aby niečo nevytušila. A aby splnil pánove rozkazy. Elizabeth. Bolo to zvláštne. Rozprávať sa s ním ako s človekom, a pritom v mysli premýšľať, koľko ľudí už zomrelo jeho rukami. Ďalšia otázka, ktorú mu položím sa bude týkať toho, koľkým ľudom už ublížil. Ktovie, či mi odpovie. Kráčala som po tmavom lese so strachom usadeným hlboko v duši. Stromy pokrývala tajomná prikrývka z čierneho zamatu. Slnko už zašlo a jediné, čo mi udávalo smer, bol mesiac a hviezdy. Ich svetlo dopadalo z neba až na stromy a cez husté konáre v malých množstvách dopadalo na zem pod mojimi nohami a svietilo mi na cestu. Na koži sa mu usadila husia koža. Chĺpky sa mi vzpriamene postavili. Nohy sa mi, oťažené a prilepené k zemi nielen gravitačnou silou, ťažko posúvali v pred. Zablúdila som, musela som si to priznať. Blúdila som po lese už viac ako hodinu. Viem, mohla by som zavolať Dávidovi a povedať mu, aby ma našiel, v lese sa vyzná. No nechcela som to, len preto, že by sa ma pýtal, kde som to prepánajána bola, ale aj preto, že som potrebovala pokoj. Počuť len svoje hlboké a vyčerpané dýchanie, pár zvierat na stromoch a nad stromami a mať čistú myseľ. Môcť premýšľať nad všetkým. Ten krásny výhľad, ktorý sa mi dnes naskytol, na chvíľu som nemohla dýchať. Vyrazilo mi to dych tak, ako nikdy nič pred tým. Ak vám tvor, o ktorom si celé miliardy myslia, že jeho rasa je nebezpečná a neschopná akéhokoľvek citu okrem zloby, ukáže niečo tak nádherné. Musela som si to priznať, musela, aj keď som tým časť nás zradila. V tom okamihu, keď som to uvidela, ten krásy výhľad a jeho pri sebe. So slnečnými okuliarmi na očiach bez akéhokoľvek ohňa na rukách a hnevu v tvári. Cítila som jeho ľudskosť, jeho pokoj a jeho dobro. Dobro. Miliardy ľudí by ma pre to slovo ukrižovalo. Tvor, ktorého stvoril sám Diabol nemôže mať v sebe predsa dobro. Lenže ľudia sú slepí, nevidia to, čo nechcú vidieť. Počúvajú len to, čo im do hlavy dala vláda, celý svet je však skorumpovaný. To si však nikto nevšimne. Ak by boli Brinhiti takí zlí ako sa o nich hovorí, už dávno nestojím tu pod mesačným svetlom a nepremýšľam nad ich dobrom. Možno môžem presvedčiť seba, že aj oni majú dušu, že v ich srdci sa skrýva dobro. No presvedčiť ľud, to sa nedá. Museli by to chcieť oni a podľa Raphaela súdim, že by sa nato nepodujal ani jeden. Predsa som sa len rozhodla zavolať Dávidovi.

 „Som pri takom vysokom zelenom strome,“ snažila som sa mu opísať situáciu.

„Dúfam, že žartuješ. Čo dopekla hľadáš v lese?“

„Stratený poklad.“

„Tak ho nájdi a až potom mi zavolaj. Zbohom.“

„Dávid, prestaň. Ja vážne neviem, ako sa mám dostať domov,“ hovorila som pokojne, no moje vnútro vrelo. Cítila som, ako sa ma tma snaží pohltiť, ako sú stromy čoraz bližšie pri mojom ustráchanom tele.

„Fajn idem po teba. Si aspoň niekde na cestičke alebo mimo?“

„Ja neviem, asi na cestičke snažila som sa po nej ísť.“

„Dobre, už idem. Budeme spolu volať, okej? Potom budeš kričať, aby som ťa počul.“

„Dobre, len už poď.“

„ A ešte niečo. Budeš kričať : Som slnečnica, lebo som plná semena,“ smial sa.

„Hneď ako ťa uvidím, zabijem ťa.“

„Áno a potom pobozkáš,“ smial sa ďalej.

„Idiot.“ Stála som na uprostred lesa pekných pár minút a so strachom som kričala po okolí. „Som slnečnica.“ Hneď ako ma Dávid uvidel, musela som sa premáhať, aby som nezvolala 112. Smial sa totiž akoby mu práve behali posledné minúty jeho úbohého života a on sa snažil vynahradiť všetko, čo do teraz zameškal. Po kom len to dieťa je? Našťastie ma bez ďalších otázok odprevadil domov. Chcela by som od neho už asi priveľa, aby sa o tom hneď nedozvedela mama.

 „Čo si to robila v lese Elis?“ vybehla na mňa hneď pri dverách.

„Bola som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Je to zakázané?“

„Báli sme sa o teba,“ založila si ruky v bok, „mala si nám to aspoň povedať.“

„Fajn.“ Nemala som chuť sa s ňou o tom baviť, a tak som radšej rýchlo vybehla hore do izby. Nemyslela som si, že ma tam nechá samu. Ľudia sú však omylní. Vpochodovala som do izby a skôr, ako som stihla rozsvietiť svetlo, uvidela som to. Čierny tieň stál pri okne a oči mu žiarili v tme. Pozeral na mňa. Odvážila som sa rozsvietiť svetlo a zavrieť dvere. Zdanie ma neklamalo. Pri mojom okne stál Raphael a upieral na mňa pohľad. Hľadel mi na pery a pozdravil sa.

„Čo tu robíš?“ Nedokázala som nasadiť mierumilovný tón, ešte stále ma nikde v mojom vnútri štvalo, že ma nechal samu uprostred tmavého lesa.

„Nechcem ísť domov,“ povedal sklesnutým hlasom a sklopil oči na zem.

„Neponáhľal si sa niekde?“

„Má to čas.“

 „Super, ja nemám čas, a predsa som hodinu blúdila v lese. Ďakujem ti,“ snažila som sa hovoriť pokojne. Zodvihol hlavu a jeho oči si pomaly premeriavali moju izbu. Sledoval fotky s Matúšom v drevených rámčekoch, posteľ aj koberec pod našimi nohami.

„Nerozumiem, prečo mi ďakuješ, keď,“ zachmúril sa, „ale je to jedno. Radšej odídem.“ Otočil sa mi chrbtom a svoje svalnaté telo nasmeroval k oknu. Je dosť silný nato, aby zvládol skok z druhého poschodia, vedela som to. No napriek tomu mi to nedalo. Podišla som k nemu, chytila ho za rameno a otočila jeho tvár tak, aby som sa mu mohla pozerať do očí. Mali krásny fialový odlesk.

„Zostaň. Len mi sľúb, že ak budeme sami, v lese, v tme, neodídeš.“ Jeho plné červené pery vykonali jemný úsmev.

„Ako si prajete, pani moja.“ Bol to prvý úprimný úsmev, ktorý som na jeho tvári videla, spolu s fialovou žiarou jeho guľôčok ohraničených mihalnicami.

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 4. kapitola: