OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vládcovia 5. kapitola

30.03.2012 (15:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 615×

„Odkedy sa dopekla zamykáš v izbe?“ kričal na mňa Dávid od dverí.

„Čo teba do toho? Láskavo vypadni.“

Raphael ešte stále stál pri okne a vyžaroval neutrálnosť.

„Nebodaj tam máš Matúša a opeľujete sa?“ Smial sa na celú chodbu. Po kom je len taký šibnutý?

„Nie! Neotravuj, chcem byť sama.“

„Dobre.“

Počula som, ako sa jeho kroky vzďaľujú. Obrátila som svoj pohľad opäť na Neho. V rukách držal rámček s fotkou, kde sa s Matúšom bozkávame. Nevedela som odhadnúť, čo si myslí. Odložil ju späť na svoje miesto a následne sa mi zahľadel na sekundu do očí. Potom mu pohľad skĺzol smerom k mojim perám, až sa zastavil na zemi.

 „Máš nejakú špeciálnu požiadavku ohľadom toho, čo by sme mali robiť?“ Pokrútil hlavou. „Dobre, tak sadaj na posteľ. Budeme kecať.“ Poslúchol moju požiadavku a usadil sa na okraj postele. Sedel presne tak ako vtedy na lavičke, keď ku mne prehovoril. S nohami rozkročenými, lakťami opretými o stehná a pohľadom do blba. Vybrala som z poličky pri mojej posteli jeho náhrdelník a zamávala mu pred očami.

„Nechcem, aby si niečo robil nasilu.“ Podala som mu ho. Zobral si ho do ruky a hneď zavesil na krk. „Hovorí sa ďakujem,“ poznamenala som a sadla si vedľa neho. Zmätene sa na mňa pozrel. Nerozumel mi, znova. Ďalší dôkaz toho, že nemám vedľa seba človeka. „Ak ti niekto niečo dá alebo ti s niečím pomôže, hovorí sa ďakujem. Na znak toho, že si rád, že pre teba niečo urobil,“ snažila som sa mu to vysvetliť.

„Je to právom moje, takže si mi vlastne nič nedala. Ale ďakujem.“ Zasmiala som sa.

„Vždy musíš mať pravdu, čo?“

„Prečo si to myslíš?“

„Ak niečo poviem, zakaždým ma opravíš, aj keď niekedy nemáš tak celkom pravdu.“ Chvíľu mi hľadel na pery a potom zase uhol pohľadom.

 „Ani ty ju vždy nemáš.“

„Ja si to ani nemyslím.“ Izbu ovládlo ticho. Cítila som sa čudne. Sedela som na jednej posteli spolu s Brinhtom, mohol mi každú minútu ublížiť. Polámať mi kosti a splniť to, prečo žije, no neurobil to. Len sa na mňa pozeral a nechal ma, nech mu kladiem otázky, na ktoré by niekedy radšej neodpovedal. Predsa odpovie. Možno ani on sám nevie, prečo to robí. A možno to má veľmi dobre premyslené. Ak by chcel, svoj znak mi ihneď zoberie. Mohol by ma rýchlo donútiť, aby som mu ho dala, no neurobil to. Je iný. Bola som si tým istá. Ako by povedal môj profesor. Nikdy nikomu na sto percent never ani sebe samému.

„Prečo to robíš? Hovoríš mi veci, o ktorých by si najradšej mlčal.“ Úporne som mu hľadela do očí.

„Chcel som svoj...,“ nestihol ani dokončiť vetu, skočila som mu do rečí.

„Nie, pre ten tvoj znak to nie je. Mňa neoklameš.“ Po dlhej dobe sa mi opäť naskytol pohľad na bielu farbu. Hľadel na mňa a neprestával. Obliala ma horúčava. Bol nádherný aj s tou bielou farbou očí vyzeral úžasne. Bronzovo - hnedé vlasy mal mierne rozstrapatené a pár pramienkov mu padalo až na čelo. Jemne skrivil plné pery a mihalnice mierne pritlačil k sebe. Srdce sa mi chcelo dostať von z uväznenia, v ktorom sa ocitlo. Všetky kosti, všetky orgány, všetko to by zničilo len preto, aby si udržalo jeho pohľad. Do pravej ruky si zobral prameň mojich vlasov a priložil k nosu. Mihalnice sa mu ešte viac spojili a pery trochu vykrivili. Priblížil sa ešte bližšie a tvár si zaboril do mojich vlasov. Moje srdce bolo čoraz bližšie k tomu, aby sa dostalo von. Narážalo do rebier a bolo odhodlané polámať ich na kúsky. Jeho nos zablúdil k môjmu uchu, až sa dostal ku krku. Pocítila som na krku jeho letmý dych. Krčná tepna mi každú chvíľu mohla vybuchnúť.

„Aký zmysel by malo klamať ti?“

„Ja...,“ zlyhal mi hlas, „neviem,“ vyslovila som potichučky. Ruku mi vložil do vlasov a tvár si prisunul k mojej tvári. Jeho pery, len pár centimetrov od mojich. Cítila som jeho dych, on cítil ten môj. Prisunul si moju tvár ešte bližšie. V ústach som mala sucho, zatiaľ čo moje srdce ďalej splašene bilo.

„Ľudia sú tak krehkí,“ zasmial sa a vzdialil sa odo mňa. „Ja viem kedy klameš, cítim, keď sa bojíš. A sem - tam cítim aj niečo, čo neviem pomenovať slovom.“ Sedela som tam, cela rozhorúčená. Takže to cítil ,ako som pred chvíľou chcela, aby sa jeho pery dotkli tých mojich. Aj keď v skutočnosti nevie, čo cítil.

„Možno sme krehkí, citliví a mnoho vecí, ktoré ty nechápeš. Preto sme ľudia, dokážeme veriť, ľúbiť a odpúšťať.“ Snažila som sa mu pozerať do očí, aj keď on už dávno uhol pohľadom.

„Myslíš, že ja to neviem, že to nedokážem?“ V očiach som mu zbadala hnev, nebol v nich ani badateľný náznak fialiek. Môj obľúbený kvet.

„Povedal si : Ľudia sú tak krehkí. Podľa toho súdim, že to nedokážeš.“ Srdce sa mi vrátilo takmer do normálu. Zahľadel sa mi do očí. A tak ako predtým hľadel a hľadel. Boli to najdlhšie pohľady, aké mi venoval. Okolo rohovky som zbadala rozvíjajúci sa kvet. Rástol, až sa dostal k okrajom dúhovky. Bol krásny, krajší ako samotné nebo.

„Tak ma to nauč.“ Stále na mňa upieral zrak.

 „Čo?“ v hrdle mi uviazla veľká hrča.

 „Naučíš ma milovať?“ V jeho krásnych fialkami zaliatych očných dúhovkách som zbadala prosbu, úprimnosť. Mala som ho ako na dlani. Cítila som jeho pocity, tak ako on mohol cítiť moje. Srdce mi opäť splašene začalo biť, narážala veľkou silou do rebier, prebíjalo sa von cez hrudnú kosť. V hrdle mi uviazla veľká hrča a hoci som chcela, nedokázala som zo seba dostať ani hlások. Pery som nemohla ani len pootvoriť a na jeho tvári som videla nedočkavý pohľad. Čakal, tak, ako bol ochotný čakať, kým mu vrátim to, čo mu právom patrí. Z nejakého dôvodu čakal. Netuším z akého, no v tejto chvíli je to jedno. Hlavne, že počká.

„Neviem ako by som ťa to mala naučiť,“ pošepla som.

„Len ma nauč cítiť niečo iné, okrem strachu, bolesti a hnevu.“ Postavil sa z postele a zahľadel sa von oknom.

„Budeš si musieť uznať, že aj ja mám niekedy pravdu.“ V okennom skle som zbadala jeho polo úsmev.

„ Ak ju budeš mať, tak nebudem protirečiť.“  V záchvate smiechu som sa zvalila na posteľ.

 „Ja ju mám vždy.“

„To si len myslíš.“

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 5. kapitola: