OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vlkolak a upírka - 1. kapitola Oslava

21.10.2010 (14:00) • Kristina14 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 655×

Vlkolak a Upírka – 1 . kapitola Oslava

Kým sme išli autom na oslavu, ja som rozmýšľala koho pozvala. Určite to boli kamaráti. Ale koho mohla ešte pozvať? Ja ich nemám veľa, takže asi jej kamošky. A samozrejme ich partneri. Aj ja by som chcela niekoho, komu by na mne záležalo. Je mi ľúto že nie som človek. Bolo by úžasné stretnúť niekoho, kto so mnou ostane celý život. V mojom prípade celú večnosť. Takže to by musel byť jedine upír. Do úvahy prichádzajú aj vlkolaci, lenže to sú naši úhlavný nepriatelia. Nikdy by som si s niekým takým nezačala. Našťastie nikde na blízku žiadny nie sú.

„Vystupovať!“ zahučala mi do ucha Kim. Počula by som ju aj keby to povedala tichšie.

„Nie som hluchá!“ zakričala som jej pre zmenu do ucha ja.

„Dobre, tak prepáč.“

„Ospravedlnenie sa príma.“  Otvorila som dvere na aute. Šoférovala Kim, lebo ja som nevedela kam ideme. Keď som vyšla z auta, videla som pred sebou budovu, na ktorej svietil nápis Restaurant , a za tím štyri hviezdičky. Otvorila som dvere.

„Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia, milá Clai! Veľa šťastia zdravia!“

„To si vážne nemusela!“ pošepla so Kim.Ona sa len uškrnula.

„No veľmi smiešne,“ povedala som. Chytila ma za ruku a viedla k stolu. Boli na ňom sviečky a rôzne ozdoby. Poobzerala som sa. Vzadu som uvidela pár ľudí, ktorých poznám z obchodu. O stôl ďalej sedela skupinka vysokoškolákov. Boli tam kamaráti Kim. Bolo tu ešte omnoho viac ľudí, ale ja som hľadala len jedno. Mojich kamarátov. A tím mojich myslím skutočne mojich. Tých čo poznám aj ja, nie len Kim.

„Ahoj!“ zakričali za mnou moji kamaráti. Cez tú hudbu som ich ledva počula, no predsa. Sedeli o dva stoly ďalej odo mňa.

„Ahojte!“ zakývala som im, a postavila sa. Mala som zamierené za nimi. Keď už som bola pri nich, prišla za mnou Kim. Videla som, že ju niečo trápi.

„Hej, čo je?“ opýtala som sa.

„Majú prísť.“

„Kto?“ nechápala som .Kto má prísť?

„Vlkolaci!“ zašepkala. Vlkolaci? Oni nemôžu prísť! Určite prídu preto, aby nás zabili a roztrhali na kusy. No skvelé!

„Kedy?“

„Zajtra!“

„Tak to má ešte čas. Užívaj si oslavu. Tak ako ja.“ Nebudem na to myslieť. Teraz nie. Idem za kamarátmi, a budem sa baviť. Vedela som, že Kim už nebude pokojná. Zrejme ani ja nie, ale prežijem to. Zajtra sa s nimi dohodneme.

„Tak ako, oslávenec?“ pýtala sa ma Marianna. Samozrejme jedna kamarátka. Kto iný.

„Celkom fajn.“ Cez hlasnú hudbu, čo k nám doliehala spoza chrbtov, sme museli takmer kričať. Poobzerala som sa, dnes už druhý krát, kde je Kim. Sedela pri bare s akýmsi chalanom. Mal čierne vlasy.

„Kam sa to stále kukáš?“ opýtala sa ma znova Maňa.

„Nebude vám vadiť, keď nachvíľu odbehnem?“

„Nie! Len choď!“ povedali naraz. Sú fakt milý. Podišla som bližšie k tomu čiernovlasému chlapcovi a Kim. O niečom sa rozprávali. Počula som len čosi ako : Jasné ešte sa uvidíme. Alebo niečo také. Ten chlapec odišiel.

„Kto to bol?“

„Lukáš.“

„To je?“

„To je najúžasnejší chlapec na svete!“ hovorila, a pri tom sa usmievala. Takto už dávno o nikom nehovorila. Som rada, že je šťastná.

O 5 hodín neskôr

Oslava sa skončila. My sme išli preč. Reštaurácia sa zatvára. Konečne. Už som sa nevedela dočkať. Kto by bol povedal, že budem rada keď sa skončia moje narodeniny. Ale na zajtrajšok sa vôbec neteším. Vlastne je to už dnes! Veď je 1 hodina! Takže majú prísť už dnes. Hrozne sa bojím.

„Vystupovať.“ Ani som si nevšimla že sme už doma. Prvé čo urobím? Ide sa na lov! Už som mala chúťky na nejakého človeka. Veď prečo nie? Pôjdem do chudobnejšej štvrti, a niekoho si nájdem. Niekoho, koho nikto nečaká doma. Kto nebude nikomu chýbať.

Zoskočila som zo strechy prázdneho domu. Veď kto v ňom môže bývať? Veď sa rozpadá! Kim so mnou nešla. Loví zvieratá. Ja už som pekne dávno nemala človeka. A preto som sa rozhodla posilniť. Človekom. Zbadala som bezdomovca. Podišla som k nemu, zaborila moje zuby do jeho krku a pila. Pila som jeho krv. Mal ju čistú. Bez alkoholu alebo drog. Bolo mi to vlastne jedno. Konečne som sa však posilnila. Ale teraz už musím ísť. Cestou si ulovím ešte nejaké zvieratá.