OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vojna nesmrteľných (1. kapitola - 1. časť)

16.07.2012 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 902×

Takže... než sa začne príbeh, chcela by som ešte niečo napísať. :D Tento príbeh nie je tak celkom môj. Je to vlastne takto: Kamarátka dala základný nápad a ja som to dala na papier s väčšími úpravami. Základ je však jej. Ona na tom pracovala štyri roky a stále sa to akosi nedarilo, a preto s týmto príbehom skončila. Ale dúfam, že ak sa vám to bude páčiť, nakopne ju to, aby pokračovala v rozmýšľaní a ja jej rada pomôžem a budem písať. Ona ako hlava jeden a ja ako hlava dva a ruka. A preto jej chcem venovať hneď začiatok. Takže, toto je pre: Lenka Bujňáková/ Trisha

P. S.: Prosím, píšte komenty, či sa vám to páči.

Prvá kapitola

Patricia

„Patricia!“ ozvalo sa chodbou. „Hej, Patricia! Čakaj,“ volala za mnou Mia. Ja som, samozrejme, hneď zastala, pretože jej kroky som počula ešte skôr, ako na mňa zakričala. Aj tlkot jej srdca som rozlíšila oveľa skôr. Nemusela som sa ani otočiť a vedela som, že je možno o meter a pol za mnou.

„Ahoj, Mia,“ pozdravila som sa jej a objala ju.

Na tvári ma pošteklili jej dlhé havranie vlasy. Keď som potiahla nosom, pichlo ma v hrdle, ale tú jemnú bolesť som ignorovala.

„Zdá sa, že si sa veľa nevyspala,“ poznamenala som a poriadne som si ju prehliadla. Sýtozelenými očami som sa zapozerala do jej oceľovosivých a čakala som na odpoveď.

Mia však len pokrčila plecami a uhla pohľadom. „Nemohla som zaspať.“

Neverila som jej odpovedi, ale poznám ju natoľko, že viem, že by mi pravdu nepovedala.

„Učila si sa na test z biológie?“ spýtala sa ma Mia cestou ku skrinkám.

„Ani nie,“ odvetila som ľahostajne. „A ty?“

„Trochu... ale nejde mi to do hlavy. Tých názvov je veľa. Kto sa to má učiť? A ešte k tomu po latinsky.“

Uškrnula som sa na ňu. Latinčinu používam už roky a ešte sa mi nezunovala.

„Nechápem, ako si to všetko dokážeš zapamätať,“ čudovala sa Mia ďalej.

„Asi mám dobrú hlavu,“ usmiala som sa.

Zastali sme pred našimi skrinkami. Mia si vybrala veci na biológiu, ale keď zatvárala skrinku, spadla jej učebnica. Rýchlo som jej ju podvihla a letmo som sa pozrela na dvojstránku, na ktorej bola otvorená. Ako prvé mi padli do očí slová strata pamäte. Nezaujímal ma kontext. Pri týchto slovách som si znova uvedomila to, čo som vykonala pred toľkými rokmi.

Povzdychla som si tak nečujne, že to ani Mia nemohla počuť.

Perla, pomyslela som si. Moja sestra, ktorá si kvôli mne nič nepamätá.

Pohodila som svojimi tmavo rubínovými vlasmi a dala si ich za ucho. Zmocnila sa ma nervozita a strach. Nesmiem ju prezradiť, pomyslela som si a nadýchla sa.

Keď som sa zhlboka nadýchla, všade okolo mňa bolo cítiť len ľudské vône. Pach krvi športovcov, ktorí sa asi pobili, pach potu roztlieskavačiek a, samozrejme, nesmú chýbať ani voňavky či antiperspiranty. Avšak nikde som necítila žiadneho anjela.

Vydýchla som si.

Pomaly som kráčala vedľa Mie do triedy a vo dverách som zbadala jej sesternicu Alicu spolu s Perlou. Hrdo vystretá, štíhla ako prútik, čo zvýrazňovali obtiahnuté rifle a jednoduché čierne tričko, kráčala k svojej stoličke. Alica s Miou si kývli a Perla sa na mňa len bezvýrazne pozrela.

Ahoj, sestrička, pozdravila som jej v duchu. Tak som si priala, aby si mohla spomenúť. Ale nie, je to pre ňu nebezpečné. To jej nemôžem urobiť.

Aby som nerozmýšľala o sestre, sadla som si a snažila som sa nejako rozptýliť pocit viny, ktorý sa ma zmocňoval. Môjmu výbornému sluchu avšak neušlo, ako sa Perla rozpráva s Alicou.

„Úžasná podoba, nemám pravdu?“ pošepla Alica Perle potichu, ale nie tak potichu, aby som ju ja nepočula.

Zrazu na sebe cítila Perlin pohľad.

„To áno... akoby... akoby sme boli sestry...“ hovorila Perla, ale skôr sebe ako Alici.

To nie, pomyslela som si. Nemôže na to prísť. Budem to popierať tak dlho, ako sa len bude dať. Nemôže na to prísť, aspoň nie takto. Bola by na mňa nahnevaná, že som jej nič nepovedala.

Tak ma pohltili výčitky svedomia, že som zabudla počúvať, o čom sa Perla s Alicou rozprávajú.

„Možno by ste mohli byť...“ hovorila Alica neisto.

„Nie! To je vylúčené. Nie sme sestry,“ skočila jej Perla do reči. „Určite nie sme. Keby sme boli, správala by sa ku mne úplne inak,“ povedala už o niečo pokojnejšie.

Pohľad na jej smutnú tvár, že o sebe skoro nič nevie, ma až zabolel. Takto som si to nepredstavovala.

„Tak... čo si o tom myslíš, Pat?“ vyrušil ma zo zamyslenia Daniel, ktorý sedel na lavici.

Rýchlo som pokrútila hlavou a vrátila sa do reality.

„Prosím? Čo si to vravel?“ chcela som vedieť.

Daniel prekrútil očami.

„Chcem vedieť, čo si myslíš ty o tých včerajších správach,“ zopakoval.

Zatvárila som sa nechápavo. „Aké správy?“

„Včera v Detroite vyhorela jedna rodina...“

„No... nebolo by na tom nič zvláštne, keby jedna svedkyňa netvrdila, že videla, ako sa na tým domom vznášajú anjeli. A nebol to len jeden anjel. Podľa nej ich tam bolo minimálne sto,“ skočila Danielovi Sheila do reči a zasmiala sa.

Pri týchto informáciách som hneď spozornela.

Takže Detroit. Sú bližšie, než som čakala a z toho, že sa prezradili, budú ešte viac zúriví. Do riti! rozmýšľala som v duchu a všetci okolo mňa sa veselo bavili. Daniel si z toho uťahoval, čoskoro sa k nemu pridal aj Jack a Sheila skoro až plakala od smiechu. Čo by som dala za to, keby sa nesmiala ako kôň!

Mia sa na mňa pozrela, ale vôbec sa z toho nesmiala. Nerada si robila srandu zo starších ľudí. Žmurkla na mňa a ja som spravila grimasu, aby som ju aspoň trocha rozosmiala.

Vtom našťastie zazvonilo a do triedy vošiel profesor zahádzaný papiermi, a preto som sa už nemusela na všetkých usmievať a tváriť sa, že sa s nimi na tom vtipe dobre bavím.

Profesor začal hodinu, ale iba malá časť mojej mysle ho vnímala. Tí anjeli mi nedali pokoj. Je jasné, že to musia byť Verní. Anjeli, ktorí sa zaprisahali zabiť každého potomka anjelov, ktorý nie je čistý anjel.

Musím vymyslieť, ako sa ich zbavím, pomyslela som si rozhodne. Párkrát som sa ich už striasla, ale vtedy ich bolo len zopár. Nemôžem si dovoliť otvorený súboj. V sile mám síce navrch, ale keď ich bude dvadsať a viac, nebude to veľmi férové. Možno čarami by sa niečo dalo spraviť, ale oni tiež nie sú nejako bezmocní. Keby som len tak mala Perline bojové schopnosti, mala by som väčšiu šancu.

„Myslím si, že slečna McBainová nám má k tomu čo povedať,“ vyrušil ma profesor Leeds z uvažovania. Hneď som na neho upriamila pozornosť a v hlave som si prehrala, čo chce odo mňa vedieť.

„Alexander Fleming v roku 1929,“ odvetila som pokojne.

Profesor Leeds sa snažil zakryť údiv, pretože si bol istý, že nedávam pozor. Mal síce pravdu... ale keďže som iná ako ostatní študenti, môžem vnímať viac vecí zároveň. Pri tejto myšlienke som sa usmiala.

Profesor si všimol úsmev na mojej tvári a chcel mi ho schladiť.

„A môžete mi povedať, kedy sa začal vyrábať...“

Vtom však zazvonilo a ja som ho už nevnímala. Všetci sme sa pobrali na ďalšiu hodinu. Zvyšok dňa mi zbehol celkom rýchlo. Keď sme skončili, striasla som sa kamarátov a zamierila som do tichej uličky. Potrebovala som sa čo najskôr dostať domov, ale nechcelo sa mi behať. Pomyslela som si na domov a bola som tam. Keď som sa nohami dotkla môjho jemného koberca, vydýchla som si. Rýchlo som vybehla hore a odomkla som dvere od povaly, ktorá bola najväčšia miestnosť v dome. Tašku som hodila k dverám do mojej izby a vošla som do podkrovia. Slnečné svetlo sa nádherne odrážalo od všetkých mečov, dýk a iných vecí. Tie na bledo modré steny hádzali krásne svetielka. Steny mi však zdobili aj rôzne obrazy z pätnásteho storočia. Biely nábytok sa skladal z troch veľkých knihovničiek, v ktorých boli knihy poukladané v časovom poradí. Bola tu aj vitrína s rôznymi mečmi a dýkami a takisto aj s rôznymi bylinkami a fľaštičkami. Ďalej tu bola aj veľká truhlica a šatník. Okrem toho tu však bol veľký čierny gauč so štyrmi tyrkysovo bielymi vankúšmi a čiernou dekou. Potom tu bolo mnoho obrazov, ktoré prešli nápadnou reštauráciou. Tie zaberali celé dve steny, no ja som ich zoradila podľa obľúbenosti.

Sadla som si na gauč a po chvíli som si ľahla. Konečne som mala trocha času na oddych. Na lov môžem ísť aj o hodinku.

Aspoň jeden člen tej rodiny musel byť anjel, prebleslo mi hlavou. Nemohla som sa zbaviť myšlienok na Verných. A zabili ich tak, ako obyčajne. Všetko podpálil, aby zahladili stopy. Tak ako to urobili aj pri nás.

Pri tejto poslednej myšlienke mi srdce zaplavil smútok a nevýslovná bolesť.

Hoci to bolo už pred päťsto dvadsiatimi piatimi rokmi, spomienky sa mi vybavili tak jasne, ako keby to bolo len včera. Zatvorila som oči a nechala som sa znova vtiahnuť do spomienok. Bola zimná noc, hviezdy s mesiacom jasne žiarili na oblohe a ja som behala po lese. Hľadala som Perlu, no nenašla som ju. Lisa letela nad lesom. Zrazu zastala, otočila sa a vykríkla. Pozrela som sa na ňu. K Lise sa blížili desiatky anjelov.

Pripravila si meče, ktoré žiarili, také boli ostré. No neútočila. Namiesto toho sa otočila a spustila sa dolu. Ja som bežala do hradu. Verní si ma zatiaľ nevšimli. Sekundu na to sa ozval mami kričiaci hlas, aby sme sa vrátili. Len čo Lisa vletela do okna, mama vrhla von svetelný lúč, ktorý spáli troch Verných. Vtedy som už stála vedľa nich. Mama si tiež pripravila zbrane, tak, ako aj Lisa, a roztiahla krídla, ktoré boli pripravené každú chvíľu vzlietnuť.

Musela som sa usmiať. Mamine krídla... och... boli také nádherné. Žiarivá biela bola zahalená do jemných šedivých odtieňov, ktoré pripomínali striebro. Elegantný oblúkovitý tvar narúšali konce krídel, ktoré sa postupne narovnávali. Pierka také jemné a zároveň pružné, boli hotové majstrovské dielo...

Mama s divým výkrikom pálila svetelné gule do Verných a odrážala aj útoky zbraní, ktorými sa ju pokúšali zabiť. Ja s Lisou sme jej pomáhali, ale Verných bolo veľa. Niektorí sa prestrčili dnu. Ostatní búrali steny a snažili sa dostať dovnútra tiež.

Zrazu niekto zakričal, že cez vchod sa predierajú Lovci a že sa k nim pridávajú aj dedinčania. Ja som šermovala s tromi Vernými naraz, keď prišiel Stefan. Svetlomodré oči mu horeli ponurým plameňom a tmavé vlasy mu trčali na všetky strany...

Povzdychla som si a pomrvila sa na gauči. Stefan. Môj manžel! Tá láska, čo som k nemu cítila, nikdy nevyhorela. Stále ho milujem a každý deň snívam, že sa zjaví na prahu mojich dvier, alebo na mňa bude čakať pred školou, pobozká ma na pery a povie mi, že ma už nikdy neopustí... Ale to sú len moje predstavy, ktoré sa už nikdy nevyplnia. Radšej som sa znova vrátila k tomu hroznému dňu.

„To nemá zmysel!“ skríkla naša mama a odstúpila od okna. „Musíme sa prebojovať cez hlavnú bránu! To je naša jediná šanca!“ Pohľadom sa na nás pozrela a ja s Lisou sme prikývli. Ako na povel sme sa všetky rozbehli naprieč miestnosťou ku dverám.

„Zabavím ich trochu!“ zvolala Lisa a systematicky zabíjala všetkých, ktorí sa nám postavili do cesty.

Verní zatiaľ podpaľovali hrad, rúcali steny a útočili na nás. Lovci a pár dedinčanov sa k nim pridalo. Nútili nás ustupovať k dverám, kde vchádzali ďalší Verní. Ja som ich vďaka mojej mágii odhodila nabok. Našťastie k nám pribehli naši vojaci a to nám značne uľahčilo cestu. Stefan sa prebojoval ku mne, chytil ma za ruku a spoločne sme nasledovali moju mamu, Lillian. Lisa šla ako posledná a súrila nás.

„Kde je váš otec?“ spýtal sa jeden z vojakov.

„Neviem a ani ma to nezaujíma,“ odvrkla som a hnala sa ďalej. Rýchlo sme zišli do vstupnej haly, kde zúril najväčší boj. Naše stráže, Lovci, Verní a dedinčania. V strede miestnosti stál môj otec. Divoký, neľútostný a hrozivý. Zabíjal jedného Lovca za druhým a občas sa nasýtil ich krvou. Jeho oči boli také ako vždy, chladné, kruté a tešili sa zabíjaniu. Tentoraz však do nich pribudla šialená radosť.

Ten pohľad naňho sa mi hnusil, rovnako ako otec sám o sebe. Túžila som vytrhnúť sa zo Stefanovho zovretia a podísť k otcovi. Jasne si spomínam, ako som mu chcela do srdca vraziť dýku nech zomrie. Potom by sme už od neho mali konečne pokoj. Pokoj od jeho týrania a krutovlády.

Pozrela som sa na Lisu a videla som jej v očiach rovnakú túžbu. No nemohla som to urobiť. Nech som ho nenávidela akokoľvek, bol to predsa môj otec.

Kiež by tu bola Perla, pomyslela som si. Tá by to určite dokázala...

Našla si v lese po Perle nejaké stopy? zaznel mi v hlave mamin hlas.

Nie. Nič... no ak je nablízku, toto ju donúti prísť, odvetila som a kývla hlavou k ohňu.

Bojím sa o ňu, povedala Lisa.

Ale no tak! Ona si vždy poradí. Je to predsa Perla, chlácholila ju mama, ale na tvári jej bolo vidieť, že aj ona má strach. Vrhli sa na nás piati Lovci a siedmi dedinčania. V rukách mali fakle, ktoré si zapálili o oheň, ktorý založili Verní.

Nemala som s nimi žiadny problém, ale Stefan sa neovládol a jednému skočil na hrdlo. Tým sa stal zraniteľným. Chcela som k nemu priskočiť, ale zamestnali ma dvaja Verní, ktorí sa na mňa vrhli. Stefan zrazu nevnímal nič iné, len krv. Medzitým sa k nemu prikradol jeden Lovec a zabodol mu do srdca dýku z meteoritového železa. Keď som začula jeho bolestivý výkrik a všimla som si, ako padol k zemi, tiež som bolestivo vykríkla a moja moc explodovala. Odhodila som všetkých v dosahu piatich metrov. Keďže sa hrad pomaly rúcal a všade padali kamene, mnohých zasypalo, iní sa napichli na ostré kusy dreva alebo na zlomené železá, no niektorých len dočasne omráčilo.

Rýchlo som sa k nemu prihnala a zobrala ho do náručia. Jemne som chytila dýku a vytrhla som mu ju z chrbta.

„Nie, nie,“ šepkala som mu. Slzy mi stekali na jeho tvár. „Neopúšťaj ma!“ šepkala som mu a nevšímala si, ako sa okolo mňa bojuje.

Usmial sa na mňa, dvihol hlavu a poslednýkrát ma pobozkal. O sekundu na to už jeho telo ležalo ochabnuté v mojom náručí. Sedela som tam ako socha a nemohla som uveriť, čo sa to práve stalo.

Nepamätám si, ako dlho som len tak nevládne sedela nad ním, pamätám si až na to, že ma Lisa začala ťahať preč z hradu. Bola som taká ochabnutá, že som nevládala klásť odpor. Mama sa nám za ten čas stratila. Hľadala som ju, no nikde som ju nevidela. Lisa ma pevne držala, no len čo sa na nás vrhli Verní, Lisa ma pustila a ja som si uvedomila krutú pravdu.

Moja láska... Stefan... je mŕtvy, pomyslela som si zronene.

Telom mi začala lomcovať nenávisť a žiaľ. Začala som ničiť všetko a všetkých. Na ničom mi už nezáležalo. Chcela som len krv mojich nepriateľov, tých, čo mi zabili Stefana.

Vtom sme začuli ďalší výkrik. Vtedy som sa prebrala zo svojho ošiaľu. Lisa na sekundu skamenela, ale hneď sme sa začali hnať za mamou. Našli sme ju, ako sa plazí od Verného, ktorý stál nad ňou. Jeho meč sa leskol od krvi, ktorá jej vychádzala z miesta, kde predtým mala krídla. Obe sme k nej rozbehli, ale zastavila nás neviditeľná bariéra. Mama sa na nás pozrela.

„Bežte, zlatíčka moje,“ pošepla mama a snažila sa postaviť práve v tej chvíli, keď jej Verný jedným pohybom odťal hlavu.

Bariéra zmizla a spoločne s Lisou sme sa so žiaľom vrhli na Verného. Opäť sme sa snažili prebojovať sa von. Všade vládol chaos. Ani som nevedela ako, ale zrazu som sa ocitla na druhom poschodí.

„Lisa?!“ vykríkla som do prázdna. Oči sa mi rozšírili strachom a vystrašene som sa otáčala na všetky strany, či ju niekde neobjavím.

Lis, kde si? vyslala som k nej telepatickú myšlienku.

Žiadna odpoveď.

Skúšala som to znova a znova, no necítila som ani náznak Lisinho vedomia. Každou sekundou sa ma zmocňovala panika, začala som behať po hrade, vyvolávala som ju, no nikde som ju nevidela.

Zrazu som stúpila na niečo ostré. Bol to strieborný krížik. Taký istý som mala aj ja a Perla. Bol obhorený a bola na ňom zachytená spálený látka z Lisiných šiat. Neudržala som slzy a rozplakala sa. S krikom som začala zabíjať každého, kto mi na ceste von prišiel pod nohy. Avšak ešte predtým, než som sa dostala von z hradu, videla som, ako jeden z Verných zabodol môjmu otcovi do srdca dýku. O chvíľu už jeho telo spaľovali plamene.

Prebojovala som sa von. Sťažka som dýchala. Nachádzala som sa na severnej časti hradu, kde nikto nebol. Dokonca ani Perla...

Hneď som sa vrátila do prítomnosti a posadila som sa na gauč. Dychčala som. Nevedela som, či som pripravená znova si zopakovať všetky spomienky. Pomaly som sa upokojila a znova si ľahla. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla.

Pamätala som si, ako som našla Perlu dva dni po tom požiari. Perla sa túlala po dedine a pripadala mi, ako niekto úplne iný. Keď som sa k nej nadšene rozbehla a objala ju, Perla ma hneď striasla a pozrela na mňa ako na blázna.

„Perla... veď to som ja! Patricia!“

„Neviem kto ste a odkiaľ ma poznáte,“ povedala mi a mne bolo jasné, že nežartuje.

„Ty ma nespoznávaš?“ dostala som zo seba po dlhom tichu.

Začal sa do mňa vkrádať strach a keď Perla otvorila ústa, bála som sa, čo povie.

„Nie. Netuším, kto ste a dajte mi láskavo pokoj!“

Hneď ako mi to povedala, otočila sa a zmizla v lese.

V tej chvíli sa mi podlomili kolená. Takže preto Perla neprichádzala.

Stratila pamäť.

V tú chvíľu som stratila posledného člena rodiny a ostala som na všetko sama.

Prudko som otvorila oči.

Niekto prichádza, pomyslela som si a rýchlo som zvesila zo steny dve šable.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vojna nesmrteľných (1. kapitola - 1. časť):