OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Werewolf Story 1.kapitola

09.06.2011 (19:00) • ChrisBeth • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2923×

„Preberá sa!“ Bolo prvé, čo som počula. Pomaly som sa posadila a rozhliadla. Vedľa mňa ležali ešte dve osoby. Čiernovlasý chalan a blondínka. Miestnosť bola celá, v každom rohu boli kamery. Pozdĺž ľavej strany bol dlhý stolík, na ktorom boli poháre, nádoby s vodou, rôzne injekcie, ampulky s fialovým roztokom. Vedľa stolíka boli dvere, jediný tmavý bod v miestnosti.

Pozdĺž pravej steny boli skrinky. Na každej bolo meno. Dan, čo bol ten chalan. Eliz, čo bola blondcka a nakoniec ChrisBeth, čo som bola ja.

Vstala som a prešla k stolu. Všimla som si strieborný podnos, na ktorom boli rôzne skalpely, rôzne nože, dýky, žiletky.

Fajn, Chris. Nádych, výdych. Je to len zlý sen. Len si moc pila a fajčila moc trávy. Nič z toho nie je pravda. Keď zavrieš oči a napočítaš do päť, budeš stáť vo svojej izbe a pozerať na plagát Marilyna Mansona.

Zavrela som oči a začala som počítať. 1, 2, 3, 4, 5... Prudko som otvorila oči. Stále som pred dlhým, bielym stolom, vo veľkej, bielej miestnosti.

„Ach,“ ozval sa dakto. Prudko som sa otočila. Bol to ten chalan. Lepšie som si ho prezrela. Čierne vlasy mu padali do hnedých očí. Piercing v pere a tetovanie na krku ho tiež nešpatili. Oblečené mal čierne tielko a tmavé jeany.

„Som ChrisBeth Masenová,“ predstavila som sa.

„Ja Daniel Vain... Kde to sme?“ spýtal sa a tiež sa rozhliadal po miestnosti ako predtým ja.

„Neviem. Ale vyzerá to tak, akoby nás chceli skúmať. No neviem prečo. Pravdepodobne nás nič nespája.“

„Máš... Na tričku krv,“ povedal a ukázal na moje rameno. Odtiahla som si z ramena čierne tričko a prekvapene (alebo zhrozene?) pozrela na jazvy ako od zvieraťa. Už bola skoro zahojená a okolo jazvy mi rástla... Akoby srsť.

„ČO OD NÁS CHCETE!“ zvreskla som zúrivo a do dverí som hodila nádobu s vodou. Potom som schmatla pohár, no Dan ma chytil za ruky.

„Chris, upokoj sa. Určite dakto dôjde a vysvetlí nám to,“ snažil sa ma upokojiť, „ale ak budeš zúrivá, nikto sem nepríde. Tak si sadni na zadok a čuš.“

Zamračila som sa naňho, no poslúchla som ho.

Utekala som lesom a snažila som sa tomu utiecť. Bolo to ako vlk, no omnoho väčšie, zúrivejšie, krvilačnejšie. Zastala som až pri skoro rozpadnutom moste a zvažovala možnosti. Buď pôjdem cez most, ale ak ma to dobehne, pravdepodobne sa zrútime. Ak zostanem, roztrhá ma to. Zvolila som tretiu možnosť, a to bežať popri priekope. Ten vlk bol stále bližšie, až som počula jeho vrčanie tesne za chrbtom. Potom som ucítila ostré pazúry zarývajúce sa do môjho chrbta, a pod toľkou bolesťou a tlakom som sa zrútila na zem. Vrhlo sa mi to na krk, pričom pazúry zarylo ešte hlbšie.

„Do riti!“ ušlo mi a prudko som vstala. Na stole ležalo DVD, len kúsok vyčnieval spod strieborného podnosu. Znova som sa rozhliadla po miestnosti, či niekde neuvidím notebook. Ležal na skrini s Danovým menom. „Dan, podaj mi, prosím, ten notebook z tej skrine,“ požiadala som ho. Zatiaľ čo on dával dole notebook, ja som šla po DVD.

Znova si sadol vedľa Eliz. Ja som si sadla na opačnú stranu miestnosti a zapla si to DVD. Na obrazovke sa začali zobrazovať čísla. 3, 2, 1.

Čísla vystriedala žena. Mohla mať okolo štyridsať rokov. Mala tmavé vlasy s pár šedými pramienkami. Oblečený mala čierny kostým s bielou košeľou.

„Volám sa Jenifer,“ predstavila sa, „ nachádzate sa v miestnosti, kde nájdete všetko, čo potrebujete. Ak by vám niečo chýbalo, stačí povedať. A teraz k tomu, prečo ste tu. Našli sme vás v lese na pokraji smrti. A ten vlk vás nakazil lykantropiou. Čo znamená, že do najbližšieho splnu z vás budú vlkolaci. Ten fialový roztok v ampulkách je prilbica žltá. Pre ľudí je to jed, ale spomaľuje premenu.“  Zastavila som to a pozrela sa na Dana a Eliz. Dan sa na mňa pozrel s otázkou Čo si zistila? v očiach.

„Lykantropia,“ odpovedala som mu jednoducho.

„Nemá to dačo spoločné s vlkolakmi?“ spýtal sa nechápavo.

Len som prikývla. Notebook som položila vedľa seba a oprela sa o stenu. Tá jazva... Určite ju nemám dlho. Možno je výhoda lykantropie taká, že sa poranenia rýchlo vyliečia. Pomaly som vstala a prešla k stolíku.  Znova som skúmala veci na stolíku. Nakoniec som zobrala ampulku s prilbicou žltou, škrtidlo a injekciu. A aj skalpel.

„Čo s tým chceš, do riti, robiť?!“ vyštekla na mňa naštvane Eliz.

„Tie rany mám už zahojené, čo znamená, že ak je niekto nakazený, lieči sa. Tak to chcem skúsiť. A prilbica spomaľuje premenu,“ povedala som na rovinu.

©©©©

Už to budú dva týždne, ak nie viac. Niektoré dni boli kratšie, iné dlhšie. U každého z nás s už prejavovala lykantropia. U Dana asi najviac. Vo vlasoch mal pár bielych prameňov, začali mu rásť tesáky, aj uši. Liz mala zatiaľ len pár svetlých prameňov a mne rástli uši a hojila som sa stále rýchlejšie.

„Chris?“ oslovila ma Eliz. Otočila som sa k nej a naznačila, nech hovorí. „Aj ty mávaš haluze, keď si dačo šlahneš?“ spýtala sa. Mala úplne stiahnuté zreničky a sklenené oči.

„Nie, prečo?“

„Lebo sa mi zdalo, že Danovi narástli uši, zuby, má bledý melír a žlté oči. A bol veľmi chlpatý.“

„Čože?“ prudko som sa k nemu otočila. A k***a. To nebola žiadna halucinácia. Už sa menil. Rýchlo som zo stola zobrala ampulku a injekciu.

Pomalým krokom som k nemu šla. Fajn, teraz pokoj. Ležal, takže som si naňho sadla tak, aby som mu znehybnila ruky. Z ampulky som čo najrýchlejšie dala prilbicu do injekcie a chcela som mu to pichnúť.

„Chris, pozor!“ zvreskla Liz vystrašene.

Ignorovala som to. S ihlou som bola pri žile, keď som cítila neskutočnú bolesť v stehne. Snažila som sa to nevnímať a pichla som mu ihlu do žily. Až potom som sa obzrela, čo mám v stehne. To, čo som uvidela, ma prekvapilo. Bol to Dan zakusnutý do môjho zadku!

Vrazila som mu lakťom do hlavy a nechala ho tam ležať. Z Liziných rúk som vytrhla ruksak a začala doňho dávať všetko potrebné, ako ampulky, injekcie, nožíky, škrtidlo.

„Čo chceš robiť?“ spýtala sa Liz prestrašene a stále pozerala na Dana.

„Utiecť. Čoskoro sa zmení na vlka a zabije nás. A rozhodne nechcem vidieť niekoho vnútornosti,“ objasnila som jej situáciu a rozbehla som sa, samozrejme krívajúc, proti dverám. Hneď sa otvorili. Schmatla som Liz za ruku a krívajúc som bežala. No po chvíli sme sa stratili.

„Chris!Liz!“ počuli sme v diaľke.

Liz sa na mňa pozrela. V očiach sa jej zračil strach. Naznačila som jej, nech je ticho. Prikývla a dala si vlasy za ucho, ktoré bolo špicaté. Vyzerá ako elf.

„Ááá!“ zvreskol a bolo počuť, ako dopadol na zem. Mala som chuť za ním ísť a pomôcť mu, no bolesť v stehne a fakt, že nás chce zabiť, mi to nedovoľovala.

„Nemali by sme mu ísť pomôcť?“ spýtala sa Liz s obavami.

„Si riadne sfajčená, však? Ten chala ma kusol do zadku! Teba možno roztrhá!“ začala som sa potichu rozčuľovať.

Chcela dačo povedať, no prikryla som jej ústa. Bolo počuť ťažké dýchanie zvieraťa a následne zavytie. „Už sa premenil,“ povedala som nahlas.

„A prečo my nie?“ spýtala sa nechápavo.

„Ty si zhulená a ja mám v sebe ten jed.“

„To fakt?“ spýtala sa prekvapene.

„To len tipujem.“ Znova som ju schmatla za ruku a ťahala. V tichu bolo počuť len náš beh, zrýchlený dych a dopadanie ťažkých láb na zem, sprevádzané vrčaním.

Po dlhom behu sme sa dostali do miestnosti, kde bola pec, ale aj diera v stene, ktorá viedla von. Naznačila som Liz, nech beží tade a ja som sa schovala do skrine. V tme som naslepo dala prilbicu z ampulky do injekcie a naslepo som si to pichla do ruky.

Ten pocit, čo potom nasledoval, bol hrozný a nechutný. Myslela som, že mi dakto pomaly trhá vnútornosti.  Miesto, kde som si to pichla, ma neskutočne pálilo. Myslela som, že sa mi rozletí hlava. A neskutočne ma pálili prsty na nohách a rukách, no aj oči, uši a zuby.

Zaryla som nechty do dreva pod sebou a zavrela oči, dúfajúc, že to čo najskôr skončí.

©©©©

Prebrala som sa s pocitom chladu po celom tele. Cítila som smrad, akoby dakomu vytrhli vnútornosti a len tak ich porozhadzovali okolo mňa. Pomaly som sa posadila a poobzerala. Zistila som, že som v lese a sedím na lístí úplne nahá. Neďaleko mňa ležala Liz, s vyrvanými vnútornosťami, ktoré spôsobovali ten smrad. Keď som to uvidela, odvrátila som sa a prikryla si tvár rukami. Po chvíli som sa znova otočila a rozhliadla. Kúsok od Liz ležal veľký, nehybný vlk s nožov v hrudi.

Postavila som sa a pomaly som kráčala lesom.

„Bolo zaujímavé, sledovať ťa v akcii, rockerka,“ ozval sa dakto za mnou. Prudko som sa otočila. Ten chlapík bol oblečený ako doktor. Mal svetlé hnedé vlasy a modrasté oči. Bol trochu zarastený, ale nie moc. V jednej ruke mal cigaretu a v druhej môj náhrdelník.

„Kto si?“ spýtala som sa.

„Nathan Heart. Doktor a vlkolak v jednom,“ povedal otvorene.

„Ako to, že ja žijem a oni nie?“ spýtala som sa a ukázala som smerom k Liz a Danovi.

„Keď si videla, ako jej vyrval vnútornosti, vrhla si sa naňho. Bol v bezvedomí, keď si ty odpadla. Tak som ho dorazil, nech už nerobí problémy. No nečakal som, že sa premeníš späť. Myslel som, že ostaneš vlkom.“

„Ostanem? Tam je aj nejaká iná možnosť?“

„Buď ostaneš vlkom navždy, alebo sa naňho budeš meniť pri každom splne,“ vysvetlil.

„A prečo... Som teraz človek. Alebo tak aspoň vyzerám.“

„Užívala si prilbicu žltú?“

„Áno. Odkedy som sa dozvedela, že spomaľuje premenu.“

„Tak to bude tým,“ vysvetlil.

„Fajn. A teraz budem robiť čo? Domov sa vrátiť nemôžem. Nie, ak hrozí, že dakomu ublížim.“

„Môžeš zostať u mňa. Už dlho hľadám spoločnosť,“ povedal s úsmevom.

„A nie je to tak, že si si už dlho s nikým... Ehm, nezasexoval?“ spýtala som sa narovinu.

„Aj to, ale keď je človek cez 80 rokov sám, prestane ho to baviť,“ vysvetlil.

„Fajn. Nevidím dôvod povedať nie.“ Milo som sa usmiala, „Ale mohol by si mi požičať tričko? Začína mi byť zima,“ požiadala som ho.

Autor: ChrisBeth (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Werewolf Story 1.kapitola: