Wild - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Krátky úvod do poviedky o čarodejnici, ktorú už dlhý čas na jej ceste sprevádza zlý démon.

26.04.2011 (15:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 794×

Schúlila som sa do klbka a objala si nohy rukami. Všade naokolo bol popol. Obhorené konáriky a suché lístie. Ešte včera zelená tráva zmenená na sivý prach, ktorý vietor v chumáčikoch roznášal po celej pustatine.

Bola mi zima. Chlad sa mi zarýval až do kostí. Musela som mať zavreté oči, aby mi do nich ľadový víchor nenafúkal popol. Bolo to hrozné. Bála som sa toho, čo malo byť skutočné. Bála som sa pravdy.

Zrazu ma niekto chytil do náručia a odniesol ma niekam do tepla. No aj keď ma položil na mäkkú trávu, ja som sa neodvážila otvoriť oči.

„Ďakujem...“

Môj šepot sa niesol pomedzi stromy. Nikde naokolo neboli iné živé tvory, iba ja a on, človek, ktorý ma zachránil od istej skazy. Ale prečo to vlastne urobil? Čo z toho má? Čo z toho mám ja? A aké to bude mať následky? Čo to pre ľudstvo znamená?

*****

Otvorila som oči a požmolila si ich rukami. Zažmurkala som na červenovlasého chlapca, ktorý vedľa mňa sedel v tureckom sede. Mal zavreté oči. Sedel nehybne, iba dýchal. Premýšľa snáď o tom, že ma nemal zachraňovať?

Usmial sa. On sa usmieva! Ako sa môže usmievať v takejto situácii?! Veď na tom nie je nič dobré!

Otvoril oči. Boli čierne. Čierne ako tma. So stále rovnakým úsmevom na perách si ma obzeral. Nevyzeral ako človek. Bol strapatý a pôsobil divo. Mal na sebe dotrhané rifle a nemal tričko. Bol bosý. Nikdy som ho v blízkosti dediny nevidela.

Pred nami horel oheň, ktorý mi pripomenul krutú realitu. Awer sa mi zasmial do ucha. Cudzinec sa zamračil. Žeby ho videl? Nie, ako by mohol obyčajný človek vidieť démona?! Alebo... žeby nebol človek?

Prudko som zavrtela hlavou, čoho následkom bola prudká bolesť. Awer na mňa zasyčal.

Tento démon ma sprevádza mojím životom už dlhé roky, už ich ani nepočítam. Keď som bola ešte malá a divoká, rozhodol sa, že budem jeho hostiteľkou. Teraz ma môže hocikedy posadnúť a donútiť ma urobiť hlúposť. A ja sa ho nemôžem zbaviť. Tak veľmi by som chcela žiť... Ale toto je údel tých, ktorí vedia čarovať.

„Som Nate,“ predstavil sa cudzinec a vytrhol ma zo zamyslenia. Prudko som sa otočila a znova som mala pocit, akoby mi hlavu prebodávali tisícky ihiel.

„Ja som Akira,“ povedala som a začudovala som sa nad tým, aký silný je môj hlas.

„Viem.“

Nate sa díval do zeme. Čo dokáže bytosť povedať tým jedným slovom – viem. Viem, ako sa cítiš, chápem to. Toto sa mi snažil povedať. Vyčítala som to z toho jedného slova. Pretože bolo povedané s takým citom, aký sa k takémuto chlapcovi vôbec nehodí.

„Si Akira. Máš sedemnásť rokov. A pred piatimi rokmi ťa posadol démon Awer.“

„Ha...“ nadýchla som sa a vyvalila oči. S otvorenými očami som sa naňho dívala. A on sa so súcitom díval na mňa.

„A teraz, prostredníctvom teba, spálil všetko, čo mu stálo v ceste...“

Nemala som pocit, žeby mi niečo vyčítal. Vravel to s ľútosťou. Sklopila som pohľad a na zelenú trávu začali dopadať moje slzy. Kotúľali sa po steblách až po suchú hlinu. Tam sa do nej vsiakli a trošku ju navlhčili.

Nate sa postavil a odišiel do neďalekého lesíka. O chvíľu bol späť s plnou náručou palíc. Hodil ich do ohňa a prehodil cezo mňa kožušinu, na ktorej predtým sedel.

„Musíme tu stráviť noc. Ráno sa vyberieme na juh. Neďaleko je jaskyňa, ale dnes už by sme do nej nestihli prísť, za chvíľu sa stmieva. Dnes je spln, myslím. Preto ťa Awer tak ľahko posadol, nie? Dám na teba v noci pozor, aby nič nevyviedol...“

„Zabije ťa!“ skočila som mu do reči. Awer je schopný všetkého. Chce zabiť každého, kto mu stojí v ceste. Kto mu nedovolí páchať zlo.

„To nebude také ľahké,“ usmial sa Nate, „ja sa mu môžem brániť.“ Démonovi sa dokáže ubrániť iba démon...

„Takže ty si...“ zalapala som po dychu.

„Áno. Som líščí démon, kitsune,“ odpovedal so značnou ľahostajnosťou. Mne by vadilo, keby som bola démon. Aj keď, nie som démon, takže to nemôžem s istotou vedieť. Asi by som si zvykla. Možno by jemu vadilo, keby bol človek alebo mág.

Zrazu som zívla a oči sa mi začali zatvárať. Nebála som sa spať pri tomto démonovi. Mala som pri ňom pocit, že ma chce chrániť.

Ľahla som si do mäkkej trávy, zababušila som sa do kožucha a o pár minút som o sebe nevedela.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování