Wolf song 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tejto kapitole Melissa spozná trochu bližšie všetkých nových "susedov". Zisťuje, že jej tajomný neznámy nemá len zabijacký pohľad, ale ešte je aj arogantný.

10.05.2012 (14:00) • aisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1396×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

Vzala som ružu do rúk.

„Mell?“ začula som za sebou Jeffa. Inštinktívne som ružu skryla za chrbát a otočila sa k nemu. „Neviem čo je s tebou ale naháňaš mi strach, nejaké omamné látky?“ Prevrátila som oči.

„Nič mi nie je len sa potrebujem nadýchať čerstvého vzduchu... Myslím, že sa idem prejsť do lesa, chceš ísť so mnou?“ spýtala som sa.

„Nie, musím sa vrátiť domov,“ povedal Jeff. Usmiala som sa. V kútiku srdca ma potešilo, že pôjdem sama.

„Dobre, zavolám ti,“ povedala som mu a vybrala som sa preč. Vycítila som, že Jeff tam ešte stojí a rozmýšľa prečo sa správam tak čudne. Sama neviem prečo. Prechádzala som sa medzi stromami a nevšimla si nič zvláštneho. Sklamane som si sadla na skalu na ktorej som zvykla sedávať už ako desať ročná. Čo som čakala? Že tu stretnem neznámeho, ktorého som si predstavovala?

„WARREN! Ty IDIOT!“ začula som vrieskať dievčenský hlas. Zvedavo som sa otočila a naskytol sa mi pohľad na obrovskú čistinku na ktorej som nikdy predtým nebola ale vedela som o nej. Všimla som si aj väčšieho starého domu, ktorý bol viac ako päťdesiat rokov opustený no teraz vyzeral, že v ňom niekto býva, keďže okná boli dokorán. Takže tu bývajú tí nový prisťahovalci. Víťazoslávne som sa usmiala. Opatrne som sa presunula od skaly za strom aby som lepšie videla na čistinku a zachovala si nenápadnosť. Na čistinke bolo ryšavé dievča s bledou pokožkou a búchalo holohlavého chlapca po chrbte.

„Čo tu vy dvaja stvárate?“ vyšiel z domu neznámy. Pri tone jeho hlasu mi znova naskočila husia koža. Bol to ako elektrický šok. Všetky chlpy som mala zježené.

„Warren sa správa ako debil! Zase!“ vyprsklo dievča.

„To nie je pravda! Eire iba nepozná srandu,“ obhajoval sa holohlavý chlapec.

„Vážne? Podľa teba je sranda hodiť na mňa mŕtveho potkana?“ skríkla Eire a kopla Warrena do lýtka. Warrenová tvár sa zmraštila bolesťou a zasyčal niečo čomu som nerozumela. Warren a Eire neboli taký snedý ako Liam a neznámy. Všimla som si obrovského tetovania na Warrenovom chrbte ale nebola som schopná rozoznať čo to je.

„Mohli by ste sa prestať správať ako deti? Aspoň ty Warren,“ okríkol ich neznámy. Z jeho hlasu bolo cítiť autoritu a otrávenosť. Bol to hlas otca, ktorý sa prihovára svojím neposlušným deťom.

„Ja sa nemám správať ako dieťa? Chcel som ju len trochu prekvapiť,“ nedal sa Warren. Bolo na ňom vidieť, že poznámka o tom, že sa správa ako dieťa sa dotkla jeho mužského ega. Pousmiala som sa nad tým.

„Nevyrušujem ťa?“ zašepkal mi niekto do ucha. Prudko som nadskočila a stratila rovnováhu. Padala som. Rovno do potoka.

***

„Prepáč nechcel som ťa vyľakať,“ ospravedlňoval sa mi Liam a podával mi svoju mohutnú ruku. Vďačne som ho vzala za ruku a on ma jedným potiahnutím vytiahol z vody. Ani som mu nemusela pomôcť.

„Ja som sa len prechádzala, nešpehovala som ja...“ nevedela som čo povedať. Musela som vyzerať ako hlupaňa v premočených džínsových šortkách a jednoduchom bielom tielku cez ktoré mi presvitala červená podprsenka. Liam si zašiel rukou do čiernych vlasov a stále sa usmieval.

„Samozrejme, že ťa neobviňujem zo...“

„Liam, s kým sa to rozprávaš?“ začula som približujúci sa hlas. Obidvaja sme sa pozreli smerom k čistinke. Z ničoho nič stál pri nás neznámy. Nebol však sám. Po ľavej strane stála Eire a na pravej Warren. Všetci traja na mňa pozerali ako na votrelca. Každý mal však v tvári napísané niečo iné. Warren pobavenie, Eire zvedavosť a neznámy zlosť.

„Gabriel toto je moja nová kamarátka Melissa,“ predstavil ma Liam priateľsky. Gabriel. Tak sa volá môj neznámy. Moment. Môj neznámy?

„A čo má byť? Liam pod dovnútra,“ rozkázal Gabriel a nevenoval mi ani pohľad.

„Ale je mokrá myslím, žeby sme ju mali vziať dnu a Eire by jej mohla požičať nejaké oblečenie,“ hovoril Liam rýchlo a rukou ukázal na Eire

„To nie je nutné, nie je zima prežije to. Z vody ešte nikto nikdy neumrel“ odsekol chladne Gabriel a ešte raz ma prebodol opovrhujúcim pohľadom.

„Kto si myslíš, že si? Keď sa so mnou takto rozprávaš!“ skríkla som ani neviem ako. Gabriel prekvapene zdvihol obočie, obzrel si ma lačných pohľadom. Automaticky som si zakryla presvitajúcu podprsenku.

„Vidíš Liam, neubudne z nej je to silné dievča. A teraz dovnútra,“ rozkázal Gabriel. Liam sa na mňa ospravedlňujúco pozrel.

„Rád som ťa znova videl Melissa,“ kričal popritom ako ho Gabriel ťahal k domu. Warren ho nasledoval a Eire na mňa ešte chvíľu hľadela ako na nejaké pokusné zvieratko.

„EIRE!“ zvreskol Gabriel a Eire sa rýchlo rozbehla za nimi.

„Aj ja teba,“ zašepkala som do prázdna. Nikdy som sa necítila tak ponížená a niekde nechcená. Stále som mala pred očami pohľad akým na mňa Gabriel pozeral. Jeho tvár. Dokonalé čierne oči, tmavšie ako tie čo mal Liam. Plné krvavo červené pery nad vrchnou perou mal malú jazvu. Nie, žeby som mu civela na pery... vlastne áno civela som mu na pery. Pripomínal mi indiána. Strapaté hnedé vlasy. Nenávistný pohľad. Arogancia. Namyslenosť. Z ničoho nič som sa rozbehla. Preč odtiaľto. Utekala som. Chcela som sa stratiť. Zabudnúť na všetko. Zabudnúť na tu nenávisť, ktorú som cítila z neznámeho. Ako vás môže tak hrozne nenávidieť, niekto kto vás nikdy pred tým nevidel?

***

Poobede som sa vybrala do knižnice. Bolo horúce poobedie a knižnica bola známa svojou chladnou klimatizáciou tak som sa rozhodla, že sa tam zašijem. Prešla som až na úplný koniec a sadla som si do rohu s nejakou starou knihou. Nedokázala som sa však sústrediť. Stále som mala pred očami jeho nenávisť. Prečo ma tak trápil chalan, ktorého ani nepoznám? Som trápna.

„O chvíľu zatvorím, mala by si už ísť,“ ozvala sa z ničoho nič knihovníčka. Prekvapene som pozrela na nástenné hodinky. 17:57. Rezignovane som sa zdvihla z kresla a knihu vrátila späť do poličky. Vykročila som von. Slnko pomaly zapadalo tak som sa vybrala k môjmu autu. Môj červený Ford na mňa bez pohnutia čakal tam kde som ho nechala.

„Chcem sa len poobzerať po meste je na tom niečo zlé?“ začula som dievčenský hlas. Pocítila som nepríjemne deja vu. Poznala som klišé história sa opakuje ale aby sa história opakovala v ten istý deň? To sa ani nedá považovať za históriu. Opatrne som sa otočila a zbadala som Eire a Gabriela. Eire sa tvárila oduto a otrávene.

„Veľmi dobre si uvedomujem, že sa to blíži ale nie teraz jasné bude to až...“ Gabriel jej z ničoho nič položil prst na ústa a otočil sa smerom ku mne. Srdce mi zrýchlilo.

„Potrebuješ niečo?“ opýtal sa ma uštipačne. Delilo nás takmer desať metrov ale počula som ho dostatočne jasne. Pokrútila som hlavou a snažila sa odomknúť auto. Auto protestovalo. Výborne! Mám to ja ale šťastie. Cítila som ako som v tvári nadobudla červený odtieň. Prečo nemôžem mať auto s automatickým odomykaním? Prečo všetko najskôr dostane moja sestra? Zrazu som zacítila niečie ruky okolo môjho pása. Bol to Gabriel. Cítila som ako sa jeho telo pritislo na moje a mierne ma odsúval stranou. Pozorovala som ako rýchlo otočil kľúčom a auto sa okamžite odomklo.

„Nemáš začo,“ povedal so sebavedomým úsmevom.

„Zvládla by som to aj sama,“ zaklamala som a rýchlo som si sadla do auta. Prudko som zabuchla dvere, naštartovala a čo najrýchlejšie uháňala domov. Mohla som mu aspoň poďakovať. Vlastne prečo by som mala ďakovať niekomu kto si o sebe namýšľal očividne viac ako je. Zaparkovala som pred garážou nášho domu. Potrebovala som sprchu a spánok. Na verande však stála nejaká postava. Jeff? Nie Jeff bol tenší táto postava bola mohutnejšia ako môj najlepší priateľ. Kráčala som bližšie.

Autor: aisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování