OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, 2. kapitola

04.12.2014 (11:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 763×

Ešte pred úvodom, dve prosby od tej, ktorá to napísala:

A mohli by ste byť tak láskaví a pomôcť mi vymyslieť meno pre princeznú.
Nič vám nechcem zakazovať alebo vám brániť v čítaní tejto poviedky, ale chcem každého, kto má menej ako pätnásť poprosiť, aby ste si uvedomili, že čítanie tejto poviedky, nie je veľmi... prosperujúce vašej psychike.

Úvod k druhej kapitole

Dnes

3. decembra 2014, streda, 4:22pm

Neviem, čo som mala spraviť. Možno druhý december bola chyba. Ale neviem, čo by sa stalo, keby že som sa nerozhodla, ako som sa rozhodla. Koniec koncov, som celkom spokojná s vývojom môjho života po druhom decembri. Sú to vlastne ako hory. Najprv 15. november a potom 2. december. A potom už bola vlastne iba rovina a sem-tam som vyšla hore.

Možno po prvej polovičke tohto zápisu už budete mať trochu predstavu, čo je Devon Trimes (alebo čo bol) zač. Vopred vás prosím, neodsudzujte ho za to. Nič z toho, čo spravil, nebola jeho vina. Rozhodla som sa sama, aj keď vám to tak nepripadá. Možno si poviete, že som netušila, čo sa mohlo stať, keď som stála na parkovisku, ale vedela som, čo bolo v jeho dome. A možno si poviete, že ma predsa zaviezol k nemu domov a ukázal mi to, ale sama som sa pýtala, prečo ma ignoruje. Možno nie nahlas. A on sa rozhodol mi to ukázať.

Dobre, možno tá jedna vec, ktorá sa tiež stala druhého decembra. Možno sa mal upokojiť, ale aj tak... keby mi to nebol ukázal, nevedela by som mu nikdy pomôcť. Nestalo by sa to, čo sa stalo, takže som nakoniec rada, že mi to ukázal. Ale to jediné zo všetkého bola takmer čisto jeho vlastná vina. Mohol ovládnuť svoj hnev.

Tajomstvá sú neskutočne naivný biznis. Môžu viesť k desivým veciam, ale naopak... môžu byť to najkrajšie.

Kapitola druhá

Nebezpečné tajomstvá

3. decembra 2013, utorok, 5:02pm

Spravil to znovu. A je to len moja vina. Nemala som to spraviť alebo naopak...

Včera. Zničil ma tak, že teraz umieram. Nie telesne, ale jeho slovami: „Človek umrie z čohokoľvek: Zo strachu, z bolesti, zo smútku... ale zo všetkého najbolestivejšia je smrť, ktorú som ti priniesol. A je mi to ľúto! Je to smrť z psychického zrútenia.“

Ale musím začať od začiatku včerajšieho dňa.

Trasú sa mi ruky a neustále sa musím obzerať. Akoby ma to mohlo napadnúť a zabiť.

Škola. Ten nepríjemný pocit, keď sa na vás zrazu všetci dívajú. A vy sa musíte jedine tváriť, že je všetko v poriadku. Ak sa tak nebudete tváriť, budú vás považovať za blázna, za niekoho, kto je na okraji spoločnosti. Aj tak som tam už patrila dosť. Keď som však prešla cez školskú bránu, prešla okolo budovy jedálne a na školskom parkovisku uvidela jeho auto, už mi to bolo jedno. Zmrazilo ma, vyschlo mi v ústach. Nechcela som ho stretnúť. Desil ma.

Desí ma!

Ako rýchlo som zmenila svoj názor na neho.

Vytrhnuté z dní 12. novembra – 1. decembra

... neviem, čo som si predtým myslela. Bol tak okúzľujúci. Všetci ho mali radi, ale pri tom bol vždy tak tajomný. Usmieval sa a sledoval. Pamätám si, kedy to všetko začalo. Tá naša úchylná závislosť na druhom. Bola som asi piatykrát v škole a on akurát vystupoval z auta svojho kamaráta. Zastala som, úplne zmätená z jeho krásy a úsmevu. Rozlúčil sa s kamarátom kývnutím hlavy a obaja sa vydali iným smerom. Zázračne sa Devon vydal mojím a všimol si, ako na neho hľadím. Začervenala som sa. Usmial sa od ucha k uchu a vytratil sa.

Od vtedy som ho vídala častejšie. Akoby sa snažil byť na rovnakom mieste ako som bola ja. Zdravili sme sa a usmievali. Ale nikdy sme neprehodili viac slov. Všimla som si, že ma rovnako často sleduje ako ja jeho. Mala som tie jeho pohľady rada, ale nikdy som ani len nedúfala, že sa mi prihovorí...

... v tomto ročníku som začala mávať viac hodín v improvizovanej triede, pretože máme veľa tried a málo učební. A tak som trávila polovicu dňa v „triede“, ktorej dvere tvorili len sklenené zasúvacie okná a namiesto lavíc tam boli stoličky s primontovanou doskou, na ktorej sa dalo písať.

Všimol si to. Dokonca si všimol, že trikrát za týždeň ma voľnú hodinu práve vtedy, keď ja mám hodinu v improvizovanej triede. A potom sedel na schodoch za sklenenými dverami a pozoroval ma. Niekedy sa usmieval, niekedy sa učil a niekedy len tak sedel a pozeral sa na mňa...

Neviem si pomôcť, neustále to mám pred očami. Bolo by na čase napísať, čo to vlastne  bolo. Akoby sa mi to neustále zabodávalo do duše a snažilo sa ju rozrezať.

Niečo počujem... kroky.

Len mama. Mala by som jej to povedať. Už sama vidí, že niečo nie je v poriadku. Dva týždne som nebola v škole, jeden deň do nej prídem a znovu ostanem doma.

Asi si ani nevšimol, že som prišla do školy. Snažila som sa správať, akoby sa nič nedialo, ale neustále som sa obzerala, či ho neuvidím, ale akoby bol neviditeľný pre moje oči. Nikdy sa nezjavil tam, kde som bola ja. Nie že by som po ňom pátrala, ale bála som sa, že si ma všimne skôr, ako ja jeho a potom mi nejako ublíži – odtiahne ma a spraví so mnou to čo spravil s nimi.

Uvedomila som si na poslednej hodine, že som si za celý ten deň úplne dohrýzla pery a ohrýzla nechty. Snažila som sa vyhýbať kontaktom a rozhovorom, ale nie vždy to šlo. Akoby možnosť usmievať sa zmizla. Po siedmej hodine som vyšla z budovy a chtiac-nechtiac sa pozrela smerom na školské parkovisko. Jeho auto tam stálo. Bol pondelok, končil šiestou hodinou, nemal dôvod, aby tu ostával dlhšie. Rozmýšľala som, či nebol hľadať nejakú novú obeť.

Kto vie, čo ma to napadlo. Možno zvedavosť alebo proste záchvat odvahy. Nie, v skutočnosti som bola viac zbabelá a posraná od strachu viac, než by sa mohlo zdať, keď som kráčala po štrku k jeho autu. Chcela som sa uistiť, že sa mi to nesnívalo. Chcela som sa uistiť, že to všetko nebol klam, pretože keby bol, bolo by to jednoduchšie. A zo všetkého najviac som mala pocit, že len ja mu môžem pomôcť a že by som to mala spraviť. Odhalil mi to. Aj tak mi po chrbte prešiel mráz, keď som sa oprela o jeho čierne auto a sklopila zrak k zemi.

Cítila som pohľady študentov a profesorov, ktorí čakali, čo spravím. Každý sa aspoň na chvíľu zastavil pohľadom na dievčati, opierajúcom sa o auto Devona Trimesa. Akoby to bolo zakázané. Pravdupovediac, jediné, čo to bolo a čo lákalo ich pohľady bolo, že to bolo nezvyčajné. Navyše viac ľudí si všimlo, že my dvaja sme sa často pozorovali a nikdy k sebe neprehovorili a tak im to prišlo určite pozoruhodné.

Vždy, keď sa nejaký zvuk hýbajúceho sa štrku priblížil ku mne, mi po chrbte prebehol mráz. Prítomnosť mojich myšlienok sa ma snažila zabiť umrznutím. V pravidelných intervaloch som nakukávala pomedzi vlasy či sa neblíži, ale napokon musel prísť z inej strany alebo sedieť v aute, pretože som zistila, že je v aute až vtedy, keď sa auto podo mnou pohlo.

Vyľakane som vyskočila a otočila sa. Auto zavrčalo a moje oči sa prepojili z jeho. Čakal, že odídem. V ten moment som vedela, že celý deň tušil, že som už prišla do školy. Dokonca ma musel párkrát vidieť a čakal, že sa zastavím pri jeho aute. Obišla som rýchlo auto a videla som, ako dupol na plyn ihneď, čo som mu uhla. Vedel, čo chcem spraviť. Ale rozbehla som sa a ostatní študenti sa uhýbali z jeho cesty príliš pomaly a tak som sa chytila za kľučku a mykla ňou. Zamknuté. Ani sa na mňa nepozrel. Nasadil si slnečné okuliare a vyšiel z dvora, zatiaľ čo ja som za ním utekala.

Nič. Neotočil sa, neobzrel. Unavene som za ním utekala, ale jeho auto bolo rýchle a o chvíľu bol už za školskou bránou. A tam zasvietili červené svetlá vzadu na aute a on zastal. Motor vrčal, počula som ako sa odomklo auto. Rozbehla som sa k nemu a naskočila. Bez slova zabočil doprava a pokojne šoféroval k nemu domov...

Vytrhnuté z dní 12. novembra – 1. decembra

... je mi strašná zima. Myslím, že mám horúčku.

Mám horúčku, mama mi dala tabletky a zábaly a povedala, nech sa vyspím, ale ja nemôžem spať...

... je to tretíkrát, čo som omdlela od únavy a to je len štvrtok...

... včera som zaspala. Normálne. Zavrela som oči, trasúc sa objala vankúš a zaspala. Ale snívali sa mi nočné mory. Myslím, že už nikdy neprestanú...

... dýchala som zhlboka a musel počuť, ako mi bije srdce. Cítila som ho všade, akoby sa mi ten zvuk snažil roztrhnúť hlavu. Bum-bum. Bum-bum. Bum-bum. Všetko naokolo akoby vybledlo, po chrbte mi chodili zimomriavky a neskutočne mi trebalo čúrať. Čakala som, kedy sa od strachu pocikám. A on si pokojne pustil rádio. Prešli tri pesničky, jedna várka reklám a potom všetko stíchlo. Zastavili sme pred jeho domom, auto prestalo vrčať, rádio stíchlo. Len náš dych ničil prázdnotu. Bola mi zima.

Chvíľu sme sedeli v aute a on potom otvoril dvere a vyliezol. Prešiel, ako vždy, k mojej strane a otvoril mi dvere. Bála som sa mu pozrieť do tváre. Bála som sa, čo v nej uvidím. Odopla som si pás a pozrela sa na obláčik, ktorý vyšiel z môjho nosa, keď som vydýchla. Ešte raz som sa nadýchla a vydýchla a vystúpila som.

Zavrel za mnou dvere a zamkol auto.

Zacítila som tú vôňu takmer ihneď. Predtým nie, bola som ním okúzlená. Ale keď som už vedela čo je vo vnútri toho domu, cítila som to. Ten smrad mŕtvych tiel, spálenú kožu, krv, železo, hnijúce mäso. A do očí mi vbehli slzy. Možno z chladného vzduchu a možno zo strachu. A potom som to už nevydržala a pocítila som teplý moč na mojich stehnách. Cítila som, akoby mi všetka krv zamrzla a keď zafúkal vietor a oprel sa do mojich mokrých nohavíc, zatriasli sa mi kolená tak veľmi, že som sa na nich neudržala.

Zachytil ma pod pazuchou a dvihol na nohy.

Chcela som preč. Tak strašne som v ten moment chcela ísť preč. Bola to hlúposť, naivná hlúposť, ktorú som nemala spraviť. Bola som si istá, že už stadiaľ nevyjdem živá. Mala som chuť omdlieť a verila som, že omdliem, ale nestalo sa tak.

„Prosím,“ zašepkala som roztraseným hlasom. „Nechaj ma odísť.“

Zasmial sa. Tak desivým smiechom, že mi po chrbte znovu prešli zimomriavky a ja som pocítila, ako mi unikla ďalšia kvapka moču. Rozplakala som sa, dívajúc sa na ten obrovský dom. Ale už som si nebola istá, či sa naozaj zasmial alebo sa mi to len zdalo.

Nechal ma tam stáť a prešiel ku dverám domu. Otvoril ich a ihneď sa dnu zaplo svetlo. Cez slzy som videla iba rozmazane bielu miestnosť.

Chcela som... tak veľmi som sa chcela rozutekať preč, ale nemohla som sa pohnúť. Len som potichu vzlykala, celá mokrá od moču a triasla sa viac od strachu, než od zimy. Topánky mi premokli buď močom alebo snehom. Z jedným z toho to muselo byť.

A potom zrazu stál pri mne. Možno je nejaký čarodejník alebo čosi, ale nevšimla som si, že by sa vrátil. Chytil ma za ruku a ťahal ma dovnútra. Nechcela som tam ísť, ale bála som sa brániť. Aj tak by som to nedokázala, bola som príliš vyčerpaná. Išiel ma zabiť. Cítila som to z neho. V ten moment som to vzdala a rozhodla sa zmieriť so skutočnosťou, že už som bola mŕtva.

„Mala by si čeliť vlastným rozhodnutiam,“ povedal rovnako roztraseným hlasom, akým som hovorila ja – šeptom, vzlykajúcim a roztraseným, keď zatváral za nami dvere.

Opatrne ma vyzul a otvoril dvere do pekla.

Nič. Všetko bolo rozmazané a bola som vďačná, že to tak je, že plačem, že nie som statočná a odvážna ako všetci ostatní. Ale aj tak som ten smrad cítila. Bol tak silný, že jediné, po čom som azda mohla túžiť bolo, aby mi najprv odrezal nos. Zatočila sa mi hlava, ale on ma znovu zachytil pred pádom, objal ma okolo pása a kamsi viedol.

Posadil ma na niečo mäkké a pocítila som jeho studené ruky, ktoré mi opatrne začali zvliekať nohavice. Po chrbte mi prešiel mráz a začala som znovu plakať.

„Nie, prosím nie,“ plakala som, dívajúc sa na jeho rysy, ktoré boli ale príliš rozmazané kvôli mojim slzám.

Keď mi ich vyzliekol, čosi položil na moje nohy.

„Vyzleč si nohavičky a obleč si tieto nohavice,“ povedal.

Prikývla som a utrela si oči. Nie veľmi ochotne, pretože som nechcela všetko vidieť. Smrkla som nosom a uvidela jeho zadok, priamo predo mnou. Zľakla som sa a prebehla rýchlo pohľadom cez jeho chrbát, až k jeho vlasom – bol mi otočený chrbtom. Rýchlo som zvliekla nohavičky a obliekla na seba nohavice. Ale muselo mi to trvať večnosť, pretože so skrehnutými roztrasenými rukami sa mi ani jedno nedarilo.

Keď počul, že som prestala šuchotať, otočil sa.

„Fajn,“ povedal. „A teraz mi povedz, čo si si, kurva, myslela, keď si sa postavila pred moje auto?!“

Nič. Len ten zápach. Žiadne mŕtve telá žien a mužov. Žiadne končatiny, žiadna krv. Úplne normálna spálňa. Len ten zápach mi bránil veriť tomu, že to ostatné neexistuje.

Nedokázala som nič povedať. Hrdlo som mala plné hlienu, ústa zalepené, bola som roztrasená, unavená, skrehnutá a začalo ma páliť medzi nohami. Neustále som bola vlhká, aj keď mi dal svoje nohavice.

Čupol si predo mňa a schytil mi pevne tvár do dlaní tak, aby som sa musela dívať presne na neho. Bála som sa ho. Čakala som, že mi skrúti krk a zabije ma. Nespravil to. Mala som pocit, že ma zabije len pohľadom, že on jediný to dokáže a tak som sa pozrela inam. Priblížil sa však k mojej tvári tak blízko, že sme sa dotýkali nosmi a on bol to jediné v mojom zornom poli.

„Princezná,“ zašepkal mi roztraseným hlasom do pier, „si tak strašne hlúpa!“

Dívala som sa na jeho líca, aby som nemusela pozerať do jeho očí. Uvidela som na nich jednu slanú kvapku – slzu: To ma donútilo utopiť sa v jeho tmavých očiach. Plakal.

„Ale už je neskoro,“ pokračoval, „mala by si pochopiť, čo s nimi vlastne robím.“

Nasucho som prehltla, ale aspoň som sa zbavila hlienov v mojom hrdle.

Vydolovala som zo jednu myšlienku, ktorá zapečatila môj osud. Možno keby som ju nepovedala, tak by mi to nepovedal a nesnažil sa ma presvedčiť, že to tak nie je.

„Z-z...“ snažila som sa, „zabil s-si ich.“

Pocítila som, ako sa striasol. Zhlboka sa nadýchol a v jeho očiach som videla sklamanie a hnev. Tak strašný hnev, že som nevedela, či ma chce zabiť alebo utýrať k smrti. Jeho dlane ma pri tom jemne hladili po tvári a ja som sa znovu rozplakala.

„Nezabil som ich, princezná,“ šepkal ďalej, „to by som nespravil.“

Pustil ma a narovnal sa. Ihneď som sa pozrela inam. Pustila som hlavu dole a zahľadela sa na moje ruky, o ktorých som si myslela, že ich o chvíľu nebudem mať.

Kto vie či sa mu dá veriť?

Sadol si vedľa mňa na posteľ a zložil si tvár do dlaní, preto som mu poriadne nerozumela. Do toho ešte plakal, ale domyslela som si jeho slová.

„Nezabil som ich... nie som pojebaný vrah. Je to psychická porucha. Začalo to, keď som bol malý, mohol som mať osem a s otcom sme boli na poľovačke. Teda, otec povedal, že zabijeme nejakého zajaca, ale pritrafili sme na diviaka. Otec zabudol na vrece a povedal, že tam mám na neho počkať, že sa o chvíľu vráti. Auto nemal ďaleko. A tak som si tam sadol k mŕtvemu diviakovi a díval sa na jeho krv. Nemohol som odolať, neviem prečo. Je to ako niečo, po čom veľmi túžiš a proste to chceš mať. A nikto ma nevidel, tak som pohladil to mŕtve zviera...“ zasekol sa a nadýchol, „... tá krv ma okúzlila. Nemohol som prestať. Bil som ho, ničil, chcel som jej viac. Vypichol som mu oči... Keď otec prišiel, nebolo čo brať domov. Bol na kúsky. Už asi vedel, že nie som v poriadku... Potom som to spravil viackrát. Zabíjal som zvieratá. Zabil som nášho psa aj mačku za jeden deň a krvou som si potrel celú izbu, aby som sa na to mohol pozerať stále. Znie to, akoby som bol Dexter,“ pokúsil sa o vtip, ale ešte viac sa rozplakal. „Rodičia ma nechceli doma. Poslali ma k strýkovi, sem. Pracuje, zhodou okolností, v krematóriu. Možno si mysleli, že to tak bude lepšie. Zabezpečili mi dom a zbavili ma ich priezviska. Súdom ma odkázali strýkovi. Možno dúfali, že on sa o mňa bude vedieť postarať. Jedného dňa, keď po mňa prišiel do školy, čosi zabudol v práci a tak sme sa museli vrátiť. Tam to začalo byť horšie. Nevedel som si pomôcť... musel som to spraviť.“

Nedokázal pokračovať a ja som nechcela viac počuť. Nahlas som zakričala a pokračovala v tom. Kričala som, ako sa dalo. Vrešťala, plakala, kričala, snažila sa ho nepočuť. Len jeho dlaň, ktorú som zvierala a zabárala do nej moje nechty mi dávala jasne vedieť, že tam sedí vedľa mňa. Mal ju studenú a nehybnú. Keby som nevedela, že je to on, myslela by som si, že držím mŕtvolu.

Bolí ma ruka a trasiem sa. Ale myslím, že neskôr nebudem mať odvahu napísať, čo sa stalo potom. A tak musím pokračovať.

Jeho príbeh ma desil. Pokračoval, aj keď postupne s väčšími medzerami a ku koncu už plakal tak, že mu nebolo vôbec rozumieť. Posledné, čomu som rozumela bolo, že...

„... a teraz s tými mŕtvolami robím veci, ktoré nechcem, ale neviem si pomôcť...“

Keď skončil, pozrela som sa na neho. Myslela som, že bol magor. Bol psychopat! Totálne narušený človek, ktorý ničil mŕtvoly ľudí, ktorých si ich rodiny želali spáliť. A jeho strýko mu v tom pomáhal. To je asi všetko, čo som pochopila. Liečil sa na psychiatrii, ale takýto prípad ešte asi nikto nepoznal a podľa doktora mal byť v spoločnosti živých ľudí a tak tam chodil. Do školy a tváril sa normálne. A doma trávil čas s mŕtvolami.

„Chcem ísť domov,“ zašepkala som, „bojím sa ťa.“

Nadýchol sa a dvihol tvár zo svojich dlaní. Prestal vzlykať a s mokrou tvárou sa na mňa pozrel: „Toto všetko som ti povedal a ty mi povieš, že chceš ísť domov?!“

„Chcem ísť domov,“ zopakovala som. „Bojím sa ťa. Si psychopat!“ (To posledné, som zakričala.)

Utrel si tvár. Nahnevala som ho. Aspoň som predpokladala, pretože mi zovrel ruku a druhú zaťal v päsť. Nahlas dychčal a díval sa mi do očí. V skutočnosti bol len zúfalý. To bolo všetko.

„Tak ty sa ma bojíš?!“ povedal nahlas, snažiac sa, aby sa mu netriasol hlas. „Nevieš čo je strach, princezná!“

Vzal ma za ruku a ťahal za sebou. Zabáral mi nechty zápästia a pomaly mi ruka začala fialovieť. Snažila som sa pamätať si, kadiaľ ideme, ale po chvíli som sa stratila a zrazu sme išli do pivnice. Keď sme došli dolu, po tme ma usadil na nejakú stoličku.

„Nehýb sa!“ povedal. Ani som nedokázala. „Ukážem ti, čo je strach a čo s tebou spravím, keď zomrieš. Tak rád ti to spravím, že ťa možno...“ pocítila som ako mi čímsi viaže ruky za chrbtom a začala som sebou mykať. Mal silný stisk, poriadne som sa nemohla pohnúť. Priviazal mi ruky ku stoličke a potom aj nohy. „... dnes zabijem len preto, aby som ti to mohol spraviť.“

„Pomóc!“ zavrešťala som.

„Nechcel som ti to ukázať, princezná,“ pokračoval, „ale asi nechápeš, čo som naozaj zač. Čo robím a ako rád to robím!“

Zhlboka som dýchala a snažila sa ho v tej tme vidieť. Ale on sa v nej orientoval príliš rýchlo. Príliš rýchlo robil pohyby a strácal sa.

V tej pivnici bol príliš veľký smrad – bolela ma z neho hlava a obracal sa žalúdok.

Potom sa zapli svetlá.

Vytrhnuté z dní 12. novembra – 1. decembra

... som jediná, ktorá mu možno vie pomôcť. Možnože to bol výkrik o pomoc, že mi to ukázal...

... ukázal to už niekomu?

... jediná moja otázka, ktorá mi teraz prechádza hlavou – aj cez to všetko, že je možno masový vrah alebo že ma zabije, cez to všetko, že čakám na neho, kedy sa zjaví a rozreže ma, napichne na kôl, alebo čokoľvek – aj cez to všetko, je jediná otázka: Bola som zamilovaná do Devona Trimesa?

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, 2. kapitola: