OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, 3. kapitola

06.12.2014 (09:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 757×

Na začiatok pár slov od tej, ktorá to napísala:

Stále sa neviem rozhodnúť s jej menom. Existujú miliardy nádherných ženských mien a vybrať medzi nimi je nemožné!!!
A to najhoršie: Neviem čo bude teraz, pretože do tohto momentu to bol vlastne všetko len jeden spontánny sen. Nazvali by ste to nočnou morou, ale bolo to snívanie, keď som nespala a akosi som to nedokončila. Takže teraz budem veľmi dlho premýšľať nad rôznymi možnosťami pokračovania. Ospravedlňte ma, ak budete musieť dlho čakať.
No a vopred vás musím upozorniť: Možno je choroba spisovateľa vidieť svoje dielo takto, ale príde mi to tak nerealisticky nemožné, že mi to príde ako totálna hlúposť. Ale to je pokračovanie, takže: Ja som vás upozornila.

Úvod k tretej kapitola

Dnes

5. decembra 2014, piatok, 1:33pm

Znie to úplne nerealisticky, keď to po sebe znovu čítam. Ale som rada, že to už mám za sebou a nemusím to prežívať znovu. Dokonca, keď to čítam, tak sa cítim dosť odvážne. Pretože predtým som sa od strachu pocikala. Je pravda, že som musela už mať prázdny močový mechúr, ale aj tak... iba som omdlela, to je celkom v poriadku. Znie to menej trápne než pocikanie. Som rada, že som sa nepocikala. A veľmi, pretože vidieť ako pokračoval, tak by som umrela určite skôr.

Ale čítať to, je to omnoho menej desivé, než to zažiť.

Druhá polovička zo zápisu tretieho decembra je to najdesivejšie, čo sa v mojom živote stalo. Po tom som už bola pripravená na to vidieť znovu strašné veci. Ale už mi nikdy neukázal tú pivnicu. Už som ju videla len, keď som tam musela vojsť sama. Vtedy to už bolo ale omnoho lepšie.

Dal mi na výber sa rozhodnúť. Mohla som zavolať na políciu a držala som mobil v ruke asi stokrát. Ale mala som problém vymyslieť, čo by som povedala. Nech by som povedala čokoľvek, znelo by to, akoby som si z nich strieľala. A vôbec som mala problém vytočiť to číslo, pretože som neustále myslela na tú zúfalosť v jeho očiach.
A možno je to choroba spisovateľa, ale príde mi to ako úplná hlúposť, ale iné pokračovanie k tomuto nemám, takže ma ospravedlňte.

Kapitola tretia

Krematóriá v našich vnútrach

3. decembra 2013, utorok 5:02pm

Kyslík. Akoby z celého sveta zrazu zmizol. V mojich pľúcach sa nenachádzalo ani trochu vzduchu a celý hrudník, akoby mi začal schnúť. Moje pocity zrazu zastali a akoby neexistovalo nič len hrôza. Na toto som rozhodne pripravená nemohla byť. Aj ten pohľad, keď som prvýkrát vošla do jeho domu (alebo keď som prvýkrát uvidela ako to dnu vyzerá), bol oproti tomuto nič. Mŕtvoly a časti mŕtvol akoby neboli ničím hrôzostrašným.

Neviem to poriadne opísať.

Miliardy mučiacich prístrojov, ktoré už z pohľadu vyzerali hrôzostrašne. Miestnosť bola obrovská, akoby sa rozliehala pod celým svetom. A tá hrôza nekončila nikde. Na druhej strane, oproti mne bola obrovská pec. Horel v nej malý ohník a vedľa neho bolo pár polien. Celú pravú stenu tvorili obrovské chladničky. Vľavo odo mňa, len pár krokov, bola vaňa. Zo stropu za reťaze viseli mŕtve telá. Zväčša to boli ženy. Len máloktorá mala oblečenie. Nikdy som nevidela toľko mŕtvych na jednom mieste. Hlavy, položené na poličkách vpravo a len máloktoré mali oči. Niektoré sa rozkladali, na zemi pod nimi ležali kusy ich tiel. Po zemi sa váľali rozmliaždené a roztrhané kusy tiel a všade bola krv. A uprostred celej miestnosti bolo to najdesivejšie. Uprostred niečo ako koza, cez ktorú sa preskakuje v škole. Len trochu dlhšia, ale nižšia – do úrovne pásu. Z nej viseli kožené remene a uprostred veľký železný kôl. A vedľa kôz, pár metrov od nich, boli dva vysoké koly. Na jednom bola napichnutá nahá žena. Kôl jej viedol cez otvor medzi nohami a vytŕčal jej z úst. Nemohla mať viac než dvadsať, keď umrela.

Zimomriavky. Všade som mala zimomriavky. Želala som si umrieť. Hneď v ten moment a aj keď si spomínam na to, je to moja jediná túžba.

Zavrela som oči a plakala som. Nešlo to inak. Plakala som, ako to šlo. A on čosi robil. Snažila som sa ho nepočuť, len som počula šušťanie, padanie akéhosi tela s veľkým pleskotom a potom hrôzostrašné zavzdychanie a praskanie. Nedokázala som tie oči otvoriť. Bála som sa čo uvidím.

„Pozri sa na mňa,“ povedal, „princezná, dívaj sa, kurva.“

Pokrútila som hlavou. Nemohla som. Nemohla. Nemohla. Nemohla.

Ale on ma donútil. Prišiel ku mne a násilne mi otvoril oči.

„Ak sa nebudeš dívať, vypichnem ti tie tvoje krásne oči,“ vrčal mi do tváre s lyžičkou v ruke.

Nedokázala som kričať. Nešlo to. Len som prehltla a dívala sa, ako prechádza ku tej koze. Na koze ležala žena. Priamo tam, kde by mala mať pupok trčal z jej tela železný kôl. Okolo krku a trochu pod tým kolom bola priviazaná koženými remeňmi, aby nespadla. Bola úplne nahá a keby bola na žive, v takom uhle by ju to strašne bolelo. Jej tmavé vlasy sa dotýkali zeme ako závoj. Bola bledá a chudá. Jednu ruku mala v strašnom uhle ohnutú. Pred smrťou si ju musela škaredo vykĺbiť.

A potom som sa pozrela na neho. Vyzliekol si nohavice a...

Trasiem sa. Neviem to napísať. Plačem. Bojím sa.

...s mŕtvolou. Prestala som dýchať. Srdce mi prestalo biť. Nedokázala som sa na to dívať, ako ju bozkáva a dotýka sa jej spôsobom, akým je hnusné dotýkať sa živej ženy a nie mŕtvej. V jeho očiach bol hnev, strach, zúfalstvo, ale radosť. Taká blažená radosť, ktorá desila mŕtvych a ja, živá, som sa na to mala dívať.

A potom, sa od nej odtiahol, pretože mu zavadzali jej nohy. Neustále ich musel od seba odtláčať. Zavrčal a odišiel od nej. Musel si držať nohavice, aby mu nespadli. A ja som len plakala, keď vzal do ruky akúsi sekeru a odťal jej nohy. Prisahala by som, že to dievča zaplakalo. Smial sa, keď nohy dopadli na zem a on mohol pokračovať vo svojej práci.

Omdlela som.

Vytrhnuté z dní 12. novembra – 1. decembra

... čo keby sa vrátil čas? Čo keby mi to nikdy neukázal. A prečo by to vlastne ukázal? Nemohol sa tváriť, že je úplne normálny človek? Musí to byť vrah alebo pomocník vraha. Jedno z toho to musí byť. A teraz čaká vonku, kedy vyjdem a on do mňa zabodne nôž a odreže zo mňa všetko, čo sa dá...

... okolo toho tela však nebola žiadna krv...

... nespomína sa v Biblii niečo o tom, že pravá obeť je len krv?

Zobudila som sa v akejsi obrovskej voňavej miestnosti. Ležala som v teplej vode plnej bubliniek. Mala som na sebe spodné prádlo a vlasy vyčesané do voľného drdolu. Miestnosť bola veľká, ale jej obsah nebol nič moc. Len tá vaňa uprostred. Za mnou bol akýsi prístroj, ktorý mi zohrieval vodu a potichu vrčal. Napravo odo mňa bola stará drevená stolička, na ktorej ležalo oblečenie a nejaké koláčiky. A z druhej strany bolo pár metrov prázdnoty a potom oblá stena s oknami a tmavomodrými závesmi, ktoré boli odtiahnuté. Vonku bolo vidno les. Miestnosť bola osvetlená sviečkami, ktoré boli pravidelne rozmiestnené po okraji miestnosti.

Snažila som sa spomenúť si, čo sa stalo, ale mojim predstavám sa mi nechcelo veriť.

Vzdychla som. Žiadny zápach mŕtvol. Ale potom... kde som to mala byť? Keď do izby vošiel, bolo mi jasné, že to neboli len predstavy. Bol úplne zničený. Na sebe mal len čierne nohavice. Nohy mal bosé a jeho tvár bola bledá. Oči smutne sklopené. Sadol si ku mne na zem bez toho, aby sa na mňa pozrel.

Od strachu som musela zamrznúť, pretože som nespravila ani jeden pohyb. Dokonca som dýchala tak malými dúškami, že sa mi nedvíhala hruď. Pozorovala som každý jeden jeho pohyb a oči ma štípali od sĺz.

„Je mi to ľúto,“ zašepkal do zeme.

Potom zdvihol oči a jeho pohľad sa jemne dotkol mojej tváre, ale do očí sa mi nepozrel. „Je mi to strašne ľúto,“ zakričal a rozplakal sa. Z očí mu začali tiecť slzy prúdom a on to neustále dookola opakoval. Zložil si tvár do dlaní a opakoval to neustále dookola.

Nevedela som čo povedať.

Keď konečne doplakal a trochu sa upokojil, znovu sa na mňa pozrel.

„Zabil som ťa, princezná,“ povedal s napuchnutými očami, „nechcel som.“

Jeho slová mi nedávali zmysel. Nebola som mŕtva. V mojom tele prúdila krv, srdce mi bilo, dýchala som, cítila... Ale nemohla som nič povedať. Nevedela som na jeho slová odpovedať a bála som sa, že keby som sa o to pokúsila, iba by som márne otvárala ústa a žiadny zvuk by nevyšiel.

„Človek umrie z čohokoľvek,“ pokračoval, „z choroby, z rany, môže sa zabiť sám. Môže umrieť zo strachu, z bolesti, zo smútku... Ale ja som ti priniesol niečo horšie, princezná. Zabil som ťa! Zo všetkého najbolestivejšia je smrť, ktorú som ti priniesol. Je to smrť z psychického zrútenia.“

Prehltla som. To znamená, že som bola v nebi, alebo niečo toho typu? Nie. Bola som odkázaná na to pozbierať sa na nohy, báť sa zvyšok života a postupne umierať pri každej spomienke. Som si toho vedomá, že umieram. Cítim, ako postupne ochabujem, pretože nevládzem. Ale kvôli nemu chcem žiť.

„Princezná, povedz niečo...“ zúfalo zašepkal a ja som nevedela, čo by som mohla povedať. Hľadala som čosi vo mne, niečo, čo by nebol strach a hrôza. Nejaký iný pocit. A niekde tam som ho našla. Skrývala sa pred všetkými v rohu mojej mysle. Ľútosť. Ani tak nie tých mŕtvych tiel, ako tak ľútosť k tomu, že si nedokázal pomôcť.

Vystrela som nohy a vyrovnala sa vo vani. Nenapadlo mi spraviť nič iné. Neustále som ho pozorovala. Jednu ruku som z vane vystrčila a položila na jej kraj. Ihneď ju chytil, akoby presne po tom túžil a očakával, že to prinesie nejaký zázrak. Mal ju teplejšiu, než predtým, ale aj tak mi prebehol mráz po chrbte, keď som si spomenula, ako sa dotýkal tej ženy priamo touto rukou. Ihneď som ju stiahla naspäť do vody. Čľuplo to, keď som s ňou prudko do vody vletela a ošpliechalo mu to tvár. Pena vyskočila a zachytila sa priamo na jeho nose. V inej situácii by to bolo komické.

„... prosím.“

„M-máš na nose penu.“

Utrel si ju. Čakala som, čo sa bude diať ďalej.

„Odveziem ťa domov,“ povedal, „a budem sa od teba držať ďalej. Už nikdy k tebe neprehovorím a... pokojne zavolaj políciu, asi by to bolo najjednoduchšie. Pochopím všetko, čo spravíš a urobím čokoľvek, o čo ma požiadaš.“

Jeho oči boli plné zúfalstva. To bolo jediné, čo bolo v jeho tvári. Zúfalstvo.

„Čo s nimi robíš, keď zhnijú?“ opýtala som sa do prázdna. Musela som vymyslieť, čo spravím a nechcela som sa na jeho zúfalú tvár celý ten čas dívať.

„Väčšinou ich spálim alebo ich vrátim strýkovi, aby ich spálil.“

„Nie je to nezákonné?“

Prikývol. „Keď mi strýko doviezol prvú mŕtvolu, nesúhlasil som, ale povedal, že keď mi to má pomôcť prekonať sa, tak by sme to mali skúsiť. A teraz je ich tu strašne veľa, pretože pár krematórií z okolia skončilo svoju službu, alebo sa čosi pokazilo a tak strýkove krematórium je jediné v okolí pár tisícok kilometrov, ale už sa to rieši. Tak ich tu skladujem, keďže neviem, ako to bude v budúcnosti.“

Potom nastalo ticho. Tá téma ma vyčerpávala. Ale musela som sa spýtať ešte na jednu otázku.

„Ublížil by si mi?“

Vtedy som videla, ako ho striaslo. Po chrbte mu museli prejsť zimomriavky a do očí mu znovu vbehli slzy.

Vytrhnuté z dní 12. novembra – 1. decembra

... čaká na moju smrť. Viem, že to je to jediné, na čo čaká. Zabije ma. Nemôžem ísť do školy. Preto mi to ukázal. Aby som sa pred smrťou takto trápila a potom ma umučí k smrti. Čaká na mňa v škole a tam to spraví pred všetkými...

... možno by bolo jednoduchšie, kebyže sa zabijem sama. Nemusím čakať na to, že ma zabije on. Toto už nevydr...

... omdlievam od únavy úplne nečakane.

Bola som v kuchyni s nožom v ruke. Chcela som sa zabiť, ale nedokázala som sa odvážiť a potom prišla mama, tak som rýchlo nôž vrátila na miesto a vrátila sa do izby.

Myslím, že moju mamu desím. Bojí sa o mňa, to vidím. Čo poviem, keď ma vezme k doktorovi?! „Prepáčte, ale bola som v dome muža, ktorý má v dome miliardy ľudských mŕtvol naporciovaných na päťdesiat rokov dopredu?“

„Nie, princezná,“ pokrútil hlavou, „nikdy. Nech sa deje čokoľvek, nikdy by som ti neublížil.“

Prikývla som. Bolo mi ho ľúto. Ale asi som sa snažila zamerať len na ten jeden pocit, pretože triasť sa od strachu a myslieť na to, čo sa stalo ma neskutočne vyčerpávalo a ja som potrebovala vymyslieť, čo ďalej. A tak som od ľútosti natiahla svoje ruky za ním a on ma ihneď objal. Cez to všetko, čo sa stalo, mala som pocit, akoby náruč toho psychopata bola stvorená priamo pre mňa.

„Odvez ma domov,“ povedala som napokon. Bol to jediný zmysluplný plán.

Neprotestoval. Odtiahol sa a potichu vyšiel z miestnosti. Osamela som a dívala som sa na dvere, ktorými vyšiel. Nedávalo mi to všetko žiadny zmysel, akoby to ani zmysel v sebe mať nemohlo.

Možno za to vážne nemôže. Možno je to nejaká psychická porucha, nič iné mi zmysel nedáva. Kto zdravý by znásilnil mŕtvolu tak brutálnym spôsobom? A tak neustále rozmýšľam, či by som mala zavolať na políciu alebo nie. Nemôžem spať, nejde to. Neustále to mám pred očami. Ten jeho pohľad, ktorý by dokázal pokojne aj zavraždiť.

Je strašne depresívne a hlúpe, že keď je teraz preč sa ho bojím viac, než keď som bola pri ňom.

Keď som sa obliekla, stlačila červený gombík na zohrievači vody, dala som si záležať na precíznom sfúknutí každej sviečky. Keď som sfúkla prvú, vošiel do miestnosti a oprel sa o dvere. Pozoroval ma, ako ich sfúkavam. Stále sa tváril zúfalo a mal napuchnuté oči, ale obliekol si bielu košeľu a na hlavu si dal klobúk. V ruke nervózne zvieral balíček cigariet.

Musel vedieť, prečo si dávam záležať na tých sviečkach. Sám sa nepustil do ich sfúkavania. Dával mi čas sa pripraviť na ten zápach, keď vyjdem z dverí a ten pohľad, keď budem prechádzať cez vstupnú halu do bielej miestnosti.

Keď som sfúkla poslednú, miestnosť zahalila tma. Len svetlo z chodby za ním prenikalo do vnútra. Díval sa, ako pomaličky pristupujem k nemu a potom mi uhol z cesty. Zacítila som to ihneď a zakrútila sa mi hlava, ale odvážne som sa chytila steny a na chvíľu zastala. Potom som kráčala za ním. Zišli sme po schodoch na prízemie, rovno do vstupnej haly.

Bolo to prvýkrát, čo som ju videla takto. Bez sĺz a úplne celú, osvietenú jedným obrovským lustrom. Podal mi ruku, keď sme schádzali po schodoch a díval sa na moju tvár. Len sem-tam sa pozrel pod nohy. Svoje schody už musel poznať naspamäť. Za to ja som sa dívala len pod nohy, aby som sa nemusela dívať na hrôzu okolo. Nerozplakala som sa. Keď sme vyšli z domu, cítila som sa odvážne, že som to zvládla, ale v skutočnosti som sa len dívala pod nohy a nechala sa viesť ním.

Nastúpila som do jeho auta a zapla si pás. Potom sme vyrazili.

Chvíľu sme sa nerozprávali a nečakala som, že sa vôbec budeme rozprávať. Ale nakoniec prerušil ticho.

„Mám zapnúť rádio?“ opýtal sa.

Príde mi to ako neskutočne neprirodzená otázka v daný moment, ale upokojila ma práve preto, pretože do toho nepríjemne nenormálnej atmosféry vniesol tú normálnosť.

Prikývla som.

Klikol na nejaké tlačidlo a vo vnútri sa rozoznela mne známa pesnička – Take Me To Church od Hoziera.

Snažila som sa čo najviac upokojiť a v mojej hlave sa vynorila spomienka na mesiac pred tým, keď som sedela v jeho aute s mojim bratom a bola som tak strašne šťastná, že sa mi konečne prihovoril. A na ten jeden bozk, keď už brat utekal k vchodovým dverám a ja som s ním v aute osamela. Nedokázala som si takú radosť predstaviť. Nechápala som, že taká radosť mohla vôbec existovať.

Nechápem to ani teraz. Akoby taká radosť, akú som cítila pred mesiacom nemohla existovať. Jediné, čo môže existovať je tá nemožne desivá radosť v jeho tvári a strach a hrôza. A ešte ľútosť. Tej je na tomto svete strašne veľa.

„Amen,“ zaspieval raz so spevákom a ja som sa na neho musela pozrieť. „Už vieš čo teraz spravíš?“ opýtal sa, keď si všimol, že sa na neho dívam.

Pokrútila som hlavou a pozrela sa na tmavú cestu pred nami.

„V podobnej situácii som sa ešte neocitla.“

Keď som to vyslovila, chvíľu bolo ticho a potom sa začal smiať. Tak úprimne pobaveným smiechom, že aj mne vyskočili kútiky úst dohora. A nespomínam si či som v ten moment umierala, ale asi nie. V daný moment vo mne nebolo nič pochmúrne a nebola som unavená.

Niekde v tom aute mi ešte čosi povedal. Len tak pomedzi ticho. Nepamätám si kedy.

„Krematória v ľudských vnútrach sú horšie než to, čo si videla. Ale aj tak... odpusť mi, princezná. Nikdy si neodpustím čo som ti ukázal. Nikdy si neodpustím, kým som.“

Keď zastal pred mojim domom, bez slova som vystúpila a neotočila sa na neho. Vyšla som po schodoch k našim dverám a otvorila ich. Ešte som sa obzrela za jeho autom, ale už tam nebol. Zmizol. Ako vzduch, ani som nepočula, že by odišiel. Nevšimla som si, kedy svetlá z jeho auta potemneli.

Som vystrašená a neviem si v sebe vyrovnať pocity. Desím sa ho – a to je normálne. Moja mama už spala, keď som prišla. Premýšľam, čo by sa stalo, keby som jej to povedala.

Nemôžem. Nemôžem jej to povedať. 

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, 3. kapitola: