OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, 4. kapitola

15.12.2014 (09:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 836×

Na úvod pár slov od tej, ktorá to napísala:

Tak a je to tu, ďalšia, z polovice veľmi nudná a dlhá kapitola o ničom. Na odporučenie som prelistovala MKCH-10, čo sa dá vidieť, ale nenašla som tam nič, čo by zodpovedalo Devonovmu problému. Vopred vás upozorním, pri tejto kapitole budete zaspávať, premýšľala som, že vlastne polovica z toho nemá nejaký zmysel a vôbec žiadny dej, ale na konci sa konečne dozviete niečo viac o Devonovi. Avšak, zo siedmeho decembra je tu znovu iba polovica, takže na rozhodnutie princeznej si ešte počkáte. Vlastne, ešte ani neviem, aké bude.
Stále vás prosím o nápady na jej meno. Čím viac ich bude, tým lepšie sa mi bude vyberať, aj keď tak skoro vám ho neobjasním, len ešte stále nemám potuchy, aké jej vlastne meno dám.

Úvod k štvrtej kapitole

Dnes

14. decembra 2014, nedeľa, 1:29pm

Prišiel šiesty december a môj život som nasmerovala iným smerom. Dobrovoľne. Teda, len kvôli svojmu svedomiu a kvôli ním dvom. Zaviedol ma k Marcovi, pretože vedel, že Marc bude vedieť, čo robiť. Ani jeden z nás nevedel, čo by sme mali v ten moment robiť a ako sa rozhodnúť by bolo najlepšie. Už som si uvedomila, že to v skutočnosti vôbec nechcel spraviť, bol to len zúfalý čin. Zúfalo sa snažil mi o sebe niečo povedať, pretože už v sebe nedokázal dusiť prečo sa mi nikdy pred tým neprihovoril.

Devon je Devon. Nie je to baránok v tele diabla. Nie! On sa stal prekliatím sám. Samozrejme, nie dobrovoľne. Šiesteho decembra sme začali pátrať po tom, kde a prečo to začalo a bol to dlhý boj, ktorý skončil ako skončil.

Niekde vo vnútri seba ma nenávidel – celý ten čas ma nenávidel, pretože som nebola schopná povedať mu pravdu do očí. Nenávidel ma pre moju ľútosť. To nechcel: Nechcel, aby som ho ľutovala. To ho desilo najviac, že s ním budem iba preto, pretože ho budem ľutovať. A ľutovala som ho – ľutujem ho aj teraz, pretože za to nemohol a niekto mu ublížil tak, že si nevedel viac pomôcť.

Odpúšťam mu to, že ma tak nenávidel. Odpúšťam mu, koľkokrát mi ublížil psychicky aj fyzicky. Odpúšťam mu jeho lásku a jeho nevernosť. Ako by som mohla ho za to nemať rada? To by všetko znamenalo, že by som nenávidela jeho, pretože to bol vlastne on.

Kapitola štvrtá

Cesta rozbitých črepov

5. december 2013, štvrtok, 9:03pm

Som v poriadku, teda myslím. Akurát jediné čo robím je sa snažiť zamestnať moje myšlienky niečím iným, než spomienkami na tú hrôzu. Miliónkrát som držala v ruke mobil, miliónkrát som sa chystala niekomu zavolať alebo povedať niečo matke. Ale nedokázala som sa odvážiť, akoby vyslovenie toho znamenalo, že umriem skôr. Nevravím, že sa cítim dobre, nepíšem nič také. Myslím, že je to skôr naopak. Desím sa každého kroku a nechcem vyjsť z domu. Môže ma tam vonku čokoľvek čakať a neviem, čo mám robiť.

Musím zistiť čím je zač, takže som si spravila prehľad. Nie veľký a nie dlhý, ale napísala som si krátky „prehľad“ toho, čo mi povedal. Väčšinu som skopírovala z predošlého zápisu do denníku, pretože nič viac si nepamätám a to je to jediné, čo mi ostalo.

Sakra. Bolí ma z toho všetkého hlava, pod očami mám kruhy a neviem spať. Nech robím čokoľvek, neviem zaspať. Matka povedala, že ma vezme ku psychiatrovi. Neviem, čo mu poviem, ale počula som ju, ako volala s doktorkou. „Nie je v poriadku. Včera išla po dvoch týždňoch do školy a znovu je chorá. Bojím sa o ňu! Nespí a minule mi odpadla od únavy. Vyzerá vystrašene vždy, keď okolo čo i len prejdem...“ Možno to ale je najlepší plán – poradiť sa s psychiatrom.

Hľadala som na internete niečo o psychických poruchách. Všetko potrebné je napísané v MKCH – 10, ale rozhodla som sa, že čo najskôr zájdem do knižnice. Teda, za predpokladu, že ešte niekedy vyleziem z domu.

F44.3 Poruchy typu tranzu a posadnutia

Poruchy s prechodnou stratou pocitu osobnej identity a plného uvedomenia okolia. Zahŕňa len stavy tranzu, ktoré sú nedobrovoľné a nechcené.

F20.6 Jednoduchá schizofrénia

Porucha s plazivým alebo progresívnym vývinom čudáckeho správania, neschopnosťou vyhovieť spoločenským požiadavkám a úpadkom celkovej výkonnosti. Charakteristické negatívne črty reziduálnej schizofrénie (napr. otupenie afektu, strata vôľovej schopnosti, atď.) sa vyvíjajú bez toho, aby ich predchádzali zjavné psychotické príznaky.

F20.2 Katatónna schizofrénia

Pri katatónnej schizofrénii prevládajú psychomotorické poruchy, ktoré kolíšu medzi extrémami hyperkinézy a stuporu, alebo povelovým automatizmom a negativizmom. Vynútené postoje a polohy sa môžu udržiavať po dlhý čas. Nápadnou črtou tohto stavu môžu byť epizódy  búrlivého vzrušenia. Katatónne príznaky sa môžu kombinovať so snovým (oneiroidným) stavom so živými scénickými halucináciami.

F65.5 Sadomasochizmus

Uprednostňovanie sexuálnej aktivity, ktorá zahŕňa vyvolávanie bolesti, ponižovanie alebo sputnanie. Ak osoba uprednostňuje prijímanie takejto stimulácie, ide o masochizmus; ak ju radšej vyvoláva, ide o sadizmus. Často ten istý jednotlivec zažíva sexuálne vzrušenie aj pri sadistických, aj pri masochistických aktivitách.

O nekrofílii vôbec nič. Akoby to nebola závažná choroba. Možno ľuďom príde tak odporná, že ju ani neriešia.

Bojím sa. Musím vyjsť z domu, musím ho vidieť. Nie preto, pretože by som ho chcela vidieť. Tam niekde vo vnútri seba sa mi hnusí predstava, že budem znovu stáť pri ňom. Vôbec sa mi hnusí on sám. Tie jeho ruky. Keď si predstavím koľkokrát sa musel dotknúť mŕtvej ženy a vôbec... koľkokrát držal v rukách mŕtvolu a ako mu robilo dobre ju zničiť...

Ale on predsa na mňa nemôže číhať za každým rohom. A nikde vonku predsa nie sú mŕtvoly, ale tak či tak je to hrôzostrašné. Navyše mi neublížil, a to som tam bola dvakrát. Jediné, čo spravil bolo, že mi to ukázal. A kto vie koľkým ľuďom to ukázal.

Mala by som zistiť aj niečo o jeho rodine, ale na internete o ňom je veľmi málo. Nenašla som takmer nič. Akoby žiadny Devon Trimes na svete neexistoval. Tak som zadala len Trimes. Našlo mi to nejakého staršieho pána, ale o ňom tiež nie veľa. Pár fotiek a nakoniec som našla, čo som hľadala. Aspoň časť. Podľa internetu je známy len jednou vecou – tým, že pracuje v krematóriu OL (pracovný názov k.ol) a v žalúdku mŕtvoly našiel veľký nôž na mäso.

Prišla mama a povedala, nech idem spať, že je už neskoro večer. Usmiala som sa na ňu a povedala, že sa osprchujem a pôjdem spať. Klamala som. Išla som sa síce osprchovať, ale uvarila som si kávu a granko a potom som sa vrátila naspäť k počítaču. O desať minút bude šiesteho decembra a ja som nezistila takmer nič.

6. decembra 2013, piatok 11:46am

Spala som. Bez snov. Až sa mi nechce veriť. Káva je studená a hnusná a granko som pri mojom spánku na stole zhodila na zem a vylialo sa po celom koberci. Na tvári mám odtlačok od pera. Zobudila som sa na zvonenie telefónu.

Keď som ten hlas začula, nechcelo sa mi veriť.

„Kde si?! Ako si dovoľuješ mi vôbec nedať vedieť, čo ti je? Ja sa tu strachujem, zháňam ti všetky úlohy a ty vylihuješ doma? Alebo s tým tvojim záhadným princom? Ale ten sa aspoň objaví v škole!“

Betty sa ozvala. Nevedela som zo seba vyškrabať žiadnu súvislú vetu.

„Akým... com?!“

Našťastie, aj keď som ja netušila čo som tým chcela povedať, ona to presne vedela.

„Devonom Trimesom, predsa! Všetci hovoria, ako ste spolu v pondelok dramaticky odišli. A ty mi nič nepovieš?! To si hovoríš najlepšia kamoška?! Akoby som neexistovala.“

Čo som jej mala povedať? Nikdy som nikoho nepovažovala na najlepšiu kamošku, proste existovali kamaráti a bodka. Na každom z nich mi záležalo rovnako, aj keď s niektorými som bola viac a s niektorými menej. A Betty bola jedna z tých, ktorá sa rozhodla sama, že bude v mojom živote niekedy až príliš.

Ale v daný moment mi ten telefonát prišiel absolútne nenormálny. Akoby nebol správne naladený do toho všetkého, čo sa okolo dialo. Nahé telá mŕtvych žien, sviečky v kúpeľni, Devon Trimes a nechutne psychická nekrofília. Možno som už tak naladená, že mám pocit, že toto všetko je normálne a obyčajný telefonát od Betty je zrazu úplne neobvyklá a abnormálna vec.

„Devon Trimes?“

„Devon Trimes. Ten, čo na teba stále pozerá, ten na ktorého stále pozeráš ty. Stavím sa poobede a donesiem ti úlohy. Porozprávame sa. Pusa, ahoj!“

Píp.

A potom som hľadala na internete ďalej. Ale hľadala som márne, stále nič nové, len môj strach sa prehlbuje a prehlbuje. Chcem vedieť, čo je zač – hneď teraz. Akoby nič nebolo naozaj v poriadku. Akoby aj toto mohlo byť v poriadku? Mať sex s mŕtvolou, ktorej odrezal nohy nikdy nie je v poriadku. (Keď to takto napíšem, prebehne mi po tele mráz.) Bojím sa a desí ma každý tieň či neobyčajný zvuk. Akoby všade okolo bolo niečo, čo by mi mohlo ublížiť. Som nervózna a neustále všetko kontrolujem, akoby spoza mňa mohol ktosi vyskočiť a podrezať mi hrdlo.

Ako mám o ňom niečo zistiť? Čo je zač? Kde je? Čo robí? Prečo to robí? Neustále ma to viac a viac zaujíma a strácam sa v mojej zvedavosti. Napadá mi množstvo vecí, ale všetko znie tak nerealisticky a uvedomujem si, že tak veľmi túžim po tom, aby bol normálny človek a tak pravdepodobne všetky moje teórie nejako prikrášľujem. A pri tom mi presne povedal kým je a je to úplne značné, ale nechcem tomu veriť.

Devon Trimes nemôže byť psychicky nerušený nekrofil. Ktokoľvek, ale nie on! Ešte aj na Betty by som to viac povedala, než na neho. Ale očividne nemožné sa stáva možným alebo to bol len nejaký hororový, až príliš realistický sen.

12:46am

Nemohla som si pomôcť. Bol to jediný spôsob. A tak som to spravila. Keď som držala v ruke mobil a dívala sa na Bettino číslo, hneď pod ním som mala D, pretože na písmeno C mám len Caroline Frustrovú, ale tú som si uložila ako Line Frus, takže hneď pod Betty bol Devon. A asi to je jediná možnosť, ako sa niečo viac dozvedieť. A tak som to spravila.

Klikla som na to meno a počkala si na pípanie. Píplo to raz. Dvakrát. Trikrát. Štyrikrát. Päťkrát. Šesťkrát. Sedemkrát. Osemkrát a potom to skončilo. Nedvihol mi a tak som to zrušila a hodila mobil na posteľ.

Veď asi to tak bolo aj lepšie.

Ale potom asi po piatich minútach sa môj mobil rozzvonil. A tak som ho chytila do ruky a dvihla bez toho, aby som sa pozrela na meno.

„Princezná?“

To bolo jediné, čo mi stačilo. Len to oslovenie a bolo mi jasné, že to bol on.  A z nejakého dôvodu som zrazu onemela, pretože som nevedela, čo by som mohla povedať. On pravdepodobne tiež nie, pretože na chvíľu zavládlo ticho. Len tak som ležala na posteli s otvorenými ústami a na niečo čakala. A potom ticho ukončil.

„Princezná, chceš sa porozprávať?“

A tak som prikývla, ale to nemohol vidieť. „A-áno.“

„Som ešte v škole. Končím o pol tretej, tak o tretej by som mohol dôjsť. Dobre?“

Nie. Nevedela som kedy príde Betty. Nemala auto, takže musela prísť autobusom, ale mohla prísť tým o druhej, alebo o piatej. U nej človek nikdy nevedel, ako sa rozhodne, ale Devon mi prišiel dôležitejší. Viac dôležitý než čokoľvek, akoby na ňom teraz závisela celá moja budúcnosť, čo je vlastne pravda, pretože kvôli nemu som tak strašne vystrašená a v tme ma desí každý tieň, akoby to bol vrah.

„Môžeš prísť večer? Tak o jedenástej?“

Bol to najrozumnejší nápad. Najrozumnejší zo všetkých, pretože vtedy už u mňa Betty byť nebude môcť a mama už bude spať. Budeme mať pokoj, budem môcť odísť z domu, aj keď neviem či z neho vôbec odísť chcem. Nie som si istá, či ho vôbec chcem vidieť. Navyše večer o jedenástej.

Nie, nebol to dobrý nápad, ale stalo sa. Začula som krátke ahm a čau. Potom len pípnutie a s výdychom som položila mobil na stôl a pustila sa ďalej hľadať niečo o nekrofílii. Nič. Akoby sa všetci tejto fílie báli. Písať o nej, čítať o nej, venovať sa jej. Akoby celý svet považoval túto tému za tabu. Aj v MKCH-10 je to spomenuté len raz a nič k tomu viac nedodané.

7:03pm

Stretnutie s Betty nebolo až tak strašné, ako som si myslela. Nedovolila som jej tu zdržať sa dlho, ale aj tak to boli dve hodiny. Dve hodiny, počas ktorých som sa musela tváriť, že mám horúčku a kašlem, čo prišlo mojej mame dosť zvláštne, ale nevyjadrovala sa k tomu. Zaujímalo by ma, čo by povedal otec na moje správanie. Dve hodiny som vymýšľala presvedčivý príbeh o mne a o Devonovi (pri tom mene mám nepríjemný pocit) a k škole sa takmer nevyjadrovala, aj keď to bol hlavný dôvod jej návštevy.

Môj príbeh nebol úplne presvedčivý, ale stačil na to, aby ju upokojil. Jednoducho sme sa s Devonom pohádali, pretože ma už hnevalo, ako sa na mňa stále pozeral a nedal mi pokoj. Tak sme si to museli vyriešiť a dohodli sme sa na kompromise. Nebudeme sa na seba pozerať a vyhľadávať sa.

A to je vlastne asi to najlepšie, čo by sme mali práve teraz spraviť. Možno by som po čase zabudla na to, že tie mŕtve telá boli reálne a jeho sex s mŕtvolou nebola nejaká moja pomýlená fantázia. Možno by som sa časom presvedčila, že to bol nejaký môj výmysel, aby som na neho prestala toľko myslieť a prestala byť na ňom závislá, ale nedá mi to pokoj. Neustále nad ním premýšľam a chcem vedieť, čo je zač, prečo robí čo robí a... znie to desivo, ale mám pocit, že keď sa mi už s tým zdôveril, tak by som mu mala nejako pomôcť a nie sa mu otočiť chrbtom, aj keď to by som práve chcela.

Povedal, že mám spraviť, čo uznám za vhodné. Ale ja neviem, čo je to správne. Nikdy som o takejto situácii nepočula, a to som prečítala dosť kníh. Neviem nájsť nič, čo by takúto situáciu aspoň imitovalo a ja by som aspoň mala trochu predstavu o tom, čo by som mala spraviť.

10:11pm

Rozprávala som sa s mamou. Ďalšie klamstvá, ďalšie vymyslené príbehy, prečo sa správam ako sa správam. Tento krát to bolo ťažšie. Povedala som jej, že mám problémy s jedným chalanom u nás zo školy, čo som vlastne až tak neklamala. Že sme boli nejaký ten čas spolu a potom som ho našla s inou. Do toho som ešte povedala, že ma bolí brucho a mám krámy. Moja matka, ako tá najlepšia matka, to, samozrejme, pochopila, ale musela som jej sľúbiť, že budúci týždeň už pôjdem do školy a ak by sa niečo dialo, že za ňou môžem kedykoľvek zájsť.

Tak som prikývla a teraz vystresovaná čakám na neho, verím, že sa nedozvie, že som ho nazvala svojim chalanom, ktorého som našla s inou. Ale šialené situácie si želajú šialené riešenia. A tak neviem, čo robiť.

10:18pm

Moja mama si šla ľahnúť pred polhodinou. Povedala som jej, že sa pôjdem ešte umyť a ľahnúť si. Umyla som sa, uvarila som si kávu a obliekla na seba teplé oblečenie, pretože ak mám ísť von do tej zimy, mala by som byť oblečená aspoň v teplom, dúfajúc, že sa znovu nepocikám. Pre istotu som si však zbalila do tašky ešte jedny nohavičky.

Zniem ako šialenec, keď si to po sebe čítam, ale po chrbte mi tak či tak behajú zimomriavky. Mám sa stretnúť s ním.

Môžem to ešte zrušiť. Vytočiť číslo a povedať mu, nech nechodí, že ho nechcem vidieť a že už ho vôbec nikdy nechcem vidieť. Môžem stále zavolať políciu, zobudiť mamu a povedať jej pravdu. Ale nič z toho nerobím. Nedokážem sa pohnúť z miesta.

10:32pm

Je mi zima.

10:35pm

Držím v ruke mobil. Už som mu aj volala, ale rýchlo som to zrušila. Chcem sa s ním stretnúť. Musím si to opakovať. Nesmiem prestať si to opakovať.

Chcem sa s ním stretnúť. Chcem sa s ním stretnúť.

10:42pm

O čom to hovorím? Nechcem sa s ním stretnúť. Musím to zrušiť!

10:45pm

Zavolal mi, že je vonku. Musím ísť. Už je neskoro to zrušiť. Som idiot.

7. december 2013, sobota, 2:01am

Keď som si sadla do jeho auta, stále som sa triasla. Stále som nevedela čo robiť, čo mu poviem a či tam naozaj chcem sedieť. On ale vedel presne čo robiť. Naštartoval auto. Dívala som sa na cestu okolo mňa, ako ubiehala a utekala preč. Ako sme sa vzďaľovali od našej bytovky a strácali sa vo veľkosti sveta. Nerozprávali sme sa veľa. Keď sa ma spýtal ako sa mám, cítila som sa nepríjemne, akoby tá otázka vôbec nepatrila do môjho sveta. Ale odpovedala som mu, že dobre, čo bolo, samozrejme, klamstvo a predpokladám, že to vedel. Šoféroval pokojne, ale rýchlo. Chvíľu sme šli po diaľnici a ja som vedela, že nejdeme k nemu domov, ale niekde úplne inde.

Bála som sa toho, kde ma môže viesť – to je jasné. Mala som pár paranoidných predstáv, ale keď zastavil pred domčekom v akejsi malej dedinke, došlo mi, že ma zaviedol niekam, kde sa ma asi nechystal ani zabiť, ani znásilniť a ani nič podobné. Pred domom sa svietilo a aj vo vnútri. Všade inde v dedinke boli zhasnuté svetlá. Zastavil tak, že svetlami namieril presne do dvoch okien. Chvíľu ich zapínal a vypínal a potom vypol motor. Vystúpil a ja som počkala, kým mi otvoril dvere.

Počula som otváranie dverí a pevný a istý hlas, hovoriaci ahoj psychopat. Naklonila som sa nabok, aby som videla na muža, ktorý tie slová vyslovil. Bol to muž stredného veku, s riedkymi vlasmi, veľkými okuliarmi, jemným strniskom a na sebe mal len zelené pyžamo a veľké teplé papuče v tvare hlavy Homera Simpsona.

„To je môj strýko,“ povedal potichu Devon a zamkol auto.

Jeho dom bol príjemné miesto. Maličké, útulné a príjemne vyhriate, takže mi v mojom oblečení bolo trochu horúco. Keď sme vošli, jeho strýko vypol všetky svetlá z vonku a takmer všetky svetlá vo vnútri len na jednom vypínači s asi tristovkou rôznych tlačidiel. Zaviedol nás do kuchyne.

„Dáte si kakao?“

Devon prikývol a odsunul mi stoličku pri stole. Sadla som si sa a čakala, kým sa obaja usadia. Devon počkal na strýka a pomohol mu doniesť tri hrnčeky horúceho kakaa. Usadili sa a obaja sa pozreli na mňa, čo mi bolo dosť nepríjemné. Devon s unavenými očami, plnými prázdneho zúfalstva a smútku a jeho strýko s očakávaním a úsmevom. Ticho prerušil Devon.

„Vie o všetkom.“

Sklonila som hlavu a rozpustila vlasy, aby mi zakryli tvár a môj zhrozený výraz pri tej predstave. Vedela som, že Devonovmu strýkovi ihneď zmizol úsmev z tváre a nahlas si vzdychol. Chytila som hrnček s kakaom do rúk a prisunula si ho k perám. Len som voňala tú okúzľujúcu vôňu a čakala, čo bude ďalej.

„Ako?“

„Lebo som hlupák. Všetko je to moja vina. Zamiloval som sa, zaviedol som ju ku mne domov dúfajúc, že to pochopí a potom som ju vystrašil na smrť.“

Posledné slová vyslovil tak zúfalo, že mi zovrelo srdce. Počula som, že sa snaží neplakať. Odsrkla som si z kakaa a snažila sa prísť na to, čo by som mala spraviť.

„Ak by si ju vystrašil na smrť, nesedela by tu teraz, Devon.“

„Tak veľmi by som si prial to vziať späť...“ plakal. Bolo to jasné. Aj keď som mu nevidela do tváre, počula som tlmený hlas, to znamená, že ju mal sklonenú v dlaniach a poťahoval nosom.

„Mal by si ju nechať vyjadriť sa. Spýtať sa jej, čo si o tom myslí a nie tu plakať nad rozliatym mliekom.“

Teraz mi to znie stále v hlave. To jeho: „Zamiloval som sa... potom som ju vystrašil na smrť.“ Akoby to bolo jediné dôležité z tejto noci. Kurva, je mi ho tak strašne ľúto, až som začala nadávať. Neviem, čo robiť, som zúfalá. Všetko čo som túto noc povedala, som hovorila vlastne posadnutá predstavou, že je psychopat a nikto mu už nikdy nebude môcť pomôcť. Ale podľa všetkého to nie je vôbec jeho vina, že takto dopadol. Všetky psychické poruchy sú niečím podmienené.

Má šťastie, že má svojho strýka. Niekoho, kto je tu a vypočuje ho. Ale podľa jeho slov, nie sú spolu často. Väčšinou sa vidia iba keď jeho strýko dôjde s karavanom s pár mŕtvolami raz mesačne k jeho domu alebo takto v noci. Ale jeho strýko má manželku a ženu, ktoré v tú chvíľu mali spať na poschodí v spálni a oni o Devonovi veľa nevedeli. Devonov strýko – Marc – o ňom nechcel hovoriť. Nie, že by sa hanbil, ale bál sa reakcie jeho manželky a na Devonovi mu záležalo. Kto vie, čo by s ním chcela spraviť. A Devon trávil teda väčšinu času v škole alebo doma s mŕtvolami.

„Mohol by si nás aspoň predstaviť.“

Dvihla som tvár od mlieka a oblizla si pery. Pozrela som sa do očí jeho strýkovi, pretože som sa bála pozrieť na jeho tvár.

„Ty budeš princezná. Som Marc Trimes. Devonov strýko.“

Prikývla som. Chcela som mu povedať moje pravé meno, ale nedokázala som si na neho spomenúť. Akoby nikdy neexistovalo. Len tá prezývka a tak som mu ho nepovedala. Teraz si ho už, samozrejme, pamätám, bol to chvíľkový výpadok pamäti, ako keď zabudnete na nejaké slovo, ktoré chcete povedať.

„Keď mi Devon zavolal, čakal som niekoho úplne iného. Trochu staršieho. Verím, že ťa dosť vystrašilo, keď si sa to dozvedela o Devonovi. Od kedy je na papieri mojim synom, sa s tým nikomu nepriznal a budeme obaja veľmi vďační, keď o tomto nikomu nepovieš...“

„... povedal som jej, že môže.“

Obaja sme sa na chvíľu pozreli na Devona. Ja azda len na stotinu sekundy a aj tak mi po chrbte prešli zimomriavky. Pripadá mi to, akoby Devon bol monštrum, ktoré nemôže za to, že je monštrum. V ten moment mi tak však nepripadal. Pripadal mi ako monštrum, ktoré ma prišlo zabiť a znásilniť.

„Povedala si o tom niekomu?“ opýtal sa strýko.

Pokrútila som hlavou.

„Dobre.“

Začal mi rozprávať o tom, že by to nebolo dobré a že je rád, že som sa rozhodla o tom mlčať. Nekládol mi otázky a ja som nič nehovorila. Hovoril potichu. Párkrát spomenul, že na poschodí spí jeho rodina a tak musíme byť tichšie. Svojho kakaa sa ani nedotkol a ja som na konci jeho monológu mala už svoje vypité a Devon sa pokúsil znovu nasadiť svoj kamenný výraz. Sem-tam si usrkol z kakaa. Na konci Marcovho monológu mal už hrnček takmer prázdny. Na hodinách odbila polnoc.

„Idem si zafajčiť,“ povedal Devon, keď sa minútová ručička posunula na 12:01pm a vytratil sa v chodbičke. Počuli sme zabuchnúť dvere a potom si Marc presadol o stoličku bližšie.

„Si odvážne dievča,“ povedal, „neviem, čo ťa presvedčilo, aby si o tomto nikomu nepovedala a som rád, že si Devonovi zavolala a nenechala ho trápiť sa v tom, že sa ho bojíš a nenávidíš ho...“

„... bojím sa ho,“ mala som na jazyku, ale mlčala som.

Marc mi posunul jeho kakao a ja som sa do neho hneď pustila. Bolo už studené.

„... trápi sa s tým už veľmi dlho a jeho psychiater je rovnako zúfalý ako ja. Samozrejme, jeho zúfalosť sa nedá pochopiť úplne, pretože to čo robí zároveň miluje a zároveň nenávidí. A tá nenávisť, ktorú prechováva sám k sebe sa nedá ani len predstaviť si. Je mi veľmi ľúto, že ti to ukázal. Neviem presne, čo všetko ti ukázal, ale predpokladám, že si videla aspoň jeho vchodovú halu...“

„... aj jeho pivnicu,“ povedala by som, ale prehltla som ďalší glg kakaa.

„... už dlhú dobu sa s Ernestom, teda jeho psychiatrom, snažíme prísť, ako ho od toho oslobodiť. Ale bez toho, aby sme vedeli ako to začalo, nevieme prísť na to, ako to ukončiť. Ale podľa slov jeho otca, teda môjho brata, Xaviera, jeho manželky a Devonových vlastných slov sa v jeho minulosti nenachádza vôbec nič, čo by to mohlo začať. Xaviera a Tanju to veľmi trápilo, nie je to tak, že by ho opustili, ale pre Devonovo zdravie je lepšie, keď si to teraz myslí. Pravda je, že Tanja zomrela asi týždeň predtým, než Xavier podpísal papiere a odovzdal mi ho. Podľa slov doktora Tanja zomrela pod psychickým vyťažením. Skolabovalo jej srdce a Xavier presne vie prečo. Povedať to doktorovi, to ale nedokáže. Rovnako aj Devonova sestra umrela podobne, ako jeho matka. Obidve ho našli pri mŕtvole, keď s ňou robil...“

„... sex,“ dokončila som vo svojej hlave. Predpokladám, že Marc nevedel, čo všetko viem, tak to všetko nehovoril.

„... a dosť ich to prekvapilo. Teda natoľko ich to prekvapilo, že sa vystrašili. Krvavé ruky, tvár a vôbec všetko a tú radosť v jeho tvári. Zastavilo sa im srdce a umreli. Xavier sa to snažil pred Devonom zatajiť, bolo to ťažké. Povedal, že išli na dovolenku a že oni dvaja si majú užiť pánsku jazdu. Potom mi ho doviezol a už sa po neho nevrátil.“

„Xavier veril, že ja takto neumriem, keď robím s mŕtvolami. Pravda je, že Devona mi odovzdal ešte, keď bol Devon malý chlapec a zadovážil mu veľký dom. Nemohol som ho doviezť ku mne domov, tak som sa o neho rok staral len tak na diaľku. Každý večer som mu objednával pizzu a ráno, cestou do práce, som mu v jeho malej bielej miestnôstke, nechával raňajky a obed v malej chladničke. Po čase sa Devon naučil žiť sám, len som ho nosil do školy a zo školy. Do vtedy to robil len so zvieratami, ale potom som spravil chybu, keď som ho doviezol do krematória. Ale už je neskoro.“

„Začal som mu nosiť mŕtvoly a s Ernestom sme si dlhú dobu mysleli, že to možno trochu pomôže. Ale potom sme si obaja uvedomili, ako rád zabíjal zvieratá a báli sme sa, že to začne robiť s ľuďmi, tak som mu pre istotu začal nosiť väčšie dávky a dal som mu pár chladničiek z krematória, aby sa mŕtvoly hneď nerozložili.“

„Neviem ako to teraz vyzerá u neho doma, vlastne asi nikdy som tam nebol, len v tej bielej miestnôstke, pretože som sa bál ísť ďalej, ale ty si to tam videla.

„Tým chcem povedať, ak ti na ňom trochu záleží – čo asi áno, keď tu teraz si – mohla by si nám trochu pomôcť. Nájsť nejakú medzeru v jeho pamäti, kdekoľvek. Prehľadať jeho dom, nájsť spomienky, o ktorých my nevieme. Xavier nám posiela peniaze, je to dobrý politik, keď chceš, budem ti za to aj platiť. Tebe sa očividne otvorí skôr, než niekomu z nás. A ak by si niečo potrebovala, môžeš ihneď prísť za mnou. Do ničoho ťa však nechcem nútiť. Je to tvoje rozhodnutie.“

Život Devona Trimesa z iného pohľadu. Bola som ešte viac vystrašená pri predstave mŕtvych tiel jeho matky a jeho sestry a premýšľala som, čo asi Devon spravil, keď zistil, že boli mŕtve. A či o tom vôbec vie. Zaujíma ma toľko vecí, život Devona očividne nie je tak jednoduchým, aby sa dal opísať jednou vecou a zaškatuľkovať ho do škatuľky psychotická nekrofília.

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, 4. kapitola: