OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterdey I died, 5. kapitola

27.12.2014 (10:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 796×

Dlhá (trocha) správa od tej, ktorá to napísala:

Ja viem, ja viem, znovu sa podceňujem, ale keďže som v tomto pokračovala po dosť dlhej dobe a veľmi nervózna z toho, ako to pomaly pokračuje a ako neviem vymyslieť čo by do daného momentu napasovalo, znovu hovorím, že táto kapitola je dosť podivná a možno neskôr... teda keď budem písať pokračovanie, táto kapitola zmizne. Možno.

Trvalo mi to dlho, bolo to náročné, o probléme, ktorý má Devon stále nič neviem, ale to sa stáva, keď píšete o chorobe, ktorá existuje, ale je definovaná jednou vetou a nikto o nej nič nevie. Zaujímalo by ma, kto bol prvým nekrofilom a či taký niekto vôbec existoval. Mala som si to najprv naštudovať a tak o tom písať.

Stále prosím o mená. Ďakujem za tie, ktoré ste navrhli, akoby však princezná nemala mať žiadne meno.  Aktuálne mám na výber: Diana, Melanie, Sofi, Kiara, Sofia, Laura, Aria, Davina, Tamara, Liliana. Sú krásne, ale vždy keď si predstavím, ako ju možno niekto raz osloví menom, tak chcem, aby dostatočne vyjadrovalo všetko. Je to príliš zložité, ja viem. 

A bola položená otázka či Devon zomrie. Takto chcem dať najavo, že čítam vaše komentáre naozaj a skutočne. Odpoveď je v názve poviedky. Ďakujem vám všetkým, čo to čítate. Niekedy sa cítim hrozne, keď na vaše komentáre neodpovedám a pripadám si ako amatérsky spisovateľ, ktorý ignoruje fanúšikov.

Úvod k piatej kapitole

Dnes

26. decembra 2014, piatok 6:53pm

Je mi ľúto, že som ho brala ako psychicky narušeného. Je mi ľúto, že som ho nechala v tú noc odísť. Je mi ľúto, že aj po tej noci som sa ho bála, triasla sa pred ním; je mi ľúto, čo som povedala Marcovi. Viedlo to k dosť dlhému a náročnému problému, ktorý som potom zapečatila o dva dni neskôr.

Nenechám vás unudiť sa k smrti čítaním toho, čo sa stalo medzi tou nocou a utorkom. Poviem to pár slovami. Proste nedošiel do školy a nedvíhal mi telefón. A ja som zúfalo potrebovala ten večer dokončiť a, samozrejme, opýtať sa ho na plno vecí, ktoré som sa nedokázala spýtať a dospela som k názoru, že najlepšie bude vrátiť sa tam, kde to všetko začalo. Alebo skôr, začať tam.

Kapitola piata

Nedokončené ticho

7. december 2013, sobota, 2:01am

„... nechcem s ním mať nič spoločné,“ vydolovala som zo seba a postavila sa. Nechala som za sebou hrnček horúceho kakaa a zmäteného Marca. Vybehla som z domu a nabúrala priamo do Devona.

Dosť ma vystrašil jeho pohľad, akási zmes vystrašenosti, zmätenosti a výčitiek svedomia. Ale on nemal dôvod ich cítiť. To len ja som pred krátkou chvíľou povedala, že mi nezáleží na tom, či je niekto psychicky narušený, či má nejaký problém a nie on. Ale aj tak to bol on, ktorý mal v tvári vypísané výčitky svedomia. Ja som mu to vyčítala, trochu. To, že ma do toho zatiahol bez opýtania.

Bez pýtania si poslednýkrát potiahol z cigarety a nasledoval ma k autu. Predbehla som jeho slušné vychovanie a prudko si otvorila dvere. Nechala som ho zmätene stáť a zabuchla dvere tak silno, ako to len šlo. Nechcela som sa dívať na jeho pohľad, a tak som ho zabodla do okna na dome, čo bola chyba. Díval sa na nás Marc, trochu sklamane. Devon nasadol do auta, naštartoval a ihneď sa zaplo rádio. Akási podivná pesnička, ktorej meno som nepoznala. Vyrazil bez toho, aby sa čosi pýtal. Bez toho, aby sa zaujímal, čo mi Marc povedal, čo sa vo vnútri odohralo. Akoby ho to azda vôbec nezaujímalo. Leda sa na mňa pozrel, díval sa len na cestu pred seba, snažiac sa nevnímať, že vedľa neho sedím.

Netušila som, ako prerušiť to ticho. Bolo to prvýkrát, čo ma to ticho znervózňovalo. Pocit, že by sme sa o tom mali porozprávať mi prepaľoval hlasivky, ale nedokázala som zo seba nič dostať. Nevedela som, ako začať, ako mu povedať, že ho už nechcem vidieť.

„Kam chceš ísť?“ prerušil napokon ticho sám.

Bola to správna otázka. Asi som netušila kam som chcela ísť, keď som na jeho otázku odpovedala: „Kamkoľvek.“

Zastavil na kraji cesty a vypol motor. Otočila som na neho hlavu. Nahlas si vydýchol a zapol rádio, ktoré sa vyplo s vypnutím motoru. Zaklonil hlavu a nahlas vydýchol. Zavrel oči. Na ten moment vyzeral tak nevinne. Akurát v rádiu začala hrať Bangles a jej Eternal Flame. Nahlas dýchal a ja som sa snažila pozrieť kamkoľvek inam, len nie na neho, ale jeho tvár sa stala magnetom pre moje oči. Až po chvíli som si spomenula, ako sa tými perami dotýkal mŕtvoly a po chrbte mi prešli zimomriavky, ktoré ma natoľko vydesili, že som pohľad uprela na temný horizont.

Dlho bolo ticho, zneli len slová: Close your eyes, give me your hand...

Môj brat. Pred chvíľou prišiel do mojej izby, sadol si vedľa mňa a spýtal sa, či som bola s Devonom. Nevedela som čo odpovedať, nepáči sa mi to meno. Až príliš pripomína slovo démon. Akoby Devon mal čosi s démonmi a keď sa to meno nahlas vysloví, ešte viac ma to desí. Povedala som mu, že som bola na prechádzke. Ďalšie klamstvo. Ľahol si na moju posteľ a zaspal. Takmer som zabudla na vlastného brata, len kvôli tomu desu, ktorý mi Devon spôsobuje.

Ako som mohla zabudnúť na tú svetlú stránku Devona Trimesa, keď som s ním bola vyzdvihnúť brata a on sa usmieval, bol so mnou a iba so mnou. Vyzeral úplne normálne, šťastne... ktovie, prečo za mnou vôbec prišiel? Prečo sa rozhodol ma potom pobozkať a na ďalší deň ma ignorovať? Napokon sa všetko zvrtlo, musel vedieť, ako to dopadne, ale aj tak ten jeden deň bol so mnou.

Napokon sa mi zdá, že o ňom vôbec nič neviem.

V tom aute sme boli len my a len na tom mieste. Obaja určite vystrašení. Bála som sa ho a bojím sa, pretože naozaj netuším, čo sa dá od neho očakávať. Koho by nevydesilo to, čo som videla? Zabodol sa do mŕtvoly, obcoval s mŕtvolou, tak ako sa to nehodí s živou ženou. Týral mŕtvoly. Ako sa dá takýto hriech vôbec odpustiť?

Je divné teraz myslieť na cirkev a Boha. Príde mi to komické. Ako by  niečo také mohlo existovať a nechať ma tak trpieť?

V aute bolo dlho ticho. To ticho ma škrelo vo vnútri.

„Vydesil som ťa,“ povedal, akoby to nebolo dostatočne jasné.

Niečo som zamrmlala. Nepamätám si čo presne, ale zasmial sa. Donútilo ma to na neho sa pozrieť, nechápala som, ako sa dokáže smiať, keď všade je mráz a chlad. Všade vidím mŕtvoly, na každom rohu ich očakávam a on je pôvodcom. Jeho všade vidím, trasú sa mi kolená a znovu mi bolo treba cikať. Nepochopiteľne. Snažila som sa dýchať zhlboka, sústrediť sa na pesničku a nie na strach. A on sa smial.

Neustále mal hlavu zaklonenú dozadu a zavreté oči. Keď sa smial, mykalo to jeho plecami a hrudníkom a vedľa očí sa mu spravili maličké vrásočky. Nikdy som si nevšimla tú malú jamku v pravom líci, ktorá sa mu pri smiechu spravila. Ale aj tak nevyzeral bezpečne. Jeho strach však triasol mojimi hradbami.

„Prepáč,“ povedal, keď sa dosmial a pozrel sa na mňa, stále so zaklonenou hlavou. „Nevedel som zničiť to ticho, a tak som povedal prvé, čo ma napadlo.“

Povedala som, že mne to vtipné neprišlo a on začal hovoriť o strachu, počas čoho znovu zavrel oči. Hovoril, že strach je vlastne to, čo ľudí robí odvážnymi, a to, prečo vedľa neho sedím. Nepochopila som to úplne. Ale bála som sa ho a bojím sa ho: Jeho rúk, jeho pier, jeho činnosti, o ktorej nikto okrem pár nešťastných ľudí nevie a hlavne jeho smiechu; pretože mi pripadá tak strašne prirodzený a obyčajný, akoby všetko neobyčajné v jeho živote vôbec nebolo neobyčajné. Keď sa smeje, všetko mi príde úplne normálne a jednoduché, aj keď dôvod a riešenie neviem nájsť.

„Strach delí ľudí na zbabelcov a odvážnych,“ povedal na konci, „veci nevidíme také aké sú – čiže desivé, neslušné, hrôzostrašné – ale také, akí sme my. A ty to vidíš odvážne. Celý život vidím svoj... neviem ako to nazvať...“

„... mŕtvolnú závislosť?“

Uškrnul sa a vyzeral pri tom strašne unavene. „Hej, môže byť. Celý život vidím svoju mŕtvolnú závislosť ako niečo, čoho sa nikdy nezbavím. Niečo odporné, niečo nad čím nikdy nevyhrám. A bola to pravda; nad samým sebou som nemohol vyhrať a povedzme si pravdu; seba sa asi nikdy nezbavím. Ale keď som ťa uvidel ako prváčku stáť na školskom dvore a venovať mi všetku tvoju pozornosť, na malú chvíľu som dostal nádej.“

Opýtal sa, či myslím, že je beznádejný prípad. Odpovedala som len krátke nie a znovu nás ponorila do tichosti. Nahmatal rádio a vypol ho úplne.

„Chcem vedieť, aké je ticho s tebou naozaj.“

Dívala som sa na neho. Nebola to dlhá chvíľa, príde mi, že bola strašne krátka a keď skončila a on otvoril dvere a ani sa na mňa nepozrel – celú svoju pozornosť venoval štartovaniu auta  a zapínaniu CD Alica Coopera – mala som pocit, že to ticho ostalo nedokončené.

„Celkom ujde.“

Otvoril okno, do úst si strčil cigaretu a zaviezol ma pred dom. Nič viac som nepovedala a nič viac nepovedal on. Až pred bytovkou vyskočil z auta a rýchlo ho obehol, aby mi mohol otvoriť dvere. Neusmial sa. Nadýchla som sa, že mu poviem aspoň dobrú noc. Čosi, čo by tú noc zapečatilo, aby som akosi vedela, že je už koniec a môžem si vydýchnuť, opustiť jeho prítomnosť a ísť sa vycikať.

Zastavil ma krátkym pst. Povedal, že chce tú noc nechať nedokončenú. Posledné slovo, ktoré mi venoval bolo ponuré „prepáč“. Potom som už išla po schodoch a on odchádzal.

11. december 2013, streda, 1:02am

Irónia osudu ma zaviedla najprv na školský dvor, kde som, samozrejme, nič nenašla a potom na pešiu túru k najbližšiemu krematóriu. Keď som vystúpila z taxíka a zaplatila taxikárovi, ktorý sa v mojej prítomnosti cítil veľmi zle odkedy som mu povedala kam mierim, svoj pohľad som uprela k topánkam, ktoré šušťali na štrku.

Krematórium muselo kedysi bývať obytným domom. Vyzeralo to ako rodinný dom s pekne upraveným trávnikom a pred ním malá čierna škatuľa so strechou a vysokým komínom. Do nosa mi udrel známy zápach mŕtvol, ale na moje udivenie nebol tak strašný, ako pri Devonovom dome. Avšak už pri tej vôni som sa uistila, že na danom mieste nechcem byť. Zmrazilo ma, obraz predo mnou na chvíľu sčervenel a nevedela som, či sa budem dokázať nadýchnuť. Ale napokon sa mi to podarilo.

Obzrela som sa za taxíkom, ale ten už odchádzal. Bolo neskoro vydať sa späť. Nevedela som kam ísť, a tak som prešla k veľkej budove a vošla dovnútra.

Zvnútra to vyzeralo príliš bezpečne na to, že to bolo krematórium. Obrovská prázdna sála, v ktorej stáli dvaja muži a zhovárali sa. Vedľa nich stála žena, v náručí zvierala mačku a plakala. Mačka sa nehýbala a mala prázdny pohľad.

Zatemnenie pred očami. Smrť. Všade. Slzy v očiach. Nešlo to inak. Mŕtvoly som si vždy predstavovala pokojné, bledé a studené a nie prepichnuté kolami, znásilňované psychicky narušeným chlapcom a už vôbec som nečakala, že niekedy uvidím, ako im ktosi odrezáva nohy, ako ich ktosi bozkáva a vyžíva sa v dotykoch, ktoré im mohol venovať. Spadla som na zem a chcela kričať. Od strachu, od beznádeje. Bolo to všade a nedokázala som sa toho zbaviť.

Ako mi to mohol spraviť? Nenávidím ho. Nenávidím Devona Trimesa.

Moje meno. Nie. Nie moje meno. Slovo – oslovenie. Princezná.

Keď ma Marc vyviedol na čerstvý vzduch, utierajúc mi slzy a posadil ma na lavičku, nevedela som čo robiť. Nedokázala som poriadne dýchať, srdce mi bilo ako sa len dalo a cítila som na sebe jeho dotyky...

Vytrhnuté z 9. decembra 2013

Snívalo sa mi o tom. Najprv stál nado mnou s lyžičkou v ruke. Pomaly mi vylúpol obe oči a potom ma dusil vo vani. Dusil a dusil a vytiahli ma z nej ruky mŕtvol. Povesili ma medzi ne, visela som zo stropu, presne nad jedným kolom a dívala sa do tváre ženy, ktorej z úst trčal špicatý kôl. Keby tam nebol, videla by som cez tú dieru, ktorú ten kôl vytvoril až na zem. Vyzerala, akoby kričala a nemala oči. Váľali sa na zemi. Potom som spadla na zem a jeho ruky sa ma všade dotýkali. Bozkával ma a odrezával ma po kúskoch s úsmevom na perách. Znásilňoval ma, cítila som ho v sebe úplne všade.

Radšej, keby sa mi už nikdy nič nesnívalo. Dá sa umrieť zo snov?

... Avšak nebol tam. Sedel vedľa mňa len Marc a hladil ma po ruke. Čosi hovoril, ale cez plač som ho nepočula. Nevedela som čo hovorí, nepamätám si čo hovoril. Prvé, čo si pamätám, že povedal bolo, keď sa spýtal či nechcem čaj. Odmietla som pokrútením hlavy. Potom na chvíľu odišiel, aby vybavil akési spálenie mačky. Veľmi som to nevnímala a s uslzenými očami na čosi čakala. Prišiel asi za desať minút, kričiac dovidenia plačúcej žene a jej manželovi, či bratovi, či priateľovi, alebo akémukoľvek chlapovi, čo bol s ňou. Marc povedal, že to vybaví nejaký iný muž za neho, že sa o všetko postará a že sa mi už bude venovať. Spýtal sa, prečo som prišla.

Odpoveď bola kdesi vo mne. Jasne tam stála a čakala na vyslovenie. Ale znovu som povedala čosi, čo nebola pravda.

„Chcem, aby ste mu povedali, že ho nenávidím.“

Nenávidím Devona Trimesa?! Nenávidím, to je jasné.

„Nie som síce najmúdrejší a len vediem krematórium, ale nie som natoľko hlúpy, aby mi nedošlo, že nie je možné, aby si prišla do krematória len kvôli tomu, aby si mi povedala, nech niekomu poviem, že ho nenávidíš.“

Pozrela som sa mu do očí. V rukách držal tanier s koláčikmi a vyzeral ustarane. Povedala som mu všetko. Možno presne kvôli tomu pohľadu. Akoby sa o mňa bál. Povedala som mu, ako som ho prvýkrát uvidela, ako ma začal volať princezná, ako si ho môj brat obľúbil. Zastavila som sa až pri slovách: „... chcel mi ukázať, prečo ma ignoruje.“

„Keby ťa ignoroval, nenasadla by si do toho auta,“ povedal.

Čo ma zaviedlo do krematória? Prečo bol Marc tam? Prečo? Miliarda otázok začínajúcich sa na prečo a žiadna odpoveď.

„Povedal, že nevidíme veci také, aké sú, ale také, akí sme my. Čo to teda o mne hovorí?“ opýtala som sa a on iba mykol plecami a povedal, že ma zavezie domov.

Keď sme sedeli v dodávke, opýtala som sa otázku, ktorá mi v daný moment hneď napadla. Bola to neskutočne hlúpa otázka, na ktorú by bolo lepšie, keby som nepoznala odpoveď, ale aj tak som sa ju spýtala. Koniec koncov, nie že by to bola zlá otázka, len proste nebola dobrá.

„Devon znásilnil prvú ľudskú mŕtvolu v krematóriu?“

Marc prehltol. Čakala som odpoveď. Akúkoľvek. Nejakú. Dlho trvalo, kým zo seba vydoloval neisté áno. Zdá sa mi, že to nebola správna odpoveď. Opýtala som sa teda, ako sa tá žena volala. Znovu dlho mlčal a znovu mu trvalo, kým odpovedal. Povedal meno Cassandra Bloom. Je zákonné hovoriť nezainteresovanému človeku meno mŕtvej ženy, ktorú ktosi znásilnil? Teda... ak sa to tak dá nazvať.

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterdey I died, 5. kapitola: