OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za každú cenu - 5. kapitola

29.09.2015 (19:00) • Jessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1240×

5. kapitola

„Prosím?“ hlesla Sam zarazene. Púšťajúc Brianovo rameno zostala primrznuto stáť na mieste. O akom rande to hovorí? Keď si všimol smrteľne vážny výraz, ktorý hral v momentálnej chvíli na jej tvári prím, rozhodol sa vycúvať.

„Pokoj, srandujem. Žiadne rande sa nekoná, mám len blbé kecy, veď ma poznáš.“ Zdvihol ruky v obrannom geste a trochu nervózne sa zasmial. Sam naňho hodnú chvíľu mlčky hľadela, snažiac sa o to, čo jej odporúčal - pokoj.

„No... jasné, prepáč,“ pokúsila sa o úsmev.

Kým pokračovali k autu, Sam si uvedomovala, ako prudko jej srdce naráža do hrudníka, i to, ako ju pred pár sekundami obliala horúčava. Nie taká, o akej snívajú pri podobnej situácii davy dievčat. Zalial ju nepríjemný horúci pot. Na okamih by bola odprisahala, že to Brian myslí úprimne a len pri tej myšlienke ju obchádzali mdloby.

Boli kamaráti. Nikdy nebudú niečo viac, nešlo by to.

Brian bol fajn chalan, bola s ním zábava a, ak by sme prihliadali aj na fyzickú stránku, áno, bol pekný. No nebol tým, koho hľadala. Nemala vyhradený typ, jednoducho však cítila, že Brian by ju nechápal.

Vedeli kecať o každodenných záležitostiach, avšak ako náhle bolo potrebné vstúpiť do hĺbky a hľadať koreň veci, nebol najvhodnejším spoločníkom. Rád prevracal veci na vtip, Sam však patrila k ľuďom, ktorí potrebovali z času na čas skutočne poradiť, nie pomôcť zamiesť problém pod koberec... A nechcela prísť o kamaráta.

Cesta v aute prebiehala v tichosti, Brian bol nezvykle zamĺknutý. Sam nevedela, ako začať rozhovor, vrúcne dúfajúc, že sa ho nejakým spôsobom nedotkla.

Po desiatich minútach zakotvili v čajovni. Brian vybral z kufra auta darčekovú taštičku s potlačou Macka Pú, načo pobavene zdvihla obočie.

„Jednoducho som neodolal,“ zazubil sa. „Ešte som premýšľal nad Nemom, ale Pú má niečo do seba.“ Sam bola rada, že je opäť vo svojej koži, preto sa pokúsila nakuknúť dnu. Brian si rýchlo schoval taštičku za chrbát. „Žiadne také.“

„Alééé,“ zatvárila sa naoko smutne a zvesila ramená, poberajúc sa dovnútra. Za sebou počula Brianov chichot. Väčšina stolov bola obsadených, jediný voľný sa nachádzal uprostred miestnosti.  

„Ak ti to veľmi vadí, môžeme ísť inam,“ navrhol. Sam pokrútila hlavou. „Čo si. Netreba.“ Pri predstave, že by mali ďalšie minúty venovať pátraniu po inom podniku, čo by znamenalo vrátiť sa do štipľavej zimy, sa jej krútila hlava. Aj keby mala sedieť na zemi, zostáva tu.

Brian jej pomohol z kabáta a odsunul stoličku. Vždy sa správal takto džentlmensky? prebleslo jej mysľou. Možno si to len doteraz neuvedomila. I tak sa prevažne stretávali na plavárni, tam nebolo veru mnoho príležitostí na gavalierske správanie.  

Onedlho sa pri nich zastavil čašník, zapísal si objednávky a o ďalšiu chvíľu už Sam v dlaniach zvierala šálku s pariacim sa čerešňovým čajom.

„Myslím, že nastal čas na darček,“ usmial sa Brian, načahujúc k nej svoju pravicu. „Tak dodatočne všetko najlepšie, vitaj v klube dospelákov. Želám ti všetko len to najlepšie, úžasného chlapa a,“ na tvári sa mu zračil úškrn, „keďže už si spasená, ako si mi dnes nezabudla podotknúť, tak aj za tašku Božieho požehnania.“

„Ďakujem, už by mohlo prísť,“ zachichotala sa. V taštičke sa skrýval plyšový macko so srdiečkom v náručí, malá fľaša vodky a strieborná škatuľka s mašličkou na vrchu. Sam hodila na Briana mierne vydesený pohľad, on sa však stále usmieval. „Otvor to,“ nabádal ju. V jeho modrých očiach sa zaiskrilo.  

Prosím, nech tam nie je prsteň, prosím, nech tam nie je prsteň... Nebol. V škatuľke sa ukrývala retiazka s príveskom slona.

„To je nádherné,“ vydýchla dojato, prstom prechádzajúc po jeho štruktúre. „Ďakujem!“ Zdvihla sa zo stoličky a šla Briana objať.

„Sloník pre šťastie, som rád, že sa ti páči.“

„Vôbec si si nemusel robiť takéto starosti.“

„Prosím ťa...“

„Pripneš mi ho?“

„Iste.“

Sam sa mu otočila chrbtom, pridŕžajúc si vlasy. Brian hodnú chvíľu zápasil so zapínaním na retiazke a staršia žena od vedľajšieho stola venovala Sam pobavený a tak trochu chápavý úsmev.

„Prosím chvíľku strpenia,“ zašomral, približujúc sa k nej natoľko, až ju na šiji pošteklil jeho dych. Mala pocit, že sa jej lepí na chrbát. V hlave sa jej rozblikala červená kontrolka - prekročil pomyselnú hranicu jej intímnej zóny. Vedela, že si nemusí robiť žiadne starosti, jednalo sa iba o Briana... Predsa však nedokázala zabrániť zvláštnemu pocitu.  Zhlboka sa nadýchla. Všeobecne nebola zvyknutá stáť v bezprostrednej blízkosti muža a začervenala sa.

„Je to.“ Odstúpil a Sam sa okamžite uvoľnila. Vyjachtala poďakovanie, rýchlo sa posadila na miesto, hrajúc sa s prstami. Cítila, ako jej horia líca. Mala by s tým niečo robiť, naposledy sa jej to prihodilo pri Hartleym, aj to jej venoval iba pohľad... V mysli sa jej vybavila spomienka na jeho oči. Videla ich tak jasne akoby sedel priamo pred ňou.

Jemne pokrútila hlavou, vracajúc sa naspäť do reality. Spomínať na učiteľa matematiky v piatok podvečer bolo prinajmenšom divné.

„Ako sa vlastne máš?“ Pozrela na Briana, presmerujúc myšlienky na bezpečnejšiu zónu, ďaleko od tých tmavých očí.

***

Keď sa Matthew zastavil aj s opravenou písomkou pri Saminej lavici, neušiel jej jeho letmý úsmev. „Gratulujem,“ zašomral, podávajúc jej do ruky papier, nad ktorým v pondelok ráno skoro potila krv a teraz naň hľadela s dušičkou o veľkosti blchy.

Takmer jej vypadli oči, v hlave zazneli slávnostné fanfáry. B-čko?! Skutočne?!

Naposledy bola na seba takáto hrdá vo štvrtej triede, keď na detskom vianočnom koncerte v kostýme snehovej vločky odspievala Tichú noc pred dvesto divákmi.

Pre matematického analfabeta, za akého sa bez pochyby považovala, bolo ťažko vybojované B-čko z funkcií dôvodom na oslavu. Mary s ňou zdieľala rovnakú radosť, pretože obišla s identickou známkou.

„Bože, my nie sme až také sprosté,“ zasmiala sa počas prestávky.

„Vyzerá to tak,“ odvetila natešená Sam, čím sa celá konverzácia skončila, pretože Mary sa utekala pochváliť Ericovi. Sam sledovala, ako mu pred tvárou zamáva s testom a on s miernym úsmevom prikyvuje. Zaujímal ho vôbec jej úspech? Sam to nevedela, no i tak musela uznať, že ju Ericovo správanie milo prekvapovalo. Chodil s Mary už vyše týždňa a aj keď so Sam za tú dobu prehodil sotva pár slov, Mary naňho spievala samé ódy. Zo životného hľadiska sa nejednalo o dlhý čas, ale z hľadiska trvácnosti Ericových doterajších vzťahov, ktoré sa dali nazývať flirtom, to poukazovalo na celkom sľubný začiatok.

Sam mu možno skutočne krivdila a nebol takým zlým, povrchným a sebeckým človekom, akým si myslela. Možno ho skutočne odsúdila neprávom. Myslela si, že po prvom rande po Mary už ani neštekne, nieto, že spolu začnú vzťah. A predsa to s nimi vyzeralo celkom nádejne. On bol pekný, ona bola pekná, hodili sa k sebe. Pokiaľ bola Mary šťastná, a zatiaľ tomu všetko nasvedčovalo, veci boli v poriadku. Poznala ho viac než Sam a keď usúdila, že sa s ním cíti dobre, prečo si kaziť radosť obavami o budúcnosť?

Mary mala, na rozdiel od Sam, jednu skvelú vlastnosť - vedela si užívať prítomnosť, každý moment, ktorý sa jej naskytol. Čo má prísť, to príde, vravievala, načo si s tým robiť zbytočné starosti dopredu?

Kým na nich hľadela, uvedomovala si jednu podstatnú skutočnosť. Dlho potláčaný fakt sa pomaly a silne predieral cez vrstvy jej najhlbšieho vnútra, až sa napokon zapísal na povrchu jej srdca.

Závidela jej.

Nie Erica ani status zadanej slečny.

Ale ten pocit horúceho objatia, zamilovaných pohľadov, štekliacich motýľov v bruchu a bozkov na čelo. Pocit šťastia z prítomnosti danej osoby. Pocit bezpečia. Pocit, že má kam ísť; že sa má komu oprieť o rameno a s kým sa smiať na nezmysloch.  

Ten najkrajší cit na svete. Cit, ktorý najväčšmi bolí, robí nás zraniteľnými, ale zároveň  najšťastnejšími. Cit, ktorý človek potrebuje k životu tak ako dýchanie. Cit, ktorý nás stvoril. Ktorý, ak je úprimný, sa nedá pošpiniť ani potlačiť.

Sam sa zhlboka nadýchla, presmerujúc svoj pohľad inam. Niečo v jej vnútri sa zlomilo, v hrudi ju zastihla podivná bolesť. Chvíľu mala pocit, že sa dusí aj keď dýchala neporušene. Potom sa bolesť stíšila, ale uvoľnila miesto prázdnote. Dokáže prázdnota, inými slovami nič, zaberať miesto?

Sam nevedela, ako inak definovať pocit, ktorý ju zachvátil v srdci, mala však dojem, že nič ju odrazu tvorí. Bola ako prázdna nádoba na poličke. Síce neporušená a nová, ale nevyužitá, iba na okrasu. Rovnako ako nádoba bez vody si pripadala i ona. Zbytočne, osamotene, opusteno, nespĺňajúc svoj účel - milovať a byť milovaný.    

S prichádzajúcim Valentínom bol jej rozporuplný duševný stav o stupeň zhoršený. Vlastne o dva stupne. Noviny, časopisy, televízia, školské letáčiky... Všade bol top témou sviatok zaľúbených a Sam mala chuť vpichnúť do svojho tela jed. Na Valentínovi nebolo nič zlé, ale médiá by mohli brať viac ohľadu na nezadaných občanov, ktorí po všadeprítomných Amoroch, srdiečkach a prvoplánových filmoch potom trávia svoj večer v spoločnosti tety Depky a tlaku dvesto na stopäťdesiat. Nečudovala sa, prečo pácha toľko ľudí v ten deň samovraždu. Keď ste sám, môže to byť skutočne na odstrel. Ona plánovala stráviť nedeľu presne tak ako vždy a nenechať sa vykoľajiť sladučkými reklamami ani filmami.

Nedokázala však na Valentín osamote nemyslieť, keď videla, aká nesústredená bola Mary v sobotu na doučovaní. Matthew im vysvetľoval ďalšie učivo, z ktorého ich v škole už nasledujúci týždeň čakala písomka, a zatiaľ čo sa ako-tak začínala chytať, Mary sa v duchu za spoločnosti romantickej hudby olizovala s Ericom. Cestou jej osvetľovala, kam plánujú ísť v nedeľu na večeru a jej entuziazmus z nadchádzajúcej udalosti bol neprehliadnuteľný. Matthew jej musel logaritmy vysvetľovať na trikrát, pretože tápala už v začiatkoch a obaja, Sam i Matthew, vedeli, že za to mohla nevšímavosť.

Samine nedeľné plány boli preškrtnuté na celej čiare. Teda skoro, polovicu dňa mala stále voľnú. Kamarátka Nina, ktorú taktiež spoznala na plavárni, sa odpoludní ozvala s pozvaním na koncert skupiny Green Day, konajúcim sa ešte v ten večer.

„Viem, že je to na poslednú chvíľu, ale brat len včera získal ďalšie dva lístky a bolo by škoda nevyužiť ich,“ ospravedlňovala sa.

„Kto všetko ide?“

„Ja, môj brat, jeho kamarát a ak prijmeš pozvanie, tak aj ty. Nemaj obavy, môj brat aj jeho kamoš sú fajn, s nimi nebudeš mať problémy.“

Táto rocková skupina nebola úplne podľa Saminej chuti, ale uvažujúc nad svojím o ničom programom by nebola normálna, ak by odmietla. 

„Tak fajn. O koľkej?“

Oblečená do čiernych kokteilových šiat, sivej bundy a čiernych čižiem po kolená postávala o pol šiestej pred panelákom. Bála sa, či ju mama pustí - i keď už bola dospelá, nechcela doma spôsobovať ďalšie problémy neposlušnosťou -, ale keď povedala, že ide s Ninou, Claire neprotestovala. Nina mala dvadsaťdva rokov a Claire dúfala, že i „viac rozumu“.

O menej než minútu spoza rohu vykuklo červené Audi a Sam spozornela. Za volantom sedel muž s krátkymi ryšavými vlasmi a na mieste spolujazdca Matthew... Samino srdce vynechalo jeden prekvapený úder. Chcela si pretrieť oči, či ho nevidí iba v mrákotách a nie je obyčajným výmyslom jej prepracovaného mozgu, ale po prvé by si pokazila starostlivo namaľované oči a po druhé by jej počínanie vyzeralo nevhodne. Nie, toto určite nebude to správne auto. Lenže vodič, ktorého videla prvý raz v živote, sa až priveľmi ponášal na Ninu, čím jej obavy narastali. Keď nakoniec zastal pri nej, nervózne preglgla. Zadné okienko sa otvorilo a vykukla z neho Ninina ryšavá hlava.

„Čau, kočka, tak nastúp, dúfam, že nemeškáme.“

„Nie,“ zašomrala a ako v tranze pristúpila ku dverám. Och, keby radšej meškali. Toto musí byť zlý sen. Panebože, prečo musí byť z toľkých ľudí, ktorí žijú v Seattli, tým kamarátom práve Matthew Hartley?! Akoby nestačilo, že sa s ním vída každý deň.

So srdcom v krku sa posadila. Odrazu nevedela, ako sa zachovať. Nebola síce v škole ani na doučovaní, ale stále to bol jej učiteľ. Keby to bola vedela dopredu, zostala by doma. Vôbec jej nenapadlo pýtať sa na mená, načo aj, keď Nininho brata nepoznala. Kto mal vedieť, že jeho kamarát už nebude taký neznámy?

„Dovoľ, aby som ti predstavila svojho brata Douglasa a kamaráta Matta.“

Douglas k nej natiahol ruku. „Rád ťa spoznávam, hovor mi Doug.“

„Ja som Samantha, teší ma.“ Potriasli si rukami a jej pohľad sa stretol s Matthewovým. Na tvári mu hral jemne pobavený úsmev. „My sa už síce poznáme, ale aby to bolo oficiálne,“ aj on k nej natiahol ruku. Pár sekúnd si ju váhavo premeriavala a potom sa jej neisto chopila. Jeho stisk bol o poznanie pevnejší.

„Počkať, počkať, ako to, že sa poznáte?“ zamračila sa Nina.

„Samantha je moja študentka,“ odvetil Matthew bez váhania. Douglas sa neubránil smiechu.

„Tak toto je podarená scénka. Skoro ako z románu.“ S pohľadom chlapca, ktorý dostal na narodeniny vysnívanú hračku, sa stočil k Sam. „Prosím ťa, povedz, že ho nemôžeš vystáť.“

„Povedať to síce môže, ale nie je v mojej kompetencii, aby som im vybavil iného učiteľa,“ zareagoval Matthew s úsmevom.

„Pýtal sa ťa niekto na názor? Ja viem, že ty máš nutkanie vždy niečo povedať, ale pre túto chvíľu ťa prosím, mlč.“

Matthew nad ním pohodil rukou a zasmial sa. Sam si myslela, že sa týmto vyrušením odpovedi vyhne, ale Douglesov spýtavý pohľad hovoril niečo iné.

„No,“ začala neisto, „myslím si, že je dobrý učiteľ.“ Dúfala, že takáto odpoveď bude stačiť.

Douglas si naoko sklamane povzdychol. „Ktorý študent má rád svojho matikára? Človeče, čo si to s tými úbohými deťmi porobil?“ Pokrútil hlavou nad Matthewom. 

„Doug, ja ťa zas prosím, štartuj,“ vložila sa do rozhovoru Nina. Predtým, než sa otočil späť k volantu, potmehúdsky sa na Sam usmial. „No nič, povieš mi to, keď budeme osamote.“

Sam sa zasmiala, jemne krútiac hlavou. Jej obavy o poznanie klesli aj vďaka Douglasovmu uvoľnenému chovaniu. Možno to nakoniec nebude také zlé.

V spätnom zrkadle si všimla Matthewov pohľad. Pozorne ju sledoval. Ktovie, čo si o nej a o tom, že ide s nimi, myslí. Vedel to dopredu alebo ho čakalo rovnaké prekvapenie?

Bála sa, že by sa na ňu mohol z nejakého dôvodu hnevať, v jeho očiach sa však neodrážalo nič nenávistné. Keď si všimol, že ho pozoruje, krátko sa usmial.

Ticho v aute prerušil Douglasov smiech. „Prepáčte, ale nemôžem z toho, že tu máme Samanthu, očitého svedka tohto učiaceho omylu,“ poukázal na Matthewa.

„Hahaha, veľmi vtipné,“ ozval sa Matthew. Douglasovým telom otriasla ďalšia salva smiechu, akoby si spomenul na vtipnú príhodu z minulosti. „Sam, aby si bola v obraze, človek, ktorý ťa učí matiku, sa sám učil na trojky a štvorky. A teraz sa hrá na veľkého pánka! Preto by ma tak veľmi zaujímalo, ako to na jeho hodinách vyzerá.“ 

„Ty si pako,“ pokračoval Matthew. Aj v jeho hlase sa ozývali stopy po smiechu.

„No teda, pán učiteľ, čo sú to za výrazy?!“

„Je pravdou, že som sa učil aj na trojky, ale nie z matiky. Spoločenské predmety mi nikdy nešli, koho zaujíma napríklad dejepis? V živote som ho nikdy nevyužil.“

„Jasné, jasné...“

„Výhovorka býva horká, Matthew,“ povedala Nina pobavene.

„Vy ste sa proti mne spriahli, či čo?“

„My len chceme zistiť pravdu,“ odvetil Douglas smrteľne vážne.

Matthew sa poškrabal po hlave a uprene sa zahľadel na vozovku pred sebou. Úsmev na Saminej tvári sa vytratil. Snáď ho to neurazilo. Nechcela mu spôsobiť nepríjemnosti ani ho dostať do rozpakov.

„Nemusíš sa hanbiť, všetci sme nejakí. Okrem toho, Samantha na teba určite nič zlé nevyzradí, keď zastáva názor, že si dobrý učiteľ, však Sammy?“ pokračoval Douglas odľahčene.

„To je snáď jasné,“ odvetila s úsmevom.

Z predného sedadla začula tichý chichot. Následne na ňu Matthew žmurkol, ale kým sa stihla spamätať, bol opäť otočený dopredu. Prekvapene zdvihla obočie, premýšľajúc, čo malo jeho počínanie znamenať.

„Prosím vás, nebavme sa už o práci. Ešte stále je víkend.“

„Ako poviete, pán učiteľ,“ povzdychol si Douglas, vyslúžiac si od Matthewa nazlostený pohľad.

„Netvár sa ako keby som ti zjedol večeru. Odviaž sa, ideme si zaspievať.“

O dvadsať minút odbáčali k obrovskej hale v centre mesta. Vonkajšie parkovisko bolo do posledného miesta zapratané, preto šiel Douglas skúšať šťastie v podzemnom. Tam sa situácia opakovala, a tak boli donútení zastať pri jednom z panelákov vzdialenom od haly asi kilometer a pol.

„Menšia prechádzka nám nezaškodí,“ poznamenal Douglas, kým ho Nina prebodávala vražedným pohľadom. Spoločne so Sam kráčali pred Douglasom a Matthewom.

„Chlapovi sa to povie. Ty na sebe nemáš šaty a štekle!“

„Nin, nekrič na mňa ešte aj ty. Akoby nestačilo, že sa na mňa hnevá Stacey, pretože s ňou netrávim dnešný večer.“

„Čo je dnes také výnimočné?“ spýtal sa Matthew.

„Valentín. Bože, chlapče, ty kde žiješ?“

Matthew pokrčil ramenami. „Čo ja viem, netýka sa ma to.“

„Pôvodne som mal v pláne, že pôjdeme na koncert spolu, ale keď nechcela ísť...“

„Prečo?“

„Nemá rada Green Day. A teraz sa hnevá, že som ich uprednostnil pred ňou. No ale pochop to, jedná sa o Green Day. Green Day,“ opakoval pomaly. „V tomto prípade neriešim žiadny Valentín. Aj tak nechápem, prečo sú naň ženy také zasadnuté.“

„Pretože vtedy od muža očakávajú, že im prejaví nejakú nežnosť,“ odvetila Nina. „Nie v každom vzťahu to funguje tak, že muž venuje svojej partnerke zvýšenú pozornosť aj počas bežných dní. A ženám to chýba.“  

Douglas si odfrkol. „Ale ja sa tej svojej venujem dosť, práveže mám pocit, že si to už ani neváži.“

„Od koho si vlastne získal ďalšie dva lístky?“ spýtal sa Matthew.

„Od kolegu, ktorý sa zachoval tak, ako by si to aj v mojom prípade bola priala Stacey...“

„Mal by si jej kúpiť aspoň kvety.“

„Už má v obývačke tri kytice.“

„Nevadí, daj jej aj štvrtú, nieže sa s tebou rozíde. Pre veveričku je ťažké nájsť si partnera.“

„Zas sa navážaš do mojich vlasov? To sú gény, Matthew.“

„Genetika je sviňa.“

„Ale že mi o partnerstve radí nezadaný takmer tridsiatnik, to ma dostáva,“ Douglas sa neubránil smiechu. „Nezabudni mi odpovedať, že čakáš na tú pravú.“

„Mám dvadsaťsedem. A presne tak, neviem, čo je na tom vtipné.“

„Nič, len aby si nečakal večne...“  

 Pri vstupe si vystáli rad, Sam bola prekvapená z množstva čakajúcich, ktorí sa dali rátať takmer po stovkách. Douglas s Matthewom stáli tesne za Ninou a Sam, čím im tvorili akúsi ochrannú stenu pred tlačiacim sa davom. Keď konečne prešli kontrolou, pobrali sa hľadať svoje miesta. Na lístkoch stálo: Sektor sedem.  

Nachádzal sa na poschodí. Schytali miesta na sedenie, dosť vzdialené od pódia, ale na druhej strane so skvelým výhľadom... všade navôkol. Dolu pri pódiu sa schádzali ľudia, celá hala sa pomaly zapĺňala natešeným pokrikom fanúšikov. Sam sedela vedľa Niny a neznámeho dievčaťa s vlasmi nafarbenými na krvavočerveno. Nervózne si šúchala ruky a triasla sa nadšením ako čivava počas obdobia párenia.

Keď sa desať minút po ôsmej koncert konečne začal a zo zákulisia vyšli hlavní aktéri, dievča s červenými vlasmi skríklo s toľkým nadšením, až Sam nepríjemne zabrnelo v ľavom uchu. 

 „Nevravel si, že si máme priniesť ďalekohľady. Tá tmavá pohybujúca sa bodka tam v diaľke na pódiu je spevák?“ zašomral sucho Matthew, žmúriac oči na „tmavú bodku“. Sam šklblo kútikmi úst, Matthew mal pravdu, sedeli naozaj ďaleko i keď, samozrejme, situáciu zveličoval.

„Nesťažuj sa a buď rád, že tu môžeš byť zadarmo,“ zahriakol ho okamžite Douglas.

„Veď iba konštatujem,“ pohodil ramenami a uchlipol si z koly.

 Po krátkom príhovore lídra kapely a uvítaní fanúšikov sa mohlo pokračovať v programe. Prvá pieseň bola pozvoľnejšia - Boulevard of broken dreams. Sam nepatrila k tým, čo si radi vyspevovali, ale pri refréne sa pristihla, ako šepká jeho slová. Môj tieň je jediný, kto kráča vedľa mňa. Moje povrchné srdce je jedinou vecou, ktorá bije. Občas si prajem, aby ma tam vonku niekto našiel, no zatiaľ kráčam sám...  

Aké trefné, pomyslela si. I jej život sa občas ponášal na prázdnu cestu, po ktorej kráčala sama.

Červenovláska, Nina a Douglas spievali nahlas, poznali každé slovo textu. Matthew sa nakláňal cez zábradlie, aby mal lepší výhľad na kapelu. Červenovláska opäť skríkla a Sam sa zhlboka nadýchla. Matthew otočil hlavu ich smerom a keď si všimol Samin namosúreno-vražedný výraz, naklonil sa k jej tvári tak, aby ho počula iba ona.

„Môžeš si presadnúť na moje miesto, ak chceš.“

„To je v pohode.“

„Určite?“ zdvihol obočie. „Ako myslíš. Kedykoľvek budeš chcieť, môžeš si tam sadnúť.“

Sam sa pousmiala, sledujúc, ako sa Matthew opäť vykláňa cez zábradlie. Bola prekvapená jeho „ponukou“ a správaním celkovo. Bol k nej priateľský, nedržal si odstup ako inokedy. Nesprával sa k nej kvôli tomu, že bola jeho študentkou odťažito.  No vedela, že v škole musí chovať profesionálny odstup. Dnes mala príležitosť spoznať ho z iného, osobnejšieho hľadiska. Douglas si z neho neustále uťahoval, ale on mu to nemal za zlé.

„Doug, počuješ to?“ zasmial sa Matthew na začiatku piesne American idiot, otáčajúc sa smerom k nemu. Tvár mu zdobil široký úsmev.

„Jedného takého poznám,“ vyhŕkli unisono, ukazujúc na seba prstom. Následne obaja vybuchli do smiechu. Douglas sa pristupujúc k zábradliu pripojil k Matthewovi a hlasno zapískal. Nina so Sam „tancovali“ posediačky. Keď Nina odskočila kúpiť ďalšie pitie, jej miesto obsadil Douglas.

„Bavíš sa?“ spýtal sa. Prikývla, počúvajúc refrénu Wake me up when September ends. Matthew sa stále opieral o zábradlie, avšak tentokrát mal hlavu sklonenú. Nina sa vrátila aj s popcornom, do ktorého sa ako sup na mršinu pustil Douglas.

„Matthew, nedáš si niečo?“ snažila sa prehlušiť hudbu Nina. Bez slova pokrútil hlavou. Sam počula, ako si povzdychla. „Ach jaj, je to tu zas.“ Odložila pitie nabok a rozišla sa k Matthewovi, položiac si ruku na jeho rameno. Naklonila sa k nemu bližšie, čosi mu zašepkala do ucha a on letmo prikývol.

„Deje sa niečo?“ zamračila sa Sam na Douglasa, pohodiac hlavou k Matthewovi.

„Mattovi sa pred pár rokmi udiala v rodine veľká tragédia. Táto pieseň mu ju vždy pripomenie.“

„Čo sa stalo?“ vyhŕkla bez rozmyslu, neskoro si uvedomujúc, že ju do toho nič nie je. Od hanby sa začervenala. Douglas si povzdychol. „Matt o tom nerád hovorí.“

Sam chápavo prikývla, premýšľajúc, čo hrozné sa prihodilo v jeho rodine, keď ho to poznačilo natoľko, aby stačilo jedno slovo a zo silného chlapa sa stal razom citlivý muž potrebujúci úprimné objatie.   

Ďakujem za komentáre k minulej kapitole, som rada, že sa vám poviedka páči i keď sa jedná o oddychovku.   Ak máte hocijaké pripomienky, pokojne mi o nich dajte vedieť. Chcela by som vás taktiež poprosiť o trpezlivosť, pretože s pridávaním kapitol to bude troška náročnejšie, nakoľko sa mi toho v škole začína hromadiť dosť. Ale maturitný ročník je maturitný ročník...          

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za každú cenu - 5. kapitola: