OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za každú cenu - 7. kapitola

29.10.2015 (18:00) • Jessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1466×

7. kapitola

„A čo povieš na tieto?“ Claire odhrnula záves na skúšobnej kabínke, predvádzajúc Sam biele šaty s červenými bodkami. Za poslednú pol hodinu si vyskúšala sedem, ale ani pri jedných jej duša nepookriala a nezakričala „chcem vás“.  Bez slova sa chopila najnovších bodkovaných a kriticky si ich prezrela.

„Nie sú až príliš retro?“

Claire premýšľavo nakrčila čelo. „Ani nie,“ rozhodla nakoniec. „A keby aj, ten štýl sa opäť dostáva do módy, takže by si bola in.“ Zatiahla záves, čím dala svojej dcére najavo, že bez ich vyskúšania tento zbytočne predražený butik neopustia.

Sam si potichu povzdychla a po niekoľkýkrát si zobliekla džínsy. Úpletové šaty bez rukávov z ľahkého, vzdušného materiálu siahali asi desať centimetrov nad kolená. Boli ako stvorené na letné prechádzky do mesta či rodinné oslavy. Sam musela uznať, že sa v nich cítila príjemne. Sedeli ako druhá koža, boli také ľahké, že ich na tele nebolo takmer cítiť. Škoda, že prezentovali úplne iný štýl než preferovala.

„Môžem?“ ozvala sa Claire, avšak skôr, než jej Sam odpovedala,  strčila hlavu do vnútra kabínky a obdivne vypiskovala. „Aleže aká cica je z teba!“

„Mňau,“ zašomrala Sam s povzdychom, pozorujúc svoj odraz v zrkadle. Ako „cica“ si rozhodne nepripadala. Plavé vlasy stiahnuté do uvoľneného chvosta, obavami nakrčené čelo a smutný výraz v zelených očiach kráse príliš nepridávali.

„Čo sa ti zasa nezdá? Veď sú skvelé, aj postavu ti robia dobrú. Napríklad ja by som si ich obliecť nemohla.“

„Sú pekné, ale nie je to môj štýl.“

Tentokrát pretočila oči Claire. „Tak je najvyšší čas, aby si vyšla zo svojej komfortnej zóny a začala sa obliekať ako dáma. Fakt ti seknú.“  

Kabínkou sa rozhostilo zvonenie Saminho mobilu. Nemusela ani otvoriť kabelku a vytiahnuť telefón, aby vedela, kto je volajúcim. Nie, Mary, zabudni, že ti to opäť tak ľahko prejde.

„Nezdvihneš to?“

„Nie,“ pokrútila hlavou, čakajúc, kým mobil stíchne. Claire jej rozhodnutie nekomentovala, jej dcéra vždy vedela, čo robí. No videla na jej tvári, ako ju hádka s kamarátkou trápi. Keď ju doobeda našla so zaslzenými očami ležať na posteli, dotklo sa jej to. Vždy jej spôsobovalo bolesť, keď videla svoju dcéru utrápenú. V osemnástich rokoch by sa mal človek zo života radovať. Sam sa však málokedy chovala na svoj vek, občas jednala až nezdravo racionálne a nad vecami priveľmi rozmýšľala.

Prekvapilo ju, keď Sam súhlasila s návrhom, že s ňou pôjde na nákupy ona.

Odkedy vniesla do rodiny neplánovaný rozpor, o poznanie sa odcudzili. Nechcela nikomu ublížiť, jednoducho sa to stalo. Aférka s o štyri roky mladším Milesom Davinsonom bola pre ňu v tej chvíli už len bolestnou spomienkou. Keď nastúpil do firmy, akoby so sebou priniesol závan čerstvého vzduchu. Vynikal skvelými nápadmi, ktoré ich spoločnosť onedlho vzniesli k takmer nebeským výškam.

Sršal humorom, skvele sa obliekal, staral sa o svoj vzhľad, používal drahú kolínsku a Claire venoval mnoho pozornosti. Občasné pozvania na kávu sa postupne stali každodennou záležitosťou a potom sa k nim pridali i večere. Keď jej jedného dňa priniesol kyticu kvetov, lebo vedel, že má zlý deň, jej srdce sa po dlhých rokov znova zachvelo. Akoby mala opäť dvadsať, bola slobodná a bez záväzkov. Vedela, že to, čo robí, je nesprávne. Veď nakoniec aj zaplatila.

Hriech bol slastný, sladký, túžobný. Diabol dá človeku všetko, o čo ho len požiada. Ale nezmieni sa o platbe a časom si ju vypýta aj s úrokom a DPH. Spraví z vás trosku, úbohého otroka vlastného hriechu, ktorému sa všetci otočia chrbtom.

Josh sa cez aféru nedokázal preniesť, odplatil sa jej rovnakou kartou. Vraj aby vedela, ako chutí zrada. Cítila sa hrozne, rovnako aj on. Napriek skoro trom rokom, ktoré od tej doby ubehli, trpké sklamanie zotrvalo. Podarilo sa im vzťah zachrániť aspoň do miery, aby sa nerozviedli, no Claire si pripadala viac-menej ako podnájomníčka než manželka.

Vedela, že uštedrila sklamanie i svojej dcére. Presne si spomínala na Samin výraz, keď sa o všetkom dozvedela. Šokovala ju a zranila. Celý život jej „vtĺkala“ do hlavy, ako sa s Joshom ľúbia, akí sú šťastní a spokojní a aby si aj ona jedného dňa hľadala podobného partnera. A potom svojím konaním prečiarkla všetky svoje tvrdenia. V tomto význame ako matka zlyhala.

Keď sa začali hádky s manželom, Sam sa skrývala prevažne vo svojej izbe. Všetko počula, všetko pretrpela s nimi, aj keď za nič nemohla. A to si Claire vyčítala snáď zo všetkého najväčšmi.

Bol to čas, kedy sa v základoch zatriasla celá ich rodina, duše a charakter bol donútený prispôsobiť sa novým podmienkam.     

A teraz hľadela na svoju dospelú dcéru, ako sa s obavami a vlastnou nedôverou prezerá v zrkadle. Nevidela v sebe, čo videli ostatní. Mnohokrát sa vzhľadovo porovnávala s Mary. Kiežby som mala také vlasy ako má Mary, kiežby som mala takú postavu ako má Mary...    

Sam síce nikdy priamo nepriznala, že by jej čosi závidela, ale Claire si občas všímala jej zbytočné podceňovanie. Áno, Mary chodila vždy pekne upravená a oblečená, no jej rodina bola podstatne majetnejšia, čo sa často prejavovalo aj na jej manieroch. Jedným z nich bolo jej dnešné chovanie, ktoré sa rozhodne nemohlo zhodiť výlučne na pubertu. Claire chcela, aby jej dcéra vedela, že nech sa bude diať čokoľvek, bude tu pre ňu.

„No tak, vezmi si ich, sú fakt krásne. Aj na rande v nich budeš môcť ísť,“ zahýbala obočím.

„Na aké, prosím ťa?“ Sam sa snažila o posmešný tón, no menšie začervenanie v jej tvári napovedalo o polichotení.

„Ručím ti, že keď si ich v lete oblečieš, budeš si môcť vyberať z chlapov, ktorí o teba budú mať záujem.“ 

„Nie je to zlý plán, ale ja chcem chlapa, s ktorým si budem rozumieť aj po povahovej stránke.“

„Rozumiem a schvaľujem ti to, ale aj taký si ťa musí najprv všimnúť,“ žmurkla. Sam si povzdychla. „Okej, vyhrala si.“ Claire sa spokojne usmiala.

„Som rada, že dávaš na moje slová. Prezleč sa a ja sa zatiaľ pustím do vybavovania zľavy.“

Tú sa nakoniec vybaviť nepodarilo, predavačka bola až priveľmi striktná, ale Claire sa uspokojila aspoň s pokusom a výsledkom celkove. Urobila dcére radosť a to bolo dôležité. Po nakupovaní zakotvili v kaviarni, kde sa s hlbokým výdychom rozvalili na pohodlných kožených kreslách.

„Ideš dnes na doučovanie?“ zaujímala sa, sypúc cukor do pressa.

„Áno, mala by som.“

„A si s ním vôbec spokojná?“

Sam pokrčila ramenami. „Čo ja viem, asi áno. Nie je to také hrozné, ako som sa pôvodne obávala.“ Žeby aj z dôvodu, že si s Matthewom začínali celkom rozumieť?

„Ktovie, či pôjde aj Mary.“

„To určite,“ odfrkla si Sam. „Tá dnes ani z postele nevylezie.“ Odkedy boli s Claire v meste, trikrát jej volala, ale Sam nemala chuť a odvahu jej zodvihnúť ani raz. S najväčšou pravdepodobnosťou jej aj tak chcela povedať iba toľko, že na doučovanie nepôjde, tak aby ju zbytočne nečakala. No ak si čo i len pomyslela, že by to práve dnes urobila, je na obrovskom omyle.

Z kaviarne šla priamo k Matthewovi. Dorazila o dvadsať minút skôr, dúfajúc, že mu priveľmi nenaruší program. Claire sa musela ponáhľať domov, pretože čakala návštevu, a keďže Sam trvala na odvoze, musela sa prispôsobiť.

„Nezatvárajte,“ vyjachtala zadychčane na práve do vchodu vstupujúcu ženu s kočíkom. Nakoľko sa do výťahu nezmestili všetci, vybrala sa po schodoch. V cieli si pripomenula svoju mizernú kondičku a sľúbila si, že na jar zaháji toľko odkladané cvičenie.

Mary sa viac neozvala. Sam premýšľala, či sa nerozhodne všetkých prekvapiť a nedovalí sa, potom si však v hlave vytvorila jednoduchú rovnicu: opica + matematika + žiadny Eric = Maryiina stopercentná absencia.

Za dverami sa objavil Matthew s rozospatými očami, prekvapeným výrazom, rozcuchanými tmavými vlasmi a hrubou mikinou.

„Sam?“ hlesol nechápavo zachrípnutým hlasom. „Čo tu hľadáš?“

„Ehm,“ zdvihla obočie, „je sobota. Máme doučovanie, či...“

„Mary ti nepovedala, že sa to dnes ruší?“

Na Saminej tvári sa zračil odtieň prekvapenia.

„Volal som jej ešte doobeda, sľúbila, že ti dá vedieť,“ koniec vety sa vytratil v návale vlhkého kašľa. 

Aha, takže preto jej toľkokrát volala. A to si Sam už v kútiku duše začínala namýšľať, že sa jej unúvala ospravedlniť. „Nedala... Teda vlastne dala, ale... Ach, to je nedorozumenie.“

„Mrzí ma, že si sa sem trepala zbytočne. Mal som vám dať obom vedieť ešte včera, ale nevedel som, že dnes budem až takto grogy. Pretože ako vidíš, hľadí na teba reinkarnovaný sob Rudolf.“ Poukázal na svoj červený nos. Sam mu venovala ľútostivý pohľad.

„Ospravedlňujem sa za vyrušenie.“

„Nemusíš, veď sa nič nedeje. Aspoň som sa presvedčil, že sa našim hodinám zbytočne nevyhýbaš,“ zasmial sa, i keď jeho smiech znel trochu unavene. 

„Vlastne som sa chcela spýtať na jeden príklad, ale to počká do budúcna.“

„Najbližšie si to vysvetlíme.“

Súhlasne prikývla. „A ktovie, dovtedy na to možno prídem.“ Táto myšlienka ju samu pobavila a zamykalo jej kútikmi úst.

„To by som bol len rád.“

Zavládlo ticho. „Tak teda pôjdem, ešte raz sa ospravedlňujem za tento nečakaný prepad a prajem skoré uzdravenie. V pondelok sa asi neuvidíme...“ neisto si hryzla do pery, dúfajúc, že si nepomyslí, že sa z jeho choroby teší.

„Neboj sa, neuvidíme.“

„Takže písomka z matiky...“

„...sa presúva až na ďalší pondelok,“ dokončil. Sam sa neubránila širokému úsmevu. Aspoň nejaká pozitívna správa. Matthew sa pri pohľade na jej tvár musel zasmiať. „Koľko radosti.“

Keď sa Sam chystala zareagovať, Matthewa dostihla séria kýchnutí.

„To je strašné, čo dokáže vyprodukovať ľudské telo,“ vyjachtal zo seba po chvíli a vysmrkal sa.

„Prepáč, som nechutný.“

„To je v pohode,“ odvetila. „Počuj, nemáš teplotu?“

„Asi nie.“

„Lebo si nejaký červený.“

„To bude z toho kýchania.“

„No neviem-neviem, nezdá sa mi.“

Matthew si priložil chrbát dlane na čelo. Pokrčil ramenami. „Nemyslím.“

Sam sa zamračila, spomínajúc si na incident spred asi piatich rokov, keď volali ku Claire o pol dvanástej v noci sanitku, pretože mala štyridsiatky teploty, ale ona pol dňa zastávala názor, že ju len bolí hlava a je jej „trošku teplo“, inak je v absolútnom poriadku a určite to bude spôsobené stresom z práce. Až nakoniec v hodinu „H“ takmer odpadla a zdvihla celú rodinu na nohy.

„Môžem?“ načiahla ruku k Matthewovej hlave. Zaskočila ho. Najskôr ju opatrne pozoroval, ale nakoniec, možno trochu váhavo, prikývol. Priložila mu dlaň na čelo.

„Úplne horíš.“

„Hej?“

„Hej. Daj si aspirín.“

„Ak niečo také vôbec nájdem...“

„Nehovor mi, že nemáš doma aspirín.“

„Keď som sa sem nasťahoval, nejaké lieky som si sem vzal, takže asi áno,“ znel neisto.

„A to bolo kedy?“

„Asi päť rokov dozadu.“

Sam naňho neveriaco pozrela. Po tomto ju už na svete asi nič neprekvapí. „Fajn, zbehnem ti po to do lekárne.“

„Čo blázniš, netreba, zájdem si tam sám. Až tak zle na tom nie som.“

„Možno nie, ale čert nikdy nespí, na to nezabúdajme.“

Prižmúril viečka. „Lekáreň je len tu za rohom. A keď pôjdem v aute, budem tam ešte rýchlejšie. To bude šup-šup.“

„Chceš si sadnúť za volant s takýmito zaslzenými očami? V žiadnom prípade.“

„Dám si na seba pozor.“

„Na seba možno áno, ale nejaký chudák prechádzajúci cez cestu už nemusí mať toľko šťastia,“ stála si tvrdohlavo za svojím. Matthew si povzdychol.   

„Oplatí sa hádať so ženou?“

„To je rečnícka otázka alebo odo mňa čakáš odpoveď?“

„V duchu som si už odpovedal.“

„Takže rečnícka. Hneď som späť,“ zazubila sa, stáčajúc sa na päte.

„Počkaj, dám ti aspoň peniaze.“ Stratil sa za dverami a ani nie o minútu jej ich podával.

V lekárni kúpila aspirín, sprej do nosa a pre istotu sa zastavila i v potravinách. Niekto by si mohol klásť otázku, prečo to všetko preňho robila. Vlastne to sama nevedela, nebola si úplne istá správnou odpoveďou. Cestou naspäť premýšľala nad dôvodom a neskôr jej napadlo, že by sa mu svojou „službičkou“ vlastne mohla revanšovať za Maryin odvoz do nemocnice. Toto jej však zišlo na um až časom, nosným pilierom jej dobrého skutku bola v skutočnosti starosť.

Keď mu chytila čelo - ktoré jej svojou teplotou takmer spálilo dlaň - a on sa na ňu pozrel svojím typickým čokoládovým pohľadom, niečo v jej vnútri si oňho začalo robiť úprimné starosti. Veď si už predsa neboli až natoľko cudzí, boli viac ako len učiteľ a študentka. Viac ako známi, ktorí sa sotva pozdravia na ulici. Pomaly začínali byť kamarátmi. Na doučovaní sa mnohokrát zhovárali aj omnoho neoficiálnejšie než v škole, dokonca im hovoril neškodné pikošky z kabinetu. Ony sa mu na oplátku priznali, že pána Millera nemôžu vystáť.

Od koncertu medzi ňou a Matthewom panovala väčšia pohoda než kedykoľvek predtým. Pokiaľ sa niekoho začneme pýtať „ako sa máš?“, máme nárok robiť si oňho starosti, či nie? Okrem toho, čo keby sa mu niečo stalo a ona by bola posledným človekom, s ktorým sa zhováral? Nikdy by si neodpustila, že ho odignorovala. Zastávala názor, že nič sa nemá podceniť, dokonca ani keď sa jedná o obyčajnú chrípku.

„Aspirín, sprej do nosa, citróny, pomaranče, jablká, rožky, a kúpila som ti aj čokoládovú tyčinku,“ vymenúvala, vykladajúc jednotlivé položky na stôl. Matthew sa opieral o kuchynskú linku, na čele si pridŕžal mokrý kapesník a hodnú chvíľu bez slova hľadel na nákup. „Nemala si ísť pôvodne len po aspirín?“

„Mala,“ pripustila váhavo, „ale potom mi napadlo, že vitamíny sú potrebné.“

„Ja... nemám slov.“

Sam si hryzla do líca - bolestivejšie než pôvodne zamýšľala - a poškrabala sa na hlave. Naozaj ho to až tak prekvapilo? Pozrela naňho a tváril sa neurčito. Jeho tvár neodrážala žiadnu špecifickú emóciu, tento stav sa však dal pripísať i chorobe. Netušila, či ho náhodou neurazila, rozhodne svoje konanie myslela v čo najlepšom. Z vlastnej skúsenosti vedela, aký vie byť človek v čase choroby oťapený a nechce sa mu z domu ani len päty vystrčiť.

„Nehneváš sa, však?“

„Nie, som len prekvapený. Už nie som zvyknutý, že by sa o mňa niekto takto... staral.“

Pozrela do zeme, mrmlúc: „Som rada, keď môžem pomôcť.“

„To vidím,“ usmial sa.  Sam si všimla, ako premáha únavu. Odrazu si pripadala až priveľmi navyše. 

„Dobre, už ťa nechám spať.“ Pobrala sa k východu. Matthew ju nasledoval. Kým sa obúvala, ticho ju pozoroval a ona by z neznámeho dôvodu dala čokoľvek za to, aby vedela, čo sa mu preháňa hlavou. Žeby ten nákup skutočne prehnala? Zacítila sa trochu previnilo. Celé jej dnešné chovanie začínalo byť zvláštne. Na druhej strane jej to však vylepšilo náladu a presmerovalo myšlienky od hádky s Mary.   

 V duchu si povzdychla. Obliekla si kabát, cez rameno prehodila kabelku a pohľad presunula opäť na Matthewa. „Tak ahoj.“

„Maj sa.“

Otvorila dvere a vyšla na chodbu. „Sam?“ zastavil ju jeho vážny hlas.

Zvedavo sa otočila, obávajúc sa nasledujúcich slov.

„Ďakujem. Veľmi si to vážim.“

Usmiala sa. Zo srdca jej spadol obrovský kameň. „Nie je zač. Čo najskôr sa vyzdrav.“

„Budem sa snažiť... A predsa len sme dnes mali kurz.“

Zatvárila sa nechápavo.

„Prvej pomoci,“ vysvetlil a jeho oči sa zaleskli. Bol ako malý chlapec. Zasmiala sa, premýšľajúc, kedy ju prestane prekvapovať. „Veru, kurz starostlivosti pre chorých. Keby niečo, kontaktuj ma.“

„Nemám tvoje číslo.“

Sam sa zatvárila naoko dotknuto. „Ale to je chyba! To musíme napraviť.“ 

„To by sme teda mali.“   

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za každú cenu - 7. kapitola: