OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zatratená 1. kapitola

28.11.2011 (11:00) • Alex • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 654×

1.

Nočná služba v nemocnici ma úplne zničila. Keď som konečne išla domov, tak vonku už jasne svietilo slnko. Nie že by som proti slnečným lúčom niečo mala. Ale po náročnej nočnej na to náladu nemám. Bola to rušná noc, v bare Bohyňa sa zdrogovalo pár tínedžerov a kde inde ich priniesli než k nám na chirurgiu.

Ja v ich veku som dokončovala vysokú školu. Čo pre mňa nebolo vôbec jednoduché. Pri čom moji spolužiaci boli už dávno dospelí, ja som dosiahla plnoletosti až druhý rok na vysokej škole. Teraz už to mám ale úspešne za sebou a snažím sa zachrániť čo najviac ľudských životov, aj keď to vôbec nie je jednoduché.

Kľúč som zastrčila do zámku a otvorila dvere. Naskytol sa mi ten istý pohľad ako vždy, ale aj tak som sa musela zamračiť. Malá vráska na mojom čele bola spôsobená bielymi stenami a škatuľami všade pod nohami.

Rodičia mi tento byt kúpili na moje dvadsiate narodeniny a vlastne aj ako darček za dokončenie vysokej školy.

Od toho prešli už dva roky a ja som s týmto bytom stále nepohla. Kúpila som si jeden matrac na spanie a knižnicu na knihy.

Keby som nemala takých dobrých rodičov tak tu nemám ani kúpeľňu a kuchyňu, ale tu našťastie spravili hneď ako kúpili dom.

Od dňa, keď mi to tu ukázali, tak tu ani raz neboli.

Mala by som si tu aspoň vymaľovať, lenže kedy? Do konca týždňa mám nočnú a dokonca som si vzala aj službu na víkend.

Carmen, kamarátka z nemocnice a najmä skvelá doktorka, ide na svadbu svojej sestre.

Je odo mňa o sedem rokov staršia, ale chodila so mnou na vysokú školu. Veľakrát mi hovorila, že mám šťastie, že tu študujem. Ona na to v mojom veku nemala peniaze. Ja mám dosť bohatých rodičov a tak mi školu aj bývanie zabezpečili oni. Na účte mám peniaze, takže neumriem. Som im za to veľmi vďačná.

Ako dieťa som vedca nerozumela, prečo mama a otec nie sú stále doma, a prečo so mnou musí byť stále iba Alberta, moja pestúnka od malička. Je to veľmi milá žena a doteraz pracuje pre mojich rodičov v dome.

Zvalila som sa na matrac, vyzula som sa a vyzliekla si rifle. Prikryla som sa perinou a zo škŕkaním v žalúdku som zaspala.

Prebudilo ma, už pred tým spomínané škŕkanie v žalúdku. Ešte dobrú chvíľu som sa váľala po matraci, až nakoniec ma žalúdok donútil ísť si spraviť raňajky, teda obed.

Keď som dojedla, tak som odbehla do kúpeľne, kde som si dala sprchu a umyla si zuby, nakoniec som sa namaľovala. S uterákom okolo tela som prešla ku škatuli a vytiahla som si s tade čierne mriežkované pančuchy a obtiahnuté čierne šaty bez ramienok. Cez rameno som si prehodila červenú tašku a obula som si červené topánky na vysokom opätku.

Keď mám nočnú, tak nič nestíham, dnes som si dala na raňajky tvrdý chleba z tým kúskom šunky, čo tam ešte zostal. Takže by sa hodilo nakúpiť.

Vyšla som na ulicu pod bytovkou a prechádzala som sa mestom, sem tam som zašla do nejakého obchodu a kúpila som nejaké tie potrebné veci na prežitie. Keď som sa ešte chvíľu prechádzala mestom okolo fontány, tak ma zaskočila veľká oznamovacia tabuľa, kde sú plagáty koncertov v meste. Tento víkend je v meste toľko podujatí a ja budem v nemocnici. Dúfam, že nebudem na nočnej, lebo to neviem ako zvládnem. Všetci budú opití a všade padať a biť sa. A kde potom prídu? Do nemocnice.

S povzdychom som pohľadom prešla na druhú časť tabule. Bola tam pripnutá špendlíkom nejaká vizitka architekta menom: Luis Faisn.

Bez toho aby som nad tým ďalej rozmýšľala, som na mobile vytočila telefóne číslo na papieriku.

„Luis Faisn, želáte si?“ Hlas, ktorý sa ozval z telefónu pôsobil neskutočne vznešene.

„Daniela Temerová, práve stojím pri tabuli v meste a čítam si vašu vizitku. Je to aktuálne?“

„Áno, je to aktuálne. Aj ja som práve v meste, ak by ste mali záujem, môžeme sa stretnúť.“ Musela som sa usmiať nad tým, že možno konečne zariadim ten svoj byt. Konečne mi niekto uprace tie škatule. A ja nebudem musieť pohnúť ani prstom. Nie že by som nerada upratovala, vlastne ja neznášam upratovanie.

„Súhlasím, počkám vás pri tej tabuli.“ Zložila som telefón a prehodila som si blonďavé vlasy na chrbát, kde sa mi spájali v jemných vlnkách až po zadok.

Naďalej som modrými očami hypnotizovala tabulu, až kým sa mi za chrbtom ozval hlas z telefónu.

„Daniela Temerová?“ Otočila som sa za hlasom. Teraz predo mnou stál vysoký muž s čiernymi dlhšími vlasmi a krátkou briadkou pod perami.

Podala som mu ruku a zopakovala jeho meno.

„Luis Faisn?“ Ústa sa mu natiahli do nesmelého úsmevu.

„Teší ma, ideme si niekde sadnúť?“ Prikývla som a nechala sa viesť do neďalekej kaviarne. Bola to kaviareň do akej som chodila vždy, keď som bola s rodičmi. Pohrávala tu klasická hudba a bola tu strašne cítiť káva, až moc.

Sadla som si na ponúkanú stoličku a on oproti mne.

„Takže slečna, čo by ste odo mňa potrebovali?“ Informovala som ho o tom, že mám byt, kde mám zariadenú len kuchyňu a kúpeľňu, matrac a knižnicu.

„Nemám veľa času, takže by som to celé nechala na Vás. Je mi úprimne celkom jedno, ako to tam bude vyzerať, len aby to bolo iné.“ Z vrecka si vytiahol vizitku, ktorú položil pre mňa.

„Veľmi rád Vám pomôžem z bytom. V behom budúceho týždňa by som si rád prišiel pozrieť Váš byt. Tak mi dajte vedieť, keď budete mať čas.“ Na to zdvihol ruku a chystal sa zaplatiť. Hneď prišla čašníčka a koketne mu nadiktovala sumu, ktorú má zaplatiť. Keď to vyslovila, položila som na stôl peniaze. On ma však prebodol svojimi zelenými očami a čašníčke podal jeho peniaze.

„Pozval som Vás, a Vy mi budete platiť za niečo iné.“ Usmial sa a odišiel z kaviarne. Keď už bol preč, vzala som si vizitku a dala som sa na odchod aj ja. Bolo osem hodín a mne o deviatej začína nočná, ale tento raz som niečo aj stihla vybaviť.

Ako som si aj myslela, nočná v sobotu, teda dnes, je hrozná. Jedno dievča mi na stole prestalo dýchať. A pri tom ešte strašne krvácala do brucha.

Pri oživovaní som musela byť neskutočne opatrná. Nakoniec sa nadýchla. Dobre, dýcha, teraz ju ešte udržať pri živote.

„Potrebujem s ňou ísť na operačku, a hneď! A zavolajte doktora Majlsa, sama to nezvládnem.“

Sestričky oba prikývli a ja som sa behom ponáhľala umyť sa a pripraviť na operáciu. Nemôže mi tu umrieť, bola mladšia než ja. Dokonca pochybujem, že mala vôbec osemnásť. Tak prečo pre boha má v krvi alkohol? Jej kamaráti tvrdia, že padla zo strechy. Ale podľa toho, čo som videla, ju niekto poriadne zmlátil.

Umývala som si ruky, keď sa za mnou ozval hlas.

„Toto bude dlhá noc!“ Otočila som sa a zbadala som Majlsa. Tak toto bolo rýchle.

„Zachránime ju.“ Majls iba prikývol a usmial sa.

Autor: Alex, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zatratená 1. kapitola: