OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 10

16.04.2021 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 565×

desať

Bolo to ako sen, najkrajšia splnená túžba, no zároveň najobávanejšia nočná mora.

Enora sa nevedela úplne rozhodnúť. Vedela len, že v jednom okamihu si zakrývala oči a v tom druhom sa prebudila, hoci ešte stále svojím spôsobom spala. Premkla ju zvláštna istota, ako keď niekto začne počítať svoje prsty, aby si tým dokázal, že naozaj len sníva. Sen vo sne, spánok v spánku, predstava v predstave. Obraz nakreslený silou predstavivosti sa pred ňou predstavil ako bohato naložený tanier určený hladujúcemu.

Stačilo jediné žmurknutie.

A pritom si nepamätala, že by sa uložila na spánok, že by zatvorila oči a oddala sa sile prúdu predstavivosti a voľnosti snovej šíre. Skrátka len kráčala, kládla nohu pred nohu s presvedčením niekoho, kto je verí v správnosť svojho konania, hoci v skutočnosti Enoru zhrýzali pochybnosti. Ako otravné blšky v psom kožuchu. Len štipkali a hryzkali, nevidené a nepočuteľné, no stále prítomné.

Ozvali sa pri každom ďalšom Enorinom pohybe, čo krok, to hryzavé pripomenutie pochybnosti, ako naliehavé pískanie rozhorúčenej kanvice. Napriek tomu pokračovala. Zvuky sa dali ignorovať, rovnako aj bolesť a nepohodlie, lebo jej úloha bola dôležitejšia ako jej osobné názory a predstavy. Nuage ju často povzbudzovala tým, ako sa jej obtierala o nohy. Plietla sa jej pod topánkami, niekedy hrozilo, že ju Enora pristúpi, no Nuage odvážne nebrala ohľad na svoj blahobyt, pretože cítila, že Enora ju potrebovala.

Tá len naďalej napredovala, ale ani odhodlanie, ani tvrdohlavosť nestačili. Pretože duch sa dá zlomiť a keď sa to snahe, má to podobné následky ako výbuch, ako prírodná katastrofa, ako nevyprovokovaný útok. Stačí málo, aby sa miska váh naklonila k neúspechu. Napríklad dutie vetra z nesprávneho smeru.

Tento však bol známy, Enora ho videla za oknami, ako tancuje svoj balet kdesi na horizonte, ako hladne vyzerá svoje publikum a nacvičuje na dlho očakávanú premiéru. Zacítila to v ostrosti, s akou ju udrel do tváre a v chlade, ktorý hladko prešiel skrz jej oblečenie, akoby to bola len para a nič viac. Uši jej zaplavilo zavýjanie divokých zverov, no ani to celkom neprekrylo mrmlot stratených hlasov volajúcich v snehovej metelici.

Zneli tak podobne ako tie pri zničenej veži, že sa tam Enora na chvíľu ocitla a podvedome hľadela na obzor a očakávala prílet motýľa. Miesto neho sa priznal ďalší poryv, ktorý ju zatlačil vzad, prinútil ju cúvať, akoby nebola hodna, aby ďalej pokračovala v ústrety svojmu cieľu. Ten, čo prichádzal v sprievode vánku a vetra, v páre s víchricou a hurikánom ako predvojom, neprinášal nič dobré.

Nebola to spiaca medvedica pripravená kedykoľvek ochrániť svoje milované potomstvo. Bola to šelma číhajúca v stromoch, čakajúca na chybu a pripravená zákerne útočiť. Keď sa do Enory oprel svojou silou severák, takmer sa neudržala na nohách. Ak by neboli napol pochované pod nánosom snehu, možno by už teraz poletovala v ovzduší, ako stratený šarkan v jesennom popoludní.

Pred tvárou si držala ruku, no taká chabá bariéra ju sotva mohla ochrániť, sneh jej vialo do očí, zlepoval a zmrazoval jej mihalnice dokopy, až vytvorili tŕne otrhané z krásnej ruže určenej do kytice. Nahnutá dopredu tam mohla len stáť a dúfať, že to čoskoro pominie. Ale dúfala márne, rovnako ako dieťa, ktoré zatvorí oči a predstavuje si, že ho nikto a nič nevidí.

Na vlnách vzduchu tancoval chechot, plný škodoradosti a neprajnosti, smiech niekoho, kto sa narodil, aby ostatným len škodil a darilo sa mu v tom. Enora si pred ním túžila zakryť uši, tváriť sa, že ho nepočuje, aspoň na chvíľu predstierať jeho neprítomnosť. Ale nebolo jej to dovolené, rovnako ako nie je dovolené nikomu vydýchnuť predtým, než príde koniec.

Vietor sa do nej oprel s novou vervou, s odhodlaním svojho pána za chrbtom, pretože inak to nemohlo byť – lebo vetry nie sú zákerné, rovnako ako nie je zákerný mráz alebo dážď, pretože robia len to, na čo boli predurčené a nestarajú sa o osud ľudí alebo ich blaho. Až kým niekto neovládne ich nesmiernu silu, aby ju prispôsobil svojej vôli, a potom už nedokážu zastaviť to, čo sa deje.

Môžu len počúvať a to robili aj teraz, darmo sa Enora snažila, darmo v duchu prosila či sa vyhrážala, nemohli si pomôcť. Prišiel rozkaz a oni poslúchli a zatlačili na svoju obeť a vláčili ju do závejov, až kým neprišiel nový vietor, ktorý obrátil smer. Už ju viac nemliaždil, miesto toho ju nadvihol. Tak náhle a mocne, že Enora nestihla ani vykríknuť, ani si uvedomiť, že Nuage sa drží jej nohy a vo vzduchu sa ozýva naliehavý šepot, že sneh zastal a prestal padať a cez závoj závejov nakúka žena a mračí sa na toho, kto za sebou vliekol silu hurikánov a ničivosť búrok.

Tlesknutie jej zošúverených rúk sa ozvalo pustinou ako výstrel z pušky a vrátil sa k nej so spýtavou otázkou. Keď zvuk odznel, Enora dopadla do snehu, zhíkla a zastonala a začala sa kotúľať dolu svahom, akoby sa mala stať prostrednou guľou snehuliakovho tela. Keď zastavila, napoly zavalená studenou masou, zavrela oči, lebo držať ich otvorené si vyžadovalo odhodlanie ktoré z nej vyfúkal vetrisko.

Lúčil sa s ňou svet prikrytý belosťou, smutný a nehybný.

Ako zamrznutý okamih pred pádom do vody.

Po zdvihnutí viečok ju privítal iný pohľad. Tvár jej pohladil vánok, teplý a hravý, pýtal sa jej, či sa s ním zahrá v záhrade, pretože čo iné sa dalo robiť uprostred nádherného háju. Enora sa posadila a rozhliadla, pohľad upretý na predstavu, ktorá bola známa a zároveň vzdialená, nerozhodná v tom, či chce byť ilúziou alebo snom.

No Enoru nič nebolelo, jej tvár nebičoval vietor, neštípal ju mráz a Nuage kdesi vedľa nej priadla a už neškrečala strachom a obavami. Tak sa rozhodla, že nech je kdekoľvek, nočná mora to nebola. Pretože chutila sladko ako tá najkrajšia spomienka, hoci sa líšila.

Vánok vial, listy so šuchotali, aby sa ako pestrofarebné nehybné motýle vzniesli na zem, kde ich hravý vetrík schytil do svojho náručia a v podobe rozkvitnutých drobných bielych obláčikov nechal padať do vody. Nevidela obzor a nevedela, kde presne je, no podvedome hľadala sochy žien uväznených v tanci, no nenachádzala ich.

Miesto toho našla postavu napol ukrytú za stromom.

„Tu už som bola. Ale vyzeralo to tu inak,“ povedala Enora, pretože niečo vysloviť musela, aby tým dala najavo, že vníma a je rozhodnutá vyťažiť z tejto situácie čo možno najviac.

Žena prikývla. „Bola i nebola. To, čo si videa predtým, bola spomienka ukrytá v čase a nebola o nič skutočnejšia ako je tento okamih.“

Enora sa poobzerala. „Takže toto je sen?“

„Nie, je to realita ukrytá v sne, posledný kus mojej mágie, ktorá ešte môže ochrániť svet. To jediné, čo mi ostalo, aby som ti mohla pomôcť napraviť to, čo iní tak veľmi pokazili. Vrátane mňa.“

„Kto ste?“ pýtala sa Enora.

Ten hlas jej niečo pripomínal, rovnako aj tvár, ktorú zazrela, keď žena vystúpila z tieňov. Mohla byť večná, no rovnako sa mohla narodiť aj včera, jej črty boli také neurčité. Zároveň však žiarili prísľubom materinskej lásky. Enora ju už videla, dokonca ju poznala a teraz jej to meno, tá spomienka, ostali prilepené v hrdle, až sa nimi začala dusiť.

Ak by ju Nuage neuhryzla, bola by sa rozkašlala. Miesto toho privrela oči a snažila sa rozoznať obrysy vystupujúce z temnoty zabudnutia. Viac ako kontúry však rozoznávala zvuky, hlasy ochripené závojom tajomnosti, ktoré v sebe ukrývali múdrosť vekov a lásku milovaných.

A potom to začula, šepkané slová bez konkrétneho tvaru. Aj to však stačilo.

„Rozprávala si mi príbeh,“ zachripela Enora, prekvapená z toho, že si na niečo predsa len spomenula, pripravená hovoriť čo najrýchlejšie a skôr, ako sa tá spomienka opäť vytratí. „O žene, ktorá bola na počiatku. Alebo o troch ženách?“

Žena prikývla. „Spomenula si si.“

„Nie,“ trvala na svojom Enora, zahanbená, že to vôbec musí priznať. „Zabudla som. Tak isto, ako som zabudla na všetko ostatné. Prečo som zabudla? Prečo bolo dôležité, aby som si pamätala?“ Zrazu zodvihla obočie, náhle a rázne, ako keď a niekto pichne do prsta. „Hovorila som ti stará mama.“

„Lebo si bola dieťa a potrebovala si ma nejako volať.“

Enora nakrčila obočie. „Máš nejaké meno?“

„Mená dávajú ľuďom moc. Pomenuj niekoho a určíš tak, kým sa tá osoba stane. Ty si pomenovala môjho posla,“ rukou ukázala na Nuage, ktorá sa ukrývala za Enorinou nohou, ako previnilé dieťa pred rodičmi, ktorí práve objavili rozbitý kvetináč prikrytý vankúšom. „Kým ťa nestretla, nebola to Nuage, bola poslom a správala sa tak, ako uznala za vhodné. Ale ty si ju pomenovala a ona tým, že meno prijala, stala sa Nuage, stala sa mačkou, stala sa oblakom a už nie je len poslom.“

„Ale to predsa...“ začala Enora, no žena ju prerušila, lebo ešte neskončila.

„Ty si Enora. Čestná. Tvoje meno určilo, aká budeš a tvoja česť ti prikazuje byť tu, hoci najradšej by si utiekla.“ Enora sa strhla. Mykla sebou ako ten, koho skryté úmysly práve boli odhalené. „Mená majú moc. Spútavajú nás a určujú, kým sa máme stať. Ja však meno nemám, som teda len tým, kým sa sama rozhodnem byť.“

„Ale ľudia ťa nejako museli oslovovať.“

Žena prikývla. „Dávali mi rôzne mená aj a som všetky zabudla, lebo pamätať si ich by bolo nebezpečné. Ale ak ma chceš nejako volať, tak ja som Tá, ktorá maľuje oblaky. Lebo tým som bola a tým budem aj dávno potom, ako sa krajinou preženie smršť, ktorá as na ňu valí.“

Tá, ktorá maľuje oblaky. Žena, ktorá maľovala oblaky. Tak ju opísal príbeh, ktorý čítala v knihe svojej matky a vďaka náramku z marginálii si naň aspoň trochu spomínala. O žene a jej mágii a o tom, ako sa na ňu ľudia spoliehali. Lenže to už bolo dávno, odvtedy sa svet rozpadol a opäť poskladal do iného tvaru, lebo nič neostáva nemenné po celé veky, dokonca ani skaly nie.

„Prečo si chcela, aby som sem prišla?“

Tá, ktorá maľuje oblaky ukázala kamsi za seba. „Lebo ma čaká ďaleká cesta a každá cesta ubieha rýchlejšie, ak ideš s niekým. Mne si ostala už len ty.“

„Ale ja som zabudla...“ zopakovala Enora, zúfalo a odhodlane, ako niekto, kto verí, že ak bude niečo dostatočne opakovať, vyprovokuje ostatných, aby jej to vyvrátili. Žena pred ňou veľa vedela a prezrádzala málo. Enorine vlasy sa nečuchrali prísľubom nového hromobitia, no bol to len vzdialený úkaz kdesi na sotva zreteľnom horizonte.

„Spomenieš si.“

„Spomeniem si aj na koniec príbehu?“

Tá, ktorá maľuje oblaky pokrútila hlavou. „Nie. Lebo tento príbeh ešte nemá koniec.“

„Toto nie je miesto, ktoré som mala nájsť,“ uvedomila si Enora a naozaj, keď sa obzerala, zbadala lúku a čistinku, stromy hojdajúce sa vo vetre, tancujúci vánok i listy premieňajúce sa na kvietočky, ako ticho plávajú dole prúdom s predsavzatím rýb vracajúcich sa do domoviny.

„Nie,“ zdôraznila Tá, ktorá maľuje oblaky, hoci to nebolo potrebné, „toto je len predsieň. Sem som ťa mohla priviesť, ale my musíme ísť tam, kde to všetko začalo. A na to miesto musíme prísť samy, neexistuje žiadna skratka, ktorú by sme mohli nájsť.“

„Takže späť do snehu.“

„Späť do snehu,“ prisvedčila žena. „Pôjdeš tam so mnou?“

Enora takmer zabudla, že mala na výber. Podobne ako zabudne každý, za koho až príliš dlho rozhodovali ostatní. Mohla odmietnuť. Strhnúť si náramok v dramatickom geste herca v divadelnej tragédii, otočiť sa a nikdy sa nevrátiť na magické miesta, kde sú listy kvetmi a kvety rybami a kde tráva hreje ako mačací kožúšok.

Lenže odchod bol ako vzdialená predstava, ako možnosť, ktorá práve odchádza a ostentatívne mávala na rozlúčku v nádeji, že ju niekto zastaví. Enora však nechcela odísť. Možno za to mohlo jej meno, tá vlastnosť, ktorá ju predurčovala k čestnosti. Vedela však, že je to len čiastočné vysvetlenie.

Lebo išlo o ľudí zo Stormfalls, o všetkých tých milých a srdečných, ktorí ju vždy vítali a dávali jej najavo, že je súčasťou ich domova. A potom tu bola Tá, ktorá maľovala oblaky. Žena, ktorá jej rozprávala príbehy, keď ešte bola malá a neskôr sa do jej života tvárila, aby ju požiadala o pomoc. Čím dlhšie Enora pozerala na jej večnú neurčitú tvár, tým väčšmi si spomínala.

Na okamihy medzi žmurknutiami, na chvíle medzi nádychmi a stretnutia medzi krokmi, keď ju oslovila, dotkla sa jej, alebo len na ňu mávla a Enora sa na ňu dívala očami slepca, ktorý vidí no zároveň nevníma, pretože nevie, na koho sa pozerá. Všetky tie stretnutia a okamihy, na ktoré zabudla pri ďalšom nádychu a ustali v deň, keď za ňou prišla Nuage, ktorá vtedy ešte Nuage nebola.

Prekliatie v Enorinom vnútri sa pyšne vyškieralo, čo všetko dokázalo a Enora zatínala zuby bezmocnosťou slabého, ktorý sa prizerá, ako sa jeho dom premieňa na popol odvievaný vetrom. Chambre ešte nehorel, no Enora vedela, že aj maják bude zničený, ak sa do Stormfalls priženie to desivé baletné predstavenie mohutných vetrov.

Nebola to jej úloha. Spomenula si dostatočne, aby si tým bola istá. Enora sa nenarodila, aby všetkých zachránila, jej úloha bola iná, no čas a prekliatie ju zmenili. A teraz ostala už len ona, lebo nikto iný to byť nemohol.

Enorina matka tvrdila, že osud sa môže meniť. Najskôr však musí zistiť, čo je tým osudom.

A tak sa Enora zadívala na Tú, ktorá maľuje oblaky a prikývla.

deväť ¦ jedenásť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 10: