OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 14

14.05.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 540×

štrnásť

Cesta naspäť predstavovala nečakanú výzvu.

Enora si spomínala na slová Tej, ktorá maľuje oblaky. No skutočnosti sa to ani len nepriblížilo. Našla síce všetky tri sestry a naučila sa to, čo sa od nich naučiť mala, hoci si nemohla byť istá, čo presne to bolo, ale cesta z ich ríše sa ukázala byť aj prekvapivo kľukatá. Bočila a prehýbala sa, stúpala a klesala a navyše sa väčšinu času ukrývala kdesi medzi tieňmi.

Tie okolo Enory tancovali a v ušiach jej zaznieval ich smiech, taký ostrý a škrekľavý, akoby to snáď boli takmer priehľadné napodobeniny zdochlinárov. Chcela si pred ich dobiedzajúcou prítomnosťou zakryť uši, no ruky jej len bezvládne viseli povedľa tela. Cítia len to, ako jej Nuage zabára pazúriky do kože. Ak pritom mňaukala, nezačula ju. Mohla len otvárať ústa, ako ryba náhle obrovskou vlnou vyvrhnutá na breh. To a dívať sa, pretože sa mala na čo pozerať.

Vôkol nej vírili tiene neistých tvarov v choreografii pripravenej im na mieru. Takej podobnej tomu, čo celé dni sledovala na horizonte z okien Chambre, až ju z toho mrazilo. Ach, milovaný Chambre. Kútiky jej ešte väčšmi povädli, keď si dovolila spomenúť si na svojho verného priateľa, na ochrancu, ktorý sa vždy snažil konať tak, aby sa ona mala čo najlepšie. A pritom ho opustila, nechala ho stáť uprostred hmly a búriacich sa vĺn, aby bojovala v bitke, ktorá jej nepatrila.

Všetko len preto, aby zistila pravdu o matke, na ktorú takmer zabudla.

Len pre ňu teraz sledovala to príšerne nádherné predstavenie, smrteľne nebezpečný balet v tom najzúrivejšom okamihu, kedy stačilo málo, aby začali praskať struny hudobných nástrojov v orchestri, aby tanečníci skončili so zlámanými kosťami. A tam, uprostred crescenda, kedy stačilo málo, aby všetko vybuchlo, tam uprostred zúrivých tanečných krokov a nadaných tieňov, tam kdesi započula sotva rozoznateľný smiech. Víťazoslávny chechot niekoho, kto práve zbadal ovocie svojho snaženia a ten pohľad ho nadchol.

Enora nevedela, kto to je, ale tušila to a Nuage ju práve vtedy uhryzla, akoby v reakcii na jej myšlienky. Hoci mačky nedokázali čítať myšlienky svojich pánov, len sa správali podľa vlastného uváženia a Nuage nebola výnimkou. Tak Enoru uhryzla, aby jej dala najavo svoj názor a nestarala sa o to, že si ho Enora vysvetlila po svojom. Pretože k cieľu vždy viedlo niekoľko ciest – takže nezáleží na trase, ale na konečnej destinácii už áno.

Okolo nej sa zodvihol vietor a škriekal a zavíjal a hovoril niečo o konci cesty o výsmechu a márnej snahe. Enora zaškrípala zubami, zaťala ruky do pästí a zadívala sa okolo seba. Pomedzi tienisté telá a zložité tanečné kreácie toho veľa nevidela, ale nakoniec to našla – srdce búrky, pretože každá smršť nejaké musela mať, oddelené od toho zmätku a nivočenia. Lebo len entita oddelená od svojho srdca mohla ničiť s úsmevom na perách.

Ukrytá v nehybnom nepravidelnom valci sa zadívala na všetky smery, avšak nič nevidela. Až napokon, tesne predtým, ako sklonila hlavu v náznaku porážky, čosi zacítila. Nezazrela presný tvar a neprecítila nijakú vôňu, išlo skôr len o pocit, ako mierne mrazenie na koži, ako strasenie v náhlom nápore vetra, ako parfum prebývajúci v oblečení kohosi, kto už dávno odišiel.

Vedená inštinktom viac ako rozumom, vykročila vpred.

K jej cieľu však neviedla jednoduchá alebo priama cesta. Veľakrát zakopla, inokedy sa musela oháňať pred útočiacimi tieňmi, ako arachnofób v ríši lepkavých pavučín, potom hopkala na jeden nohe, lebo niekto jej zastúpil tú druhú a predsa aj skackanie predstavujú pohyb vpred. Kakofónia rozladeného orchestra ju nútila ostať, hoci zároveň ju vyháňala a tancujúce priezračné postavy vytrhnuté z nočných môr do nej dobiedzali. Ťahali ju za vlasy i za ruky, snažili sa ju zastaviť, keď ju nedokázali strhnúť do svojej zábavy.

Enora nakoniec začala utekať.

Lapala po dychu a ledva dokázala zodvihnúť nohy, no snažila sa napredovať. Nuage ju raz či dvakrát poškriabala, ale Enora si ju nevšímala, za čo si vyslúžila ďalšiu driapavú pozornosť. Nakoniec, tesne pred cieľom, nech už ním bolo čokoľvek, ju zastavilo neviditeľné náručie, a ona z neho visela ako handrová bábika.

Vrhla sa vpred, nedbajúc možnosť, že by svoju cesta mohla ukončiť pádom na hlavu. Chcela len nakresliť hrubú čiaru za svoje doterajšie putovanie, túžila po maličkom okamihu ticha. A niekde medzi jedným úderom srdca a tým nasledujúcim sa jej to podarilo. Lebo ani to najpevnejšie zovretie nemôže trvať naveky, silou na to potrebnou vládli len skaly.

Dopadla na kolená, do náhleho svetla a ticha, do sviežeho roztopašného vetríka, čo jej strapatil vlasy. Pripravila sa na pohľad na zamrznuté kráľovstvo, na sneh a ľad, vločky padajúce k zemi, aby tam vytvorili hrubú a trošku nebezpečnú perinu. Miesto toho sa ocitla v zelenom útočisku, kde poletovali nečujné vtáčiky, obzerali si ju v zhone za ďalšou potravou. Tá v podobe kvetov padala z neba ako dážď, sprevádzaná závojom dúhy.

Keď Enora žmurkla, výjav oživený z jej najdivokejších detských snov ustúpil, aby prenechal svoje miesto skutočnosti. Stále bola na tej istej čistinke, hoci niečo sa na nej zmenilo. Pôsobila rozľahlejšie, snáď majestátnejšie, a kdesi v diaľke sa k oblohe naťahoval azda palác. Enora však nehľadela niekde tam ďaleko, len nastavila uši blahodarnému tichu a pohľadom pohladila Tú, ktorá maľuje oblaky. Mohla by prisahať, že sa práve usmieva, hoci kútiky ležali v rovnobežnej pozícii, akoby sa hanbili prejaviť, čo si ich nositeľka myslí.

„Zdá sa, že si cestu nakoniec predsa len našla,“ skonštatovala Tá, ktorá maľuje oblaky.

Nuage si vybrala práve tú chvíľu, aby sa vynorila z Enorinho tieňa.

Tentoraz sa však len svojej ľudskej spoločníčke obtrela o nohu.

Enora si povzdychla. „Nebolo to ľahké. A vlastne ani neviem, prečo to všetko bolo potrebné. Mala som spoznať tvoje dcéry? Ak áno, prečo si mi ich nemohla skrátka predstaviť?“

„Cesta nie je vždy len o cieli, ale aj o tom, čo sa pri putovaní naučíš a dozvieš,“ zareagovala jemne Tá, ktorá maľuje oblaky, akoby bola zaklínačkou koní a Enora mustang, ktorý sa splašil. „A moje dcéry... moje dcéry už dávno nie sú v podobe a stave, v ktorom by som ich mohla komukoľvek predstaviť.“

Enora sa sprudka nadýchla, keď si predstavila, čo všetko jej slová mohli znamenať.

„Ale veď... hovorila som s nimi. Teda, snažila som sa o to.“

„To, čo si videla,“ pokračovala, akoby Enora položila zmysluplnú otázku, „boli len okamihy ukradnuté z času. Posledné kvapky rosy uchránené pred páľavou poludňajšieho slnka. Posledné chvíle, keby si moje dcéry ešte aspoň trochu pamätali, kým v skutočnosti sú.“

„Takže to boli... spomienky?“

Tá , ktorá maľuje oblaky okamih zvažovala Enorine slová, no napokon prikývla.

„Sú to moje spomienky. Pochádzajúce z rôznych časov a rôznych miest.“

Enora cítila bodnutie, ale tentoraz si z nej Nuage nerobila hračku na ostrenie pazúrikov. Tento osteň zasiahol omnoho hlbšie a pochádzal vlastne z Enorinho vnútra. Rástol v jej srdci a neustále jej pripomínal, že jej čosi chýba, aj keď to sama nedokáže pomenovať.

Rovnako aj teraz jej dal najavo, že tam ešte stále je a nemieni sa vzdať úlohy, ktorú si sám určil. Naznačoval jej, že by sa konečne mohla dozvedieť pravdu, vlastne ju už pozná, no ešte v jednotlivých utkaných stehoch nevidela jednotný obraz.

Ešte nepochopila podstatu toho, čo videla a čo sa dozvedela.

Nuage pri jej nohách mňaukla, za čo ju Tá, ktorá maľuje oblaky, počastovala zodvihnutým obočím. Enora sa usmiala a pohladila svoju spoločníčku medzu ušami, hoci nie vždy sa mohla spoľahnúť na jej pomoc. Pretože bez ohľadu na to, kto jej ju poslal, stále to bola len jedna mačka.

Odkašlala si. „A ktorá z nich bola prvá?“

Tá, ktorá maľuje oblaky sa zadívala kamsi v diaľ, akoby v premieľajúcich s oblakoch zazrela výjavy dávno minulé. Enora sa zadívala tým smerom, ale okrem prísľubu búrky si nič nevšimla. Ona však nemala oči večné ako zem samotná, ktoré videli všetko, čo sa vidieť dalo a teraz mohli z týchto skúseností čerpať a opierať sa o ne.

„Začalo to Tou, ktorá prináša dážď. Alebo to začalo vtedy, keď sem zablúdili tí dvaja smrteľníci. Možno to začalo vtedy, keď sa celé dni pozerali do toho prekliateho jazera a sledovali, ako žijú ľudia pod oblakmi.“

Enora zažmurkala. To bolo prvýkrát, čo Tá, ktorá maľuje oblaky, nahlas prejavila, čo si myslí. Dovtedy pôsobila vzdialene a nedotknuto, ako kráľovná zdraviaca svojich poddaných. Akoby stála na vysokom balkóne a dole hlboko pod ňou sa rozprestieral zvyšok sveta a ju nemali prečo zaujímať jeho problémy. No bola to len ilúzia, sen niekoho, kto veril, že ak nebude do ničoho zasahovať, nebude ho ani nič ovplyvňovať.

So syčaním podobným hadom zo seba vyrazila výdych. „Začalo to tým, že prijali ľudské mená.“ Tie slová v sebe niesli ťažobu stoviek prebdených nocí, počas ktorých matka potichu topí svoj žiaľ v nevidených vreckovkách, aby sa cez deň mohla usmievať na svojich potomkov. „Pripomínala som im, že to nemajú robiť. Nemali by sa tak veľmi podobať smrteľníkom. Mená majú moc a tým, že ich prijali, stratili čosi zo svojej prirodzenosti. Ale oni nepočúvajú. Lebo deti len zriedkakedy počúvajú rodičov. A ja som... im to dovolila. Lebo po strate syna som od seba nechcela odohnať aj svoje dcéry.“

Enora poskočila dopredu, pretože vtedy do nej Nuage nabúrala silou malého baranidla. Sklonila sa, aby mačku pohladila, no tá sa odtiahla a miesto toho ju uhryzla do ruky. Enora pochopila, čo sa jej snaží povedať, ale nemala pochopenie pre mačacie postupy. Pretože boli na míle vzdialené tým ľudským.

Nuage si nerobila starosti.

Mačka si totiž nikdy nerobí starosti s tým, ako ju ostatní vnímajú.

„Ty si mala syna?“

„Ja mám syna!“ vyštekla a otočila hlavu s prudkosťou útočiaceho hada, až Enora podvedome o krok ustúpila. Vtedy Tá, ktorá maľuje oblaky vystrela chrbát a temnota, čo sa začala znášať na jej hlavu ako hmla prikrývajúca vrcholky hôr, sa rozplynula ani ranný opar nad riekou. „Hoci on sa za môjho syna už nepovažuje a ja ani neviem, kým sa stal a ako sám seba nazýva. Stratil tak veľa zo svojej prirodzenosti... Obetoval ju svojim cieľom. A teraz straší na horizonte a nedovoľuje ľuďom zabudnúť, že sa blíži.“

Stačila spomienka na ladný hrôzostrašný balet na horizonte, ako predvoj lákajúci ľudí na fascinujúce predstavenie, a celé telo sa jej otriaslo. Ešte stále cítila dotyky tienistých rúk a ozvenu hudby, čo nútila tancovať tých, ktorí ju začuli.

„Kým bol?“

Tá, ktorá maľuje oblaky zvesila plecia. „Bol Tým, kto hrmí a blýska. No jemu to nikdy nestačilo. Nikdy nerozumel, že svet si vyžaduje rovnováhu a nemôže brať bez toho, aby vrátil.“

Nuage Enoru opäť uhryzla.

„Bol zodpovedný za Torm a jej sestry?“

„Možno to nespôsobil, no bol za to zodpovedný.“

Enora sklonila hlavu, pretože už ďalej nedokázala odkladať tú otázku.

„Je zodpovedný za zmiznutie mojej matky?“

Mohla by prisahať, že ju pri vyslovení tej otázky niekto pohladil po líci, neviditeľná ruka tvorená vánkom a hrejivosťou materinského citu. No Tá, ktorá maľuje oblaky, sa nepohla, nenatiahla sa k Enore a Enora si tým bola istá, lebo ju celý čas sledovala. Možno to, čo práve cítila, bola len ozvena niečoho, čo v sebe živil vetrík a teraz jej to vrátil, ako čosi uschované a chránené na žiadosť milovaného.

„To pre to si tu. Pre ňu.“

Tá, ktorá maľuje oblaky sa usmievala na Enoru, v jej slová sa neukrývala výčitka a jej pohľad nebodal ostrosťou výčitiek. Napriek tomu Enora zodvihla bradu, aby ukázala, že stojí pevne na zemi a chce dosiahnuť svoj cieľ, hoci si presne neuvedomuje, aká k nemu vedie cesta. Zakopnutie ju nemohlo odradiť, aj keby sa opakovalo. Hovorila si to tak často, až sa z toho stala melódia z verklíka, taká otravná, že jej nikto nevie odolať a všetci si ju hmkajú, hoc nie je ktovieako pekná.

Enora prehltla hrču, ktorá jej navrela v hrdle. „Som tu, aby som ju našla. Lebo som zabudla. Aká dcéra zabudne na svoju matku? Na to, ako vyzerala a kedy presne odišla?“

„Predstavuješ šiestu prekliatu generáciu. Nie je tvoja vina, že si o matku prišla. A nie je ani tvoja vina, že si zabudla. Lebo na rozdiel od tých, čo prišli pred tebou, teba prekliali dvakrát.“

„Kto ma preklial?“ zamrmlala, neistá, čo presne by si mala myslieť.

Prekliatie v jej vnútri prskalo a škriekalo, ako tajný agent, ktorého prítomnosť práve odhalili.

„Poď, zoberiem ťa za matkou.“

Enora vykročila ako v sne, neistá, či vôbec dala svojmu telu pokyn, aby sa pohlo vpred. Len okrajovo si uvedomovala, že sa možno mala spýtať, mala sa dožadovať odpovede na svoju ignorovanú otázku. No pripadala si ako osoba závislá od čokolády, ktorá práve zacítila lahodnú lákavú vôňu a nedokázala sa zadržať.

Skrátka kráčala vpred, šušťavú trávu čoskoro nahradil hrmot skaliek, aby napokon opäť prišla tráva. Nuage sa jej prepletala popod nohy, neškriabala a nehrýzla, iba priadla a dávala najavo, že je tam s Enorou, lebo tá sa nedokázala natiahnuť a poprosiť o oporu. Po dlhom čase uvidí svoju matku. Ako sa jej ale má pozrieť do očí? Bude hľadieť na topánky, až kým si nespomenie a neodčiní tú bolestivú ranu, ktorú nevedomky matke uštedrila.

Ukázalo sa, že nedostane príležitosť čeliť svojim výčitkám. Pretože keď zastavila, nezazrela pred sebou nohy niekoho živého. Videla skalu veľmi sugestívneho tvaru. Prudko zodvihla hlavu, až sa jej na chvíľu zaknísala, ako čln na rozbúrenej vode. Nakoniec o krok odstúpila, no stále videla to isté.

Pred ňou sa zhruba do jej výšky týčila umne vytesaná socha známej ženy, ktorej pri nohách sedelo chlpaté... čosi. Čudo s krátkymi nožičkami a huňatou sivou srsťou, z ktorej nápadne vystupovala tmavá tvárička a jazýček, ktorý často vyplazoval v geste roztopašného dieťaťa. Brouillard. Malý psíček, ktorý sa objavil jedného dňa na prahu Chambre a odvtedy odmietal odísť. Ako pred časom Nuage.

Potom už Enora nedokázala ďalej otáľať a zadívala sa do tváre ženy, ktorá skamenela. Lebo to sa jej stalo, videla to jasne, akoby cítila vnútri kameňa tepať srdce, akoby začula jemné opatrné nádychy. Tú tvár poznala. Tá istá sa na ňu pozerala z fotografie, ktorú kedysi dávno, pred časmi vzdialenými a inými, zhodila na zem Nuage a za ňou sa ukrýval úryvok príbehu.

Tomu Enora ešte stále nerozumela. Tentoraz sa však dívala na tvár svojej matky a skutočne ju videla, každú kontúru, každú vrásku i maličkú jazvičku, akoby sa ju kedysi dávno naučila naspamäť a teraz ju kreslila láskou rozpamätaného. Akoby sa pozerala do zrkadla. Nemohli poprieť, že boli matka a dcéra. Enorine vlasy hlasno zahrmeli. Ako je možné, že na tvár takú podobnú tej svojej dokázala čo i len na moment zabudnúť?

„Čo sa jej stalo?“ zachripela Enora, tušiac prítomnosť Tej, ktorá maľuje oblaky za chrbtom. V podobe mrazenia náhleho ochladenia, poryvu studeného vetra, keď sa leto mení na jeseň.

Tentoraz ju už hmotná ruka pohladila po pleci. „Dopadla tak, ako tie ostatné.“

Enora nemala silu otvoriť ústa. Len pootvoril pery a v imitácii ryby vyvrhnutej z domovského jazera naznačovala tvary slov bez sprievodného zvuku. Ako keď trubadúr stratí hlas. Keď trubkárovi dôjde dych.

Stála a pozerala, hladila očami každú vlnku zviazanú do tvaru svojej matky a hľadala hrejivosť v jej pohľade. No ten ostával studený a nehybný, rovnako ako skala, na ktorú sa premenila. Nič na tom nemohla zmeniť ani Nuage, ktorá sa jej s odhodlaním tvrdohlavcov obtierala o nohy s vervou baranidla.

Neurobila vedomé rozhodnutie. Len sa zrazu vrhla vpred a objala sochu silou zúfalých.

Slzy na Enoriných lícach sa zhmotňovali do kvapiek a tie kropili okolitý kraj ostrým lejakom.

A tak to bolo správne. 

trinásť ¦ pätnásť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 14: