OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 2

19.02.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 574×

dva

Tá mačka vyzerala ako oblak.

Enora sa jej prizerala z rôznych uhlov, bola dokonca v pokušení podísť k nej a zdvihnúť ju, len aby mala ospravedlnenie na dotýkanie sa jej kožúška. Nakoniec to ale neurobila a uspokojila sa s pohľadom a v duchu skonštatovala, že mačka jej pripomína jednu z lámp, ktoré osvetľujú jej domov. Len farba sa líšila, prelievala sa ako vlny v rozbúrenom oceáne, ako naštvané mračná, cez ktoré čochvíľa začne presvitať slnko a oni sa chcú pomstiť posledným výbuchom hnevu.

Tie oči však Enora poznala. Spoznala ich v desiatkach okamihov, keď váhu ich pohľadu zacítila na chrbte a márne sa obzerajúc chcela zistiť, kto jej zrazu venuje toľko pozornosti. Mačacia nápadníčka jej ani nenapadla. Možno aj vďaka známosti toho pohľadu nakoniec dovolila malému chlpatému obláčiku, aby ju nasledoval a zviera to muselo vycítiť, pretože za ňou bežalo krokom niekoho, kto nasleduje sprievodcu neznámou krajinou.

Len s tým rozdielom, že mačka mestečko poznala veľmi dobre, vedela, kde sa má vyhnúť padajúcej vode z odkvapu, kadiaľ môže prebehnúť bez toho, aby si namočila laby a v ktorom mieste má zastaviť a radšej sa rozhliadnuť. Ak by tá mačka vedela písať, určite by stvorila sprievodcu po meste, z ktorého by sa uprostred ojedinelej asi dva mesiace trvajúcej turistickej sezóny stal bestseller.

Enora so svojim novým mačacím tieňom mierila k pobrežiu.

V diaľke sa črtali obrysy Chambre, pripomínali jej hmlou prikryté telo bájnej bohyne, na ktoré sa bežní smrteľníci ani nevedeli pozrieť. Pretože Chambre bol fascinujúci hneď z niekoľkých dôvodov. Ľudia, ktorí maják zazreli prvýkrát, ho považovali za výplod svojej fantázie. Alebo za výjav z rozprávky, ktorú večer predtým čítali svojim ratolestiam pred spaním. Tí pozornejší sa zadívali na nízku okrúhlu základňu s dvomi mohutnými vežami – jedna stála bokom od základne a druhá, tá vyššia, sa vynárala zo strechy ako vysoký strom nad oblaky, zakončená presklenou kupolou, v ktorej krúžilo bludné svetlo občasne ukazujúce cestu náhodným okoloidúcim – a uvedomili si, že niekedy splýval s pozadím. Ako hanblivý chameleón chránil Chambre seba i svojich obyvateľov pred zvedavými pohľadmi.

Postavený bol z červených tehál, až raz niekomu napadlo, že bude dobrý nápad poukázať na podobnosť s budovami zdobiacimi Červené námestie. Chambre podobné prirovnanie dodnes vnímal ako urážku a v náznaku protestu každú fľašu vodky, ktorú sa niekto odvážil do majáku priniesť, premenil na slabý čierny čaj. Dokonca sa ani nedal dochutiť mliekom alebo cukrom. Mnohí obyvatelia Chambre sa o to opakovane neúspešne pokúšali a vďaka vytrvalosti a frustrácii z neúspechu zistili, že sa hodí ako výborné hnojivo na kvety a vodku začali do majáku nosiť z úplne iných dôvodov.

Chambre voči podobným praktikám najskôr začal namietať protestným plieskaním okeníc, ale nakoniec to vyriešil rovnako zákerne ako ktorékoľvek pomstychtivé päťročné dieťa – začal zabíjať všetky rastliny. Obyvatelia Chambre sa nakoniec dopracovali k takmer vlastnému rozhodnutie, že je lepšie pestovať kvetiny a míňať zvyšné peniaze na hnojivo a nie na predraženú vodku.

Mačka sa jej začala obtierať o nohy v momente, keď Enora zastavila pred cestou zo skál a mierne uklonila hlavu. Vždy prejavovala svoju vďačnosť a obdiv voči Chambre, a ten sa jej za to rôzne odmieňal. Napríklad aj tým, že cestička vystúpila o kúsok nad hladinu, čiže Enora mohla prejsť až k vchodovým dverám bez toho, aby si namočila nohu. Mačka skackala za ňou a ani jedna z nich nevyzerala byť rozladená hustnúcim dažďom. Enora ho vďaka vlasom necítila, mačka bola najskôr zvyknutá. Hoci nevyzerala ako tuláčka. Nosila krásny hustý kožúšok rozmaznávanej šelmičky spiacej na plyšových vankúšoch.

Chambre na novú návštevníčku zareagoval rýchlejšie ako Enora. V kuchyni na zemi pribudli misky a keď otvorila spodnú skrinku, našla v nej zásoby mačacieho žrádla rôznych príchutí, niekoľko konzerv a v chladničke vyberané kapsičky s mäsom a zeleninou, pričom jednu z nich ponúkla mačke.

Zodvihla obočie nad tou prílišnou pohostinnosťou. Ona tu prežila celý život a Chambre jej na dôkaz svojej náklonnosti z času na čas daroval nový štetec alebo sadu farieb. Najviac sa činil v kuchyni, kde upratoval jej jedlo, takže zakaždým, keď prišla s nákupom a otvorila skrinku, čakala na ňu vyhradená polička dostatočne veľká na všetky položky. Uložené potraviny sa jej potom zjavovali na kuchynskom pulte vždy vtedy, keď na ne akurát mala chuť.

Zaliala si šálku čaju a vôňa byliniek a sušeného ovocia ju objala svojou hrejivosťou. Usmiala sa a zamierila do obývačky, kde sa usadila na gauč a zamotala sa do teplej deky. Mäkké svetlo pochádzajúcej z lámp v tvare oblakov visiacich tesne pod stropom ju pohladilo a srdce sa jej zatrepalo v hrudi. Mala by tým lampám zaspievať, ale to ešte môže počkať. Čiastočne osvetlená miestnosť sa perfektne hodila k jej šálke čaju a navodzovala práve perfektnú atmosféru potrebnú na vymýšľanie nových produktov do svojho obchodíku. Práve bola uprostred prvého setu vhodného do knižnice, keď sa ozval nezameniteľný zvuk trieštiaceho sa skla.

Zodvihla pohľad a práve pristihla svoju návštevu, ako labkou zhadzuje lampáše zo stolíka.

V obývačke sa zotmelo, keď Enora prižmúrila oči.

„Prestaň s tým,“ vyzvala mačku, no tá ju úplne ignorovala.

Miesto toho preskočila na komodu, kde dokázala svoju ohybnosť tým, ako elegantne sa preplietala pomedzi všetky ozdoby, ktoré tam Enora rokmi nahromadila. Napokon došla až k zarámovanej starej fotke Enorinej matky. Za zvuku hrmenia a ešte väčšieho stmievania vyskočila na nohy, a takmer skončila ne koberci, pretože sa jej nohy zamotali do deky, a vrhla sa k mačke. No už bolo neskoro. V tom čase už rámik letel k zemi a Enora sa zmohla len na to, aby natiahla ruku.

V momente, keď fotka dopadla na zem, zliala mačku osobná búrka.

Tá sa však len spokojne posadila a začala si oblizovať labku.

„Zlá cica!“ obvinila ju Enora. Mačka jej odpovedala mňauknutím.

Nebol v ňom ani náznak pokánia.

Sklonila sa k zničenému rámiku a opatrne ho zodvihla. Fotka z neho napriek tomu vypadla a s spolu s ňou aj zložený papier, ktorý sa pokúsil skryť pod stolík, no ten bol priďaleko a Enorina ruka ho prirýchlo zachytila. O chvíľu ho už zvierala medzi prstami, neporiadok na zemi zabudnutý. V ušiach jej znelo samoľúbe mačacie pradenie.

Roztvorila ho opatrne, akoby to boli okvetné lístky ruže.

„... a v tom dome,“ začala čítať, „vždy bude bývať žena z tvojho rodu. Pretože tie, ktoré prídu po tebe, sa musia naučiť, že ich život si vyžiadal priveľkú obeť. Dvakrát preto pocítia, aké trápenie prináša láska. Prvý muž zanechá ich srdce zlomené a roztrieštené a roky potrvá, než ho niekto dokáže zaceliť. Pretože láskou zdrvené srdce môže vyliečiť len dieťa. Druhý muž popletie im hlavu v nesprávnom čase a odíde s prísľubom návratu. Budú ho čakať, budú ho vyzerať a keď príde, odídu, aby na ich miesto mohla nastúpiť ich dcéra. Ale osud sa môže meniť,“ dočítala nakoniec.

Okamžite spoznala písmo svojej matky, natiahnuté a nečitateľné, akoby dávala najavo, že nikdy nemala čas. Vždy sa ponáhľala, no pritom nikdy nedokázala prísť načas. Enora si zvykla na jej neskoré príchody – až raz sa stalo, že neprišla vôbec a odvtedy mal Chambre opäť len jednu nájomníčku. Pohľad na matkin rukopis spôsobil, že v obývačke začalo mrholiť a prítmie zmenilo sa na polnočnú nepreniknuteľnú tmu bezhviezdnej noci. O ruku, v ktorej ešte stále držala papier s príbehom, sa jej obtrela mačka. Automaticky ju pohladila.

Mačka mala zrazu oveľa tmavší kožuch. Pripomínal mračno pred búrkou.

Oblakové lampy pod stropom niekoľkokrát zablikali.

„Ale kde je ten zvyšok?“ pýtala sa mačky.

V odpovedi len zamňaukala a naďalej sa Enore obtierala o ruku. Bol to príjemný dotyk, pomáhal jej uvoľňovať sa a s každým nádychom sa svetlo v obývačke zintenzívňovalo, až prešlo v daždivé pološero zjemňované len mäkkým svetlom lámp. Prestalo aj mrholiť a Enora si niekoľkokrát rukou postrapatila vlasy, ktoré boli na dotyk stále rovnako mäkké a vatovité.

Očami prebehla po príbehu. „Ak je to pravdivé, kde je muž, ktorý mi má zlomiť srdce?“

Mačka opäť zamňaukala. Enora sa usmiala, v domnelej predstave, že jej nová spoločníčka nerozumie tomu, čo hovorí. V skutočnosti však mačka rozumela každému slovu a prekážkou v spoločnej konverzácii bola práve Enora, ktorá si to len odmietala uvedomiť. V skutočnosti jej to jediné krátke mňauknutie ponúkalo presnú odpoveď.

Rozprávalo príbeh o mužovi, ktorý sa narodil, aby Enore zlomil srdce a pomohol tak k naplneniu veľkolepého, ale stále dedičného osudu. Volal sa Vincent a rád sa usmieval, hoci keď si raz večer stúpil na šnúrku a na móle stratil rovnováhu, zabudol na svoj zvyk a premýšľal, prečo to skončilo práve takto. Miesto toho mal možno myslieť na fakt, že nevie plávať a práve je na najlepšej ceste zblízka sa zoznámiť s rozbúrenou morskou hladinou.

V ten večer sa mal zoznámiť s Enorou, nakoniec ale nespoločensky plával s rybami a jeho telo vypľulo na breh úplne iného mestečka, takže sa v Stormfalls o jeho smrti dozvedeli o niekoľko mesiacov neskôr z klebiet, ktoré rozšírila slečna Marbleová vďaka tomu, čo si prečítala v novinách zabudnutých v obchode nejakým zatúlaným turistom. Enora sa to dopočula dokonca až o niekoľko týždňov neskôr, pri pravidelnom nákupe zásob, pretože Chambre jej v to ráno odmietal na kuchynský pult dodať škatuľu s cereáliami.

Správa o skone mladého perspektívneho človeka ju tak zarmútila, že ešte v to popoludnie zašla do domu miestnej chovateľky všakovakých zvieratiek a kúpila si od nej škrečka, ktorého už nasledujúci deň pomenovala Bonheur. Dlho však nežil, pretože sa utopil, rovnako ako chlapec, v ktorého mene bol kúpený. Enora si tú spojitosť nikdy neuvedomila a naďalej bola presvedčená o tom, že svojho škrečka len nešťastne pomenovala.

Enora bohužiaľ mačacej reči nerozumela, tak sa o tom nikdy nedozvie.

V čase mačacieho monológu si ešte raz prečítala príbeh.

„Ak sa osud môže meniť, prečo mi o tom matka nenapísala viac?“

Posledná veta vyzerala byť dopísaná úplne mimochodom. Ako poznámka načarbaná na okraji prvého papiera, ktorý mala Enorina matka poruke, keď s niekým telefonovala. Enora však vedela, že to nie je náhodné a patrí to k príbehu, no netušila ako a prečo a hlavne čo to má spoločné s ňou. Dokonca aj mačka v ten moment mlčala, pretože ani ona netušila, čo sa snažila Enorina matka svojou poznámkou naznačiť a to v jej spoločnosti strávila hneď niekoľko večerov, keď ešte ako mačiatko dozerala na to, že jej osud bude presne taký, ako ho pred mnohými desaťročiami predpovedali.

Enora papier niekoľkokrát obrátila v ruke, keď ale nenašla nič ďalšie, odložila ho.

„Takže si urobila neporiadok úplne zbytočne,“ vytkla mačke, v obývačke opäť zahrmelo, tentoraz však oveľa tichšie ako predtým, dokonca sa nepustil ani silný dážď či mrholenie, a pobrala sa do kuchyne po metličku s lopatkou.

Keď sa vrátila, až prekvapivo pokojne zodvihla fotografiu svojej matky a položila ju na komodu. Nemusela sa dívať na ten moment, mala ho vrytý v pamäti, akoby sa ho zúčastnila, čo vlastne bola pravda. Enorina matka na nej ležala v nemocničnej posteli a pod tenkou prikrývkou sa očividne vzdúvalo obrovské tehotenské brucho, v ktorom tancovala do rytmu neznámej melódie malá Enora. V ten deň jej matka jedla zvláštne jedlá a keďže boli až príliš nudné, Enora sa rozhodla proti ich prítomnosti protestne ťahať za pupočnú šnúru, všetko do rytmu tej tichej melódie.

Aj teraz si ju podvedome hmkala a nenápadné vlnky sfarbené najbelšou mliečnej hmly sa vznášali všade v priestore a ako malé nenápadné vtáčiky zahniezdili do oblakov poletujúcich pod stropom. Každým ďalším tónom hmlistých vtáčatiek pribúdalo, čím a zintenzívnilo aj mäkké svetlo a obývačka zrazu začala oveľa viac pripomínať obedňajšiu prestávku v parku, než podvečerný piknik v lese.

Dokonale rozptýlená Enora si nevšímala mačku, ktorá v tom čase ňuchala k príbehu.

Nanešťastie jeho prvá polovica nikdy nebola zapísaná a tí, ktorí o nej vedeli, už o tom nikomu nemohli povedať. Enora nerozumela mačaciemu mňaukaniu, ale možno sa nechá presvedčiť, aby začala pátrať. Dobrou správou bolo, že mačka poznala najlepšie skrýše v majáku a hodlala ich všetky dôkladne prehľadať.

jeden ¦ tri

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 2: