OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 5

12.03.2021 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 598×

päť

Svetlo nezhasínalo. Ľudia si ho začali všímať a prirovnávali ho k lúču baterky alebo slnka, ktorý má viesť zblúdených a stratených. Niektorí ponúkali také vysvetlenie, iní skrátka mávli rukou a povedali si, že neustály dážď premočil strechu Chambre, spôsobil skrat a ten vyústil v nedobrovoľné zažatie svetla. Nikto z nich sa však v tom čase nedíval na obzor a nevidel strašný balet obrovského veterného víru.

Enora pri pohľade naň videla obrazce a výjavy z niečieho života, ale spojenie nenachádzala a svoj čas netrávila postávaní na balkónoch ako naivná hrdinka niektorej divadelnej hry. Okrem toho aj z okna mala dobrý výhľad, ale premieľajúce sa výbežky mračného víru boli ako ruky niekoho, kto celkom neovláda svoje telo. Navyše sa rútil na Stormfalls, ale pomaly a neisto, akoby ho niečo držalo v dostatočnej vzdialenosti.

Nevenovala tomu pozornosť. Pretože nemohla. Pretože nerozumela tomu, čo to znamená. A nikto jej nevedel dať odpoveď. Hoci by ju dostala, ak by sa započúvala do rytmického búchania vonkajších okeníc. Jedna z nich bola obzvlášť vytrvalá, akoby na odovzdaní odkazu závisel jej život. No zúfalstvo premenilo odkaz na sled príliš rýchlo za sebou nasledujúcich úderov a Enora nepoznala jazyk bodiek a čiarok ani natoľko, aby rozoznala, keď sa o niekto pokúša použiť.

Pritom stačilo trošku z predstavivosti, ktorá jej pomáhala tvoriť dychberúce a nevšedné lampy, aby zachytila časť príbehu. Presne toho, ktorý od začiatku hľadala. Okenica hovorila o Jolene a o odkaze pre tých, ktorí prídu o nej, o trpezlivosti a vlkovi skrotenom v lese. Presne o tom istom, ktorý vykúka spoza jej sukne na ilustrácii vytrhnutej z knihy. Ťažila Enoru vo vrecku, ale súvislosť nevidela. Len Nuage si ju všimla. A za pazúriky zatnuté v lýtku si vyslúžila studenú večeru.

Enora naďalej vnímala neutíchajúci buchot okeníc, ale len ako hudbu v pozadí tvorenú bubnami, vyzývajúcu k tancu a radosti. Pobádala ju, aby sa odpútala od ťažoby skutočného sveta a na chvíľu nazrela do predstáv o kráse a jednoduchosti, o ľahkosti nájdenej v detskej ríši, na ktorú dospelí nemyslia. Ona si len hmkala a mraky v obývačke iskrili novým prívalom bleskov.

Sedela práve v kuchyni, kde si z ateliéru doniesla lampu v tvare muchotrávky, prvý kus série objednanej pred niekoľkými dňami. V rukách síce držala štetec a snažila sa maľovať, ale predstavy jej unikali ako odviate vetrom a oči jej neustále tekali k útržkovitému text v zničenej knihe.

Pokúšala sa ho čítať niekoľkokrát. Zakaždým, keď sa naň zadívala, zjavila sa Nuage, aby sa jej hlavou obtrela o nohu a dívala sa na ňu vedúcim mačacím pohľadom s mňauknutím na jazýčku. Keď jej Enora stále nerozumela, len ju uhryzla a podišla k jednému z mnohých pelechov, ktoré Chambre pre novú obyvateľku stvoril, a otočila sa svetu i Enore chrbtom.

Okenica výhražne plesla o stenu.

V tom istom čase zničená kniha s hrmotom pozdravila dvierka jednej zo spodných kuchynských skriniek, aby sa následne bezvládne zošuchla na podlahu. Nuage zamraučala naliehavosťou niekoho s prázdnym bruchom, kto prišiel do reštaurácie len preto, aby zistil, že špecialitu dňa už nevaria.

„Je to márne!“ skríkla Enora a rukami si zakryla tvár.

Čítať matkinu knihu sa podobalo spomienke na sen. Poznala niekoľko okamihov, niekoho zábleskov farieb a pocitov, no väčší obraz jej unikal. Akoby sa pozerala na fresku pokrývajúcu celučičký múr, no pre svoju výšku si mohla obzrieť len jeden z rohov. Každý záblesk bol nový a nevedela, či súvisí s tým predchádzajúcim. Ako kusy oblečenia, ktoré k sebe nepatria.

Vtedy si všimla, že Nuage škriabe zasiahnuté dvierka.

„Hovorila som ti, aby si neničila nábytok.“

Nuage sa otočila k Enore s výrazom niekoho, kto práve zdvíha obočie.

Opäť sa zahnala labkou. „Zlá cica!“ skríkla Enora a vyskočila na nohy.

S plánom potiahnuť ju za chvost alebo ju udrieť po hlave alebo čomkoľvek, na čo dočiahne, aby sa zbavila aspoň trošky napätia, sa vrhla k Nuage. Tá v tom čase konečne pohla labkou presne tým správnym smerom, aby ňou pri spätnom pohybe posunula aj poodchýlené vrátka. Enora si to všimla až vtedy, keď priskočila k Nuage, pričom ihneď zabudla na pomstychtivé myšlienky. Len nakláňala hlavu na stranu v imitácii mačacieho premýšľania.

„Nevedela som, že sa tie dvierka dajú otvoriť.“

Čo si pamätala aj jej matka a asi všetci obyvatelia Chambre pred ňou tie dvierka neotvárali, pretože to nebolo možné. Nech sa za nimi ukrývalo čokoľvek, nikto to nemal vidieť. Až dodnes. Enora sledovala, ako v čoraz zväčšujúcej sa medzere mizne našuchorený obláčikový chvost. Tajné miestnosti boli súčasťou Chambre, rovnako ako tie miznúce. Bolo však podozrivé, že najskôr Chambre zažal svetlo v majáku a teraz jej otváral cestu do miest, ktoré nikto už poriadne dlho nenavštívil.

Keď sa ozvalo mňauknutie, uhladila si rukou našuchorené a trošku zježené vlasy, no uchopila dvierka a roztvorila ich. Privítal ju pohľad na tmu takú nepreniknuteľnú, že v nej tiene tancovali svoj polnočný valčík, pričom ich tíšil upokojujúci poryv sviežeho jarného vánku. Len chvíľočku s privretými očami načúvala snovej melódii. Vzápätí si povzdychla a sklonila sa do priechodu, nevšímajúc si, ako sa jej natriasajú mračné vlasy.

Cesta bola krátka a nepríjemná. Nemala svetlo a ani potuchy, kam vlastne ide. Navyše jej nikto neponúkol čarovný nápoj, aby sa jeho vypitím zmenšila a nemusela si tak udierať hlavu do prinízkeho stropu. Tancujúce tiene sa zastavili, aby jej chichotom prejavili svoj obdiv. Len zovrela pery a pokračovala, až kým nenašla vytúžený koniec.

Zaclonila si oči pred náhlym útokom svetla. Keď s žmurkaním zmierila s jasnosťou svojho okolia, uvedomila si, že sa ocitla uprostred čistiny obklopenej mohutnými vysokánskymi sekvojami vyrastajúcimi z papraďového podrastu. Podobne ako iné tajné zákutia Chambre, ktoré Enora väčšinou ako dieťa objavila a vzápätí na ne zväčša zabudla, ani o tomto si nemohla byť istá, či je skutočne súčasťou majáku, alebo je to miesto kdesi inde v inom čase spojené so Stormfalls tajnou chodbou.

Podobne zelené a pokojné miesto pôsobilo dojmom, že by sa tam mal ozývať žblnkot potoka a čvirikanie speváčikov, ale Enoru privítalo až neprirodzené ticho snehovej gule, ktorou mal niekto už-už zatriasť, aby v nej začalo snežiť. Dokonca sa zadívala do miest, kde by mohlo byť vzdialené nebo so snežnými mračnami, ale žiadna nevidela. Špice stromov sa miesto toho rozplývali v temnote, rovnako ako všetko čo i len trochu vzdialené. Mohla sa tak dívať len na lúku pred sebou a uvedomiť si, na čo sa vlastne díva.

Uprostred čistinky stáli tri sochy v tvare žien, snáď sestier, tancujúcich vo vetre.

Enora ihneď vedela, že ktokoľvek ich vytesal, musel tie ženy milovať. Pretože podobne verné a láskavé kópie by nedokázal vytvoriť nikto so zlobou v srdci. Sochy sa pýšili bezfarebným kamenným odtieňom a tajomnými úsmevmi, oddávali sa tancu a na nič nemysleli. Čím dlhšie na ne pozerala, tým viac si uvedomovala, že sa nemenný obraz pred ňou predsa len premieľa.

Možno to spôsobovala Nuage, ktorá sa obtierala o sochy, akoby zobrazovali kohosi, koho kedysi poznala. Neskôr si spomenie, že má hľadať vysvetlenie vysvetlenie. Teraz na ne pozerala a zdalo sa jej, že pery jednej z nich boli ako nestála dúha po letnej búrke, vlasy inej nadobudli odtieň búrky a diaľke sa zablyslo, aby mohlo zahrmieť, oči tretej ostávali prižmúrené, no spod viečok iskrila bledosť rannej hmly. Enore boli známe, hoci ich nikdy predtým nevidela. V načuchraných oblačných vlasoch, v tvare nosa a plnosti pier poznala odraz zo zrkadla. Chýbali len oči inej farby, jedno blankytné ako bezmračné leto, druhé zachmúrené ako jesenná búrka.

Uprostred myšlienky si uvedomila, že medzi tromi sochami vidí štvrtý tieň.

Pohľadom hľadala mačku. „Nuage, si to ty?“

Mačka mňaukla pri jej nohe.

„Vieš, kto to je?“

Nuage vedela. Ale aj keby Enora nezabudla, ako rozumieť mačkám, tak by sa pravdu nedozvedela. Pretože ten príbeh nepatril ani Nuage a vlastne ani Enore. Zatiaľ čo tá druhá ho potrebovala spoznať, tá prvá ho nemohla vypovedať. A tak tam len potichu zotrvávali, jedna v stoji, druhá v sebe, a bezhlasne na seba upierali zrak.

Až kým sa ďalší tieň nepohol.

Vtedy Enora zazrela postavu. „Kto si?“

Neočakávala odpoveď. Prekvapilo je teda, keď sa ozval tichučký šelest pripomínajúci blahodarný vánok, avšak zároveň ostrý a nepríjemný ako sneh útočiaci na odhalenú tvár.

„Môžem byť ktokoľvek,“ šepkal hlas odnikiaľ a zároveň odvšadiaľ. „Môžem byť sestra, ktorá oplakáva súrodencov. Dcéra sledujúca vzďaľujúci sa chrbát matky. Možno som zradená priateľa a odvrhnutá milenka. Alebo matka, ktorá oplakala tri deti a bojí sa toho štvrtého.“

Spoznala ten tón, tú farbu a pohladenie, ktoré prinášali vyslovované slová. No poznanie sa jej zaseklo kdesi na jazyku a nechcelo postúpiť ďalej. Uvedomila si len to, že to posledné dokazuje, že sen, na ktorý si spomenula v obchode slečny Marbleovej, nemusel byť snom. No ak nebol predstavou spiacej mysle, čím iným mohol byť?

... príde štvrtý a prinesie vietor a búrku a tmu

Enora si odkašlala. „Toto sú tvoje dcéry.“

„Možno,“ zasyčal vzduch.

„Je to len príbeh?“

Sekvoje nad nimi zašušťali, paprade im dodali druhý hlas.

„Toto miesto je plné príbehov. Toho, čo bolo a ľudia na to zabudli, aj keď nechceli. O tom, aký bol tento svet kedysi a aký už nikdy nebude,“ hlaholil hlas a Enore to pripadalo byť známe, no nedokázala povedať prečo. Možno sen... „Sem chodia tí, ktorí chcú zabudnú a aj tí, čo si chcú pamätať. Ja vďaka nemu viem, čo je dôležité, ale prišla som na to neskoro. Myslela som si, že dôležitá je len sila. No je veľa druhov sily.“ Tieňová postava sa mihla pri jednej zo sôch. Enora už vedela, že je to žena, no miesto tváre mala oblak, lebo niekto nechcel, aby ju spoznala. „Ja som sa nazdala, že je len povinnosť a keď bola povinnosť odmietnutá, nepremýšľala som. To až vtedy, keď sa vrátila tá, ktorá skrotila vlka. Ale slová, ktoré raz vyslovíš, už nejde vziať späť. Sú ako osud, ktorý čaká na naplnenie.“

„Moja mama hovorievala, že osud sa môže meniť.“

„Áno,“ bola okamžitá odpoveď. „Osud je v rukách každého z nás. Lenže osud menia aj tí, ktorí na to nemajú právo a nepýtajú sa, či môžu. Vďaka takej osobe existuje toto miesto, no vďaka inej nie je ničím iným ako prázdnou schránkou, kde sa nič nedozvieš.“

Enora rozhodila rukami. „Tak prečo si ma sem potom priviedla?“

„Ja?“ zahučala pobúrene a vracajúca sa ozvena udierala Enoru s dôrazom kamenného brala. „To ty si sem prišla hľadať to, čo tu nikdy nebolo, pamätáš?“

„Len som hľadala odpovede na otázky!“

„To, čo potrebuješ vedieť, je v majáku.“

„Ale Chambre nič nevie!“ ohradila sa Enora a nutkalo ju ešte väčšmi kričať, lebo veterný hlások sa od nej vzďaľoval. V diaľke udrel hrom a vzduch naplnila vlhkosť prichádzajúcej búrky. Enorine vlasy, dovtedy ticho spočívajúce na temene, napučali ako špongia vhodená do vody. „Ak niekedy niečo vedel, nakázali mu zabudnúť!“ Až kým tie slová nevyslovila, nebola si tým presvedčením istá. „Chcem len vedieť, čo sa deje a ako to súvisí so mnou...“ S každým ďalším slovom ševelila o čosi nezreteľnejšie, až napokon len mrmlala.

„Musíš...“ odmlčala sa a Enora zacítila pichľavé nutkanie okríknuť ju ako dieťa, ktorému matka nekúpila vytúženú hračku, ale niečo jej ukradlo hlas z hrdla. „Prichádza. On... prichádza...“

Až ostala sama. Opakovala svoju otázku, žiadala i nariekala, no bez väčšieho úspechu. Padla na kolená a dívala sa na ruky, ktoré opäť ostali prázdne, bez odpovedí a bez vysvetlení. Čistina bola len nehybná oáza ukrytá v záhyboch reality, ako peľ zachytený vo vlasoch, ako ozvena klamúca turistu, že pomoc sa blíži.

Sochy pred ňou prišli aj o ten malý kúsok života a opäť boli nehybné a majestátne vo svojej záhadnosti Krásne a smutné zároveň, také opustené uprostred stromov týčiacich sa kdesi vysoko a ďaleko, kde zrak nedokázal dohliadnuť. Enora pred tou tichosťou, pred napätím zbierajúcej sa búrky, zatvorila oči. za viečkami zazrela mihajúci sa obraz, ako keď slnko presvitne cez vetrom roztancované konáriky. Šuchot vetra bol všade vôkol nej, miešal sa so vzdialeným príbojom rozbíjajúcim sa o skalu.

Uprostred toho všetkého stála budova postavená z bielych kameňov, svietila belosťou jesennej hmly a zakláňala sa ako strom v silnom vetre. Vánok šepkal maják, Enora si tým nebola istá. Ak to bola pravda, potom bol kráľom medzi majákmi, pričom najvrchnejšia časť kruhového zábradlia bola na štyroch miestach ozdobená ostrými špicatými strieškami, čím tvorila korunu. Falaise. Falaise. To jej ešte prezradil vietor s posledným výdychom, aby následne stíchol ako miznúca predstava.

Enora otvorila oči. Sedela v kuchyni, kniha jej matky odpočívala na stole. Vedľa nej sedela Nuage a nedomaľované sklo na novú lampu. Myseľ jej zaplnilo nástojčivé búchanie okeníc, ale nedokázalo prehlušiť unikajúcu predstavu na dom s korunou a menom, ktoré prezrádzalo, kde stojí.

S ďalším Enoriným výdychom zmizlo aj to. Nuage zamňaukala.

štyri ¦ šesť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 5: