OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 7

26.03.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 585×

sedem

Enora nakoniec neľutovala, že sa musela vybrať do mesta.

Chambre ju najskôr odmietal pustiť. Nechcel jej otvoriť dvere, zatarasil ich ako ustrašená obeť utekajúca pred vrahom. Enora nevedela nájsť nijaké kľúče a s útrpným povzdychom niekoho, kto práve zbytočne ubehol niekoľkokilometrovú dráhu hneď dvakrát, nakoniec sklonila hlavu a s pokorou poddaného pred panovníkom požiadala o dovolenie vybrať sa do mesta.

Vchodové dvere sa poddali až potom, keď ich poškriabala Nuage a čosi ich smerom prskala a mňaukala. Enora si so závisťou neúspešnej filmovej hviezdy uvedomila, že Chambre poznal mačaciu reč a pred Enorou to zamlčiaval, snáď z malicherného pocitu nadradenosti. Enoru však hnev a krivda rýchlo opustili, nahradené hrejivým pocitom niekoho, kto je ukrytý v bezpečnom a milujúcom objatí. Chambre pre ňu postavil strechu, pod ňou sa s hrdosťou kľukatila skalnatá cesta uprostred mora.

Čokoľvek prichádzalo, Chambre sa toho obával. Naliehavo blikal majákovým svetlom, okenice ho podporovali svojimi márnymi pokusmi jazykom čiarok a bodiek komunikovať s Enorou a kdesi v tajných skladoch sa objavovali dovtedy nepotrebné trvanlivé potraviny a čosi, čo sa dalo považovať za zbrane.

Enora o tom veľa nevedela, lebo Chambre jej tie sklady neukázal.

Ako rodič, ktorý sa snažil nevedomosťou ochrániť svoje dieťa.

Len mestečko pod útesmi si uvedomovalo hrozbu.

Stormfalls okolo nej nariekalo a otriasalo sa. Okenice odmietali ostať otvorené a samy prikrývali neprestupným závojom okná, kvetiny v črepníkoch klopali na steny a dvere, aby ich vpustili dnu. Klopadlá vytvárali kakofóniu nádherne príšernej melódie ponášajúcu sa na drkotanie zubov kostier. Uprostred toho zavíjal svoju zúfalú pesničku vietor a dážď upozorňoval na strašidelný balet neustále sa približujúceho lieviku snáď hurikánu.

Ľudia nevychádzali von a Stormfalls viac ako inokedy pripomínalo mesto prízrakov a spomienok. Enora kráčala ulicami, obzerala sa a trasením sa snažila zbaviť ruky, čo jej zovrela srdce, no tá aj naďalej tlačila a mliaždila, neochotná vzdať sa jej. Mračné vlasy na to reagovali hromovým hundraním, to zanikalo vo všadeprítomnom búchaní okeníc. Mestečko bolo pripravené a upozorňovalo svojich obyvateľov, aby urobili to isté. Keď však Enora položila otázku alebo sa dotkla niektorého múru, všetko mlčalo.

Tak odniesla voje balíčky do veľkého vreca pred zásielkovou spoločnosťou, ktorej dvere boli prekvapivo zamknuté a vedľa nich viselo čosi pripomínajúce závoru, čo tam ešte pred pár dňami nebolo. Následne zamierila do obchodu, pretože Chambre ukryl všetky jej zásoby zmrzliny a odmietal jej ich vydať. Premenil jej obývačku na raj tropických rastlín a Enoru asi začal vnímať ako domorodca a tí predsa nemali to potešenie poznať lahodne chladnú chuť stuhnutej smotany.

Okolo nôh sa jej obtierala Nuage. Nevidela ju, keď sa k nej sklonila, pôsobila ako tvrdohlavá hmla neochotná opustiť zem, a zahaľovala Enoru do prekvapivej hrejivosti. Jej prítomnosť vnímala ako vankúš, ktorý mohla objať a vyplakať doň svoje obavy. Aj teraz sa Enorine vlasy natriasali predzvesťou hroziacej búrky, no Enora odmietala prelievať slzy z dôvodov, na ktoré si nespomínala. A tak len kráčala a nevenovala sama sebe pozornosť.

Keď vošla do obchodu, očividne vkráčala priamo doprostred hádky. Slečna Marbleová rozhadzovala rukami za pultom a niektoré položky z obchodu, Enora zazrela balíky snáď múky, akési fľaše a niečo, čo pripomínalo záchodové kefy, ktoré poletovali okolo hláv dvoch stálych zákazníkov. Vlastne skôr okolo hlavy jedného z nich.

Pán Goodkind si zakrýval hlavu a čosi nezrozumiteľné vykrikoval, na čo obchod reagoval blikaním lampy nad jeho hlavou. Krvilačné kefy mierili na hlavu pána Sancheza, ktorý s pokojom Angličana, tým však nikdy nebol, no ich rozvážnosť adoptoval vďaka litrom o piatej vypitého čierneho čaju mierne zriedeného mliekom, stál v strede obchodu ako samozvaný kráľ a opakoval: „Treba ísť za Jolene.“

„Ty starý blázon, kam by ľudia asi tak chodili v tomto nečase? Chceš ich pozabíjať?“ reagovala na jeho očividnú tvrdohlavosť slečna Marbleová, čo Enoru presvedčilo, že sa mestečko Stormfalls načisto pomiatlo. Slečna Marbleová nikdy nekričala na svojich zákazníkov, dokonca ani vtedy nie, keď na nich obchod zhodil niektorý regál, lebo pomysleli na krádež.

„Tak, tak, je to pravda, kam by chodili?“ pritakal pán Goodkind, no s presvedčením niekoho, kto sa rozhodol, že bude jednoduchšie pridať sa na stranu toho, kto má viac zbraní, hoci jestvovala možnosť, že sa dotyčný mýli.

„Treba ísť za Jolene,“ zopakoval pán Sanchez.

Enora spoznala prichádzajúcu chvíľu, keď ju pohladila po tvári a prinútila ju pozrieť sa na láskavého a tvrdohlavého starého pána, ktorý si pamätal lepšie časy a nie až také nebezpečné počasie. Príležitosť ju poťahala za vlasy a prinútila neodvrátiť pohľad, nakoniec ju však uštipla do stehna, keď naďalej mlčala. Nečakaný útok ju prinútil nadskočiť a prehovoriť.

„A kto bola Jolene?“ osmelia sa nakoniec Enora.

Slečna Marbleová sa pozrela na Enoru, akoby si až teraz uvedomila, že tam vôbec je. Pán Goodkind si čosi šomral popod nos, ale inak sa snažil pôsobiť nenápadne, aby si ho poletujúci sortiment nevšimol. Len pán Sanchez sa usmial, čím zrazu všetkým pripomenul, že nie vždy bol takýto starý a kedysi mal dokonca úspech u dám.

„Konečne to niekto pochopil!“ zvolal.

V tom istom momente slečna Marbleová vyhŕkla: „Nepodporuj ho v tom šialenstve!“

Enora sa za dívala na všetkých účastníkov hádky. „Prosím.“

Slečna Marbleová si povzdychla, zamrmlala čosi nezrozumiteľné, vplyvom čoho sa obchod otriasol ako vodou obliaty pes, no ustúpila. Trochu sa narovnala a ruky si založila na hrudi. To, že skutočne ustúpila, sa prejavilo o niekoľko okamihov neskôr.

Domnelé vrecká múky, ktoré vlastne boli plné pracej sódy, a fľaše bielidla sa skormútene vrátili na svoje miesto, len záchodové kefy nakúkali spoza rohu pripravené kedykoľvek zakročiť a stiahli sa až potom, ako Enora ich smerom zodvihla obočie. V skutočnosti ich asi presvedčilo Nuageino prskanie, ktoré okrem kief nezachytil nikto z návštevníkov obchodu.

„O Jolene mi rozprávala moja stará mama,“ začal pomaly švitoriť pán Sanchez, s nadšením vášnivého obdivovateľa príbehov. „Alebo to bola prastará mama? Hm, ktohovie.“ Sám sebe sa zasmial, čo spôsobilo, že sa steny otriasli. Obchod si odfrkol nad jeho divadielkom, pretože slečna Marbleová sa k podobnej reakcii nechcela znížiť. „Hovorila, že Jolene sa nenarodila v Stormfalls, no patrila k mestu. Bola jediná, kto sa odhodlal čeliť pohrome, ktorá sa sem rútila. Vraj tesne pred odchodom povedala, že ak sa katastrofa vráti, má ísť za ňou tá správna osoba a ona jej pomôže.“

„Tá správna osoba?“ čudovala sa Enora.

Pán Sanchez kývol hlavou a usmial sa. „Aj ja som sa na to pýtal a odpoveď znela, že tým myslela asi niekoho zo svojej rodiny.“

„Mala deti?“

„Mala dcéru,“ prisvedčil pán Sanchez.

„A čo sa stalo s ňou?“ naliehala Enora, náhle premožená nutkaním. Musela sa veľmi snažiť, aby k starému pánovi nepriskočila a nezatriasla ním. Udržať sa jej pomohla aj Nuage, ktorá jej do nohy zaborila pazúriky z hmly. Tie však dokázali spôsobiť skutočnú bolesť.

„Čoby, aj ona mala dcéru. A tak ďalej, možno až doteraz. To nikto nevie. Rodokmeňom sa tu nikto nevenuje.“

Vtedy Enora pocítila, ako ju Nuage uhryzla. No neohnala sa po svojej tieňovej spoločníčke. Miesto toho si užívala náhle zjavený obraz. Ako keď cez mraky prekukne slnko a pohladí svojou hrejivosťou skormútené tváre smútiacich. Na okraji vnímania zazrela ilustráciu svojej matky, ktorá ju ťažila v niektorom vrecku, pretože nebola schopná vzdialiť sa od toho posledného, čo po nej ešte ostalo.

„Mala Jolene... psa?“

Zacítila náhle ostré pohľady troch párov očí.

Len jeden z nich nespochybňoval jej zdravý rozum.

„Zvláštne, že sa na to pýtaš. Moja stará... prastará mama hovorila, že sa povrávalo kadečo. Vraj skrotila vlka, ktorý raz prišiel do niektorého domu kradnúť. Vraj mala Jolene chlpatého spoločníka, ktorý ju všade nasledoval. Ale presne si na to asi nikto už nespomína...“

Ak chcel ešte niečo dodať, nedostal príležitosť.

Pretože jeho rozprávanie zakončila slečna Marbleová. „Lebo je to hlúposť!“

Po tých slovách už Enora nedokázala otočiť pozornosť pána Sancheza svojím smerom,

S povzdychom sa vybrala k mraziaku, aby sa nechala odviať jeho sviežou prítomnosťou. Jolene predstavovala tieň pripútaný k Enorinej podstate. Čím viac o tej žene počúvala, tým väčšmi ju chcela spoznať. Cítila k nej puto, ako dôverčivé dieťa pociťuje spojenie s obľúbenou knižnou hrdinkou. Jolene ale bola skutočná, hoci o nej pochybovali. To Enora cítila. Potriasla nad sebou hlavou a s vedierkom obľúbenej zmrzliny sa vybrala k pultu.

Záchodové kefy ju pri tom nesledovali, ale Enora kútikom oka zachytila ich tajný prieskumný prelet. Slečna Marbleová ešte stále neodpustila pánovi Sanchezovi ten príbeh. Nikto z trojice starých priateľov neprehovoril a slečna Marbleová sa ich snažila ignorovať s odhodlaním na smrť vydesenej naivnej hrdinky romantických kníh, ktorá sa náhle ocitla v prítomnosti ozrutného pavúka.

„Och, takmer som zabudla!“ zvolala slečna Marbleová, keď si od Enory brala peniaze. „Doniesla som ti tie knihy!“

„Knihy?“ začudovala sa Enora.

Slečna Marbleová prikývla. „Áno, tie knihy. O ktorých sme hovorili. Tvojej matky?“ snažila sa jej napovedať a tak Enora len prikývla, aby jej naznačila, že má pokračovať. Hoci si na žiadne knihy nespomínala. Alebo... možno to nebol len sen, keď sem prišla a hľadala v knižnici knihu. Tá spomienka bola skreslená a takmer sa rozplynula, ako para nad hrncom vriacej vody

Pevné kontúry nadobudla až vtedy, keď Enora položila ruku na kôpku piatich kníh.

Alebo to malo niečo spoločné s tým, ako ju Nuage práve hrýzla?

„Tieto patrili mojej matke?“ uisťovala sa Enora, hoci to slečna Marbleová už hovorila.

Tá však len prikývla s výrazom niekoho, kto práve pochopil zložitý matematický problém.

„Bola som si istá, že ich mám viac, ale zatiaľ som ich nenašla. Budem musieť ešte pohľadať,“ zašvitorila slečna Marbleová a dokonale nevinne pri tom žmurkala, akoby sa zrazu premenila na filmovú hviezdu päťdesiatych rokov. „Našla som tieto. Patrili tvojej matke, až na túto,“ ukázala na najtenší zväzok na vrchu kopy, na ktorom mala Enora ešte stále položenú ruku zo strachu, že ak by prerušila kontakt, prišla by o ďalšiu spomienku, „tú si mi kedysi priniesla ty. Poprosila si ma, aby som ju u seba ukryla. Myslela som si, že to má byť nejaký darček. Ale ty si po ňu nikdy neprišla a ja som na ňu zabudla. Až doteraz som si na ňu nespomenula.“

Enora si na ňu tiež nespomínala, ale nepriznala sa k tomu.

Miesto toho len prikývla. „Ďakujem.“

S knihami pritisnutými k hrudi sa pobrala domov. Na ich vrch položila ako kráľovskú korunu zmrzlinu a snažila sa pohybovať čo najrýchlejšie. Ukrývala sa v tieňoch a tekala pohľadom po každom aj tom najnepatrnejšom pohybe. Dážď sa jej doslova vyhýbal, kvapôčky odskakovali, akoby sa snáď báli, akoby sa premenila na rozhorúčenú lávu a oni sa obávali vyschnutia.

Rukami objímala hromádku, ako zlodejka chrániaca svoj lup. Hmla a tiene, v ktorých sa ukrývala Nuage, prikryli celé jej telo hrejivosťou priesvitného závesu. Enora konečne našla niečo, čo ju spájalo s matkou a mohla sa toho dotknúť. Niekto jej kradol spomienky a tie zvyšné zahalil do tmy a závesov, do hmly a oblakov, takže rozoznávala ich nejasný tvar, ale tam jej poznanie končilo. Teraz mala príležitosť konečne aspoň niečo pochopiť, doplniť chýbajúcej kamene z polorozpadnutej mozaiky.

Väčšinu cesty takmer utekala, no nohy sa jej sotva dotýkali zeme.

Vkradla sa do Chambre ako lupič a svoj poklad položila doprostred stolu v kuchyni. Na knihách nebola ani kvapka vody a zmrzlina sa ani len nezačala topiť. Pritom vonku tancoval vetrisko za rytmu hrmenia a s povzbudzovaním bleskov. Balet vo vzdialenom víre sa každým dňom približoval, ale stále bol dostatočne ďaleko, hoci mestečko sa pre ním už triaslo.

Chambre však stál s istotou generála, za ktorým stojí celá mnohopočetná armáda. Ustúpil len na chvíľu a aj to vtedy, keď sa Enora neobytne snažila dostať do zásuvky, aby ukoristila lyžicu. Maják sa nakoniec otriasol, povzdychol si ako rodič, ktorý prehral hádku s dieťaťom, no nakoniec sa podvolil. No neustále pokukoval po Enore, pripravený zasiahnuť, ak by to potrebovala. Akoby sa riadil starým príkazom...

Enora sa pustila do zmrzliny. Tiež otvorila knihu, ktorú slečne Marbleovej sama zaniesla.

Vzdialene si uvedomovala, že by ju mala poznať. Voňala známou vôňou, parfumom, ktorý kedysi zacítila a teraz si nevedela spomenúť, kde presne. Nuage sa jej obtierala o nohy, aby ju povzbudila, no Enora sa dívala len na knihu. Nepočúvala ani prskanie oblakových lámp v obývačke a tropický lejak kropiaci rastliny. Dívala sa len na jediné slovo napísané na úvodnej strane jej vlastným detským písmom.

Vlastne to nebolo len tak obyčajné slovo. Bolo to meno.

To isté, ktoré predtým vyslovila jej matka. Bo’ron.

šesť ¦ osem

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 7: